09.8.2018 06:17:32

Eduard Kokojty: Stretnutie so mnou by bolo pre Saakašviliho posledným v živote

Eduard Kokojty bol počas prepadu Gruzínskom Južného Osetska v auguste 2008 jeho prezidentom. Preto disponuje kompletnou informáciou o vtedajších tragických udalostiach. V rozovore RIA Novosti porozprával ako sa „päťdňová vojna“ začala, koho považuje za vinníka za jej rozpútanie, zmienil sa aj o svojom vzťahu k Michailovi Saakašvilimu.

- Hovorí sa, že čas lieči. Bolo by zaujímavé nájsť liek, ktorý by nám vyliečil bolesť, ktorú nám spôsobili naši susedia. Chcem vyjadriť slová podpory všetkým občanom našej republiky, všetkým rodinám, ktoré stratili svojich príbuzných. Toto je boj za našu nezávislosť a preto si vždy budme pripomínať týchto ľudí.

Čo sa týka udalostí augusta 2008, robili sme všetko možné, aby nebolo tej vojny. Na mysli mám činnosť vedenia Južného Osetska, Abcházska i Ruska.

Zostrenie situácie sa začalo s príchodom k moci Michaila Saakašviliho a s aktivizáciou USA, EÚ a ďalších štátov NATO na území Gruzínska.

Hovoriac o udalostiach v roku 2008, treba si pamätať, že USA, EÚ a štáty NATO, ktoré podporovali a vyzbrojovali Gruzínsko, nesú za ne rovnakú zodpovednosť ako Gruzínsko.

Ako sa vyvíjali udalosti?

- Sledovali sme situáciu. Gruzínska strana vyhrocovala situáciu už niekoľko mesiacov pred vojnou. Omnoho agresívnejšie sa začali správať aj gruzínski mierotvorci, už si neplnili svoje bezprostredné povinnosti. Pod zámienkou častých rotácií gruzínskych mierotvorcov bolo do bojovej zóny pretláčaných čoraz viac ich jednotiek. Gruzínska strana sa všemožne usilovala prestať plniť Dagomysské dohody a usilovala sa situáciu vyprovokovať.  

My sme však robili všetko možné, aby sme toto napätie neutralizovali. Konali sme v súlade so vznikajúcou situáciou. Našou hlavnou úlohou bolo skryte sa pripravovať na svoju obranu, aby sme nevyprovokovali Gruzínsko.

Keď začali obstreľovať mesto Cchinval a dediny, nejaký čas sme paľbou vôbec neodpovedali. Nechceli sme im dať pôvod na obvinenie Južného Osetska. Vedeli sme, že v prednej línii gruzínskych ozborojených síl sú aj veľké počty západných a liberálnych ruských novinárov, ktorí by aj najmenšiu možnosť využili na obvinenie Južnéo Osetska z rozpútania vojny.

Ďalší vývoj siuácie ukázal, že Gruzínsko uskutočnilo nielen agresiu proti Južnému Osetsku, ale aj informačnú agresiu voči Rusku. My sme konali správne a rozumne. Pri tejto príležitosti sa chcem ešte raz poďakovať ruským novinárom. Riskujúc svoje životy, boli dôstojnými súpermi agresie západných médií a dokázali prinášať pravdu do ruskej i svetovej spoločnosti.

Vychádza to tak, že v Južnom Osetsku sa vopred pripravovali na útok Gruzínska?

- Nepochybne, sledovali sme situáciu a pokúšali sme sa to riešiť diplomatickou cestou. Kritizovali sme prácu v rámci Zmiešanej kontrolnej komisie. Lenže gruzínska strana si pre seba vopred už aj tak všetko určila. Preto sa s nimi ťažko hovorilo.

Sledovali sme všetko: presuny gruzínskych vojakov, kde sa konajú cvičenia, koľko je tam amerických poradcov, aké jednotky cvičili, vrátane z Ukrajiny. Vedeli sme, že pod zámienkou sa tam zhromažďuje háveť medzinárodných zločincov, ktorí spáchali tento zločin proti nášmu národu.

Spojil sa v vami počas „päťdňovej vojny“ niekto z oficiálnych predstaviteľov Gruzínska?

- Niektoré jednotky gruzínskych mierotvorcov začali 7. augusta opúšťať svoje posty, mnohí štábni pracovníci, ktorí boli s ruskými a juhoosetskými mierotvorcami, začali pod rôznymi zámienkami opúšťať štáb. Potom začala územie našej republiky opúšťať skupina medzinárodných pozorovateľov.

Hovorí to o tom, že títo všetci boli informovaní a veľmi dobre vedeli, že agresia sa začne. Oni prestali aj zaznamenávať narušenia gruzínskou stranou a reagovať na naše výzvy. Opúšťali zónu činnosti.

Nás na nič neupozornili. Preto máme takú nedôceru voči OBSE. Myslím si, že niekedy nastane čas a my, dúfam v to, môžeme postaviť pred medzinárodný súd aj OBSE, ktorá prakticky napomohla tomuto zločinu proti nášmu národu.

Vzhľadom na to, že pri sprostredkovateľstve spolupredsedu Zmiešanej kontrolnej komisie Jurija F. Popova bola dosiahnutá dohoda o obnovení rozhovorov v meste Cchinval 8. augusta o 12.00 hod., čo slovne podporil aj Saakašvili, ktorý navyše večer 7. augusta v televíznom vystúpení všetkých ubezpečil, že prijal rozhodnutie o stiahnutí svojich jednotiek z línie dotyku, preto sme začiatok hromadného obstrelovania Cchinvalu vnímali len ako ďalšiu gruzínsku provokáciu. To, že nám vyhlásili vojnu, to sme sa dozvedeli až z televízie. Až potom som informoval veliteľa zmiešaných mierotvorných síl generála Kulachmetova, že Vrchným veliteľom bol vydaný rozkaz na odvetnú paľbu.

To, že sme v prvom momente nespustili paľbu, pomýlilo i Gruzíncov, ktorí uverili vo svoje blízke víťazstvo. Výsledkom bolo, že sme zastavili prvý útok a vojská agresora mali vážne straty. Gruzínci pri tom zanechávali na bojovom poli nielen svojich ranených a zabitých, ale aj západných a gruzínskych novinárov, ktorí agresorov doprevádzali. Naši vojaci im poskytli prvú pomoc a potom ich vyvážali z bojovej zóny.

Čiže gruzínske matky, ktoré stratili svojich synov počas tejto vojny, nech sa poďakujú Saakašvilimu a najvyššiemu vojenskému náčelníkovi Gruzínska generálovi Mamukovi Kurašvilimu, ktorý telefonicky vyhlásil, že Gruzínsko spúšťa vojnu proti Južnému Osetsku a že on v ňom na pokyn najvyššieho veliteľa začína zavádzať ústavný poriadok. Nijaké  kontakty s gruzínskymi oficiálnymi osobami neboli.

Hovorili ste aspoň raz po konflikte so Saakašvilim?

- Michail Saakašvili je medzinárodný zločinec. Nikdy som s ním, ani telefonicky, ani nijako inak, nehovoril. A, mimochodom, ani do vojny.

Ani ste sa s ním nikdy nestreli?

- Nie, samozrejme. Ak by sa to stalo, bolo by to jeho posledné stretnutie v živote.

Môžete spomenúť, kto prvý oznámil do Moskvy o začiatku bojov?      

- Všetci všetko veľmi dobre videli. Spočiatku sme sa spolieali len na vlastné sily. Tam to mal kto hlásiť, veď tam boli ruskí mierotvorci. Na koordináciu našej ďalšej činnosti som telefonoval s náčelníkom generálneho štábu ministerstva obrany RF Makarovom, ktorý ma informoval, že najvyššie vedenie RF prijalo rozhodnutie o nasadení vojsk do Južného Osetska. Od tohto momentu sa začala operácia na prinútenie agresora k mieru.

Čo poviete na vyhlásenia Gruzínska, že ruská technika bola v Južnom Osetsku už pred 8. augustom?

- Tak môžu hovoriť len tí, čo prehrali. Oni veľmi dobre vedeli, že na území Južného Osetska nebola žiadna vojenská technika. Dokonca aj predstaviteľov OBSE som pozval, aby sa so mnou previezli. Došli sme do Rokského tunela, oni si všetko pozorne popozerali. A nevideli tam nielen nejakú techniku, ale ani jedného človeka v maskáčoch. Čo bolo ďalším z potvrdení OBSE bezprostredne pred začiatkom bojov. Veď ruské pluky sa veľmi ťažko dajú skryť v horách.

Čiže všetko je to lož. A navyše, Gruzínsko sa veľmi ťažko vie opodstatniť, že nijako nedokázalo zlomiť národ Južného Osetska. Hanbia sa za to.

K ruským vojakom chcem vysloviť len slová srdečnej vďaky. Veď sa postavili do nerovného boja s gruzínskou armádou. Ruské vojsko priamo z chodu vstupovalo do boja. Kým gruzínske vojská pod krytím, akože sú mierotvorci, sa vybavili ženijnými stavbami a starostlivo si preštudovali územie bojovej činnosti.

V sociálnych sieťach sú slová o tom, že ste údajne opustili bojové pole v tragickom auguste 2008. Čo má dosiahnuť táto lož?

- Chorých ľudí nebudem komentovať. Áno, čítal som také tvrdenia. Výhodné to bolo pre tých, ktorí Južné Osetsko nepovažovali za svoju vlasť, ktorí občianstvo získali po roku 2008. Zaujímavé by bolo vedieť, kde boli títo „hrdinovia“, keď som s bojovníkmi služby Štátnej ochrany a s jednotkami ministerstva obrany bojom čistil koridor na bezprekážkový prechod kolóny 58. armády Severokaukazského vojenského okruhu generála Chruleva? Veliteľovi 58. armády som vtedy povedal, že nechcem, aby ruská mať nosila smútok po synovi, ktorý bol zabitý v Južnom Osetsku. Veď nie na to ho vychovala.  

Táto činnosť, skoordinovaná s velením ruských ozbrojených síl, umožnila vyhnúť sa stratám od tzv. priateľskej paľby (to je vtedy, keď svoji nevedomky pália po svojich – pozn. vmi). Doposiaľ s nadšením a hlbokou úctou spomínam na profesionalizmus, hrdinstvo a chladnokrvnosť ruských generálov: veliteľa pozemných vojsk Ruska Boldyreva, veliteľa Severokaukazského vojenského okruhhu Makarova a veliteľa 58. armády Chrulova.

Bláboly malých a falošných ľudí sa mi nechce ani komentovať. Asi by bolo pre nich lepšie, ak by som bol zabitý v uliciach Cchinvalu alebo pri bombardovaní.

Lenže ich nádeje nevyšli. Kde som sa pohyboval a čo som robil, ako hlavný veliteľ, to videli tí, ktorí so zbraňou v ruke bránili Južné Osetsko.

Kedy a za akých okolností ste sa dozvedeli, že prezident Ruska D. Medvedev podpísal výnos o priznaní Južného Osetska a Abcházska?

- Pozvali nás do Redy federácií. Mimochodom, mnohým sa zdá, že Rusko by za akýckoľvek okolností priznalo Južné Osetsko a Abcházsko. No nie je to tak. Veď aj v samotnom Rusku je veľa gruzínskych lobistov, veľmi veľa prozápadných a liberálov, ktorí nám svojho času so Sergejom Vasilievičom (Bagapšom – prezidentom Abcházska – pozn. vmi) vystrájali veľmi veľa prekvapení a prekážok. Pripravovali sa rôzne projekty o vstupe republík do zostavy Gruzínska. Hovorili, že ak nebudeme súhlasiť s rôznymi podmienkami, budú použité proti nám rôzne, aj finančné sankcie. Bezprostredne aj voči mne a Sergejovi Vasilievičovi. V Moskve existovali aj projekty vytvorenia konfederácie. Navrhovali nám ich, lenže my so Sergejom Vasilievičom sme ich tvrdo zamietli.

Je možný revanš zo strany Gruzínska voči Južnému Osetsku?

- Neverím v to. Neželám si revanš ani pre osetínsky a ani pre abcházsky, ani pre ruský a ani pre gruzínsky národ. Existujú reálie a tie treba akceptovať. Gruzínsko si musí priznať svoju porážku  a netreba si robiť nádeje, že sa im podarí vďaka tzv. mäkkej sile obrátiť smerovanie našich štátov na stranu Gruzínska. Áno, sme pripravení na dobré susedstvo, ale nič viac.

Vladimír Mikunda podľa ria.ru, 8. 8. 2018 (krátené)