22.1.2016 13:57:39

Ján Čarnogurský: Aký azimut si vyberá Poľsko?

 

V Poľsku nastúpila nová štátna moc a krajina sa dostáva do titulkov médií vo svete. Poliaci si zvolili nového prezidenta, nastúpila nová vláda, v Sejme je nová absolútna väčšina a za tým všetkým nový silný muž, predseda strany Právo a spravodlivosť Jaroslav Kaczynski. Nová moc znefunkčnila ústavný súd, fakticky nebude môcť vyhlasovať nové zákony za protiústavné, ovládla štátne médiá, jej ľudia obsadzujú rozhodujúce štátne inštitúcie. Model liberálneho štátu, ikonu Európskej únie, mení na model silného štátu.

 

Brusel zvažuje prvýkrát v dejinách Európskej únie uvalenie sankcií na členský štát za porušovanie demokratických pravidiel. Robustnú politiku vo vnútri štátu sprevádza robustná politika aj smerom navonok. Na nemeckú kritiku nových opatrení odpovedalo Poľsko pripomenutím nacistických zločinov proti Poľsku počas vojny. Európske inštitúcie nová moc vôbec nepovažuje za oprávnené hovoriť do vnútorných poľských vecí. Ale radikalizmus novej moci smeruje aj na druhú zemepisnú stranu.

Nová vláda chce dosiahnuť na summite NATO v júli tohto roku vo Varšave rozhodnutie, že Aliancia (alebo USA) rozmiestni v Poľsku vojenské základne. Tomu sa asi nepotešia v Moskve. Jednoznačnú podporu dosahuje Varšava u Viktora Orbána v Budapešti a naopak. Nevdojak sa obnovuje v pamäti staré porekadlo: Poliak – Maďar, dvaja bratranci.

Slovenská vláda pozoruje, čo sa deje vo Varšave so skrytými sympatiami a česká vláda nepôjde proti severnému susedovi. Slovenské sympatie môže narušiť len spôsob, akým si lieta Viktor Orbán ponad Slovensko do Poľska a slovenského predsedu vlády Fica do biznisu zatiaľ nezasväcujú. Kaczynski a Orbán môžu dať Višegradskej skupine  novú náplň, ale ani oni nezmenia stredoeurópsky lobbystický spolok na plnohodnotný politický blok.

Nová poľská moc vyvoláva v pamäti ešte iné spomienky. Problémom novovekej poľskej zahraničnej politiky bolo postavenie Poľska medzi Ruskom a Nemeckom (Pruskom) a mocenská presila oboch susedov. Poľsko sa pokúšalo riešiť problém rôzne, aj spojenectvom s Napoleonom v ťažení proti Rusku a medzi vojnami zmluvami s Francúzskom a Anglickom. Ani jeden model nepriniesol Poľsku prospech. S Napoleonom prehralo vojnu proti Rusku a s Francúzskom a Anglickom vyhralo v septembri 1939 len smiešnu vojnu proti Hitlerovmu Nemecku. Majú byť teraz vzdialeným spojencom Spojené štáty? Bol by to spoľahlivejší spojenec než predošlí?

Poľsko sa dostáva pod tlak Európskej únie, kde dosiahlo rešpektované postavenie. Iné porovnateľné postavenie pre Poľsko zatiaľ nevidieť, ak za také nepokladáme vojenské základne NATO na svojom území. Zostáva už len otázka, aká je celková politická koncepcia novej poľskej moci? Je to snaha o zmenu vnútorného usporiadania EÚ, obmedzenie zasahovania Bruselu do vnútorných vecí členských štátov? Čiže nie Poľsko, ale Európska únia ustúpi. Alebo je to nedôvera v stabilitu Európskej únie a budovanie si novej politickej základne.

Podobne radikálny nástup novej vlády, ale len vo finančnej oblasti, sme zažili pred vyše rokom v Grécku. Predseda vlády Alexis Tsipras hlásal priam kacírsku politiku o finančných pomeroch v Európskej únii. Mnohí Európania mu dávali za pravdu, ale kládli si otázky, či má prepočítané ďalšie kroky. Ukázalo sa, že nemal a nakoniec musel pred Bruselom a Frankfurtom kapitulovať. V Grécku boli geopolitické otázky až na druhom mieste. V krajine akou je Poľsko je geopolitika vždy na prvom mieste. S tým väčším napätím si možno klásť otázku, či nová poľská moc má prepočítané ďalšie kroky.

JUDr. Ján Čarnogurský