03.2.2020 11:28:16

Ján Čarnogurský: Bezpečnosť Strednej Európy I. Pohľad z Moskvy

Predseda Slovensko-ruskej spoločnosti
Predseda Slovensko-ruskej spoločnosti
(foto: zdroj: Facebook)


Po stáročia bola Stredná Európa bezpečnostne citlivou oblasťou kontinentu. V širšej Strednej Európe začali aj končili obe svetové vojny. Teraz sa opäť vyostruje jazyk medzi Ruskom a Západom, najmä USA. Mohla by byť naša časť Európy znovu miestom zrážky? Čo ju k tomu približuje alebo naopak od takého osudu vzďaľuje? Z Ameriky a z Bruselu počúvame, že Rusko nás ohrozuje a preto musíme viac zbrojiť a budovať na našom území americké vojenské základne. Chcel som sa oboznámiť s ruským pohľadom na našu bezpečnosť.


S podporou ruského veľvyslanectva v Bratislave som si dohodol návštevu piatich ruských inštitúcií, ktoré sa zaoberajú aj s bezpečnostnými otázkami. V polovici januára som ich navštívil: Ústav Európy Ruskej akadémie vied (RAN) pod vedením Alexeja A. Gromyka, vnuka dlhoročného sovietskeho ministra zahraničných vecí Andreja Gromyka, Slovanský ústav RAN, MGIMO (Moskovskij gosudarstvennyj institut meždunarodnych otnošenij), alma mater takmer všetkých slovenských ministrov zahraničných vecí, redakciu časopisu Meždunarodnaja žizň, Nadáciu historickej perspektívy, ktorú vedie známa historička Natália Aleksejevna Naročnická. Svojim ruským partnerom v rozhovoroch som kládol otázky, ako vidí Rusko našu bezpečnosť alebo naopak nebezpečie, vychádzajúce od nás. Obsah ich odpovedí ďalej reprodukujem. Schválne neuvádzam mená svojich partnerov ani inštitúciu, v ktorej pôsobia. Nepotrebujem, aby naši rusofóbi vytrhávali ich odpovede z kontextu a rozvíjali proti nim mediálne konštrukcie. Čitateľ môže obsahu článku veriť alebo aj nemusí.

Vojnu medzi Ruskom a Spojenými štátmi a členmi NATO považujú najmä vojaci za vysoko nepravdepodobnú. Vojna by bola tak zničujúca, že nikto ju nemôže racionálne riskovať. Ale vylúčiť ju nemožno. Jeden partner mi spomenul ako ilustráciu prípad, o ktorom písala pred rokmi ruská tlač. V Atlantickom oceáne pred pobrežím USA hlboko pod hladinou patrolovala ruská ponorka. Mala na palube atómové rakety a jej úlohou bolo vypustiť ich na americké mestá, ak by vypukla vojna. Ponorky zrejme patrolujú doteraz, tak Rusko vyvažuje americké vojenské základne okolo Ruska. O vypustení rakiet musia rozhodnúť traja najvyšší dôstojníci na ponorke jednohlasne. Američania asi niečo tušili a bez ohlásenia napríklad vojenských manévrov bombardovali more, kde bola ponorka, hlbinnými bombami. Námorníci na ponorke nevedeli, čo sa deje a začali rozhodovať o vypustení rakiet. Jeden dôstojník hlasoval za vypustenie, dvaja proti. Nakoniec všetko dobre dopadlo. Bomby ponorku nezasiahli, ale o začiatku jadrovej vojny rozhodli iba dva hlasy námorných dôstojníkov.

Pri pohľade z Moskvy má Stredná Európa vlastný vojenský potenciál takmer nulový. Stredná Európa je vojensky bezvýznamná, vrátane Poľska. Rusko nemá dôvod vojensky zaútočiť proti štátom Strednej Európy. Strednú Európu len využíva Západ a najmä USA na budovanie základní, aby sa dostal bližšie k Rusku. V prípade konfliktu však základne by sa stali cieľom odvetného a v budúcnosti možno aj preventívneho raketového útoku z Ruska. Úder na základne by sa stal len vojensko-technickou otázkou, nie politickou. Ďaleko do územia NATO vytŕča enkláva Kaliningrad. Z Kaliningradu majú ruské rakety dostrel hlboko do západnej Európy, v ich dosahu je celá Stredná Európa. V západnej tlači sa niekedy píše ako rýchlo by NATO mohlo obsadiť Kaliningrad. Obsadenie Kaliningradu by však bolo vojnovým aktom a Rusko by tiež odpovedalo vojnovo. Najbližšie v ruskom dosahu sú pobaltské štáty, členovia NATO. NATO by bolo schopné obsadiť Kaliningrad asi za dva dni a za rovnaký čas Rusko by vedelo obsadiť Pobaltie. V Rusku preto neexistujú vojnové otázky vo vzťahu k Strednej Európe. Vojenským konkurentom Ruska sú len Spojené štáty, ale ako je uvedené vyššie, Rusko nemôže viesť vojnu proti USA, pretože vojna proti USA by znamenala vzájomné zničenie. Plánovanie vojny Ruska proti Západu protirečí elementárnej logike. Ruská vojenská doktrína nepozná preventívny úder, len odvetný. Túto filozofiu by však mohla zmeniť situácia po odstúpení USA od zmluvy o raketách blízkeho a stredného doletu. Ak Američania rozmiestnia rakety v Európe – a už to začínajú robiť – doba letu rakety z európskych základní na Moskvu je tak krátka, že počas letu ju prakticky nemožno zachytiť a len defenzívny spôsob vedenia vojny by nezaručil bezpečnosť krajiny. Pri mimoriadnom zostrení krízy medzi Ruskom a Západom však preventívny úder na základne v Európe by mohol zvýšiť bezpečnosť Ruska. Tzv. protiraketové základne (t. č. v Rumunsku) technicky nemožno odlíšiť od útočných raketových základní. Raketové silá možno v priebehu hodín zmeniť na silá, vypúšťajúce kontinentálne rakety, ukryté na základni. Ak USA rozmiestnia rakety stredného doletu v Európe, získajú možnosť bojovať proti Rusku prostredníctvom Európanov. Ale Európania ponesú na svojich pleciach aj veľké riziko.

Rusko-európsky význam majú potrubia, vedúce z Ruska na západ, plynovody a ropovody. Plyn aj ropa majú strategický význam a práve tieto potrubia sú predmetom naťahovačiek Západu a Ruska. Nie je záujmom Ruska odstaviť Poľsko od potrubia. Potrubie je spojivom medzi Poľskom a Ruskom a objektívne tlmí kroky Poľska, ktoré Rusko hodnotí ako namierené proti sebe. Nové potrubia ako Severný potok 2 alebo Turecký potok majú za cieľ zvýšiť kapacitu dopravy týchto surovín a zároveň znížiť riziko vydierania Ruska hrozbou zablokovania potrubia vtedy, kedy by to Západu vyhovovalo. Všeobecne sa zvýšil význam hospodárskych vzťahov oproti minulosti. Tým si možno vysvetliť, že hospodárske sankcie sa stali akousi zástupnou vojnou. Dokonca aj šport sa stal zástupnou vojnou.

Ruské médiá píšu a vysielajú viac o západnej Európe než o Strednej. Čiastočne je to dané historickou zotrvačnosťou, čiastočne tým, že zo Západnej Európy hrozí Rusku väčšie nebezpečie než zo Strednej. Na druhej strane Stredná Európa má potenciál zastaviť protiruské sankcie. Krajiny Strednej Európy požívajú v Rusku stále určité sympatie ešte z doby Varšavskej zmluvy. Pokiaľ si ich systematicky neničia, ako je prípad Poľska. Vzťah k slovanským národom je osobitne bližší. Mládež už osobitné podnety k slovanským národom nedostáva a hrozí, že v priebehu niekoľkých generácií bližší vzťah k slovanským národom zanikne. Slovensko sa v Rusku vníma pozitívne. Niektorí Rusi si všímajú – s rešpektom – že vieme proti Rusku nadpriemerne úspešne hrať futbal aj hokej.

Súčasné vojenské napätie medzi Ruskom a Západom sa odohráva na pozadí spoločenských procesov, ktoré preukazujú, že globalizácia sa nestala univerzálnym modelom rozvoja sveta. Liberálny model sa môže rozvíjať len s novými prírodnými zdrojmi, ktoré Západ už nemá k dispozícii. Prírodné zdroje sú v Rusku, ale Rusko ich Západu takmer zadarmo nedá. Sú v Afrike, ktorá sa ešte v minulom storočí vyslobodila z kolonializmu – vďaka súpereniu Sovietskeho zväzu a Západu a teraz jej pomáha v rozvoji Čína. Sú v Latinskej Amerike a tam mocenský tlak Ruska a Číny tiež nedovoľuje Spojeným štátom správať sa ako „na svojom zadnom dvorku“, viď posledný príklad Venezuela. Liberálny svetový model už nestačí ani finančne. Zatiaľ sa krúti s pomocou amerických nekrytých peňazí, ale ako dlho? Ešte sa drží liberálna globálna administratíva – Svetová banka, Svetový finančný fond, rôzne iné globálne útvary vytvorené po skončení vojny, keď boli USA na vrchole svojej moci. Stále menej slúži Západu Organizácia spojených národov. V dobe smrteľných kŕčov Sovietskeho zväzu napísal americký politológ Francis Fukujama v roku 1989 článok a neskôr knihu Koniec dejín. Podľa Fukujamu liberálny model víťazí na celom svete a znamená koniec dejín, pretože nič dokonalejšie v dohľadnej dobe sa vo svete neobjaví. Koniec dejín nenastal, skôr naopak a základnej tézy svojej knihy sa už ani Fukujama nedrží.

Politika prezidenta Donalda Trumpa, uvaľujúca sankcie kde-kade po svete ukazuje aj Západnej Európe, že aj ona sa môže stať obeťou sankcií. V Európe si to najviac uvedomujú Nemecko a Francúzsko. Nemecko je motorom európskej integrácie preto zblíženie s Nemeckom je pre Rusko strategické. Cez Rusko by sa Európa mohla stať tichoocánskou krajinou. Európske krajiny by mohli cez Rusko bez prekážok vyvážať svoj tovar až k Tichému oceánu. Práve takéto zblíženie Európy a Ruska je nočnou morou pre Spojené štáty a snažia sa mu za každú cenu zabrániť. Pri zblížení Ruska a Európy a za existencie silnej Číny by sa Spojené štáty stali nanajvýš číslom 3 v mocenskom poradí sveta.

Tieto globálne geopolitické posuny na jednej strane dávajú nádej na slobodnejšie usporiadanie sveta, na druhej strane dramatizujú súčasné rozloženie síl. Výbušné zbrane (jadrové bomby) akoby dosiahli hranice svojej sily a silnejšie bomby sa nepodarí vyvinúť pri súčasnej fyzike. Prírodovedci však publikujú články, že súčasná fyzika dokáže čo aj len vidieť a ako-tak vysvetliť len štvrtinu vesmíru. Tri štvrtiny vesmíru na ľudstvo zatiaľ len čakajú so svojimi darmi aj nebezpečiami. Vojenská technológia sa v posledných rokoch akoby sústredila viac na rozvoj dopravy zbraní. V tejto oblasti sa Rusko dostalo na špičku. Vyvinulo rakety s rýchlosťou 20 machov, čiže 20-násobnou rýchlosťou zvuku. Tieto rakety nedokážu zachytiť žiadne protiraketové zbrane.

V jednej mojej besede v Moskve zaznelo, že Rusko netreba nikdy zavčasu pochovávať. To si namýšľal napríklad prezident Obama, keď nazval Rusko regionálnou mocnosťou. Dnes Rusko vytláča Spojené štáty z Blízkeho východu, bojujúce strany z občianskej vojny v Líbyi prišli na rokovanie do Moskvy a po zostrení krízy po zabití generála Suleimániho v Bagdade nemecká kancelárka rýchlo prišla na rokovanie tiež do Moskvy.

Pohľad Ruska na našu bezpečnosť má pre nás zásadnú dôležitosť.

JUDr. Ján Čarnogurský