23.1.2021 16:00:49

Ján Čarnogurský: Anton Neuwirth by mal sto rokov

Advokát, dlhoročný disident, zakladateľ a prvý predseda KDH, bývalý premiér SR
Advokát, dlhoročný disident, zakladateľ a prvý predseda KDH, bývalý premiér SR
(foto: Facebook)


Pred sto rokmi sa narodil Anton Neuwirth, lekár, politický väzeň, poslanec, vyslanec vo Vatikáne, etický maják, čestný predseda KDH. Keď sa bude raz analyzovať, že Slovensko vcelku zorientovane a úspešne prešlo cestu od pádu komunizmu k demokracii a európskemu zaradeniu, píšem, že má na tom zásluhu aj Anton Neuwirth.



Stretli sme sa pri začiatkoch KDH v roku 1990. Vtedy sme boli zaujímavý partner pre západné strany kresťanskej orientácie. O svojom zápase s komunizmom najhlasnejšie kričali rôzne občianske zoskupenia, ale KDH sa nedalo preskočiť. Samizdat, procesy, Sviečková manifestácia. Dostali sme pozvanie od ktorejsi španielskej politickej strany, aby sme vyslali zástupcu na ich míting. Chceli mať medzi sebou autentického účastníka odporu proti komunizmu. V širšom vedení sme zvažovali, kto by mohol ísť do Španielska. Bolo treba mať za sebou priamu účasť v zápase a rečové znalosti. Výber padol na Tonka Neuwirtha. Bol šesť rokov vo väzení za účasť v Kolakovičovej Rodine. Potom pracoval ako lekár a morálne neuhol ani na krok. Ovládal šesť jazykov. Išiel, tuším do Madridu a dobre reprezentoval bojovníkov proti komunizmu. Bol členom Rady KDH a obyčajne mal na zasadnutí Rady diskusný príspevok, nazval by som ho ideovoorientačným. Pri odchode klepáčovcov z KDH v roku 1992 od začiatku vedel pomenovať ich omyl, ktorý sa aj naplnil a viedol k ich zániku. V roku 1993 sa konali prvé voľby prezidenta Slovenskej republiky. Prezidenta vtedy volila Národná rada, vyžadovalo sa iba zvýšené kvórum. Považovali sme za politickú povinnosť, aby aj KDH postavilo kandidáta a zhodli sme sa na Antonovi Neuwirthovi. V pléne Národnej rady predniesol svoj kandidačný prejav a je to doteraz neprekonaný prejav prezidenta alebo kandidáta na funkciu prezidenta. Prejav si stále možno stiahnuť zo zápisníc o zasadnutiach Národnej rady. Kandidáti oslovovali „len“ poslancov, nie milióny voličov a mohli hovoriť viac sub specie eternitatis. 

Tonko Neuwirth bol po otcovi Žid. Za Slovenského štátu ich rodine hrozilo, resp. ich postihlo prenasledovanie rozšírené v celej nemeckej sfére moci. Jeho starú matku z otcovej strany a celkove dvanásť príbuzných deportovali do koncentračného tábora a už sa nevrátili. Jeho otec aj syn Anton dostali výnimku prezidenta Tisu. Anton Neuwirth neprechovával nenávisť k prenasledovateľom. Sú známe jeho slová, že pokiaľ Židia neodpustia holokaust svojim prenasledovateľom, dovtedy nebude na svete pokoj.

Po nadviazaní diplomatických stykov medzi Vatikánom a Slovenskou republikou sme navrhli Neuwirtha za veľvyslanca Slovenska vo Vatikáne. Kandidatúra prešla, Tonko sa vzdal funkcie poslanca a odišiel do Vatikánu. Vo Vatikáne, v diplomatickom zbore aj u Sv. Otca Jána Pavla II. a u kardinálov si rýchlo vybudoval popredné postavenie. Odvtedy už Slovensko nemalo vo Vatikáne tak váženého veľvyslanca. Ešte v roku 1991 sme boli s mojou ženou, s Františkom Mikloškom a Silvom Krčmérym na súkromnej večeri u pápeža. Hovorili sme so Sv. Otcom o situácii vo svete po páde komunizmu a v rámci rozhovoru som povedal, že pápež by mal teraz vydať encykliku proti liberalizmu, keďže komunizmus už padol. Liberalizmus som považoval už za hlavného ideového nepriateľa kresťanov. Rozhovor pokračoval a pápež – samozrejme – nepovedal určitý názor. Keď Tonko odchádzal do Ríma, požiadal som ho, aby sa pri vhodnej príležitosti opýtal pápeža, či vydá encykliku proti liberalizmu. Pri jednej návšteve v Bratislave mi Tonko povedal, že sa Sv. Otca pýtal a ten mu odpovedal, že však už vydal. Encykliky sv. Jána Pavla II. naozaj sú ideove proti liberalizmu, aj keď ich názov nie je taký priamy.

V apríli 1996 Mečiarova vláda pristúpila k Neuwirthovej diplomatickej funkcii stranícko-politicky. Najskôr ho povolali „na konzultácie“ na neurčitý čas. Vo februári 1997 sa do Vatikánu vrátil, keď vatikánska diplomacia prejavila údiv nad takými dlhými konzultáciami  a v marci 1998 ho vláda odvolala. Môžem napísať, že vláda vtedy nebrala ohľad na záujem Slovenska, ale na svoj stranícky záujem. Počas „konzultácií“ v Bratislave pripravil návrh Základnej zmluvy medzi Slovenskom a Vatikánom, ktorú oba štáty po ďalších pripomienkach podpísali v novembri 2000.  

Tonko sa vrátil na Slovensko a do politiky už nešiel. Napísal svoju spomienkovú knihu Liečiť zlo láskou. Je to kniha o ňom, ale zároveň o 20. storočí. Knihu si treba prečítať a odporúča sa ju prečítať tým, ktorí budú hľadať príčiny budúcich katastrof. Ešte sa dožil milého pokračovania svojej politickej dráhy. Jeho dcéru Anku Záborskú zvolili za KDH do Európskeho parlamentu. Zvolili ju trikrát a pri občasných návštevách v Bruseli som mal možnosť vidieť, akú mala v Europarlamente autoritu.

Tonko nás opustil v septembri 2004 a odpočíva v rodinnej hrobke v Bojniciach. Poučenie z jeho života zostáva s nami.



Pozn. red. SRS: Spomienka na Antona Neuwirtha vyšla 22.1.2021 na osobnej stránke Jána Čarnogurského (klikni sem)


JUDr. Ján Čarnogurský, predseda Slovensko-ruskej spoločnosti