26.4.2020 10:51:39

Ján Čarnogurský: Zápas o udržanie Víťazstva

Predseda Slovensko-ruskej spoločnosti
Predseda Slovensko-ruskej spoločnosti
(foto: zdroj: Facebook)


Vyšlo v poslednom Literárnom týždenníku č. 15-16/2020 z 22. 04. 2020

 



Pred 75 rokmi sa v Európe skončila vojna víťazstvom Spojencov. Tí, ktorí tvrdili o sebe a o svojich, že sú nadľudia, odrazu páchali samovraždy. Vlastenectvo druhej strany sa ukázalo pevnejšie. Zbrane druhej strany sa ukázali ako technicky dokonalejšie. Vojvodcovské umenie druhej strany sa prejavilo ako vyššie. Nemecká armáda spočiatku uzatvárala Červenú armádu do kotlov, ale sovietski generáli sa rýchlo naučili čeliť nemeckej taktike. Už do Moskvy Sovieti Nemcov nepustili. Stalingrad bránili tak, že Nemci mali prísun po rovnej pôde, Červená armáda musela prisúvať zbrane, muníciu, vojakov cez ostreľovanú Volgu. Nemci sa dostali v Stalingrade až 700 metrov po Volgu, ale bitku prehrali. Na Kurskom oblúku Nemci prehrali najväčšiu tankovú bitku v dejinách. A potom už prehrávali všetko.

Z leta 1942 pochádza najväčšia časť Hitlerových zápiskov, ktoré neskôr nemeckí historici objavili a vydali ešte v Západnom Nemecku pod názvom Generalplan Ost. Nemecké divízie sa vtedy hnali na juh, ku Kaukazu a Stalingradu. Chceli získať južnú naftu, Kaukaz, obísť Moskvu a zaútočiť na ňu z východu aj zo západu. Hitler si myslel, že tentoraz zvíťazí. Medzi sovietskymi vojakmi sa rozšírilo heslo: Ustúpiť nie je kam, za nami je Moskva. Stalin vydal povestnú smernicu 227. Zriadili podľa nej „zagradnyje otriady“. Za vlastnými jednotkami boli jednotky s guľometmi a strieľali do vlastných, ktorí ustúpili bez rozkazu. Mimochodom, zagradnyje otriady použil aj Československý armádny zbor v bitke o Duklu. Ale naspäť ku Generalplan Ost. Hitler po večeroch, keď odpočíval po celodennom velení vojskám, rozprával ako usporiada Východ po konečnom víťazstve. Tajomníci jeho slová zapisovali a uchovali. Židov chcel zničiť úplne. Zo slovanských národov asi polovica z každého národa mala byť zničená, časť vyvezená za Ural, časť ponechaná bez vyššieho vzdelania ako obsluha nemeckých prisťahovalcov. Šialený plán si môžete vygúgliť. Rusi tento plán znemožnili. Oni obrátili priebeh vojny a priviedli Hitlera k samovražde. Počet obetí na východnom fronte sa odhaduje na 27 miliónov. Bielorusko doteraz nedosahuje predvojnový počet obyvateľov. Ale nech by bolo obetí ešte viac, vždy je to menej ako plánoval Hitler. Generalplan Ost by skôr alebo neskôr zastihol aj Slovensko. Aj nás pred ním zachránili Sovieti. Najhorší pomer medzi zabitými a ponechanými na žive, čo aj len ako sluhami, plánoval Hitler u Rusov, pretože ich sa najviac bál. Nie nadarmo povedal ruský prezident Putin ešte na poslednej vojenskej prehliadke na Červenom námestí, že Rusi musia byť dobre vyzbrojení, pretože s nimi by nepriateľ zachádzal horšie ako s inými. Pripomeniem, že americkej ministerke zahraničia Madelaine Albrightovej sa prisudzuje výrok, aké je nespravodlivé, že Rusom patrí celá Sibír. To mala povedať už v 21. storočí. Rusi pomáhali k slobode najskôr balkánskym Slovanom. Rusi (Sovieti) zničili 70 % Wehrmachtu na východnom fronte. Bez toľkého zničenia by Nemecko nemuselo podpísať bezpodmienečnú kapituláciu a obnovenie napríklad západných hraníc Československa by mohlo byť otázne. Veď ešte v decembri 1944 Nemecko spustilo ofenzívu v Ardennách a bez urýchlenia sovietskej ofenzívy z východu – na Churchillovu prosbu – osud západných armád v Európe bol na vážkach.

Za toto všetko vďačíme Rusom. Rusi sú aj najlepším garantom našej štátnosti. Európska únia? Veď Európska únia nevie ako si počať s migrantami spoza Stredozemného mora, chce ich prideliť nám podľa kvót. Súčasná pandémia ukázala skutočnú silu/slabosť EÚ. Mníchovská dohoda nebola pre nás dostatočným poučením? NATO? Prezident Donald Trump sa vyhrážal, že USA vystúpia z NATO. O NATO chceme oprieť svoju štátnosť?

Skutočný rešpekt voči národom sa rodí na bojovom poli. Anglická a francúzska historiografia píšu, že už 1. svetová vojna bola víťaznou vojnou Slovanov. Pred 1. svetovou vojnou okrem Ruska len Srbi a Bulhari mali aký-taký štát, po vojne boli všetky slovanské štáty vo svojich štátoch, aj keď niektoré v zložených. Ostatne, aj Srbi a Bulhari získali svoje štáty s pomocou Ruska. Po 2. svetovej vojne sa slovanské štáty stali mocenským elementom v Európe, na pár desaťročí pod komunistickou vlajkou. Tak sme získali rešpekt aj pre Vyšegrádsku skupinu. Ešte teraz sa objavujú úvahy v západnej aj serióznej tlači, že ak by sa USA stiahli z Európy, došlo by k novému rozdeleniu politického vplyvu na kontinente a Rusko by získalo vplyv v strednej Európe.

Symbolom vojnového vypätia sú pomníky. Pomníky buď padlých vojakov alebo víťazných vojvodcov. Každý národ si chráni svoje pomníky či na vlastnom území alebo na cudzom, pretože vzdávajú česť minulým bojovníkom alebo vyvolávajú vlastenectvo u súčasných a budúcich občanov, potenciálnych bojovníkov, ak by to bolo potrebné. Akí sme Slováci citliví na generála Štefánika! Česi chránia sochy a pomníky Jána Žižku už 600 rokov. Medzi Rakúšanmi a Poliakmi je svár, že Rakúšania nechcú postaviť vo Viedni pomník kráľovi Sobieskemu, ktorý v roku 1683 zachránil Viedeň pred Turkami. Rusi majú vojenských cintorínov a úspešných vojvodcov neúrekom. V Rusku je pestovanie vlastenectva súčasťou výchovy a vlastenectvo dodáva Rusom silu a odolnosť voči dejinným zvratom. Rusi sú oprávnene citliví na hrubosť voči svojim vojnovým pamätníkom. Na Ukrajine mohli strhávať pomníky Lenina koľko chceli a Rusmi to nepohlo, ale keď sa dotkli vojnových pamätníkov, Rusko zavrčalo.

Slovensko je, našťastie, s Ruskom na jednej vlne a k poškodeniu ruských (sovietskych) vojnových pamätníkov takmer nedošlo. Dvaja blázni v Košiciach chceli poškodiť tamojší pomník sovietskej armáde. Bolo z toho trestné stíhanie a aj keď obžalovaných nakoniec neodsúdili, možno to zatiaľ na nich stačilo.

Úplne na inej vlne je Praha. Posledné odstránenie pomníka maršala Koneva oprávnene podráždilo Rusko. Česko ešte na to doplatí. Čo za tým väzí? Hlúposť pražskej komunálnej politiky, podliehanie Čechov rusofóbskej vlne, teraz takej oportunistickej v Čechách. Nie prvýkrát. V roku 1955 v Prahe postavili najväčší pomník Stalina na svete. Ešte predtým, v roku 1942, po atentáte na Heydricha, usporiadali na Václavskom námestí smútočné zhromaždenie za ríšskym protektorom. Filmy a fotografie ukazujú zaplnené Václavské námestie.

Za jedno storočie sme vybudovali svoj štát. Zatiaľ úspešný štát. Naše dejiny boli dialektické, ale v rozhodujúcej chvíli sme sa dokázali rozhodnúť aj vzoprieť. Aj oprieť. O našej ceste máme v našej krajine pomníky. Chráňme ich, sú pomníkmi nášho víťazstva.

Je dobre, že sme sa od Čechov oddelili. Sme jednoducho iní.

JUDr. Ján Čarnogurský