29.11.2020 20:20:27

Ján Čarnogurský: Ešte k 17. novembru 2020

Advokát, dlhoročný disident, zakladateľ a prvý predseda KDH, bývalý premiér SR
Advokát, dlhoročný disident, zakladateľ a prvý predseda KDH, bývalý premiér SR
(foto: Facebook)


Nadišiel znovu 17. november. Televízne dokumenty pripomenuli zaplnené námestia pred 31 rokmi. Ale námestia sa znovu naplnili. Na Hodžovom námestí v Bratislave médiá odhadli 15 – 20 tisíc ľudí, ľudia prišli na námestia aj v Košiciach, v Banskej Bystrici, spomínali sa Michalovce a ďalšie mestá. Znovu prišli ľudia demonštrovať. Pre rôzne. Jedni proti rúškam a zatváraniu reštaurácií, iní proti povinnému testovaniu, ale najviac proti strácaniu zamestnania a znižovaniu platov. Ušlo sa aj vývoju od prvého 17. novembra.



Skandovalo sa veľa a najčastejšie „My sme tu doma“. Rečníci boli najrôznejší. Zhromaždenie ohlásil a moderoval ex-poslanec Peter Marček (nezávislý). Keď dal slovo predsedovi Komunistickej strany Slovenska   Jozefovi  Hrdličkovi, ten sa najskôr opýtal zhromaždenia: môže prehovoriť komunista? Hlasný potlesk povedal, že môže. Spomenul som si, že v novembri 1989 sa pokúsil prehovoriť na námestí SNP vtedajší podpredseda slovenskej vlády Rudolf Murín a zhromaždenie mu nedalo slovo. Prehovoril som aj ja na tému spájania opozície. Svoj prejav som na druhý deň uverejnil na facebooku. Na záver dostal slovo Marián Kotleba a zožal najväčší potlesk. Kotleba potom viedol zhromaždenie cez Palisády k budove Národnej rady opýtať sa, prečo polícia zadržala poslanca ĽSNS Medveckého. Tam som už nešiel, ale na druhý deň som si prečítal v novinách, že po príchode demonštrantov pred Národnú radu Medveckého prepustili.

Ako bývalý mítingový rečník som si všimol, že teraz sa na mítingoch reční inak. Žiadna logická argumentačná niť ústiaca do nejakého (politického) záveru. Teraz rečník vyráža čo najhlasnejšie krátke a ofenzívne heslá. Podľa možnosti také, aké poslucháči očakávajú, s ktorými súhlasia a ktoré zvyšujú ich emócie, skôr negatívne. My sme tu doma (pretože niekto to spochybňuje). Len tak sa dajú dosiahnuť ciele vo svete ovládanom deep state. Kedysi to bolo inak. Prezident John F. Kennedy v roku 1962 v berlínskej reči na ulici pred berlínskym múrom povedal slávnu vetu: Ja som berlínčan (Ich bin ein Berliner). Jeho životopisec Arthur Schlesinger jr. neskôr napísal, že americká delegácia mala po tej vete dojem, že keby Kennedy pokračoval: Choďte a strhnite múr, obyvatelia Berlína by to urobili. 17. novembra v Bratislave to zaznelo inak. Viacerí rečníci používali maximálne 5-slovné vety, ktorým každý rozumel. Potom Marián Kotleba v záverečnom prejave rovnakými vetami presvedčil poslucháčov, že polícia zadržala poslanca Medveckého neoprávnene (asi mal pravdu) a vyzval, aby išli s ním k Národnej rade. Takmer celé zhromaždenie išlo, Palisády boli plné. Nedivím sa, že poslanca Medveckého polícia hneď pustila.

Verejne činné osoby patriace k systému (anglicky: establishment) spustili pokrik, že demonštranti im ukradli 17. november. Smiešne. Mysleli si, že 17. november patrí im. Ak si to mysleli, potom oni chceli ukradnúť 17. november tým státisícom demonštrantov z novembra roku 1989. Verejnosť proti násiliu, kam patrili dnešní „poškodení“, vyhrala prvé voľby v roku 1990, ale už druhé, o dva roky neskôr, prehrala tak, že sa nedostala ani do parlamentu. Áno, problémom ľudí mimo systému sú jednoduché riešenia, ktoré sa potom často neosvedčia. Ale nabúrajú systém, ktorý sa už dávno neosvedčil, len silou-mocou sa drží. Na jednej konferencii zaznelo, že prívrženci nového systému sa najskôr v starom systéme javia ako extrémisti. Stačí si prečítať noviny z marca 1988, čo písali o Sviečkovej manifestácii. Podľa novín boli na Hviezdoslavovom námestí samí extrémisti (vtedy sa používal iný termín). Dnes je výročie Sviečkovej pamätným dňom Slovenskej republiky. Je milým znamením dnešného extrémizmu, či extrémisti na námestí mali na tvári rúška alebo nemali. Zato minister obrany Jaroslav Naď sa vyjadril tvrdšie. Demonštrantov nazval opicami, bitkármi, extrémistami (ako odborne sa vyjadril!), psychopatmi a pohrozil, že na nich pošle vojenskú políciu, čiže armádu. Iná súčasť systému, teológ Michal Havran je už opatrnejší. Píše už len o právnikoch oligarchie. Ale to musel mať na krku trestné stíhanie za predošlé ostrejšie vyjadrenie.

Prívržencov systému nemilo prekvapilo, že medzi rečníkmi na Hodžovom námestí uvideli aj mňa. Ťažšie sa potom hovorí o krádeži Novembra. November ma vyslobodil z väzenia a ukončil trestné stíhanie Bratislavskej päťky. November je aj našim sviatkom. Nie, ako nechá hovoriť režisérka Nvotová (či Piussi?) v jednom filme, že na Slovensku sa nič nedialo, až Milan Kňažko musel doviezť revolúciu z Prahy. A čo pochod študentov centrom Bratislavy 16. novembra? V ktorej krajine ona žije? Ja sa pokladám za jedného z víťazov Novembra a preto teraz môžem bez bočných úmyslov stáť vedľa predsedu komunistov. Voličov Kotlebu si vážim rovnako ako voličov (aby som bol provokujúci) Matoviča a platí to isté. Novinár Arpád Šoltés napísal, že v rodine Čarnogurských sa (politické) remeslo dedí z otca na syna a máme za sebou takmer storočie politiky. Arpád Šoltés našu rodinu hrubo urazil. Máme za sebou viac než storočie politiky. Môj starý otec (po goralsky: džadek) Ján Čarnogurský, nar. 1875 bol richtárom v obci Malá Franková a rovnako prastarý otec, tiež Ján Čarnogurský, nar. 1839. Richtármi boli predkovia aj ďalej dozadu, ale už ich neviem pomenovať. Lokálna politika je tiež politikou.

17. novembra 2020 prišli ľudia na námestia a nepotrebovali ani alias sakrálnu obeť Martina Šmída. Nechcem si predstaviť, čo by bolo, keby rozklad systému pokračoval až do skutočnej sakrálnej obete.


JUDr. Ján Čarnogurský, predseda Slovensko-ruskej spoločnosti