04.8.2012 10:55:06

Hiddink a ruská otázka

Komentáre sú zbytočné. Je možné len konštatovanie. V prvom zápase európskeho majstrovstva naša reprezentácia ukázala najhoršie povahové črty národa: veľmi dlho zapriahame. Ale v poslednom už to bolo lepšie, nakoľko sa veľmi rýchlo vezieme. Nadšenie mení ľudí a pretvára hru: nemotorní sa stanú krásavcami, ktorí letia na krídlach noci. Ramena, vystrite sa! „Preč! Ustúp zvedavý ľud, rozostúp sa ! Nezavadzaj udatnej ruskej hre!“

Ako toto dosiahol tradičný Nemec –vedúci, tréner – Holanďan, je osobitná otázka. Aké páky použil, aké pocity vyostril, a ktoré zbytočné návaly pridusil? Ale je úplne zrejmé, že okrem svojej vlastnej vôle a vôle futbalového vedenia, ktoré ho zamestnalo, Hiddink dosiahol nie len zladenú hru svojho mužstva, ale aj niečo viac. A to v tej sfére, ktorá nemá priamy vzťah k futbalu.

Skúsme vniknúť do problému cez bočný vchod. Jeden sympatický demokrat šesťdesiatnik na otázku, komu drží na terajších majstrovstvách, odpovedal akosi smutne: „ nikomu, peknej hre“. „Ale čo očakávate od zápasu Rusko – Švédsko?“ „Som rozpolený“ – odpovedá. „Na jednej stráne prajem našim úspech ale na strane druhej sa obavám ich víťazstva. Prečo? Pretože víťazstvo búde nie len športovou radosťou fanúšikov, ale aj chválou nášho politického zriadenia“. Ako som vedel upokojil som milého šesťdesiatnika – nikto sa nebude pýšiť politickým zriadením, okrem úplné sprostých. A čo sa tyká miešania politiky do športu, tak to je ako s liehom: bez riedenia sa nezaobídeš. Čistý málokto užíva. Ale je ešte jedna myšlienka, a ta je asi hlavná.

Veľký futbal koncentruje fanúšikov do trápiacej sa masy, obracia ich do spoločné mysliaceho planktónu. Vyvoláva tmavé a svetlé v spoločenskom vedomí a podvedomí. Spája ľudí pocitom spoločenstva mužstva. Tvrdo oddeľuje od tých, ktorí sú súperovými fanúšikmi. To znamená, že futbal sa podelia na štruktúre civilizácie a formovaní obrazu sveta. Aj keď na nízkej ale na neuveriteľne serióznej úrovni. A keď hrá reprezentácia, toto všetko niekoľkonásobne zosilnie.

Ak je hromadný myšlienkový pochod chorľavý a ľudia majú komplexy z postavenia svojej krajiny, prehra reprezentácie sa bude nevyhnutné prežívať ako národné ponižovanie, ako následok cudzorodého spiknutia. A víťazstvo príjmu ako dôkaz našej tajnej prevahy, ktorá je tragicky podceňovaná vo všetkých ostatných oblastiach a sférach života. Ale ak nie je uvedomelosť zaseknutá na postavení, inak povedané množstve peria, situácia je úplne iná. Rozhorčenie a radosť – sú sebahodnotené, sebakritika a hrdosť na svojich nie sú nijako spojené s pocitom kolektívneho odporu vonkajšieho sveta, ktorý treba buď prelomiť alebo tam zahynúť.

To, čo sa vychrlilo von včera pokračuje v chŕlení dnes a bude pokračovať zajtra, aby prepustilo miesto vzrušujúcemu šťastnému očakávaniu následného zápasu: a čo, keď.... ale veď ide... – rovnako priaznivé aj nebezpečné. Nebezpečné aj priaznivé. V baroch nasýtených pivovým dychom, v kinách a pavilónoch vrela a vrie patriotická energia so zjavnou príchuťou nacionalizmu. Ale to nie je etnický nacionalizmus ale štátny. Sme silní! Sme sami o sebe! My vieme! Rusko – dopredu! Áno, fanúšikovia sú hrdí, ale nie na to, že sú Rusi podľa krvi no na to, že sú Rusi podľa príslušnosti k štátu. Štátny nacionalizmus sa môže za určitých podmienok tiež zrútiť do hystérie a obrátiť sa naopak. Ale na rozdiel od etnického nacionalizmu môže poslúžiť všeobecnému blahu, postupne sa premeniť na zdravý patriotizmus. Heslom nacionalizmu je: kto nie je s nami, ten je proti nám. Heslo patriotizmu je: náš je ten, kto je s nami.

Guusa Hiddinka berú ako vlastného. Ako nášho. Taký náš Holanďan. Rus ako repa. Toto je obrovský posun všeobecných direktív. Tá istá spoločnosť, ktorá sa včera ochotne ozývala na protigruzínske pokriky, je dnes pripravená pozerať sa na cudzinca ako na pokrvného. Pozerať sa vďačne, ale nie zdola nahor, no tak ako pozerá sused na suseda. Toto je ľahký príznak črtajúceho sa uzdravenia. Nie garantovaného, ale možného uzdravenia. Koncom 80. rokov naši hokejisti (trochu neskôr aj futbalisti) po prvé ušli hrať do cudzozemských klubov. Na začiatku to vyvolalo zlosť: predali vlasť, zradili svoje mužstvo...Potom funkcionári našli správne vysvetlenie: legionári ťahajú Rusko na Západ, podporujú naše renomé, choďte chlapci, veľa šťastia. V začiatkochsa rozhodli položiť nebezpečnú otázku: môže vôbec cudzinec viesť národnú reprezentáciu? Nedotkne sa to citov širokej futbalovej verejnosti? Neobráti sa to v nebezpečné rozhorčenie? Oligarchovia ponúkali peniaze, aby zamestnali cudzieho odborníka, ale brzdili ich: „neponáhľajte sa. Ešte sme nedozreli“. V základných športových kluboch sa častejšie začali objavovať tmavší kučeraví chlapci a na to, že spartakovec alebo hráč CSKA môže byť aj černej pleti, si zvykli. Toto bol ešte jeden krok k modernému svetovému usporiadaniu.

A tu je ešte jedno očkovanie proti zlosti. Niekoľko posledných rokov nám vysvetľovali, že hlavný symbol ruského zjednotenia je Susanin, ktorý zaviedol Poliakov do močiarov. Teraz všetci tlieskajú Holanďanovi, ktorý pomohol zariadiť Švédom futbalovú Poltavu. Namiesto politickej hystérie – športová veselica. Namiesto strachu z cudzincov – spoluhra na spoločnom ihrisku. Namiesto Holandskej choroby – ruské uzdravenie. Vynikajúci recept.


Alexander Archangeľský