05.1.2014 04:36:46

Expert: protislovanský charakter politiky Západu sa nezmenil ani za vyše 1000 rokov

 

V súčasnosti v otázke možnej asociácie Ukrajiny s EÚ badať pauzu, ktorá je vyvolaná tradičným vianočným a novoročným voľnom. V rozhovore IA Regnum komentuje tento stav vedecký pracovník Inštitútu svetového hospodárstva a medzinárodných vzťahov Ruskej akadémie vied Vladimír Olenčenko.

 

Ako EÚ prijala vilniuský neúspech?

- Naozaj sa už treba začať zaoberať aj touto otázkou, pretože väčšina záujemcov sústreďuje svoju pozornosť len na možné varianty správania sa Ukrajiny a Ruska. Zároveň však treba chápať, nakoľko je EÚ pripravená na pokračovanie rozhovorov s Ukrajinou a na posudzovanie ukrajinskej otázky s Ruskom. Zdá sa mi, že najväčšou neočakávanosťou pre Brusel vo Vilniuse nebol krach kalkulácií o skrotení Ukrajiny, ale to, že ukrajinská otázka odhalila narastajúce rozpory medzi samotnými členskými krajinami EÚ a že sa stala katalyzátorom tohto procesu.

Jasnou ilustráciou súčasných krajných názorov na ďalší rozvoj EÚ  môže byť porovnanie dvoch programov predsedníctiev EÚ: Litvy (druhá polovica 2013) a Grécka (prvá polovica 2014). Litovci považujú za hlavné aktívnu expanziu EÚ do  postsovietskeho priestoru. Gréci si myslia iné, a síce, že v súčasnosti sa treba sústrediť na upevnenie integrácie EÚ v zmysle jej vnútornej konsolidácie, predovšetkým vo finančnej sfére a v stimulácii odvetví, ktoré sú kostrou národných ekonomík.

Litovská a grécka pozícia, ktoré sú diametrálne protikladné, vyjadrujú nielen národné prístupy, no preukazujú aj narastajúcu fragmentáciu EÚ. Konkrétne je vidieť, že južné krídlo a severná časť EÚ sa absolútne odlišne pozerajú na formovanie vnútornej a zahraničnej politiky EÚ. Polovičaté pozície zastávajú „nováčikovia“ – krajiny strednej a východnej Európy. Ďalšia skupina štátov využíva súčasné diskusie na presviedčanie sa o vlastnej dôležitosti, medzi nimi je Bulharsko a Rumunsko. Európska komisia má výhrady aj voči energetickým dotáciám priemysel vlajkovej lodi EÚ – Nemecku, čím znižuje jeho konkurenčné výhody na svetovom trhu.

Zároveň chcem zdôrazniť, že otázka Ukrajiny bola len spúšťacím mechanizmom a príčina evidentných rozdielov je v niečom inom. Ak to vziať od základu, ide tu o historický súboj euroatlantického a proeurópskeho loby v Európskej únii.

Pomenované zovšeobecnené procesy sa dajú hodnotiť ako priblíženie sa negatívneho potenciálu EÚ k úrovni kritickej masy, nabitej politickou krízou v Európskej únii.

 

Nakoľko reálne nebezpečná je politická kríza v EÚ?

- Myslím, že zatiaľ  je predčasné hovoriť o neovládateľnosti EÚ. Dá sa len akcentovať pluralizmus názorov, no faktom je, že pri prijímaní rozhodnutí, a osobitne v časti ich realizácie, častejšie v únii dominuje uhol pohľadu euroatlantickej loby. Spolu s tým narastá aktivita proeurópskej loby, a medzi členmi  sa vytvárajú zóny vplyvu oboch týchto skupín.

Či tento mdlý protiklad prerastie do aktívnej fázy, závisí od vonkajších faktorov. Detonátorom krízy v eurozóne sa napríklad stal, ako je známe, dlh Grécka na jar v roku 2010. Dovtedy prežíval mnohoročné inkubačné obdobie, a verejným sa stal až po tom, ako rozhodujúcu časť gréckych dlhov kúpila americká finančná skupina JP Morgan. Jej pochybnosti o platobnej schopnosti Grécka sa rozšírili po celom svete, podporil ich aj vplyvný americký investor G. Soros a MMF, v ktorom dominuje americká vláda.  

Následkom toho sa grécky dlh v medzinárodnom informačnom priestore šíril ako hospodárska kríza v eurozóne.

V súčasnosti sú možnosti tohto nástroja oslabovania konkurencieschopnosti EÚ skoro vyčerpané. Zároveň sa motivácia udržania EÚ zachováva na úrovni stagnácie, pretože jej partneri – konkurenti nedokážu prekonať vlastnú stagnáciu, bez ohľadu na to, že od krízy už máme päť rokov. Mimochodom, v tejto súvislosti by sa hodila aj neveľká politická kríza v zóne euro, ako nástupkyňa krízy v eurozóne.

 

V čom ešte, okrem prirodzenej hospodárskej konkurencie, súperia USA s EÚ?

- Téma je to obšírna. Pozastavil by som sa na odlišnosti ich cieľov vo vzťahu k Ukrajine. EÚ  vníma ukrajinský smer ako získanie objemného trhu na odbyt svojich tovarov a teda na stimuláciu svojho vlastného hospodárstva.

Pri Spojených štátoch vidím iné úlohy. Naznačuje to aj rozmiestnenie kádrov. Americké figúry, ktoré podporujú na Majdane ukrajinskú opozíciu (napr. John McCain, Victoria Nulandová)  sú podľa tohto vyjadrením amerických očakávaní pripojenia Ukrajiny na euroatlantickú orbitu. McCain tak neúnavne pracuje na svojom imidži zástancu konfrontácie s Ruskom, a v súčasnosti je v tom medzi americkými politikmi „najlepší“. Aj preto jeho prítomnosť na Majdane pridala ukrajinským udalostiam protiruský nádych. No čo sa týka Nulandovej, profil jej činnosti (viď oficiálna webová stránka štátneho departmentu USA) zabezpečuje diplomatické krytie silových akcií americkej zahraničnej politiky, predovšetkým proti ruským záujmom. Ako dôkaz si stačí uvedomiť, že dostáva štátne vyznamenania na návrh ministerstva obrany. Čiže jej objavenie sa na Majdane umožňuje predpokladať, že Ukrajina zaujíma Američanov z pohľadu vojenskej protiváhy voči Rusku. Konkrétne, ukrajinské územie sa zrejme považuje za eventuálny priestor na rozšírenie európskeho elementu americkej PRO, ktorý je omnoho výhodnejší variant ako poľský.   

Aké iné úvahy sú treba? Postavme si otázku, prečo neprišiel na Ukrajinu, napríklad, Warren Buffet, či Bill Gates? Predsa preto lebo americká elita nevníma Ukrajinu ako priestor na umiestnenie investícií alebo popredných amerických technológií.

K uvedenému už treba len dodať, že Nulandová predstavuje administráciu demokratov a McCain republikánov, čiže spoločne vyjadrujú celé spektrum hlavných amerických politických síl. Aj z toho je vidieť, že Ukrajina nezaujíma Spojené štáty, ako krajina, ale len ako nástupisko vojensko-politickej opozície voči Rusku.  

 

Čo ste tým mysleli, že štáty strednej a východnej Európy zastávajú v otázkach vnútornej a zahraničnej politiky EÚ polovičatú pozíciu?

- Posledné vyjadrenia v krajinách Vyšegrádskej štvorky naznačujú dva principiálne momenty. Prvý, objavenie sa a rozširovanie kritiky Európskej komisie. Za nesprávne a aj hrubé zorganizovanie ukrajinskej kampane. Badať tu želanie zapojiť do procesu vyjasnenie vzťahov v ukrajinskej otázke a preložiť zodpovednosť nie iba na Európsku komisiu, ale aj na jej vedenie. Druhý moment, celková urážka za neúctivé správanie sa voči Ukrajine. Vychádzajú tu na povrch urážky etnického cítenia, nakoľko Poľsko, Slovensko a Česko sú slovanské národy a sú aj historicky blízke Ukrajincom. Aj Maďarsko spája sa s Ukrajinou spoločná história.  

V niektorých z týchto štátoch sa v komentároch objavujú formulácie „vpád do slovanského civilizačného priestoru“. Žiadalo by sa pripomenúť, že myšlienky panslavizmu sa nezrodili a ani organizačné formy nezískali v Rusku alebo na Ukrajine, ale v Česku ako forma etnickej sebaobrany voči pokusom západnej asimilácie.

Výbuch uvedomenia si národnej dôstojnosti, badateľný v krajinách Vyšegrádskej skupiny, nevyzerá ako náhodný a zdá sa, že bol už dávno očakávanou reakciou na neustály útlak Západu voči slovanskej vetve Európy.

Najvýraznejšími udalosťami euroatlantickej protislovanskej politiky ja javí bombardovanie Juhoslávie, iniciácia jej rozpadu, vytláčanie Slovanov z Kosova a ničenie tamojších slovanských hodnôt, diskriminácia ruskojazyčného obyvateľstva v pobaltských štátoch, zaobchádzanie s Ukrajinou ako s druhotriednym štátom, neustále ponižovanie Bulharska.

Zdá sa, že najrozhľadenejší vyšegrádski intelektuáli začínajú chápať, že do tejto reťaze udalostí, spojenej s ponižovaním Slovanov, môžu byť zapojené aj ich krajiny ak budú otáľať s vypracúvaním objektívnych hodnotení toho, čo sa deje, a ak budú naďalej len pokorné.

 

Z čoho vychádza tento predpojatý vzťah k slovanským národom?

- V euroatlantickom priestore dominuje koncepcia univerzalizmu a tá vylučuje národné osobitosti a stavia úlohy na ich nivelizáciu, pretože ich vníma ako prekážku rozširovania svojej ideológie a riadenia más. Zaujímavé je, že univerzalizmus prevzal z marxizmu teóriu tried, no pridal jej svoju interpretáciu. Na čelo stavia tzv. strednú triedu, ktorá sa mu obsahovo javí rovnaká vo všetkých štátoch. No existencia národných čŕt mu túto jednotu kazí.    

Slovanom je geneticky vlastný pocit slobody, starostlivý vzťah ku kultúre a histórii, schopnosť spájať národy, spoločne s nimi sa rozvíjať bez delenia sa na svojich a cudzích, prebúdzať iné národy na obnovu svojich práv. No a toto všetko nemôže neznepokojovať autorov a zástancov politiky zbavovania národov ich národnej identity v Európe. 

Obráťme pozornosť na to, že v Prvej i Druhej svetovej vojne bolo Rusko hlavnou silou, ktorá sa postavila agresorovi. Poliaci, Česi, Slováci, Bulhari, Ukrajinci, Bielorusi, Rusi, južní Slovania, vystupujúc ako zjednocovatelia boja za nezávislosť, vždy preukazovali nezmieriteľnosť pri obrane vlastnej národnej dôstojnosti v strednej i južnej Európe.  

Uvádzam tieto fakty aby som poukázal, že Slovania svojou láskou k slobode, samostatným uvažovaním a pripravenosťou poskytnúť nezištnú pomoc, môžu byť „zlým príkladom“ pre iné európske národy. Práve preto je ostrie euroatlantického univerzalizmu nasmerované predovšetkým na potlačenie nezávislosti slovanského ducha.

 

Kedy sa, podľa vás, zrodila predpojatosť Západu voči slovanským národom?

- Ak sa budeme riadiť logikou, ktorej západ rozumie, musíme vychádzať z tvorivého dedičstva Sigmunda Freuda, ktorý radí, že ak chceme pochopiť psychológiu dospelého, musíme analyzovať jeho detstvo a chlapčenský (dievčenský) vek.  Rovnaká metodika sa dá použiť aj na rannú Európu.

Svätá ríša rímska, najvýznamnejšie stredoveké súštátie, pričom skúsený analytik v nej zbadá základy súčasnej Európskej únie, v 9. storočí vyhlásila za jednu z hlavných zahraničných priorít kolonizáciu slovanských krajín. Do tých čias sa Slovania, na rozdiel od iných európskych národov, nachádzali mimo protektorátu sv. Rímskej ríše a žili si podľa svojich princípov, ktoré sa dnes nazývajú princípmi federalizmu. Od tých čias sa za vyše tisíc rokov v Európe menila konfigurácia krajín, menili sa politické heslá, uskutočňovala sa prirodzená obmena politických lídrov, no obsah západnej politiky v jej východnom smerovaní sa nemenil – zostal rovnakým, ako ho sformulovala svätá ríša. Dôkazom je aj smerovanie rozširovania sa NATO a expanzia EÚ.

 

Do akej miery je táto predpojatosť rozšírená v západnej spoločnosti?

- Vyzerá to tak, že uvedený historický anachronizmus, ktorý sa zameriava na Rusko, je kostrou euroatlantickej politiky a mnohí predstavitelia západnej elity sú pod hypnózou týchto ideí.  Zároveň počuť názory západných zdravo uvažujúcich politických a spoločenských činiteľov, ktorí uznávajú, že v podmienkach globalizácie je súčasná prax vo vzťahoch voči Rusku skôr na škodu, ako na prospech konkurenčným prednostiam Západu vo svete. Nedá sa tiež nevšimnúť si, že slovanské národy nemajú ani územné a ani politické nároky voči nástupcom Rímskej ríše. No úplne opodstatnene sa dá predpokladať, že zdroje a iniciatíva na normalizáciu vzťahov sa nachádzajú v oslobodení od idey potláčania a prevýchovy slovanských národov, čiže, ak to povieme obrazne, lopta je na ich strane ihriska.

V súvislosti s tým sa dá konštatovať, že pred Západom (opäť využívajúc západnú terminológiu) stoji dôležitá konceptuálna výzva formovania prístupov na tvorbu vzťahov vo svete, aby zodpovedali súčasným reáliám. Čiže treba sa s úctou zachovať voči idei atlantizmu, zrod ktorej sa datuje rokom 1910, a poskytnúť jej zaslúžený odpočinok.

Hovorí sa, že starého psa novým kúskom nenaučíš. No vyhnutie sa reakcie na túto výzvu by sa mohlo považovať aj za intelektuálnu bezmocnosť. Niekedy sa mi zdá, že súčasné zvrhlosti ako terorizmus, korupcia, fundamentalizmus – sú svojím spôsobom vedľajšie efekty hlavného smerovania trate „opozícii Východu a Západu“.  Žiadalo by sa dúfať, že ukrajinská otázka bude impulzom prehodnotenia Európskou úniou svojej politiky na východnom vektore a vypracovania Bruselom normálnych funkčných vzťahov.

 

Ako sa vám javí ďalší vývoj udalostí na Ukrajine a okolo nej?

- Táto otázka trápi mnohých a v informačnom priestore nájdeme scenáre podľa akéhokoľvek vkusu. Všetky sa opierajú na to, že predstavitelia ukrajinského štátneho aparátu vyhlasujú pripravenosť obnoviť rozhovory s Európskou komisiou v najbližšom čase  a ukrajinská opozícia prisahá na pokračovanie europrotestov.

V súvislosti s tým stojí pred ukrajinským vedením rad otázok. Konkrétne, či mu treba súperiť s opozíciou pri splnení konštatácií EÚ o Ukrajine. Ide o to, že v dokumente Európskeho parlamentu zo 6. novembra 2003 sa pod názvom „O susedstve rozšírenej Európy: nové rámce vzťahov s našimi východnými a južnými susedmi“ pomenúva znepokojenie nad možnosťou obnovy hospodárskeho priestoru Ruska, Ukrajiny, Bieloruska a Kazachstanu a navrhovalo sa prijať opatrenia na protiakciu voči tomu.

Ďalšou otázkou je, či ukrajinské vedenie potrebuje posudzovať tieto odporúčania Európskeho parlamentu. Sú totiž exteritoriálne a pre Ukrajinu majú charakter povinnosti obmedzovať si vlastnú hospodársku moc. No a treťou otázkou je, či je pre Ukrajinu výhodné vyhýbať sa zbližovaniu s Bieloruskom, Kazachstanom a Ruskom alebo sa jej Európska únia zaviaže, že v takom prípade sa stane nezraniteľnou, čiže samostatnou.

 

Originál:  http://www.regnum.ru/news/polit/1751977.html#ixzz2pSR2pOxp


Podľa regnum.ru, 4. január 2014