22.11.2020 22:41:18

Ján Čarnogurský: Cesta Arménska k porážke

Advokát, dlhoročný disident, zakladateľ a prvý predseda KDH, bývalý premiér SR
Advokát, dlhoročný disident, zakladateľ a prvý predseda KDH, bývalý premiér SR
(foto: Facebook)


Arménske dejiny sa počítajú na 3000 rokov. Arménsky kráľ uznal kresťanstvo ako štátne náboženstvo v roku 301, prvý na svete, skôr ako Rímska ríša. Vcelku malý národ si udržal dlhé dejiny vďaka schopnostiam, áno, genialite svojich príslušníkov. Od 14. do 19. storočia boli v područí Turkov, začiatkom 19. storočia východné Arménsko vstúpilo do Ruskej ríše, západné zostalo v Turecku a v roku 1915 na Arménoch vyskúšali Turci prvú genocídu v novoveku. Po občianskej vojne v Rusku Arménsko zostalo v Sovietskom zväze ako zväzová republika, ale historická časť Arménska, Náhorný Karabach, sa stal autonómnou súčasťou Azerbajdžanu bez územného spojenia s Arménskom. Územné spojenie si Arméni vybojovali pri rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991. Takmer ho stratili v poslednej vojne v tomto roku. Cesta k poslednej vojenskej porážke v Náhornom Karabachu zo strany Arménov vôbec nebola geniálna.



Posledné stáročia novoveku preukázali, že napriek všetkým problémom, strategickým geopolitickým spojencom Arménov je Rusko. Posledná arménska vláda na čele s predsedom Nikolom Pašinjanom to nepochopila. V roku 2008 bol zvolený za prezidenta Arménska Serž Sarkisjan. V našej terminológii občianske organizácie začali proti vláde demonštrácie spojené s nepokojmi. Podpaľovali obchody, autá, prepukol vandalizmus. Vláda vydala zatykač na Pašinjana, ale on sa stratil. Neskôr vysvitlo, že sa skrýval na veľvyslanectve USA. Po pol roku musel veľvyslanectvo opustiť a vtedy ho zatkli. Ex-prezident Ter-Petrosjan ponúkol Pašinjanovi miesto vo svojej strane a Pašinjan sa dostal do parlamentu. V apríli 2018 prepukli opäť nepokoje a na ich vlne sa Pašinjan stal predsedom vlády. Jeho vláda odhodila stáročné geopolitické skúsenosti a nasmerovala Arménsko na trockizmus v modrom. Lev Trockij chcel rozpútať socialistickú revolúciu na celom svete, trockizmus v modrom chce na celom svete demokraciu západného strihu, ľudské práva ako ich definujú New York Times a vládu deep state. Prekážkou na takej ceste bolo Rusko. Arménsko bolo členským štátom východného NATO (aj názvom) ODKB - Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti. Podľa zmluvy Rusko má v Arménsku vojenskú základňu. Pašinjanova vláda sa potichu usilovala o zrušenie základne. Hoci v Rusku žije asi 2,5 milióna Arménov, skoro toľko ako v Arménsku, Pašinjanova vláda robila odlišnú politiku od Ruska. Neuznala prechod Krymu z Ukrajiny do Ruska. Usilovala sa o členstvo v Európskej únii, nepochopiac, že Európska únia nedokáže ochrániť Arménsko pred Azerbajdžanom. Nepochopila závažnú a pre Arménsko nepriaznivú zmenu prechodu Turecka na ruskú stranu v roku 2015. Rusko malo teraz na vážkach rozhodovania na jednej strane nevďačné Arménsko a na druhej strane globálne výhody z Turecka na svojej strane. Vyvažovanie protikladných síl je pre veľmoci takmer bežné. USA dodávajú zbrane na jednej strane Egyptu a Saudskej Arábii, na druhej strane Izraelu. Rusko muselo dodávať zbrane na jednej strane Arménsku, na druhej strane Azerbajdžanu. Ale Arménsko sa vedome zbavovalo svojho jediného geopolitického spojenca. Arméni žili vo vedomí svojho vojenského majstrovstva. Vo vojne v rokoch 1991-2 na vyháňanie Arménov z Azerbajdžanu dokázali odpovedať asi vyhnaním Azerov z Náhorného Karabachu, dobytím mesta Suši, ktoré má strategickú polohu nad Karabachom a dobytím Lačinského priesmyku, územného spojenia Karabachu s Arménskom. Azerbajdžan sa pokúsil o odvetu v roku 1994, ale vojnu opäť prehral a Arménsko obsadilo 7 okresov z vonkajšej strany svojich hraníc ako bezpečnostné predpolie.

Tentoraz sa Azerbajdžan pripravoval na vojnu dôkladnejšie. Nakupoval zbrane v Rusku, v Izraeli, na Ukrajine a – žiaľ – aj na Slovensku. V Izraeli nakúpil drony, ktoré sa ukázali ako nový, účinný druh zbrane. Na Slovensku kúpil rakety krátkeho doletu. Slovenské ministerstvo hospodárstva dostalo na stôl ako konečného odberateľa Izrael, ale v Izraeli sa zohriali na letisku len pár hodín a pokračovali v lete do Baku. Slovenské ministerstvo hospodárstva a ministerstvo zahraničných vecí nepripravili zmluvu tak, aby to nebolo možné. 27. septembra Azerbajdžan zaútočil. Takmer mesiac Náhorný Karabach držal doterajšie hranice, ale rozdiel vo veľkosti a v kapacite oboch strán sa prejavil. Azeri začali postupovať. Turecko pohrozilo, že pošle do Azerbajdžanu aj džihádistov zo Sýrie a asi tak aj urobilo. Pašinjan urobil priam vlastizradné rozhodnutie. Riadna arménska armáda nešla na pomoc Karabachu, do Karabachu išli z Arménska len dobrovoľníci.

Potvrdilo sa, že Arménsku pomôže len Rusko. Ruský minister zahraničia Lavrov dvakrát pozval do Moskvy kolegov z Baku a Jerevanu, dvakrát uzavreli aj dohodu o prímerí, ale dohoda trvala vždy len niekoľko hodín. 24. októbra pozval oboch ministrov do Washingtonu minister Mike Pompeo, ale žiadnu dohodu nedosiahli a USA nemali vplyv, aby strany prinútili k dohode. Opäť sa ukázalo, že jedinou ako-tak vplyvnou mocnosťou v regióne je Rusko. Arménska vláda na čele s Pašinjanom mala požiadať Rusko o pomoc podľa zmluvy ODKB. Azeri si síce dávali pozor a útočili len na územie Karabachu, na ktoré sa zmluva ODKB nevzťahuje, ale vojnové detaily by sa našli (zostrelenie ruského vrtuľníka nad Arménskom). Pašinjanova vláda však Rusko o pomoc nepožiadala. Ako neskôr odhalil prezident Putin, na rokovaniach ministrov v Moskve Rusi sprostredkovali návrh dohody o prímerí, ktorý síce obsahoval nejaké vrátenie územia Karabachu Azerbajdžanu, ale nie toľko ako záverečná dohoda, ktorá už reagovala na hlbší postup azerbajdžanskej armády do vnútra Karabachu. Arméni ju neprijali, pretože po predošlých víťazstvách by to znamenalo prvý ústup Arménov a stratu územia. Záverečnú dohodu podpísali, pretože hrozilo obsadenie celého Karabachu. Rusi nakoniec zachránili Arménom (Karabachu) asi tretinu územia, hlavné mesto Stepanakert a Lačinský priesmyk ako územné spojenie Náhorného Karabachu a Arménskej republiky. Strategické mesto Suši držia ruskí vojaci. Dosiahli, že hranice Karabachu a Azerbajdžanu chránia ruskí vojaci (mierotvorcovia) a žiadni iní, najmä nie tureckí vojaci. Arménsko, vrátane Karabachu, stratilo 4 – 5 tisíc padlých vojakov a civilov, straty Azerbajdžanu nie sú známe. Azerbajdžan získal územný prechod zo svojej enklávy Nachičevan, ležiacej na hraniciach medzi Arménskom a Tureckom, do vlastného Azerbajdžanu.

Aj keď vojna priniesla Arménom veľké straty, po oznámení dohody vypukli v Jerevane demonštrácie proti vláde za jej podpis. Arméni boli príliš zvyknutí len na víťazstvá plus dohoda oslabila existenčné základy celého Arménska. Premiér Pašinjan, ktorý dohodu podpísal, sa musel skrývať. Neskôr demonštrantov demagogicky vyzval, aby predložili návrh postupu ako zobrať Azerbajdžanu obsadené územie a on odstúpi. Teraz už taký postup neexistuje, ale Pašinjan spôsobil porážku Arménov celou svojou politikou. Jedinou nádejou Arménov je teraz udržať Rusko v Arménsku (základňu) a v Karabachu (mierotvorcov). Ťažko môže robiť takú politiku Pašinjanova vláda, ktorá doteraz robila presný opak. Pred Arménmi stojí komplikovaná výzva – udržať mierovú dohodu, ktorú podpísal Pašinjan a zároveň kultivovane odstrániť Pašinjana.

Slovenská televízia mala v Náhornom Karabachu reportážny štáb. Emotívne sprostredkoval slovenským divákom biedu obyvateľov Karabachu, ktorým rozbombardovali domy a zabili príbuzných. Akiste zaujalo plánovačov v štáboch NATO, že v televíznej reportáži po rusky vypovedali obyvatelia Karabachu a televízia ich výpovede neprekladala do slovenčiny. Nebolo to potrebné, slovenskí diváci ich ruštine rozumeli.

PS.: Po podpísaní dohody a nástupe ruských mierotvorcov turecký parlament schválil vyslanie 50 tisíc tureckých vojakov do Azerbajdžanu. Udalosti v Arménsku/Náhornom Karabachu sa možno ešte neskončili.


Autor je nositeľom arménskeho štátneho vyznamenania Mechitar Gosh


JUDr. Ján Čarnogurský, predseda Slovensko-ruskej spoločnosti