04.8.2012 10:55:06

Dostrieľali… Výroba PLRK S-300 je ukončená, čo ďalej?

АRMS-Expo, 21. augusta. Predvečer otvorenia jubilejného 10. MAKS 2001 (Žukovskij, 16. - 21. 8. 2011) sa vyznačoval mnohými vyjadreniami v médiách o ukončení výroby jedného z najznámejších výrobkov ruského VPK (vojensko-priemyselného komplexu) – PLRK (protilietadlového raketového komplexu) S-300. Informoval o tom spolupredseda nezávislej expertnej rady pre otázky vzdušno-kozmickej obrany (VKO) Igor Ašurbejli, ktorý do roku 2011 10 rokov viedol Hlavnú systémovú konštrukčnú kanceláriu „Almaz-Antej“ – autora systému S-300.
V publikáciách zneli priamo alebo nepriamo dve základné otázky – čo nahradí PLRK S-300, hlavný palebný element systému PVO RF a ako sa to v celku odrazí na systéme VKO, ktorá by mala byť oficiálne vytvorená k 1. decembru 2011? Kým odpovieme na tieto otázky, musíme si pripomenúť históriu vzniku PLRK S-300.
Skonštruovanie tohto PLRK v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia bolo osobitnou odpoveďou na aktívny rozvoj prostriedkov vzdušného napadnutia a výrazné zvýšenie ich bojových možností. Nevyhnutnosť takéhoto riešenia potvrdzovali aj výsledky bojovej činnosti vo Vietname (1964 – 1973) a na Blízkom Východe (1967, 1969 – 1970), prax vo vojskách i vedecké výskumy a v neposlednom rade aj začatie prác na vývoji nových raketových systémov PVO v krajinách NATO (okrem iného aj PLRK Patriot).
Spočiatku bol vyvíjaný PLRK S-300U ako univerzálny prostriedok PVO pre vojská PVOŠ, pozemné vojská a VMF (vojenno-morskoj flot, vojenské námorníctvo) s dosahom okolo 100 km. Nakoniec však s prihliadnutím na špecifiká bojového použitia rôznych druhov vojsk bolo prijaté rozhodnutie o vývoji maximálne unifikovaného univerzálneho (protilietadlového i protiraketového) systému S-300, spĺňajúceho jednotne stanovené TTCh (takticko-technické charakteristiky). Pre PVO pozemných vojsk to mala byť verzia S-300V (hlavný výrobca-koordinátor NII-20), pre VMF verzia S-300F Fort/Rif (hlavný výrobca-koordinátor VNII Altair) a pre PVOŠ verzia S-300P (CKB Almaz).
Lenže účasť mnohých firiem na vývoji a výrobe a protirečenie mnohých požadovaných TTCh sa stali kameňom úrazu na ceste k hlbokej unifikácii. V dôsledku toho bol do výzbroje PVOŠ prijatý komplex S-300P (otestovaný v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia) a následne jeho ďalšie modifikácie S-300PT/PT1/PS/PM/PMU/PMU1 a PMU2 Favorit (T-ťahaná, S-samohybná, M-modernizovaná, U-vylepšená).
PLRK S-300PS (samohybný, čas zaujatia bojovej pohotovosti 5 minút) bol prijatý do výzbroje v roku 1983. Pri vysokej odolnosti voči rušeniu systém zabezpečoval ničenie cieľov v zóne 5 až 47 km (diaľkový dosah) a 0,025 až 25 km (výškový dosah) s pravdepodobnosťou zničenia cieľa do 0,9 pri maximálnej rýchlosti cieľov do 1300 m/s.
Nasledujúcou verziou S-300PS sa stal systém S-300PM na podvozku ťažkého nákladného automobilu MAZ s vysokou priechodnosťou. Zvonku sa síce systém podobal na svojho predchodcu, no vyznačoval sa vyššou odolnosťou voči rušeniu a dvojnásobným diaľkovým dosahom. Po úspešných skúškach v roku 1989 sa do výzbroje PVOŠ dostala aj verzia S-300PM s novou PLRR (protilietadlovou riadenou raketou) 48N6, schopnou ničiť vzdušné ciele s rýchlosťou do 1800 m/s na maximálnu vzdialenosť až 150 km a ťažko zistiteľné NLC (nízko lietajúce ciele, do 100 m), napríklad RSsPDL (riadené strely s plochou dráhou letu, okrídlené rakety) na maximálnu vzdialenosť 38 km.
Týmto spôsobom sa tieto dva varianty PLRK S-300 stali najmasovejšími vo výrobe a základom PVOŠ. Po zlúčení PVOŠ a vojenského letectva sa tieto PLRK stali základným prostriedkom boja so vzdušnými cieľmi.
Preto informácia o zastavení výroby PLRK S-300 mala pre nešpecialistov v určitom stupni až ohromujúci charakter, no v skutočnosti sa to týka len dvoch najstarších verzií – PS a PM. Po takomto neveľkom, no nevyhnutnom upresnení (z hľadiska lepšieho pochopenia témy) sa pokúsime odpovedať aj na vzniknuté otázky.
Z jednej strany ide o objektívny a reálny fakt, podmienený technickým životom PLRK S-300PS/PM. Moment rozhodnutia o zastavení výroby týchto verzií a ich zámeny za modernejšie systémy, lepšie zodpovedajúce súčasným požiadavkám boja s vzdušnými prostriedkami napadnutia, musel skôr či neskôr prísť.
Ako povedal Igor Ašurbejli, PLRK S-300PS bude z výzbroje vyradený tak do dvoch rokov a PLRK S-300PM, ktorých je len niekoľko desiatok (najmladší bol vyrobený v roku 1994 s plánovaným technickým životom 25 rokov), by mali byť vyraďované v priebehu 7 až 10 rokov. Ak sa nepodarí splniť plánované objemy dodávok nových PLRK Viťaz (náhrada S-300) v rokoch 2014 až 2015 a produkcia systémov S-400 Triumf zostane na súčasnej nedostatočne nízkej úrovni, súčasne existujúce zoskupenie pozemných PLRK sa nevyhne zníženiu svojich reálnych bojových možností.
Je nepochybné, že nadchádzajúce vyraďovanie PLRK S-300PS a s tým súvisiaca zámena týchto systémov za nové PLRK Viťaz a S-400/500 budú mať bezprostredný vplyv na efektívnosť systému VKO. Avšak dokonca aj pri splnení všetkých plánov na vývoj a výrobu PLRK Viťaz možnosti systému VKO budú obmedzené minimálne po dobu jedného roka.
Podľa kontraktných záväzkov Almaz-Antej voči MO RF má byť PLRK S-500 prijatý do výzbroje v roku 2015. Ak vezmeme do úvahy čas potrebný na spustenie sériovej výroby, môžeme takmer so 100 percentnou pravdepodobnosťou povedať, že najbližších 10 rokov vojská tento systém neuvidia.
S-500 je výsledkom „hlbokej modernizácie“ S-400 Triumf a vývoj PLRR s dosahom 400 km zatiaľ nebol ukončený, takže by sme mali byť obrovskými optimistami a dúfať v reálne a nie papierové vytvorenie systému VKO do roku 2020 v tom rozsahu, o ktorom hovoril Igor Ašurbejli.
Berúc do úvahy „aktívny“ vývoj nových komplexov, o ktorých kompetentní hovoria už 10 rokov, je len málo reálne, že 56 objednaných Triumfov bude dodaných do roku 2020 a nový Viťaz včas nahradí vyraďované PLRK S-300.
Natíska sa tak plne oprávnený záver, že možnosti dnešného systému boja so vzdušným protivníkom (pod akýmkoľvek názvom) budú zodpovedať len systému PVO ZSSR existujúceho do roku 1991.
Napriek takémuto dostatočne pesimistickému záveru však existujú aj príznaky toho, že práce nevyhnutné na vytvorenie moderného systému VKO postupujú. Tempo týchto prác však musí byť značne urýchlené a práce musia byť aj dostatočne finančne zabezpečené, čo je podmienené prvoradou prioritou vytvorenia VKO RF v súčasných podmienkach.

Grigorij Budľanskij
www.arms-expo.ru
Preklad a úprava Peter Tomčo