17.7.2017 10:58:19

Jozef Banáš znova píše Merkelovej: Nerozumiem vašej arogancii. Cenzúra je už azda obludnejšia ako za starého režimu. Mainstreamu verí už len zopár zboľševizovaných vymytých mozgov

OKNO DO EURÓPY JOZEFA BANÁŠA Je to už takmer rok, čo otvorený list Angele Merkelovej od najprekladanejšieho slovenského spisovateľa, expolitika a diplomata Jozefa Banáša vyvolal na Slovensku aj v zahraničí veľký rozruch. Na tvrdú Banášovu kritiku jej imigračnej politiky síce nemecká kancelárka neodpovedala, známy slovenský spisovateľ však dostal množstvo listov od stále zúfalejších nemeckých občanov. Aj preto sa rozhodol opäť najmocnejšej žene Európy napísať otvorený list, v ktorom zároveň ľudí vyzýva, aby sa nenechávali klamať politikmi a médiami.

„Ak ľudstvo opäť uverí lžiam, možno neostane už nik, kto by kopal miliardy jám. Stále viac však v nás horí túžba zabrániť ďalšej vojne. Je čas.“ (Hannes Wader)

Dobrý deň, pani kancelárka Merkelová, vitajte na Slovensku. Asi pred rokom som Vám napísal list, ktorý ste nečítali. Čítali ho však desaťtisíce Nemcov, stačí sa pozrieť na nemecký internet. V mocenských médiách si ho, žiaľ, podobne ako u nás, prečítať nemohli. Čítali ho aj Česi, Poliaci, Maďari a, ako som sa najnovšie dozvedel, už aj Taliani. (Napísal som ho len po slovensky a po nemecky.) Päť dní pred Vašou oficiálnou bratislavskou návštevou boli na návšteve u mňa moji starí dobrí nemeckí priatelia. Prišli neoficiálne - ako kamaráti. Diskutoval som s nimi dlhé hodiny o živote, o láske i nenávisti, dobre i zle, vojne a mieri, o Nemcoch, Slovákoch, Európe a jej budúcnosti. Nemal som z nich dobrý pocit. Zdalo sa mi, že sa tej budúcnosti pod Vaším vedením obávajú. Ostal som prekvapený, keď mi na Facebooku vo svojich mobiloch vystrašene ukazovali analýzy, názory a články, ktoré si občania Nemecka vzájomne posielajú, pretože ich vaše mocenské médiá neuverejnia. Nemci – najmä tí z bývalej západnej časti Nemecka, sú v šoku, neboli na mediálnu manipuláciu zvyknutí.

Začínam mať nedobrý pocit, že v časoch Vašej rodnej NDR ste na rozdiel od drvivej väčšiny východonemeckých občanov, ktorí hľadali informácie na ZDF, ARD, RIAS, Deutsche Welle, stáli na strane tých, ktorí z pozície sily strhávali televízne antény orientované na západné televízie. Inak ako opojením mocou si totiž Vašu súčasnú aroganciu neviem vysvetliť. Len sa mi, na rozdiel od Vás, začína zdať, že časy mainstreamu – píšem to po Vašom, aby ste porozumeli, sa končia. Nielen u nás, ale i vo Vašej krajine ich sledovanosť klesá, médiá hlavného prúdu sa dostávajú na okraj, verí im už len zopár zboľševizovaných vymytých mozgov, teda takých, ktoré neustále potrebujú nepriateľa. Preto teraz Vy a Vám podobní kovaní demokrati začínate zvažovať zavedenie cenzúry na internete. Neuveriteľné - mediálny tlak a vymývanie mozgov neustáva, a napriek tomu sa stále viac ľuďom otvárajú oči. Asi máme – na rozdiel od Vás, aj iné orgány vnímania ako len oči a uši. Máme aj srdcia. To je hlavný dôvod, prečo sa prepad dôvery ľudí v politický, mediálny a bankový establišment stáva fatálnym.

Ďalší pocit, ktorý mám, je, že sa veci, ktoré Vám píšem a ktoré si posielajú ľudia internetom, nedozviete, pretože vždy bolo osudom mocibažných nechať sa klamať. Klamú Vás vaši diplomati (napokon aj môj list Vám nemecký veľvyslanec odmietol poslať), Vaši spravodajcovia, novinári, Vaši najbližší. Každý má totiž teplé miesto a nechce ho riskovať tým, že vám povie pravdu. Ibaže jednou z krutých vlastností pravdy je, že si vás nájde aj bez toho, aby ste ju hľadali vy. Vždy je to len otázka času. Katastrofou demokracie však je, že zatiaľ čo za totality fungoval samizdat len v komunistických štátoch, dnes funguje prakticky v štátoch demokratických. Ešte väčšou morálnou katastrofou je, že v komunizme sa nikto netváril, že je demokracia, bola cenzúra a každý novinár a spisovateľ vedel, pokiaľ smie ísť. To predsa ako bývalá občianka NDR dobre viete.

Dnes mocenské médiá a politici pokrytecky trepú o demokracii a slobode názoru, a pritom cenzúra je už azda obludnejšia ako za starého režimu. To predsa ako kancelárka SRN dobre viete. Alebo nie? Prečítajte si dve krátke ukážky z listov a mailov, ktoré som dostal z Nemecka a z Rakúska po mojom otvorenom liste Vám. Mená neuvediem, pretože Vám, prepáčte, neverím. „Vážený pán Banáš, politika Angely Merkelovej nás vedie do katastrofy. CSU musí pani Merkelovú zastaviť alebo odstaviť, inak skončí Nemecko podobne ako kedysi Weimarská republika pouličnými bojmi pravicových radikálov proti ľavicovým, rozpadne sa Európska únia, podobne ako sa rozpadla viacnárodná rakúsko-uhorská monarchia. Pokiaľ prídu ďalší utečenci, skolabuje náš sociálny systém a zákonné zdravotné poistenie a trh s bytmi sa skanibalizuje. Po porážke Islamského štátu prídu porazení s falošnými sýrskymi pasmi do Nemecka. Potom už budeme len smutne konštatovať – zbohom blahobyt a bezpečnosť. Potom sa pani Merkelovej (Wir schaffen das') v Spolkovom sneme vysmejeme, podobne ako sa kedysi smiali Erichovi Mielkemu v Ľudovej snemovni NDR (Mám vás všetkých rád'), ale už bude neskoro...“ Alebo iný list: „Vážený pán Banáš, v Nemecku nikto nerozumie politike Angely Merkelovej orientovanej nepriateľsky voči vlastnému národu. Váš list veľmi jednoducho vysvetlil, prečo k nám utečencov pozýva. Píšte, prosím, pre nevedomých ľudí ďalej, nech už sú to Slováci či Nemci.“ Takže plním výzvu nemeckej pisateľky a píšem Vám.

Milá pani kancelárka, Nemci mi vravia, že Vaša bezhraničná samoľúbosť urobila z úradu nemeckého kancelára centrum Vašej absolutistickej monarchie držanej servilným servisom – diplomatickým, bezpečnostným, spravodajským, a najmä mediálnym. Označujú Vás za kancelárku osamelosti. Tak vravia Nemci, a tak píšu Vaše noviny. Vašej rastúcej osamelosti sa nedá čudovať, keď raz vravíte čihi, inokedy hotá. Pomaly už je toho hotá viac. Nie je to tak dávno, čo ste vyhlásili - citujem: „Utečenci našu krajinu zmenia k lepšiemu.“ To ste povedali napriek tomu, že podľa prieskumu týždenníka Der Spiegel považuje 82 percent respondentov Vašu imigračnú politiku za zlú a žiada jej zmenu. (Očividne nečítate nielen mňa, ale ani Der Spiegel.)

Zotierate pod čiernu zem krajiny V4, ktoré nerobia nič iné len to, čo si želá väčšina samotných Nemcov. Vaše okrídlené „Wir schaffen das - Dokážeme to“ akosi zmĺklo. Cynicky vravíte, že krivka pôrodnosti v Nemecku v dôsledku nemeckej rozmaznanosti bohatstvom klesá (v tomto vás európske krajiny vrátane Slovenska úspešne nasledujú), pretože v priemernej nemeckej rodine je dnes jedno dieťa, ale zato dve autá, a preto musíte nahrádzať pracovnú silu Sýrčanmi, Líbyjčanmi, Pakistancami či Iráncami. Vraj ich potrebujete pol milióna ročne na najbližších 25 rokov. A kto vám dáva právo, pani Merkelová, kradnúť týmto národom ich kvalifikovaných ľudí? Kto bude po vojne stavať na nohy Sýriu, Líbyu, Afganistan? Niekdajší prezident Karzaj zúfalo vyzýva Afgancov, aby ostali doma a pomáhali budovať krajinu, ktorá až dovtedy, kým tam nevstúpilo NATO, celkom slušne fungovala podobne ako Líbya či Irak.

Ste spoluzodpovedná nielen za demoláciu zmienených krajín, ale i za postupné strkanie sveta do vojnového konfliktu. Rozbili ste to, čo Vaši predchodcovia – Brandt, Schmidt, Kohl a Schröder prácne budovali – stabilné vzťahy medzi Ruskom a Nemeckom ako základný pilier stability vo svete. Rozbíjate Európu tým, že nútite Grékov, Macedóncov, Maďarov stavať ploty, tým, že nás nútite brať si pôžičky od nemeckých bánk, aby sme ich potom v nekonečnom naháňaní sa za zvyšovaním HDP mali z čoho splácať aj s úrokmi. A ešte nás spolu s oportunistickými politikmi všetkých farieb presviedčate, aké je to úžasné, byť zadlžený. A tí, ktorí sa vzpriečia, tí, ktorí voláme po normálnosti a uplatňovaní národných hodnôt, sme označovaní za euroskeptikov, nacionalistov, extrémistov, neofašistov, populistov, pravicových či ľavicových (vyberte si) extrémistov, či dokonca antieurópanov. V dôsledku iluzórneho nemeckého pocitu viny si netrúfate budovať nemeckú identitu, tak ste si prisvojili identitu európsku a budujete ju, akoby bola tou vašou. Ibaže nie je. Európsku identitu neakceptujú ani samotní Nemci. Nemci chcú byť Nemcami, sebavedomými a hrdými. A vy im to nedovoľujete. Každého, kto sa postaví a povie, som hrdý Nemec, Francúz, Čech, Maďar, Slovák, Poliak, označíte okamžite za protieurópskeho – rozumej z vášho neonemeckého pohľadu za protinemeckého. Hráte one woman show, čo Briti pochopili a brexitom dali jasne najavo, že sa na Vaše „európskej“, teda neonemeckej politike nemienia zúčastňovať.

Vážená pani kancelárka, v závere môjho prvého listu, ktorý ste nečítali, TU JE, píšem: „Keď som žil vo Vašej bývalej Nemeckej demokratickej republike, zašiel som si občas do lesov pod Berlínom neďaleko Halbe Teupitz. Sú od Vášho úradu vzdialené dajakých tridsať kilometrov. Leží v nich pochovaných viac ako päťdesiattisíc mladých Nemcov a Rusov, ktorí padli v bitke o Berlín v apríli 1945. K nenávisti ich vyprovokovali politici. Vždy, keď som tam bol – plakal som. Nad mladými Nemcami a Rusmi, ktorí ležia vedľa seba v pekne vyrovnaných radoch. Jeden rad ruský, jeden nemecký. Zájdite, prosím, do Halbe Teupitz aj s Obamom a Putinom, sadnite si na kamene mŕtvych a vôbec spolu nehovorte. Len mlčte. Ak nad krivdou biednych vyroníte slzu, pieseň nás – klamaných a ponižovaných, Vám zazvoní slávou.“ Do tejto časti môjho listu vložil ktosi na nemeckom portáli Termiten pieseň s názvom „Es ist an der Zeit“ – „Nastal čas“. Pieseň, v ktorej traja Nemci plačú nad krivdou biednych. Traja skvelí chlapíci, ktorých Vám nie je potrebné predstavovať – Konstantin Wecker, Reinhard Mey a Hannes Wader, spievajú o tom, aby sa Nemci a všetci ľudia dobrej vôle prestali nechať klamať politikmi a médiami. Tu je jej znenie:

 

Nastal čas (voľne preložila Mária Zinburgová)

Es ist an der Zeit, Hannes Wader

Ďaleko v Champagni uprostred leta,

kde medzi hrobmi kvitne vlčí mak,

tam tráva šepká a hojdá sa zľahka

vo vánku, ktorý nad krížmi rozprestrel svoju dlaň.

Na tvojom hrobe bez mena

niekto vyryl rok tisícdeväťstošestnásty.

A sotva devätnásť si mal ty.

 

Už vtedy vám klamali,

ako aj dnes klamú nám,

vy všetko ste im dali:

mladosť, silu, život.

 

Poznal si niekedy lásku dievčaťa?

Nebolo ti súdené teplo objatia,

len v mieri kvitne neha a dôvera.

Príliš mladý sily so smrťou si meral.

Azda zlá predtucha, že čoskoro umrieš

prebudila chtivosť vziať si, čo nesmieš.

Moja je rozkoš, nech sa aj vzpiera,

keď tu si sa zhnusil, veď nie som zviera.

 

Už vtedy vám klamali,

ako aj dnes klamú nám,

vy všetko ste im dali:

mladosť, silu, život.

 

Umieral si, vojak, plný viery a rád?

Alebo si zúfalý blúdil v temnotách

a nikdy nepoznal pravého nepriateľa?

Snáď ťa zasiahla milosrdná strela.

A či s výbuchmi granátov

črepy ťali ťa do údov?

Volal si mamu do posledného dychu,

bežal v trpkých bolestiach a bez úniku?

 

Už vtedy vám klamali,

ako aj dnes klamú nám,

vy všetko ste im dali:

mladosť, silu, život.

 

Jedine kríž tu po tebe ostal,

svoj sľub pri ňom skladám,

za mier sa biť a nad láskou bdieť.

Ak ľudstvo opäť uverí lžiam,

možno neostane už nik,

kto by kopal miliardy jám.

Stále viac horí však túžba v nás,

zabrániť ďalšej vojne. Je čas.

Milá pani kancelárka, ak ste tú pieseň ešte nepočuli. Tu je v pôvodnom znení. Je smutná, dojímavá, pravdivá. Prosím, pozrite si ju. A všímajte si tváre ľudí. Sú to tváre Nemcov. Matiek, otcov, detí. Nemcov, ktorým sa nechce ísť znovu umierať v mene oportunistov, ako ste Vy, Vám podobní a tí, ktorí sa za Vami ukrývajú. Ak sa Vám bude chcieť plakať, zaplačte si, uľaví sa Vám. Plač je možno to posledné, čo Vám ešte ostáva, ak chcete, aby ste ostali v našich mysliach ako Nemka so srdcom, ako politička, ktorá rešpektuje nielen hlas Európanov, ale predovšetkým hlas svojho dejinami ťažko skúšaného národa.

Mne ako Slovákovi ostáva len jediné. Poďakovať. Nie Vám, ale Konstantinovi Weckerovi, Reinhardovi Meyovi, Hannesovi Waderovi a všetkým tým úžasným Nemcom, ktorí na rozdiel od Vás už, chvalabohu, pocit viny nemajú. Preto sú sebavedomí, hrdí. Nie sú to žiadni zglajchšaltovaní európski homunkulovia, ale sú to Nemci. Sú to aj moji priatelia, s ktorými si jeden druhého vážime a máme sa radi. Už viac ako tridsať rokov. To viete, s Vami Nemcami je to tak, ako vraví Goethe: „Z Nemca sa ťažko stáva priateľ. Ale keď ním už je, tak je spoľahlivý a oddaný.“ Milá pani kancelárka, my Európania by sme boli šťastní, keby sa slová Goetheho naplnili. Aby sme boli priatelia verní a oddaní. Aby ste nás neviedli opäť do pekla vojnového konfliktu, ale do milej, útulnej, celoeurópskej „knajpy“. V takej sa celkom rád nechám zglajchšaltovať. Ja, auch Dich haben sie schon genauso belogen, so wie sie es mit uns heute immer noch tun.
Napriek všetkému s úctou

Jozef Banáš, slovenský spisovateľ

Jozef Banáš, parlamentnelisty.sk, 14. 7. 2017