13.10.2018 20:28:50

Dostatočne všeobecná teória riadenia

Predslov

Ďalej uverejňujeme teoretický materiál, ktorý vypracovali ruskí vedci pod názvom Dostatočne všeobecná teória riadenia. Je to naozaj dostatočne všeobecná teória. Čitateľ spozoruje, že teória dochádza k svojim uzáverom na základe vyhodnotenia udalostí priam v celých ľudských dejinách a pôsobenia síl vo vesmíre. Z takejto širokej základne dochádza k formulácii princípov pre úspešné riadenie všetkých útvarov. Obsahuje aj tvrdenia, ktoré sa budú javiť niektorým čitateľom ako kontroverzné, ale to je vlastnosť všetkých nových teórií. Materiál uverejňujeme, pretože obohacuje teoretické myslenie v oblasti riadenia a – azda – zdokonalí aj praktické riadenie v reálnom živote. Použitie zatiaľ teórie v praktickom živote vyhladí aj kontroverzné tvrdenia.

Redakcia

Recenzia

1. Za ostatných 5 rokov som nemal k dispozícii taký silný text po gnozeologickej, ale najmä metodologickej stránke. Môžeme mať k jeho jednotlivým tvrdeniam odmietavé stanovisko, no problémy sú „nahadzované“ tak pútavo, že keď si človek ide ľahnúť, stále ho to núti premýšľať, čo s danými tvrdeniami chcel autor povedať?

Ráno vstaneš, začneš čítať a zistíš, že vlastné „osvojenie si“ problému nie je dostatočne abstraktné na to, aby sa do neho dala „natlačiť“ šírka myšlienok, ktoré máš pred sebou. Musíš sa preto v texte vrátiť a čítať ho nanovo, až kým ho nepochopíš.

2. Osobne sa cítim z hľadiska metodológie skôr ako hegelianovec, čiže tu sa autor na môj vkus až príliš opiera o mystiku a vieru. Táto skutočnosť vlastne determinuje aj samotný názov monografie, lebo tú najvšeobecnejšiu teóriu riadenia má iba „Všemohúci“. Tento aspekt ma osobne vyrušil, lebo každá „dobrá kniha“ by mala v každom prípade v maximálne možnej miere akceptovať to, čo sa odborne nazýva historicko-logický kontext.

Keďže autor je slušným znalcom hlavných euroázijských náboženstiev, „obradne“ využíva metafory, citácie... z Biblie, Koránu a Talmudu, čo komplikuje už aj tak zložitý text. Niekedy to vyvoláva pocit „intelektuálneho exibicionizmu“, ba až samoúčelu.

3. Štruktúra knihy je logicky usporiadaná a vytvára dostatočný priestor na naplnenie zámeru autora. Každá z kapitol by mohla slúžiť za osnovu na napísanie samostatnej monografie, čo je silné konštatovanie, avšak v určitom zmysle komplikuje udržanie kontinuity. Úvodné kapitoly majú silný sociálno-manažérsky kontext a v závere sa autor uzaviera do matematicko-analytických prístupov...

 

K uvedenému azda ešte toto:

1. Kniha je skutočne informačne zaujímavá. Ide o dielo, ktoré sa nedá čítať ako bežná beletria, ale ktoré je potrebné doslova študovať, hľadať súvislosti, dielo, ktoré výrazne cibrí ducha a myseľ.

2. Dielo ma silný poznávací náboj, môžeme mu vytknúť „niektoré nedostatky“, ale určite to nie sú homofóbia, intolerancia a nihilizmus.

 

Záver:

1. Odporúčam DVTR na publikovanie a to nielen na webe SRS, je to monografia, ktorú by mal mať šancu prečítať si každý jeden manažér, či už výkonný alebo pripravujúci sa systematickým štúdiom... Určite by mala byť ponúknutá vysokým školám s manažérskymi odbormi.

2.Publikovaniu monografie by mala predchádzaťdôsledná jazyková korektúra a aj kategoriálne „doladenie“ v každom prípade by pojem „manažér“ nemal byť zamieňaný s „riadičom“, alebo „vôľa“ so „svojvôľou“...

So želaním všetkého dobrého Slavomír Manga

Recenzent je bývalý vysokoškolský pedagóg, neskôr jeden z tvorcov Obrannej doktríny SR a bývalý viceprezident KOZ SR


 

Dostatočne

všeobecná teória riadenia

 

Konsenzuálne materiály náučného kurzu

Fakulty praktickej matematiky – procesov riadenia

Sankt Peterburgskej štátnej univerzity (1997 – 2003)
Vydanie s upresneniami z r. 2004, 2011

Sankt Peterburg r. 2011

© Publikované dokumenty sú vlastníctvom Ruskej kultúry a preto vo vzťahu k nim nikto nedisponuje osobnými autorským právami. V prípade privlastnenia si autorských práv v rámci zákona právnickou, alebo fyzickou osobou, sa dotyčná osoba stretne s odplatou za krádež v podobe nepríjemnej „mystiky“, vychádzajucej nad rámec právnej vedy. Každý záujemca má plné právo, vychádzajúc z vlastného chápania všeobecného prospechu, nasledujúce materiály v plnom objeme, alebo fragmentálne všetkými dostupnými prostriedkami kopírovať a vydávať aj za komerčným učelom. Ten, kto používa nasledujúce materiály pri svojej činnosti, pri ich fragmentálnom (čiastočnom) citovaní, alebo pri odkazoch na ne, berie na seba osobnú zodpovednosť, a v prípade vytvorenia kontextu, meniaceho zmysel následných materiálov ako celku má šancu naraziť na „mystické“ pôsobenie mimo právneho rámca.1

 

Obsah

Predslov...........................................................................................................................6

Dostatočne všeobecná teória riadenia: Načo je to potrebné?...................9

Kategórie Dostatočne všeobecnej teórie riadenia……………………...-14

Predpovedateľnosť je podmienkou udržateľnosti………………………..28

Prognostika, proroctvá a uskutočnenie jedinej varianty budúcnosti…41        

Kvalita a optimálnosťriadenia……………………………………………..68     

Uzavreté systémy………………………………………………………..........71     

Spôsoby riadeniasupersystémov: štruktúrny, neštruktúrny  spôsob a na základe virtuálnych štruktúr…………..78    Udržateľnosť riadenia………………………………………………………..86     

Schémy riadenia……………………………………………………………….89            

Plná funkcia riadenia a (individuálny a súborný57)intelekt……………95   

Manévre a rovnovážne režimy, princípy porovnania a rozpoznania podobnosti………………………………119   Manévre a teória katastrof…………………………………………………..125    

Procesy riadenia v supersystémoch, možnosti ich priebehu……………130     

Metóda dynamického programovania algoritmická podstata DVTR.186

Prílohy:

Čo predstavuje v davo „elitárnej“ spoločnostimoc……………………….….209

Psychologické základy samoriadenispoločnosti………………………..231

Prirodzený poriadok vládnutia………………………………………… …247      

Chtíč neprirodzeného…………………………………………………….-.…265

О svetonázore vo všeobecnosti a o jeho základe………………………….273       

Čo sa rozumie „samo sebou“ ………………………………………………282

Моzаiky a kаlеidоskоpy……………………………………………………  288

Svetonázor 
“pre všetkých” a «pre úzky kruh tých, ktorí sú vyvolení riadiť»…………………………294

Svetonázor pre všetkých ľudí…………………………………………………305  

Cesta k súbornosti……………………………………………………………327 

Priaznivý vietor Všemohúceho……………………………………………362

Lepšia je moc nad sebou samým, ako tisícročná moc nad druhými ľuďmi a vecami………………………………396

 

Predslov

Základom vysvetlenia Dostatočne všeobecnej teórie riadenia (DVTR) v tomto vydaní je verzia z r. 2003 spolu s neskoršími doplnkami a upresneniami.

Prvá, pomerne krátka verzia DVTR z r. 1991 bola publikovaná v r. 1992, a hneď sa stala bibliografickou raritou2. Druhá verzia, ktorá bola vypracovaná v r. 1992 tématicky opakuje prvú verziu, no je širšia a detailnejšia. Následne bola druhá verzia DVTR opakovane vydávaná samostatne a aj ako súčasť ďalších prác. V predkladanej verzii druhého vydania DVTR je do textu niektorých častí pridané vysvetlenie, predtým v tichosti ponechaných otázok, sú opravené preklepy a nepresnosti, v niektorých prípadoch pozmenená štylistika3. Okrem verzie DVTR, predkladanej týmto do čitateľovej pozornosti, existuje ešte jedno vydanie predstavené v práci Vnútorného prognostického kolektívu „Základy sociológie“. V nej je zmenená následnosť skladby materiálov a okrem toho je skrátená na úkor odstránenia vysvetliviek a dvoch tém (Model intelektu a Procesy v supersystémoch).

Predmet Dostatočne všeobecná teória riadenia je prednášaný študentom v mnohých výskumných ústavoch, čo začalo v r. 1997 na Fakulte praktickej matematiky, procesov riadenia na Sväto-Petrohradskej štátnej univerzite z iniciatívy člena, korešpondenta Akadémie vied ZSSR Vladimíra Ivanoviča Zubova (1930 – 2000).

Osvojenie DVTR je vo väčšine prípadov pomerne náročné pretože je to ťažká práca, práca na sebe samom. Aby sme Vám v tomto aspoň čiastočne pomohli, ponúkame tri životom overené rady:

1. Aj keď je v tomto vydaní Dostatočne všeobecná teória riadenia rozdelená na časti, je nutné ju chápať ako nedeliteľný informačnýcelok, svojho druhu „kvantum“ informácií. V súlade s tým, ak aj budú v procese čítania niektoré jeho časti nepochopené, je potrebné text prečítať do konca, nehľadiac na jeho čiastočné nepochopenie. Pochopenie spočiatku nepochopených častí sa dostaví neskôr pochopením celkového kontextu a jeho vzťahu s (praktickým) Životom. Pritom si treba uvedomiť, že DVTR vznikla z určitého svetonázoru, filozofie, pohľadu na život. Štruktúre tých pracovných materiálov (neskoršie tzv. „Mŕtva voda“) v ktorých sa postupne vyskladal čitateľovi predkladaný text dnešmej DVTR, predchádzali ešte tri (vrátane úvodu) časti svetonázorovo-filozofického charakteru4.

Preto je pre čitateľa naozaj dôležité prečítať si to a pochopiť DVTR v jej ucelenosti spolu so súvisiacimi materiálmi predchádzajúcich častí a porovnať jedno i druhé s jeho chápaním Života. Okrem toho formovaniu obrazovo-logických predstáv o procesoch riadenia napomáha pochopenie metódy dynamického programovania, ktoré predstavuje krátke symbolicko algoritmické vyjadrenie DVTR.

2. Kozma Prutkov raz povedal: „Mnohé veci sú pre nás nepochopiteľné nie preto, že je naše chápanie slabé, ale preto, že dané veci ZATIAĽ nespadajú do okruhu nášho chápania.“
T.j., problémy chápania sú dôsledkom chýbania nevyhnutných stereotypov rozpoznávania javov a formovania ich obrazov vo vlastnej psychike.

Preto k tomu, aby sme odhalili chýbanie príslušného obrazu a zároveň boli schopní si ho vo vlastnej mysli sformovať, je potrebné si zobrať ceruzku, papier a čítajúc text kresliť pre seba ilustrácie k nemu, teda schémy a obrázky skúmaných kategórií, ich vzájomných väzieb, stavov príslušných objektov a vývojov procesov o ktorých sa hovorí v texte.

My sme v texte vyjadrili svoje predstavy o riadení. Aksi však chcete vytvoriť vaše predstavy o riadení v Živote a mohli ste si samivykonaťvlastnú sebakontrolu, musíte siilustrovaťpísaný text sami.

V tomto návrhu niet nič ponižujúce, či skľučujúce. Jednoducho sme vyrástli v epoche, keď sa disciplína a kultúra myslenia  nielenže nepestovali cieľavedome, od detstva, ale sa cieľavedome prekrúcali. To, že nie sme schopní násobiť 5-miestne čísla vhlave, a niekto len po rozpísaní do stĺpcov, spočíva predovšetkým vo vnútornej disciplíne myslenia. Tento príklad sa však týka abstraktného logického myslenia. Násobenie pomocou stĺpcov je len napomáhanie svojmu nedisciplinovanému, abstraktno-logickému mysleniu skoncentrovať sa a riešiť úlohu. Podobne pomáhame svojmu nedisciplinovanému predmetno-obraznému mysleniu kreslením obrázkov počas čítania sústrediť sa a riešiť úlohu formovania predstáv a rozšírenia okruhu svojich poznatkov.

3. Úspešné dosiahnutie vytýčeného cieľa predpokladá vedomý postoj, ktorý je v súlades emočným naladením človeka, uvedomujúceho si zmysel svojho života a konania. Žiaľ, väčšina populácie si zvykla žiť a pracovať pri existujúcom, neuvedomelom nastavení, ktoré vzniklo akoby „samé od seba“. Ale tento spôsob života a konania je analogický situácii, v ktorej by klavírista skúšal zahrať hudobné dielo na rozladenom klavíri. Preto je dobré pred tým, než začneme konať, naučiť sa vytvárať a udržiavať úprimnú radosť z uvedomenia si vlastnej mysle „Všetko, čo sa deje, sa deje tým najlepším možným spôsobom a pri tej miere morálky a etiky, ktorá je vlastná  ľuďom, ktorí sú spolutvorcami toho diania, a práve tak všetkoplynie k lepšiemu.“

Alebo inými slovami:

„Všemocný sa nemýli a život človeka sa diať v súlade s Ním, s Jeho úmyslami, v rozhraní Zámerov Prozreteľnosti “. Uvedomenie si tohto faktu musí vyvolávať vnútorné zmierenie sa a želanie s otvorenou dušoukonať svetudobro.

V takomto postoji, udržiavajúc sa v ňom, je potrebné žiť, pracovať a osvojovať si DVTR.

Prakticky to znamená nasledovné:

1.                Pochopenie DVTR sa začína jej úplným „zosnímaním“ do pamäti využívajúc len prvotne a intuitívne zažité každodnné chápanieešte nezavedených, charakteristických pojmov.

2.                Nasleduje prehodnotenie vzájomných vzťahov a kategórií pojmového aparátu DVTR a jej vzťahov so skutočným životom, v súlade s celým súborom v nej uvedených pojmov.

3.                A až potom je možné používať DVTR na riešenie ľubovoľných problémov a riešenie rôznych životných úloh.

Prerušenie procesu osvojenia DVTR na ktoromkoľvek z týchto krokov znamená fakticky vystúpenie z procesu osvojovania si DVTR pred jej úplným pochopením.

27. mája 2011

Každá vec je formou prejavu nekonečnej mnohotvárnosti Večnosti

K. Prutkov

1. Dostatočne všeobecná teória riadenia: Načo je to potrebné?

Každá múdrosť či už individuálna, alebo kolektívna rieši (z pohľadu pozorujúceho objektu) v hierarchii vzájomného prelínania sa štruktúr a procesov Vesmíru predovšetkým úlohy riadenia2hierarchicky nižších systémov a úlohy samoriadenia v rozhraní možností ktoré mu boli poskytnuté hierarchicky vyšším,  nadradeným (ho, zahŕňajúcim) systémom.

Riadenie je vždy prejavom subjektivizmu, ale uskutočniteľné je iba pri použití objektívne existujúcich procesov a objektívne uskutočniteľných projektov. Ak je manažér pod silným vplyvom objektu (procesu) o ktorého riadenie sa snaží, alebo pod silným vplyvom dôsledkov ním uskutočňovanej zmeny v riadení, tak sa pri riadení mu zvereného objektu môže, aj veľmi nepríjemne, sklamať.

Objektívny princíp riadenia spočíva v subjektívnej schopnosti manažéra predvídať správanie sa objektu riadenia pod vplyvom:

1. vonkajšieho prostredia,

2. zmien v riadení a

3. riadenia samotného.

Táto schopnosť je nevyhnutnou podmienkou pred začatím zásahovania do riadenia. Všetko ostatné je len vyjadrením tejto schopnosti v tej, či  onej konkrétnej vlastnosti riadenia.

Riadenie je možné na základe praktických návykov, ktoré jednotlivec, riadič (riaditeľ, manažér) viac, či menej cieľavedome využíva, rozvíja a hromadí ako svoje životné skúsenosti. Pokiaľ je ten, čo riadi dostatočne citlivý, vnímavý a rozumie tomu, čo a ako prebieha v sfére jeho riadiacej činnosti, možno povedať, že na úspešné riadenie v tomto prípade nie je potrebná teória. Odovzdanie riadiacich návykov iným, ktorí práve vstupujú do riadiacej činnosti, je možné aj bez akýchkoľvek teórií, pokiaľ tí, ktorým sa odovzdáva vnímajú procesy prebiehajúce v riadení v tomto poradí:

1. vnímajú to, čo sa deje v sfére ich činnosti,


2. vidia ako reaguje na to manažér, ich učiteľ 

3. sú schopní dobre si predstaviť seba na jeho mieste v rôznych                                   

    riadiacich situáciách.

Proces odovzdávania riadiacich návykov v akomkoľvek odvetví spoločenskej činnosti je bez pomoci pojmovo terminologického aparátu teórie riadenia v mnohom podobný výchove mačiatok mamou mačkou. Kto vnikol do prebiehajúceho procesu riadenia a dokázal si predstaviť sám seba v ňom a následne sa správať ako manažér v skutočných životných situáciách, je borec. A kto to nedokázal, ten si ešte veľakrát „nabije tekvicu“. Proti tomu nemožno nič namietať pretože je to koniec koncov jeho „tekvica“ a nabije si ju sám, ak by tu nebolo aj jedno „ale“. On tú tekvicu nerozbije len sebe, ale aj okoliu, nakoľko všetko dianie v spoločnosti, a o to viac spoločenská riadiaca činnosť, sa dotýka (niekedy aj veľkého) množstva ľudí a často nie jednej generácie. Preto, pokiaľ ide o odovzdávania riadiacej kultúry z pokolenia na pokolenie, je pre spoločnosť najlepšie ju odovzdávať na základe teórie, a nie výlučne na základe princípov vzájomných vzťahov mačacej mamy s vyrastajúcimi mačiatkami. Inými slovami, teória a princípy odovzdávania skúseností mačacej mamy vyrastajúcim mačiatkam, sa majú vzájomne dopĺňať a podporovať.

Fakticky to tak aj je, veď všetky čiastkové odvetvia praktickej vedy si vytvorili svoj pojmový a terminologický aparát, pomocou ktorého sa odovzdávajú vedomosti z pokolenia na pokolenie.

V skutočnosti sa vo všetkých odvetviach praktickej činnosti procesy „predmetnej oblasti“ riadia aj keď sa pôsobenie na tieto procesy nenazýva priamo riadením. Povieme že medicína (zdarvotníctvo) lieči ale neriadi zdravie a choroby, chémia „chemizuje“, ale neriadi syntézu a rozpad chemických zlúčenín, architektúra a stavebníctvo neriadia projektovanie a výstavbu objektov ale niečo budujú, atď.

V každom odvetví ľudskej činnosti tak existuje jemu vlastný pojmový a terminologický aparát, v ktorom občas jedno a to isté slovo znamená v jednom odbore jedno a v druhom zase niečo úplne iné. Takto napríklad v doprave je slovo „tender“ v súčasnosti anachronizmus, a voľakedy znamenal príves parnej lokomotívy s vodou a uhlím, a v dnešnej anglickej ekonomickej terminológii je „tender“ výberové konanie, process pred zadaním objednávky.

Výsledkom tejto pojmovej diferenciácie je že keď sa zídu špecialisti z rôznych odvetví aby odhalili a riešili nejaký, pre nich spoločný, problém tak predtým než ho začnú vôbec riešiť strávia hromadu času vypracovávaním pojmového aparátu, nejakého pre nich spoločného profesionálneho slangu (podmnožiny jazyka, používanej v nejakej špecifickej oblasti činnosti). Ak zakladatelia pracovnej skupiny dosiahnu úspech a všeobecné uznanie bude táto skupina pri opisovaní a odhaľovaní svojho úspechu nútená riešiť problémy tohto typu.

Avšak špecialisti z rôznych odborov nie sú vždy schopní nájsť si alebo si vypracovať takýto spoločný jazyk. Potom nedokážu odhaliť problém, kvôli ktorému sa zišli, nevedia tento problém pretransformovať do kategórie úloh a vyriešiť ho. V tomto prípade opakujú osud staviteľov Babylonskej veže opísaný v Biblii (Genezis 11:1 - 9).

To sa týka všetkých problémov a úloh, od drobných prác bežného života v domácnosti až po celospoločensky prospešné fungovanie štátu. Ba čo viac, všetci predstavitelia vedy a náboženstva (ako dôležitých odvetví civilizácie) shodne vyhlasujú, že konajú pre blaho ľudstva, a pritom sú neprestajne v priebehu celých dejín ľudstva vo vzájomných konfliktoch. Proces špecializácievo vede zašiel tak ďaleko, že nielen predstavitelia rôznych odvetví vedy sa nedokážu navzájom pochopiť, ale dokonca už aj predstavitelia rôznych úsekov toho istého vedného odboru strácajú schopnosť vzájomného chápania sa. To sa týka aj všetkých historicky vzniknutých vieroúk. Nielenže sa nemôžu dopracovať k jednotnému pochopeniu bohosloveckých a sociologických objektívnych právd o podstate a fungovaní života a vesmíru, ale tak ako sa zrodilo v minulosti množstvo siekt, tak sa dnes pokračuje vo vytváraní ďalších. Veda a náboženstvo majú v dnešnej civilizácii spoločnú neschopnosť vytvárania a dôsledného používania pojmov čo neprestajne sťažuje celkovú situáciu tak vo vnútri ľudskej spoločnosti, ako aj v jej vzťahu s Prírodou.

Z celkového pohľadu môže byť každý proces vo Vesmíre interpretovaný ako proces riadenia alebo samoriadenia. Preto sa pojmový a terminologický aparát, vlastný teórii riadenia ako takej, javí byť zovšeobecňujúcim (spájajúcim). To umožňuje s jeho pomocou jednotne opisovať rôzne prírodné, biologické i technické procesy a tým viac všetky sociálne procesy a procesy prebiehajúce v psychickej činnosti.

Avšak osvojac si určitý pojmový a terminologický aparát teórie riadenia, netreba strácať to, čo je vlastné mačiatkam pod vedením mamy, mačky a toje schopnosť predstaviť si seba samého v konkrétnych situáciách riadenia. Inak nebude vedieť„riaditeľ“, mechanický dogmatik, preplnený terminológiou danej teórie, ktorý ňou (pri absencii vlastnej predstavivosti) správne formálno-logicky operuje a argumentuje, vstúpiť do praktického riadenia konkrétnych procesov. Bude na smiech  „riaditeľom“ ktorí síce môžu byť teoreticky negramotní ale vnímajú život a sú schopní predstavovať si seba samých v situáciách riadenia,im zverených, okolností.

Jednoznačný opis rôznorodých procesov s použitím pojmového aparátu umožňuje Dostatočne všeobecnej teórii riadenia byť základom jednotlivých vied a ľahko prelínať ľubovoľnou z nich a v prípade nevyhnutnosti nájsť spoločný jazyk so špecialistami každej znich. Pojmový a terminologický aparát Dostatočne všeobecnej teórie riadenia je prostriedok interdisciplinárnej (medziodvetvovej) komunikácie špecialistov rôznych odvetví vedy a výrobných činností. Je to prostriedok zjednotenia, spojenia roztrieštených vedeckých poznatkov a praktických návykov do harmonického celku nevyhnutného pre bezpečný život a činnosť jednotlivých ľudí a kolektívov tvoriacich spoločnosť. V tom je hlavná hodnota pojmovo terminologického aparátu teórie riadenia.

Vo všetkej mnohotvárnosti procesov5 (sú-bytí) sveta6, pri ich skúmaní ako procesov riadenia alebo samoriadenia, môžeme rozpoznať to, čo majú všetky spoločné a zodpovedajúco tomu spoločnému, vytvoriť pojmový a terminologický aparát Dostatočne všeobecnej teórie riadenia. Na začiatku v krátkosti preskúmame všetky jej kategórie a následne podrobne preskúmame každú z nich vo vzájomnom vzťahu so všetkými ostatnými.

2. Kategórie Dostatočne všeobecnej teórie riadenia

Pojem „riadenie“ možno v jeho najširšom (najvšeobecnejšom) slova zmysle definovať akopraktickú činnosť na dosahovanie vytýčených cieľov, ktoré boli stanovené predchádzajúcim zistením objektívnych možností v ktorých sa tieto ciele majú dosahovať.

Toto je definícia Plnej funkcie riadenia (bude o nej reč v  nasledujúcom odseku a podrobnejšie v Kapitole 10).

Ďalej môžno objasniť a do detailov rozobrať rôzne aspekty riadenia ako objektívneho procesu a podľa tejto analýzy vypracovať príslušnú verzia teórie riadenia.

V teórii riadenia sú možné dva typy úloh:

                          Prvá úloha: Chceme sami priamo riadiť objekt v procese jeho fungovania. V tomto prípade ide o riadenie.

                          Druhá úloha: Nechceme priamo riadiť objekt v procese jeho fungovania, ale chceme aby sa object, bez nášho bezprostredného vmešovania sa do procesu, v režime, ktorý je pre nás priateľný, bol schopný riadiť sám. Potom ide o samoriadenie.

Rozdiel medzi  riadením a samoriadením spočíva v tom, že pri riadení  preberá na seba riadič (vonkajší subjekt) niektoré procesy a algoritmy realizácie plnej funkcie riadenia a pri samoriadení prenáša riadič úlohy riadenia na systém riadenia objektu. Okrem toho môže riadenie prechádzať plynule dosamoriadenia. Závisí to na tom, ktoré etapy Plnej funkcie riadenia sa zapájajú a ktoré sa vyraďujú pri konkrétnom procese riadenia. Napríklad v technike môže byť úloha riadenia  pretransformovaná do úlohy samoriadenia technického objektu až potom, keď ľudia vykonali všetko, čo je potrebné na prvej až štvrtej etape Plnej funkcie riadenia. Preto sa v DVTR  dovtedy, kým rozdielnosť riadenia a samoriadenia nemá principiálny charakter, používa iba termín „riadenie“. Tým viac, že oba druhy riadenia sú popisované štruktúrne rovnakými súbormi parametrov.

        Pre formuláciu a riešenie každej z vyššie uvedených, alebo oboch úloh teórie riadenia spolu, sú nevyhnutné tri súbory informácií:

        1) Vektor cieľov riadenia(aj samoriadenia, ak nie je stanovená odlišnosť), ktorý opisuje ideálny režim fungovania objektu. Vektor cieľov riadenia sa tvorí podľa subjektívnej svojvôle  ako hierarchicky (podľa priorít) usporiadané množstvo čiastkových cieľov riadenia, ktoré majú byť uskutočnené v prípade ideálneho (bezchybného) riadenia. Postupnosť dôležitosti dosahovania čiastkových cieľov je v ňom opačná ako postupnosť vzdávania sa každého z nich v prípade nemožnosti dosiahnutia kompletného súboru cieľov. Zodpovedajúc tomu, je na prvom mieste vektora cieľov7 (má najvyššiu prioritu) najvážnejší cieľ a na poslednom najmenej dôležitý, ktorého je možné vzdať sa ako prvého.

Jeden a ten istý súbor cieľov, podriadený rôznym hierarchiám priority (rôznym poradiam dôležitosti pre manažéra) vytvára rôzne vektory cieľov, čo spôsobuje možné rozdiely v riadení. Ku strate riadenia môže dôjsť vypadnutím z vektora cieľov niektorých, pre riadenie procesu objektívne nevyhnutných, cieľov  alebo aj vypadnutím celého vektora, alebo jeho častí z objektívnej mat(r)ice možných stavov objektu. Ku strate riadenia môže dôjsť aj objavením sa cieľov vo vektore, objektívne a subjektívne, sa vzájomne vylučujúcich alebo v procese riadenia neudržateľných. To sú rozličné druhy chybovosti vektorov cieľov.

Obrazne povedané, vektor cieľov je poradovo očíslovaný súpis, zoznam toho čo si želáme. Čísla symbolizujú poradie, dôležitosť želaní a ich opačné poradie (zdola nahor, od posledného po prvé číslo) vyjadruje (v prípade nevyhnutnosti) poradie v akom sa môžme zrieknuť jednotlivých cieľov, želaní.

V niektorých verziách teórie riadenia sa v tomto prípade používa termín „cieľový strom“, čo je súvislá následnosť cieľov, ktorá sa môže rozvetvovať v procese riadenia a ktorej ciele majú byť uskutočnené počas reálneho riadenia v rôznych etapách procesu. Avšak pojem „cieľového stromu“ nezodpovedá dobre potrebám univerzálnosti terminológie. Prax používania sieťového plánovania ukázala, že proces riadenia sa môže nielen rozvetvovať, ale rôzne druhy čiastkových procesov riadenia sa môžu po dosiahnutí spoločných prechodných cieľov aj zlučovať. V tomto prípade by bolo možné celkový súbor cieľov nazvať „sieť cieľov“, ale to by mohlo byť intuitívne nepochopiteľné.

Dávame preto prednosť širšej interpretácii termínu „vektor cieľov riadenia“, ktorá zahŕňa i ten prípad, keď sa vektor cieľov mení v procese riadenia, či už ako funkcia času, alebo mat(r)ice možností priebehu procesu riadenia a subjektívne vybranej algoritmiky riadenia procesu.

2) Vektor (aktuálneho) stavu kontrolných parametrov opisuje skutočné správanie sa objektu orientovaného na parametre cieľového vektora.

Tieto dva vektory zobrazujú vzájomne prepojený pár, v ktorom každý z týchto dvoch vektorov predstavuje usporiadané množstvo informačných modulov popisujúcich príslušné parametre objektu presne zodpovedajúce čiastkovým cieľom riadenia. Poradie informačných modulov vo vektore stavu kopíruje hierarchiu vektora cieľov. Obrazne povedané, vektor stavu je ( rovnako ako prvý vektor ) súpis toho čo sa chápe ako aktuálny stav objektu riadenia.

Vnímanie a chápanie stavu objektu subjektom riadenia nie je ideálne, tak z dôvodu skreslenia informácie objektom riadenia, teda „šumom“ prostredia, cez ktoré prechádzajú informačné toky, ako aj tým, že chápanie je ovplyvnené osobitosťami prijímania a spracovania informácie riadiacim subjektom. Preto vektor stavu obsahuje vždy nejakú chybu v určení skutočného stavu, ktorej zodpovedá neurčitosť, ktorú musí subjekt riadenia zohľadňovať. Táto neurčitosť je objektívne existujúca, t. j. v princípe nemôže byť úplne odstránená úsilím subjektu. Iná vec je, že objektívna neurčitosť môže mať prípustný ale aj neprípustný rozmer pre dosiahnutie cieľov konkrétneho procesu riadenia.

3) Vektor chyby riadenia, ktorýpredstavuje „rozdiel“ (nie ako algebraický výraz) medzi vektorom cieľov a vektorom stavu.

Tento rozdiel popisuje odklon reálneho procesu od ideálneho režimu predpísaného vektorom cieľov a obsahuje zároveň nejakú neurčitosť zdedenú od vektora stavu. Inak povedané, vektor chyby riadenia je zoznam neuspokojených želaní, zodpovedajúci zoznamu vektora cieľov s ohodnotením stupňa neuspokojenia každého z nich. Predstavuje ohodnotenie, buď navzájom číselne porovnateľných úrovní, alebo číselne neporovnateľných ale stupňovito usporiadaných úrovní, podľa želateľnosti každej úrovne označenej celými číslami v jej porovnaní so všetkými ostatnými úrovňami.Vektor chyby sa používa pre hodnotenie kvality riadenia subjektom, riadičom. Hodnotenie kvality riadenia nie je samostatnou kategóriou, pretože na základe jedného a toho istého vektora chyby je možné vytvoriť mnoho,zďaleka nie vždy navzájom zameniteľných, hodnotení kvality riadenia.

Okrem základného (východzieho) rozdielu medzi vektorom cieľov a vektorom stavu sú, v okamihu začatia riadenia, zdrojom chýb riadenia nasledujúce komponenty:

1) metóda vypracovania algoritmu pôsobenia systému riadenia, ktorá v princípe nemôže garantovať ideálne riadenie s nulovými komponentami vektora chýb

2) vlastný šum v uzavretom systéme8,


3) vonkajšie rušenie, vrátane snáh o prevzatie riadenia inými subjektami

Úlohou riadenia je dosiahnutie cieľov čo možno formulovať aj ako vynulovanie vektora chýb riadenia.

V skutočnosti nemôže byť vektor chyby ideálne vynulovaný ani kvôli objektívnym príčinám, ani kvôli rôznym nepresnostiam a oneskoreniam v procese riadenia, ktoré sú podmienené subjektívnymi príčinami v priebehu organizácie riadenia. Vzhľadom na túto skutočnosť môže reálne riadenie prebiehať v jednom z troch režimov:

1.                Normálne riadenie pri ktorom sa reálne, nenulové hodnoty komponentov vektora chyby riadenia hodnotia ako plne prípustné (ak sú v rámci prípustných hodnôt odchýlky meraní tak je to hodnota tzv. „technickej nuly“ alebo sa môžu považovať za približne rovné nule9).

2.                Prípustné riadenie pri ktorom sa reálne nenulové hodnoty komponentov vektora chyby nachádzajú v hraniciach prípustných hodnôt. Prípustné riadenie je svojimi charakteristikami horšie ako normálne.

3.                Havarijné riadenie pri ktorom niektoré komponenty vektora chyby prekračujú prípustné hranice, avšak katastrofa riadenia (nezvratná strata riadenia, narušenie, rozvrat objektu riadenia, alebo ním spôsobené škody na prvkoch vonkajšieho prostredia) ešte nenastala. V režime havarijného riadenia sa hlavným cieľom riadenia stáva návrat objektu aspoň do režimu prípustného riadenia.

Štruktúra a súvzťažnosť informácií tvoriacich vyššie uvedené vektory sú znázornené na obr. 4 uvedenom na konci kapitoly 14.

Kľúčovým pojmom teórie riadenia je pojemudržateľnosť objektu pri pretrvávajúcom vplyve vonkajšieho prostrediatak aby bolo jeho správaniesa predpovedateľné v súlade s vopred nastavenými parametrami, so zmenami prebiehajúcimi vovnútri systému a pri zohľadňovaní vplyvov riadenia na riadený objrekt10alebo v krátkosti udržateľnosť v súlade s vopred nastavenými parametrami.

Riadenie je v princípe nemožnéak nie je správanie sa objektu v  dostatočnej miere predpovedateľné.

Plná funkcia riadenia je svojho druhu prázdna a priezračná forma, obsahovo napĺňaná v procese riadenia. Inými slovami, je to matrica objektívne možného riadenia, miera riadenia, ako procesu trojjedinosti matérie-informácie-miery. Opisuje súvislé a naväzujúce etapy cirkulácie a premien informácií v procese riadenia. Začína rozpoznávaním faktorov prostredia subjektom, ktoré u neho vyvoláva potrebu riadenia a formovania vektora cieľov riadenia a pokračuje až do dosiahnutia vytýčených cieľov v procese riadenia. Je to systém stereotypov vzťahov a stereotypov premien informačných modulov, ktoré tvoria informačnú bázu riadiaceho subjektu, modelujúceho na ich základe správanie sa objektu riadenia (alebo modelujúceho proces samoriadenia) v prostredí, v ktoromobjekt (a cez objekt aj subjekt) interaguje (spolupôsobí).

Súčasťou plnej funkcie riadenia je cieľová funkcia riadenia, ktorou je dosiahnutie jedného z čiastkových cieľov, patriacich v procese riadenia do vektora cieľov. Celková koncepcia riadenia je prejavom vzťahu riadiaceho subjektu k (všetkým existujúcim) čiastkovým cieľom riadenia. Ďalej bude z väčšej časti reč o tejto celkovej koncepcii riadenia. Tam, kde pôjde o jednu z čiastkových koncepcií (cieľových funkcií riadenia), tam sa to uvedie osobitne. Pre skrátenie ako aj vylúčenie zámeny s plnou funkciou riadenia, budeme cieľovú funkciu riadenia, tam kde nie je nevyhnutný presný termín, nazývať koncepcia riadenia. Koncepcia riadenia napĺňa konkrétnym riadiacim obsahom všetky alebo časť etáp plnej funkcie riadenia.

Po stanovení vektora cieľov a rámca prípustných chýb riadenia podľa cieľovej funkcie riadenia sa v procese reálneho riadenia uskutočňuje prepájanie informačných tokov z vektora cieľov na vektor chyby alebo na (jemu ekvivalentné prepájanie) na vektor stavu).

Inými slovami sa v procese riadenia dáva informácia o vektore stavu (alebo vektore chyby riadenia) do vzťahu s vektorom cieľov a na základe tohto vzťahu sa vypracováva a uskutočňuje riadiace pôsobenie.

Pri formovaní koncepcie riadenia, ktorej zodpovedá vektor cieľov, sa rozptyl parametrov vektora stavu zväčšuje v dôsledku pripájania doplnkových parametrov ku stĺpcu kontrolných parametrov. Tie sú objektívne aj subjektívno-manažérsky a informačno-algoritmicky zviazané s kontrolnými parametrami. Kontrolné parametre opisujú stav objektu, vonkajšieho prostredia a systému riadenia.

Tieto parametre vektora stavu, ktoré sú dopĺňajúco i informačne logisticky zviazané s kontrolnými parametrami, sa rozdeľujú na dve kategórie:

-  riadené, ktoré môžu byť pozmenené riadiacim subjektom, čo bude mať za následok aj zmenu kontrolných parametrov. V zmene hodnôt priamo riadených parametrov sa prejavuje riadiaca činnosť. Oni vlastne vytvárajú vektor riadiacej činnosti.

-  voľné, ktoré sa menia pri zmene priamo riadených, no nepatria do zoznamu kontrolných parametrov, tvoriacich vektor cieľov riadenia. Všetky objektívne možné hodnoty voľných parametrov sa v procese riadenia považujú za prípustné.

Pre riadenie smeru plávania lode, je to tak, že uhol kurzu ( uhol medzi rovinou symetrie a orientáciou na sever ) je kontrolný parameter, uhol vyloženia (natočenia) kormidla, je priamo riadený parameter, uhol driftu11 (medzi vektorom rýchlosti, t.j. smerom momentálneho pohybu arovinou symetrie lode) je voľný parameter. Pre klimatizačné systémy môže byť kontrolným parametrom teplota vzduchu v miestnosti a relatívna vlhkosť vzduchu môže byť voľným parametrom. Zahrnutie relatívnej vlhkosti vzduchu do súpisu kontrolných parametrov vyžaduje doplniť systémo zariadenia pohlcujúce prebytočnú vlhkosť a zvlhčovače suchého vzduchu.

Ďalej sa pod vektorom stavu vo väčšine prípadov rozumie tento (vyššie uvedený) rozšírený vektor, zahŕňajúci v sebe vektor prebiehajúceho (aktuálneho) stavu kontrolných parametrov kopírujúci hierarchické usporiadanie vektora cieľov. Súbor bezprostredne (priamo) riadených parametrov môže však byť aj  hierarchicky usporiadaný (normálne riadenie, riadenie v potenciálne nebezpečných situáciách, havarijné riadenie a pod.). Zobrazuje vektor riadiaceho pôsobenia, vyčlenený z vektora stavu, a preto je vo vzťahu k nemu sekundárny. Pritom, v závislosti od varianty režimu riadenia môžu niektoré parameter z množstva voľných parametrov dopĺňať vektor cieľov a vektor riadiaceho pôsobenia.

Plná funkcia riadenia sa (v procese riadenia) realizuje štruktúrnym alebo bezštruktúrnym spôsobom (riadenia).

Pri štruktúrnom spôsobe riadenia odovzdávame informáciu adresne prostredníctvom plne definovaných prvkov štruktúry vzniknutej (alebo cielene vytvorenej) ešte pred začiatkom procesu riadenia.

Pri bezštruktúrnom spôsobe riadenia nie sú dopredu zadefinované štruktúry a prebieha neadresné šírenie informácie jej cirkuláciou v prostredí schopnom vytvoriť, pri zadefinovaní informačno-algoritmických vzťahov medzi jednotlivými elementami prostredia, zo seba štruktúry. V procese bezštruktúrneho riadenia sa štruktúry v prostredí skladajú a rozpadajú. Riadenými i kontrolnými parametrami sú pravdepodobnostné a štatistické charakteristiky masových javov v riadenom prostredí. Ide o priemerné hodnoty parametrov, ich stredné kvadratické odchýlky, hustoty rozdelenia pravdepodobností nejakých udalostí, korelačné funkcie a ostatné objekty z Teórii pravdepodobnosti a matematickej štatistiky.

V reálnom živote štruktúrne riadenie vzniká, vykryštalizováva sa z bezštruktúrneho.

Základom bezštruktúrneho riadenia sú pravdepodobnostné predurčenia a štatistické modely, ktoré ich opisujú12. Zoraďujú masové javy v štatistickom zmysle a umožňujú odlišovať jednu množinu od druhej (alebo jednu a tú istú množinu, ale v rôznych etapách vývoja jej existencie) a na základe ich štatistických opisov v mnohých prípadoch aj odhaliť príčiny, spôsobujúce rozdiely štatistík.

Preto, slovo „pravdepodobne“ a slová s ním totožné, je potrebné chápať nie v bežne zaužívanom zmysle „môže byť tak, a môže byť inak ...a vlastne všelijak“ ale ako poukázanie na zákonitú možnosť prejavenú v existencii objektívnych pravdepodobnostných predurčeností,ktoré podmieňujú objektívnu možnosť uskutočnenia konkrétneho javu, udalosti, zotrvávania objektu v nejakom stave ako aj ich zhodnotenia prostriedkami matematickej štatistiky a teórie pravdepodobností.

A zodpovedajúc tomu aj potvrdenie existencie stredných hodnôt „náhodného“ parametra (pravdepodobnosť13 jeho prekročenia je rovná 0,5) kvadratických odchýliek od strednej hodnoty a ďalších kategórií známych z teórie pravdepodobnosti a matematickej štatistiky.

Z pohľadu DVTR je teória pravdepodobnosti (jeden z oborov matematiky) matematickou teóriou mier neurčitostí v priebehu (konkrétne sledovaných) udalostí. V takejto súvislosti sú váha pravdepodobnosti, sledovaná štatistická hustota rozdelenia a ich rôznorodé hodnotenia mierami neurčitosti možného alebo predpokladaného smerovania. Sú to miery zvládnuteľnosti procesu prechodu, vedúceho zo zisteného (pôvodného) stavu (vo väčšine prípadov potichu “medzi riadkami“ stotožňovaného s terajším stavom) ku každej z rôznych variant budúcnosti za predpokladu, že samoriadenie v skúmanom systéme bude prebiehať podľa pôvodného informačno-algoritmického zabezpečenia, bez akýchkoľvek inovácií a že nedôjde k priamemu zapojeniu sa hierarchicky vyššieho alebo iného, vonkajšieho riadenia do sledovaného systému.

Prvej z týchto podmienok zodpovedá vzájomná podmienenosť, že čím nižšia je hodnota udržateľnosti prechodného procesu u vybranej varianty, tým vyššia musí byť kvalita riadenia prechodného procesu, čo vyžaduje primerane vyššiu kvalifikáciu riadiča14. T.j. v každej z množiny možných variant vývoja prislúcha veličina, ktorá je obrátene proporcionálna pravdepodobnosti (alebo jej ohodnoteniu) „samouskutočnenia“ každej z určených variant pomernú (vo vzťahu k druhým skúmaným variantám) mieru efektívnosti riadenia a zodpovedajúc tomu aj mieru profesionalizácie riadiča (manažéra) nevyhnutných pre uskutočnenie konkrétnej varianty zo skúmanej množiny.

Pravdepodobnosť „samo-uskutočnenia“ riadenia zvolenej varianty, druhá z týchto dvoch klauzúl, poukazuje, okrem iného, na možnosť konfliktu s hierarchicky, rozsahovo vyšším riadením. V zlomovom prípade konfliktu, ak si niekto vybral zlo, snaží sa ho uskutočniť a vyčerpal Božiu trpezlivosť, tak svojim konaním spustí udalostí, ktoré predstavujú priamy adresný zásah Zhora a tento zásah prevráti všetku jeho činnosť spustenú na základe všetkých predošlých prognóz a odhadov udržateľnosti mier neurčitostí. Vektory cieľov riadenia a im zodpovedajúce režimy riadenia možno rozdeliť do dvoch tried:

Rovnovážne (vyvážené) režimysú tie, keď je kolísanie, kmitanie v prípustnom, relatívne nemennom rámci vektora cieľov riadenia.

Manévre sú kmity, výkyvy v čase meniaceho sa vektora cieľov a prechod z jedného rovnovážneho režimu (alebo režimu manévra) do iného, pri ktorých sa parametre reálneho manévra odchyľujú od parametrov ideálneho manévra len v prípustnom rozsahu.

Strata riadenia je vyjdenie vektora stavu (alebo jemu ekvivalentné vyjdenie vektora chyby) z oblasti prípustných odchýliek od ideálneho (rovnovážneho) režimu (alebo manévru). Inými slovami  je to vypadnutie z množiny prípustných vektorov chyby.

Manévre rozdeľujeme na silné a slabé. Rozdiel sa určuje  subjektívnym výberom etalónu, jednotky merania času. Toto rozdelenie manévrov na silné a slabé vyplýva z toho že v mnohých prípadoch môže byťmodelovanie slabých manévrov podstatne zjednodušenébez straty kvality riadenia za cenu ignorovania celého radu faktorov.

Každý čiastkový proces si možno predstaviť ako proces riadenia alebo samoriadenia, ktorý je súčasťou obsiahlejšieho hierarchicky vyššieho (jemu nadradeného) riadenia, popísaný v základných kategóriách teórie riadenia, čo umožňuje prepojiť pojmy teórie riadenia s jednou zo zvláštností ľudskej psychiky.

Ľudské vedomie môže naraz operovať so 7 až 9 objektami. Pri opisovaní ľubovoľnej životnej situácie v termínoch teórie riadenia nic je elkový počet naraz používaných pojmov vo vedomí, väčší ako deväť.

1.                Vektor cieľov

2.                Vektor stavu

3.                Vektor chyby riadenia

4.                Plná funkcia riadenia

5.                Súbor koncepcií riadenia (cieľových funkcií riadenia)

6.                Vektor riadiaceho pôsobenia

7.                Štruktúrny spôsob riadenia s použitím virtuálnych štruktúr, pri pôsobení hierarchicky najvyššieho všeobsažného riadenia

8.                Bezštruktúrny spôsob riadenia s použitím virtuálnych štruktúr, pri pôsobení hierarchicky najvyššieho všeobsažného riadenia

9.                Rovnovážny režim (alebo manéver) rovnovážneho režimu

To znamená, že informácia, nevyhnutná pre pomenovanie a praktické riešenie každej z úloh riadenia môže byť vedomiu zdravého človeka prístupná v nejakých obrazoch celá bez výnimky, naraz a usporiadane, ako určitámozaika vzťahov asúvislostí s kategóriami teórie riadenia. A nie nesúvislo, roztrieštene ako sklíčka kaleidoskopu ale v schopnosti spojiť ich s jednotlivými kategóriami riadenia, aby človek neupadal do kaleidoskopického idiotizmu, do uťahujúcej sa slučky schizofrénie.

Táto osobitosť psychiky človeka pridáva osobitý spoločenský význam Všeobecnej teórii riadenia v praktickom živote. Ak sa  kategórie, pojmy ukážu byť p r á z d n e a /alebo správanie sa objektu je neudržateľné v zmysle predpovedateľnosti jeho správania sa, tak to znamená, že človek snažiaci sa ho riadiť (t.j. voviesť do režimu samoriadenia, ktorý je preňho prijateľný ) nie je pripravený, nielenže riešiť, ale dokonca ani formulovať úlohu, s ktorou sa stretol, alebo na ktorú sa podujal. Keď odhalí  „neexistenciu“, alebo nejednoznanostť niektorej z uvedených kategórií, môže sa vedome a včas zastaviť aprehodnotiť prebiehajúce udalosti tak, aby upadntím do kaleidoskopického idiotizmu, nespôsobil nešťastie.

V opačnom prípade je pravdepodobne predurčene odsúdený stať sa tupým nástrojom v rukách toho, kto rieši úlohu predpovedateľnosti jeho správania sa vo vzťahu k nemu samému.

Riadenie je vždy konceptuálne určené:

a) stanovením cieľov a ich hierarchického usporiadania podľa dôležitosti zcelkovej množiny cieľov a


b) určením prípustných a neprípustnýchprostriedkov realizáciecieľov riadenia.

Neurčitosti, neschopnosť pochopiť zmysel rôznych definovaných čiastkových a obsažnejších koncepcií riadenia naraz zavádzaných do života vytvárajú v rámci deklarovanej koncepcie riadenia chyby riadenia až do úplnej straty riaditeľnosti. To môže sprevádzať tzv. tiché riadenie, ktoré je v súlade s nejakou inou koncepciou, zahŕňajúcou alebo zavrhujúcou pôvodnú koncepciu.

Metodologickým testom na prítomnosť alebo neprítomnosť šarlatánstva v riadení je algoritmus metódy dynamického programovania15. (Ak to dovoľujú výpočtové kapacity) tak algoritmus je možné zostaviť a spustiť  iba pri jednoznačnosti vektora cieľov a jemu zodpovedajúcich koncepcií riadenia. Ďalšou podmienkou je aby vektor cieľov i koncepcie riadenia nestratili svoju udržateľnosť počas trvania celého procesu riadenia, čo znamená, že algoritmickej formalizácii podliehajúca činnosť musí byť v súlade s hierarchicky vyšším obsažnejším riadením.

Od vydania prvých publikácií Dostatočne všeobecnej teórie riadenia (DVTR) sa objavili jednotlivci, ktorí v nej videli ďalšie úklady ako napríklad útok nositeľov „mechanických nazeraní“ na odstránenie „jedinečnej duchovnosti“ ich samých i ľudstva ako celku, a nie jednu z možností vedome a efektívne organizovať ich  vnímanie sveta a myslenie, a tým aj umožniť lepšie organizovať okolnosti ich vlastného života.

Taký vzťah k Dostatočne všeobecnej teórii riadenia vyjadruje stavanie sa človeka do opozície voči Objektívnej realite, ktorej je sám súčasťou a v ktorej prebiehajú procesy, ktoré možno jednoznačne opísať. Preto, ak sa niekomu Dostatočne všeobecná teória riadenia, ako jazyk opisujúci tieto procesy, nepáči, nech nájde, alebo vytvorí lepší jazyk na ucelený a jednotný opis procesov prebiehajúcich v Objektívnej realite. Okrem toho nikomu neuškodí porozmýšľať o tom, prečo, keď príde na polikliniku, alebo zavolá záchranku, nevyvoláva u neho hysterický záchvat skutočnosť, že medicína používa terminológiu, spoločnú pre všetky biologické oblasti vedy a praxe, keď sa jedným a tým istým pojmovým aparátom popisujú javy zo života rastlín, zvierat, ako aj človeka. Samozrejme, že človek má svoje osobitosti, ktoré ho odlišujú od všetkého ostatného v Objektívnej realite, ale predsa len je jej súčasťou a jeho osobitosti, to je výraz spoločných zákonitostí jestvovania Objektívnej reality, avšak nepochopených drvivou väčšinou ľudí žijúcich na Zemi.

V našom chápaní je Dostatočne všeobecná teória riadenia miera vedomého pochopenia riadenia ako takého. Nemusia ju poznať  riadiči-praktici (manažéri), ktorí podvedomou úrovňou psychiky dostatočne dobre zvládajú modelovanie, výber a realizáciu jednotlivých možností riadenia. No je nevyhnutná preobnovenie a zabezpečenie jednoty podvedomého a vedomého v procesoch riadenia, ktoré predstavujú všetky udalosti v živote človeka. Tí, pre ktorých je DVTR neprijateľná, môžu žiť s takou mierou súladu a rozladenosti vedomého a podvedomého, aká sa, „sama od seba“, vytvorila v ich psychike.

 

 

 

3. Predpovedateľnosť je podmienkou udržateľnosti.

KĽÚČOVÝM pojmom teórie riadenia je udržateľnosť objektu(ktorá)je možná len pri predpovedateľnosti jeho správania sa vo vopred určenom rozhraní, pod pretrvávajúcimy vplyvmi vonkajšieho prostredia, vyskytujúcich sa vnútorných zmien a samotného riadenia.

Podrobnejšie skúmanie súvisiacich javov a pojmov začnime uvedomovaním si významu troch (významovo) blízkych slov, ktorými sú  „predtucha“, „predpoveď“ a „predvídanie“.

Prvotná predtucha (tušenie) je jav, určitá schopnosť ľudského vnímania, na základe ktorej vzniká predvídanie, ktoré predstavuje spôsob zobrazenia informácie, ktorá bola predtým v predtuchách.  Predtucha, z ktorej vzniká predvídanie, je výsledkom práce pravej pologule veľkého mozgu zabezpečujúcej spracovanie obrazov. Ale predpoveďje už aj verbalizácia a gramatika jazyka ako aj algoritmy prepájaní medzi obrazmi a to už nevyhnutne vyžaduje zladenie, koordináciu fungovania pravej a ľavej mozgovej hemisféry v procese spracovania informácie.

Na horeuvedené definovanie pojmu udržateľnosti riadenia jeho predpovedateľnosťou bolo potrebných dosť veľa slov. A aj keď si dovolíme v ďalšom jeho popis skrátiť  na „udržateľnosť podľa predpovedateľnosti“, alebo „udržateľnosť v súlade s predpovedateľnosťou“, alebo jednoducho „predpovedateľnosť, predikcia“ v jeho plnom znení niet zbytočných slov. Preto aj za skráteným termínom je potrebné vidieť úplnosť javu opisovanú celou definíciou.

Toto pochopenie je v pravom zmysle slova kľúčové, a neosvojac si kľúče, nie je možné vyjsť z abstraktnej teórie a začať prax život. Ale vlámať sa do Života a narobiť tam z neznalosti paseku možné je.

Vo väčšine odvetví vedy a techniky je pojem „udržateľnosť, stabilita“ postavený na vlastnosti, schopnosti, tendencie objektu vracať sa po odstránení rušivého vplyvu, ktorý spôsobil počiatočný odklon parametrov, do pôvodného režimu zotrvávania vo všetkých (alebo niektorých) parametroch charakterizujúcich jeho správanie sa. Absenciu takejto tendencie alebo prítomnosť tendencie opačnej nazývame „neudržateľnosť, nestabilita“.

Pojem „udržateľnosť pri predpovedateľnosti...“ má pre 19. - 20. storočie všeobecnejší význam ako klasický pojem udržateľnosti ako návratu parametrov objektu k východzím hodnotám po odstránení rušivého (či už vnútorného, alebo vonkajšieho) vplyvu. Je to len jeden z podmnožiny prípadovpojmu „udržateľnosti pri predpovedateľnosti...“

Môžu existovať objekty, ktoré sú principiálne nestabilné, teda neschopné aj po odstránení rušeniazmenšovať odklon od stability. Ak sa však charakter tejto nestability ukáže byť predpovedateľný a podarí sa zostaviť systém riadenia nestabilného objektu s dostatočne veľkou rýchlosťou a silou pôsobenia, tak objektívne nestabilný objekt sa stáva udržateľne riaditeľný, teda udržateľný16.

„Udržateľnosť“ možno, okrem skutočnej ovládateľnosti zjednodušene chápať aj ako zmenšovanie odklonu od žiadaného smeru, ak kontext pripúšťa takýto dvojaký výklad, ale „predpovedateľnosť“ takýto dvojaký výklad vylučuje.

Objekty, ktoré nemajú udržateľnosť pri predpovedateľnosti, v princípe nemôžu byť uvedené do režimu samoriadenia pretože ich správanie sa má, pod vplyvom vonkajšieho prostredia, pod vplyvom predpokladaných alebo disponibilných prostriedkov riadenia a pod vplyvom vnútorných zmien, nepredpovedateľný charakter.

Šofér je schopný riadiť auto ak vopred pozná, predvída, má predtuchy, ako a v akom časovom intervale stroj zareaguje na jeho predmyslené manipulácie s nástrojmi riadenia. Aj keď vysokou kvalifikáciou (a praxou) toto všetko prechádza do podvedomých automatizmov (stereotypov vnímania a konania).

Ak stroj neviete riadiť, alebo ak sa nečakane rozladil („rozšteľoval“) tak, že jeho reakcia na Vašu činnosť je pre Vás nepredpovedateľná, takýto automobil je pre Vás neriaditeľný. Ešte zreteľnejšie je to vletectve, keď je nevyhnutné preškoľovať aj kvalifikovaných letcov pri prechode z jedného typu lietadiel na iný, ktorých reakcia na pôsobenie z vonku a riadenie je odlišná od predchádzajúcich návykov a skúseností. Aj keď vo všeobecnosti platí, že vysoko kvalifikovaný letec bude schopný pilotovať každé lietadlo.

Tieto príklady ukazujú principiálny význam „udržateľnosti podľa predpovedateľnosti...“. V tomto jave sa zjednocujeobjektívne so subjektívnym do ucelenej miery predpovedateľnosti v ktorej sa stráca hranica medzi objektívnym a subjektívnym.

Pojem „subjektívny“ znamená patriaci subjektu, ním, (vo vzťahu k procesu, alebo objektu) vytváraný. Keď subjekty pôsobia na proces (alebo objekt) spôsobom, ktorý pripúšťa vplyv hierarchicky vyššieho riadenia, tak to tiež znamená neprítomnosť objektívnosti.

Ak subjekt, pôsobiaci na priebeh procesu, nie je presne určený a anonymné (v tejto kvalite neohlásené) riadenie procesu nie je vnímané ako riadenie, tak takýto process sa pozorovateľovi (ašpirantovi na jeho riadenie) javí ako objektívny proces stabilného samoriadenia, alebo ako prirodzený, neriadený proces.

Keď subjekt nemôže podľa svojej vôle meniť charakter vonkajšieho riadenia, tak takýto subjekt považuje hierarchicky vyššie riadenie (ako súhrn všetkých čiastkových vonkajších riadení), ktoré toto riadenie vykonáva, za objektívny proces.        

Mnoho príkladov hierarchicky vyššieho riadenia poskytuje hierarchia velenia ozbrojených síl, ako je družstvo, čata, rota, prápor, pluk atď. Hierarchicky vyššie riadenie sa vyčleňuje z množstva čiastkových vonkajších riadení, tvoriacich obsiahlejšie riadenie. K tejto otázke sa neskôr vrátime podrobnejšie.

Do pozornosti čitateľa dávame to, že v kontexte celej tejto práce znamená pojem „objektívny“ a pojmy s rovnakým koreňom slova vo vzťahu k procesu (alebo objektu) taký proces, ktorý plynie bez nášho vplyvu a bez riadiaceho pôsobenia zo strany iných (plne definovaných subjektov) v rámci rozptylu parametrov, ktoré  sú prípustné hierarchicky vyšším riadením.

Hierarchicky Najvyššie riadenie je spoločné pre objekt,prostredie i čiastkové vonkajšie riadenie vychádzajúce z prostredia (od, v ňom nezistených, subjektov) a tiež pre subjekt, ktorý tvorí prognózu skúmaného objektu.

Logika dostatočne všeobecnej teórie riadenia vedie nevyhnutne ku vzniku pojmu „Hierarchicky najvyššie všeobsažné riadenie“.

Ak máme nazývať všetko svojim menom, tak Hierarchicky najvyššie všeobsažné riadenie je činnosť Boha, Tvorcu, Všemohúceho, je to vyššia moc, Všemohúcnosť17. Z pohľadu ateistického svetonázoru je tento termín prázdny v tom zmysle, že mu nezodpovedá žiadny objektívny jav, okrem všetkého toho, čo je vedou (zatiaľ) nepoznané.

Avšak predsa len tento termín potrebuje objasnenie, nevyhnutné tak pre tých, ktorí sú presvedčení na základe „vedeckých zistení“ o tom, že Boha niet, ako aj pre tých, ktorí sú na základe nejakého vieroučenia presvedčení o tom, že Boh existuje. Život človeka má  plynúť v osobnom chápavom dialógu s Bohom o zmysle a udalostiach života, o pôsobení človeka na tok udalostí.

Dôkazy Svojej existencie dáva Sám Boh každému v tomto dialógu dôvery úmerne osudu, primerane dosiahnutej úrovni osobnostného rozvoja a v súlade s problematikou, ktorá zostáva nevyriešená v živote človeka a spoločenstva. Dôkazy existencie Boha majú morálno etický charakter a tkvejú v tom, že udalosti v živote človeka zodpovedajú zmyslu zámerov a skrytých prosieb (modlitieb), potvrdzujúc objektívnu spravodlivosť človeka a dávajúc okúsiť plody nespravodlivosti, ktorej bol človek   naklonený napriek jemu Zhora daným znameniam.

Inými slovami, človeku predkladané dôkazy existencie Boha sú objektívne a zodpovedajú vedeckému princípu „experimentálneho overovania hypotéz“ avšak s výhradou, že každý takýto dôkaz má neopakovateľnú životnú morálno-etickou osobitosť. Preto otázka „Či existuje Boh?“  je metodologicky podobná experimentom na tému „Či a ako rozmýšľajú zvieratá ?“ Z takto postavených otázok je vytrhnutá mravnosť a etika a preto sa v minulosti nepodarilo, teraz sa nedarí a ani v budúcnosti nepodarí nájsť odpovede.

V prostredí, obklopujúcom objekt, môžu pôsobiť okrem subjektov známych aj subjekty nerozpoznané, anonýmne, majúce určité zámery a možnosti pôsobenia na objekt.

Preto slovo „subjektívne“zahrňuje v pojme „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti...“ samotný subjekt formujúci prognózu ale aj ďalšie „objekty“ identifikované ako iné subjekty, ktoré majú určité zámery s objektom predpokladaného riadenia a disponujú možnosťami pôsobenia na objekt i prvý subjekt. Preto pojem „subjektívne“ chápeme ako množinu rozpoznaných čiastkových vonkajších riadení.

Subjekt môže formovať prognózu výlučne na základe svojich subjektívnych interpretácií objektívnych príčinno-dôsledkových vzťahov18podmieňujúcich existenciu objektu a svojho modelovania algoritmiky správania sa iných,ním rozpoznaných subjektov, riadičov v danom prostredí, spojac to s intuíciou a vnímaním miery bezprostredného, priamho Božieho Predurčenia existencie.

 

Existuje však aj možnosť získania informácie prognostického charakteru od subjektov vykonávajúcich vonkajšie, hierarchicky vyššie riadenie až po získanie informácie priamo od Najvyššieho uskutočňujúceho hierarchicky Najvyššie riadenie.

V súvislosti s riadením je potrebné zdôrazniť, že prevládajúci spôsob chápania sveta v davo „elitárnej“ spoločnosti je taký, že väčšin ľudí si „objektívne zákonitosti“  pamätá iba v ich najjednoduchšej forme, keď rovnaké príčiny vyvolávajú v rovnakých podmienkach rovnaké dôsledky. Takéto poznanie (načerpané z kultúry alebo získané v bežnom živote) umožňuje ľuďom v štandardných situáciách formovať prognózu a konať rozumne.

Inými slovami, bežnému vedomiu väčšiny členov davo „elitárnej“ spoločnosti je vlastné jednoduché vnímanie „objektívnych zákonitostí“ v ktorom sa „náhodným“ príčinám priraďujú „náhodné“ dôsledky. Väčšina z nich odmieta prijať existenciu „objektívnych zákonitostí“ v zmysle mnohovariantného štatistického modelu pravdepodobnej (t.j. mnohovariantnej) predurčenosti udalostí, ktoré sú dôsledkami predchádzajúcich príčin. Takéto funkčnosť sa v živote prejavuje v rôznorodej štatistike opisujúcej súhrn rôznych udalostí19 podmienených mravnostno-etickou osobitosťou subjektov prejavujúcich sa v rôznych okolnostiach. Preto faktory, ktoré vplývajú na zmenu sledovanej štatistiky udalostí či už priamo alebo nepriamo (sprostredkovane) nie sú takýmito subjektami zaznamenávateľné. A tak sa väčšine ľudí javí byť taký proces neriadenou zhodou izolovaných (nesúvisiacich) udalostí, ktoré nie sú schopní podchytiť metódami matamatickej štatisticky, tým menej mravno-eticky podmienenej štatistiky.

Stanúc sa otrokom takéhoto spôsobu chápania „objektívnych zákonitostí“ upadá subjekt do svojho druhu bláznovstva a šalie zo štatisticky zriedkavých a jedinečných udalostí, ktoré „nepasujú“ do (pre neho obvyklej) štatistiky vzájomne jednoznačnej a úplne bezvariantnej spojitosti príčin a následkov. O vzájomnej previazanosti ohraničenej štatistiky a zriedkavých a jedinečných udalostiach, siahajúcich za hranice tejto ohraničenosti, A. S. Puškin napísal:

«Prozreteľnosť nie je algebra. Um človeka, nie je, ľudovo povedané, prorok ale hádač. Spoznáva celkový chod vecí a môže z nich vyvodiť hlboké predpoklady, ktoré čas potvrdí, no nie je schopný predvídať náhodu, mocný aokamžitý to nástroj Prozreteľnosti»20

Takéto chápanie sveta zabúda aj na subjektivizmus interpretácií vyplývajúci z použitia rôznych modelov všeobecných príčinno-dôsledkových podmieneností.

V súvislosti s tým pripomenieme, že miera dostatočnejpredpovedateľnosti sa určuje tiež subjektívne, odpovedajúc úlohe riadenia subjektom a vychádzajúc z jeho interpretácií objektívnej podmienenosti úlohy riadenia všeobecnými zákonitosťami bytia. Posledná veta znamená, že subjekt je na uskutočnenie riadenia povinný zabezpečiť si mieru predpovedateľnosti nie horšiu, ako objektívne podmienenú (determinovanú).Miera možnosti predpovedať správanie sa objektu je podmienená samotným subjektom, ktorý už vzniknuté (existujúce) podmienky (objekt + vonkajšie prostredie) nemôže vždy a vo všetkom meniť. Pre skúšobného pilota sú to vzletové poveternostné podmienky, typ lietadla (jeden z množstva skúšaných) a letová úloha. Subjektivizmus, kvalifikácia riadiacehopracovníka, v danom prípade pilota, jeho schopnosť preciťovania objektívne prebiehajúceho a objektívne možného sú určujúce v tom či je subjekt schopný včleniť sa do procesu riadenia v objektívne vzniknutých okolnostiach.A tak žiak leteckej školy niekedy nevie pristáť s lietadlom na kilometrový pás pozemného letiska pri bezvetrí a 100% viditeľnosti tak, aby nezničil podvozok a pilot námorného letectva systematicky a bežne pristáva s lietadlom v noci, v búrke na zatemnenú lietadlovú loď, kde dĺžka pristávacej dráhy je okolo 100 metrov21, a na ktorú svieti len zopár navádzacích svetiel vo veľmi úzkom sektore (rozpätie do 3О). A to pri rovnakom lietadle. Udržateľnosť podľa predpovedateľnosti sa tu prejavuje v tom, že službe na lietadlovej lodi predchádza špeciálny výber a príprava.

„Udržateľnosť (systému) prijeho predpovedateľnosti...“ je vo vzťahu k prostrediu ( kde systém pôsobí) jediný test na adekvátnosť vnímania akýchkoľvek podnetov prichádzajúcich z obklopujúceho prostredia. Ako “obklopujúce prostredie”  môže vystupovať iný človek, spoločnosť, podnik, stroj, počasie a pod. Takýmto testom sa otvára základná otázka správnosti danej filozofie, ktorá sa buď overí  a potvrdí jej fungovaním v praxi, alebo filozofia skrachuje pri stretnutí sa s praktickým životom a jej „základná otázka“ 22 sa stráca spolu s ňou.

Bez pochopenia vyššie uvedeného pozorovateľ nepredpovedateľné považuje za neriaditeľný, živelný, prírodný jav. Tento (d)efekt vnímania Objektívnej reality je v davo-elitárnej kultúre vlastný väčšine, ale pre niektoré subjekty je ten istý jav plne predpovedateľný a riaditeľný. Možno, že nie nimi samými, možno že anonymne, ale riaditeľný. Pritom môže byť anonymné riadenie vnimané ako samoriadenie vlastné pozorovanému objektu a procesu, aj keď to v skutočnosti samoriadenie nie je. No v ľubovoľnej variante chodu udalostí má plynutie každého z procesov svoje miesto v riečisku hierarchicky Najvyššieho všeobsažného riadenia Všedržiteľnosti pre ktorú je každý proces riadený práve tým najlepším možným spôsobom.

Objekt môže stratiť udržateľnosť pri predpovedateľnosti pôsobením:

a)  príčin, nachádzajúcich sa v samotnom objekte (jeho neriadený prechod do kvalitatívne iného režimu, narušenie jeho nastavenia, poruchy) ako aj

b)  príčin zviazaných s okolitým prostredím (silná búrka pre loď, a zvlášť tá súbežná s jej kurzom), vrátane zmeny charakteru pôsobenia obsiahlejšieho (hierarchicky nadradeného) riadenia ako

c)  aj príčin spätých so subjektom, ktorý daný obsiahlejší       systém ovláda, alebo sa zaoberá prognózou (vplyvy faktorov ako  je prepracovanie a vyčerpanosť vedúce k chybám, vplyvy faktorov deptajúcich a deformujúcich psychiku a pod.).

Strata predpovedateľnosti môže byť úplná, nastupujúca náhle alebo postupná, narastajúca v čase. O predpovedateľnosti a strate udržateľnosti pri predpovedateľnosti je známa anekdota, v ktorej letec nabúral na ceste do prekážky a dopravnému inšpektorovi názorne vysvetľuje príčinu „Pritiahnem volant a ono to nevzlieta ...“. Keby si nepomýlil auto s lietadlom, istotne by sa havária nestala.

Jeden a ten istý objekt môže byť na základe jedných parametrov podľa predpovedateľnosti jeho správania sa udržateľný a podľa iných nestabilný. Takto je správanie sa automobilu podľa spotreby paliva, najazdených kilometrov do výmeny oleja a nevyhnutnosti generálky bloku motora plne predpovedateľné, no (pre väčšinu ľudí) nepredpovedateľné ohľadom prepichnutia pneumatík. Preto väčšina ľudí nosí so sebou rezervné koleso, a nie krabicu ozubených kolies. A ak je v ekonomike stabilita a poriadok, tak zriedka vidno vagabundov stopujúcich s prázdnym kanistrom uprostred odľahlej cesty i keď odstavené vozidlá na ktorých sa mení koleso, môžeme nájsť aj na perfektných diaľniciach rovnako, ako aj na rozbitých poľných cestách. Nadsluhujúce auto sa však porúcha náhle, štatisticky častejšie ako nové a dobre nastavené, teda mierou starnutia mnohé technické objekty strácajú predpovedateľnosť pokiaľ ide o bezporuchovosti ich práce.

Stáva sa, že za určitých okolností subjekt nadobudne ilúziu, že má do činenia s nejakým objektom, možno aj želanie tento objekt riadiť a snahou realizovať toto želanie môže vzniknúť ilúzia vykonávaného riadenia. O čo väčšia ilúzia o to väčšie rozčarovanie pri pochopení reality. Imitácií riadenia takéhoto druhu je mnoho nie len v počítačových hrách a ich „virtuálnej realite“ ale aj v živote, v dejinách bojov rozviedok s kontrarozviedkami znázornených prevažne v umeleckej tvorbe, napr. vo filmoch: „Deň – D“, „Štít a meč“, „17 zastavení jari“ a iné.

Tento druh straty udržateľnosti v zmysle predpovedateľnosti a s tým súvisiace následné rozčarovanie je dôsledkom modelovania správania sa objektu v procese riadenia, ktoré spočíva v nesprávne zovšeobecňujúcej analýze správania sa analogických objektov v minulosti (s nesprávnou identifikáciou vektora cieľov samoriadenia objektu). To znamená, že prognóza sa pripravuje na základe toho, že subjekt prisúdi objektu cudzorodú informáciu, objektívne mu nevlastnú. Alebo, že určité javy subjekt rozpozná ako faktory, poukazujúce na prítomnosť už známeho objektu, v čase, keď to môžu byť faktory vytvárané inými objektami.Príklad takejto situácie bol boj konštruktérov morských mín a konštruktérov mínoloviek a iných odmíňovacích zariadení na ich ničenie. Mína musí reagovať iba na loď v okruhu jej dosahu, alebo iba na nepriateľskú loď, ignorujúc vlastné lode, alebo dokonca iba na nepriateľské lode určenej triedy. A odmíňovače, ktoré nie sú loďami, musia imitovať pôsobenie lode na rozbušky míny. A naopak, zariadenia protimínovej ochrany, nainštalované na niektorých lodiach, musia imitovať neprítomnosť lode v okruhu dosahu míny aj keď sa tam v skutočnosti loď nachádza.

To boli príklady situácií, keď sa modelovanie správania sa objektu formuje na základe informácie, ktorá je vo vzťahu k objektu vonkajšia a nie na základe spoľahlivej informácie o jeho vnútornom stave.23 Uvedený rozdiel v prístupe k prognózovaniu sa špecificky prejavuje v prostredí používateľov rozumu, aspoň čiastočne slobodných vo výbere ideálov, v spôsobe správania sa, i v (ako tak) slobodnejvôli.

 

Príkladom nesúladu interpretácie vonkajšej informácie o objekte subjektom a vnútornej informácie skutočne vlastnej samotnému objektu je aj rozprávka A. S. Puškina o Zlatej rybke...

Jeden a ten istý objekt môže byť neudržateľný pri predpovedateľnosti jeho správania sa na základe vonkajšej informácie (charakterizujúcej jeho prítomnosť v prostredí) a zároveň plne udržateľný pri modelovaní jeho reakcií na základe jeho vnútornej informácie ktorá ho charakterizuje a ktorá sa stala známou. Samozrejme, pokiaľ sa ju podarí spracovať v procese modelovania rýchlejšie, ako prebieha reálny proces.

V podstate, základ prognózy tvoria:

                        zmysel pre mieru, čo predstavuje vo vzťahu k úlohám riadenia vnímanie možného a nemožného, uskutočniteľného a neuskutočniteľného;

                        - modelovanie správania sa objektu pod vplyvom vonkajšieho prostredia, jeho vnútorných zmien a riadeniaktoré sa vykonáva rýchlejšie, ako prebieha sám modelovaný proces;

                        informácia, získavaná od iných subjektov, vykonávajúcich riadenie skúmaného objektu alebo analogických objektov;

                        informácia získavaná od hierarchicky vyššieho obsiahlejšieho riadenia až po informáciu, zosielanú bezprostredne Bohom, Tvorcom, Všedržiteľom.

Formálne sa prognostika delí na vedeckú, získavanú na základe vedeckých teórií a experimentov do istej miery zodpovedajúcich reálnym procesom a intuitívno–subjektívnu, ktorá zahŕňa v sebe rôznorodý subjektivizmus (od osobitostí konštrukcie organizmov ľudí, až po jedinečnosť vzájomného osobného vzťahu každého z nich s Bohom). Táto prognostika bola základom vedeckých teoretických a experimentálnych metód riešenia rôznych druhov úloh. Je to tak, aj keď v dnešnej kultúre intuitívno-subjektívnu prognostiku sprevádza štatistika chýb subjektivizmu, ktorými sú neuskutočnené predpovede, prázdne snívanie, falošné očakávania, omyly vedy a pod. Pritom je aj aplikácia spoľahlivo funkčných vedeckých metód podmienená subjektivizmom. Jedni sú schopní používať ich na objasnenie problémov a riešeniu úloh, a iní, aj keď ich poznajú dokonale, nie sú schopní naučiť sa uplatniť vedecké metódy pri riešení praktických úloh. *** Pojem „udržateľnosť objektu pri predpovedateľnosti jeho správania sa v stanovenomrozsahu pod vplyvom vonkajšieho prostredia, vnútorných zmien a samotného riadenia“ sa niekomu môže javiť ako ohlupujúci, príliš všeobecný a zbytočným koktail..

Iná, opačná možnosť voľby je to, čo je v západnej literatúre o problematike riadenia (manažovania) známe ako „efekt opičej labky“ („monkeys paw“), ktorý je svojou podstatou protikladom k „predikčnej stabilite“. Je to teda„neudržateľnosť , nestabilita, nepredvídateľnosť, neriaditeľnosť atď- neprítomnosť ovládateľnosti,. „Efekt opičej labky“ sa prejavuje v tom, že súbežne s očakávaným pozitívnym výsledkom prinášajú podniknuté kroky so sebou aj dôsledky, ktorých sprievodný, negatívny efekt (vzniknutá škoda) prevyšuje dosiahnutý pozitívny výsledok a znehodnocuje ho. Po rusky sa táto varianta riadenia opisuje príslovím: Za čo sa bili, na to doplatili.

Západný termín má pôvod v tvorbe anglického spisovateľa W. W. Jacobsa, autora príbehu „Opičia labka“. Z jeho obsahu:

Starý britský vojak priniesol z Indie od fakíra talizman vysušenú opičiu labku. Podľa legendy má ten, kto ju vlastní, právo na splnenie troch želaní. Labka sa dostane do rúk vojakovho známeho, ktorý vysloví prvé želanie, že chce okamžite 200 funtov šterlingov. Krátko nato prichádza zamestnanec firmy a oznamuje, že jeho syna zabili a odovzdáva mu odškodné za syna 200 funtov šterlingov. Zhrozený otec chce vidieť syna, tu a okamžite. Klopanie na dvere, zjavuje sa prízrak (duch) syna. V hrôze si nešťastný majiteľ labky praje, aby prízrak zmizol … a tak to pokračuje.

Usušená, mŕtva opičia labka ( keď sa stala prostriedkom čiernej mágie) „vládla“ schopnosťou splniť želania svojho majiteľa práve uvedeným spôsobom. To ju odlišuje od „živého“ Sivka-Burka z Ruských rozprávok, ktorého blahodárnosť sa uskutočňovala „v čistej forme, bez sprievodnej hmlistej ujmy “ nepredvídateľnej škody.

Námet príbehu W. W. Jacobsa získal idiomatický24 význam, vytvoril slangový pojem „The effect of The Monkey ́s Paw“ (efekt opičej labky).a v západnej vede, rovnako ako v „sovietskej“ existujú oficiálne, neoficiálne i podvedomo-psychické zákazy na skúmanie niektorých javov a na vypracovanie spôsobov chápania ich podstaty. Takéto zákazy vyvolávajú vo vedeckých kruhoch „mystickú“ hrôzu. V jej dôsledku vedci, naraziac v živote a v práci na zakázanú tématiku, sa vyhýbajú nazývať niektoré veci a javy ich pravými menami a radšej im prideľujú formálne znaky, symboly, ktoré „zasvätení“ pochopia a vedia s čím majú dočinenia a „nezasväteným“ to vedieť netreba.

Na západe sa niekedy používa pojem „efektu opičej labky“ iba v spojení s námetom príbehu a nemá žiadny ďalší význam a bez poznania kľúča k príbehu je preto zbytočný. Ale pre nás je to pojem s významným obsahom, ktorý je človek v stave pochopiť a v rámci miery svojho chápania je potom schopný ochrániť seba I svoje okolie od prejavu d-efektu skôr „opičej hlavy“ (a nie labky) u všetkých, kto svojim konaním vyvolávajú spomínaný „efekt labky“ (vrátane „chlpatej tlapy“ vládnucích „elít“). Aby sme sa vyhli efektu „opičej“ hlavy na krku človeka je predovšetkým nutné vyvarovať sa činností s nepredvídateľnými dôsledkami, a v situáciách v ktorých vopred vieme že vedú k nešťastiu sa nespoliehať na to že „nejak to dopadne“.

Schopnosti prognózovania a riadenia jedným subjektom inému je možné dovzdávať vtedy ak príčinno-dôsledkové podmienenosti alebo objektívne zákonitosti, ktoré sú základom riadenia a predpovedateľnosti môžno interpretovať v takom systéme kódovania informácií, ktorý je spoločný obom subjektom. To znamená, že môžu byť odovzdané „jazykom“, rečovým informačným kanálom, ktorý predstavuje v danej kultúre rozvinutý prostriedok výmeny informácií medzi ľuďmi.

Pre všetkých, ktorí si chcú osvojiť túto schopnosť výmeny informácií je nevyhnutné jej samostatné a postupné zvládnutie. O-svoje-nie si nového návyku predstavuje rozšírenie už jestvujúceho systému stereotypov vnútorného a vonkajšieho správania sa. Potreba odovzdávania nových návykov môže vyžadovať vytvorenie nových systémov kódovania informácií (prenosu mier) v spoločnosti a im zodpovedajúceho pojmového aparátu. Avšak o-svoje-nie si toho všetkého, vytváranie systému predstáv oŽivote,o každom z jeho javov,vrátane abstrakcií vedy, to je práca, ktorú musí vykonať každý sám za seba a neopakovateľným spôsobom to všetko vytvoriť v sebe a sám.

Novovytvorené schopnosti treba potom využívať, starať sa o ne,v dobrej viere skvalitňovať ich používanie bez efektov „opičej hlavy“ keď človeka akoby učia jedno a v skutočnosti ho naučia niečo úplne iné, niekedy úplný opak toho, čo bolo pôvodne zamýšľané. V tom sa prejavuje aj prelínanie a splývanie objektívneho a subjektívneho v chápaní pojmu „udržateľnosti  predpovedateľnosťou“.

4. Prognostika, proroctvá a uskutočnenie jedinej varianty budúcnosti.

Základom udržateľnej predpovedateľnosti je schopnosťvnímaniavšezjednocujúcej25 miery (bezprostredné, priame vnímanie predurčenia bytia Vesmíru Zhora). Z tohto vnímania, zmyslu pre mieru čerpá vedomie pomocou intelektu vedomé poznanie príčinno-dôsledkových súvislostí v systéme „objekt riadenia, okolité prostredie, systém (subjekt) riadenia a prostriedky (nástroje) riadenia“. Vnímanie miery je jedinečný individuálny zmysel (cit, schopnosť vnímania). Je potrebné spojiť svoje vedomie s informáciou o-svoje-nou v kultúre spoločnosti. Nie je možné o-svoje-né poznanie vnímať v rozpore so zmyslom pre mieru rovnako ako nemôžu byťnovoprichádzajúce zmyslové vnemy ľudí zrak, sluch, čuch v rozpore s už existujúcim poznaním. Zmysel pre mieru je možné opísať aj ako hodnotiaci postoj alebo spôsob hodnotovej interpretácie prichádzajúcich podnetov.

Jednou zo stránok zmyslu pre mieru je prijatie, porovnávanie a hodnotenie pravdepodobnostných predurčeností rôznych variánt budúcnosti.Pojem „pravdepodobnosť“ sa v tomto zmysle slova najviac používa v matematike, kde je súčasťou štatistických modelov, opisujúcich štatistické zákonitosti, početnosť, frekvenciu, opakovateľnosť každej z rôznych čiastkových variánt masových pravdepodobnostne predurčených javov rovnakého druhu. Preto najprv podrobnejšie preskúmame vzájomné vzťahy matematickej Teórie pravdepodobnosti a Dostatočne všeobecnej teórie riadenia.

Budúcnosť má pravdepodobnostnú predurčenosť vo všeobecnosti vždy rovnú presne 1,0. Ale tvrdenie, že „Pravdepodobnostná predurčenosť budúcnosti je vždy rovná presne 1,0“ je obsahovo  neurčité. Tá, s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa presne 1,0, nastane v každom prípade. Toto tvrdenie je ekvivalentné tomu, že nejaká (neurčitá) budúcnosť („budúcnosť vo všeobecnosti“) vždy bude. Preto, keď si predstavíme, že na jednej strane váh leží 1,0 - pravdepodobnostná predurčenosť neznámej budúcnosti všeobecnetak na druhej strane váh musí byť pri takejto predstave množstvo viac alebo menej podrobnejšie určených a vzájomne odlišných variánt tejto „budúcnosti vo všeobecnosti“. Každú variantu z týchto budúcností  je možné vybrať ako (potenciálny) vektor cieľov riadenia.

Pravdepodobnosť každej z rôznych variánt budúcnosti je vždy menšia ako hodnota pravdepodobnostnej predurčenosti budúcnosti vo všeobecnosti, ktorá je rovná 1,0.

Život je vlastne prax ukutočňovania jednej, z množstva pravdepodobnostných predurčeností, vyjadrených v príslušnej štatistike.

Matematická teória pravdepodobnosti a matematická štatistika sú idealizované modely praxe uskutočňovania pravdepodobnostných predurčeností, ktorý z pozorovania buď úplne vylučuje z riadenia subjektivizmus alebo akceptuje len čiastkovú štatistiku subjektivizmu riadičov (riaditeľov, manažérov) popisujúc skúmaný proces spolu s ostatnými procesmi rovnakého druhu javov v hierarchii Vesmíru (Stvorenia, Stavby sveta), ktoré sú popisované ďalšími čiastkovými súvisiacimi štatistikami.

V oboch prípadoch, aj keď rozličným spôsobom, vypadáva schopnosť daného subjektu, riadiča (alebo ašpiranta na riadenie) riadiť, z oblasti analytických možností poskytovaných modelmi Teórie pravdepodobnosti a Matematickej štatistiky. Proces samotného hľadania pravdepodobnostných predurčení v Živote je samotný proces riadenia, a preto je ovplyvňovaný nielen objektívne, vonkajšími okolnosťami, ale aj subjektivizmom riadičov (riaditeľov - manažérov).

Pri úloháchriadenia podľa plnej funkcie (podstata tohto pojmu bude podrobne vysvetlená v Kapitole 10) vystupuje tento faktor ako osobnostný aspekt, ktorý procesriadenia obohacuje o osobnostne podmienenú jedinečnosť, svojráznosť. Štatistika pri pozorovaní uskutočneného ateória pravdepodobnosti pri modelovaní budúcnosti neberú do úvahy osobnostný aspekt, ktorý je v procese riadeniavždy prítomný.Pravdepodobnostné charakteristiky konkrétnej varianty a štatistické charakteristiky množstva variantov procesuiba hodnotia neodpovedajú však na otázky typu “Kto a prečo je súčasťou jednej štatistiky a vypadáva z inej ?” Štatistické modely nevnímajú toho kto ich realizuje. Ukážu síce výsledok a jeho váhu v štatistike, ale subjekty, ktoré to dosiahli, sú mimorozhraní ich možností.

V praxi realizácie pravdepodobnostných predurčeností v úlohách riadenia prezentujematematická pravdepodobnosťvyskytnutia sa udalosti, získaná pomocou vybraného štatistického modelu a jemu zodpovedajúcich formálno-algoritmických vyhodnotení, možnosť alebo nemožnosť voľby uskutočnenia tejto udalosti. ktorú má  subjekt riadenia pred svojim rozhodovaním k dispozícii. 

Ak nejaký riadič riadi metódou „nejako to dopadne“ rovná sa to neprítomnosti riadenia na pozorovanej úrovni riadenia procesu. Aj keď na druhej strane to, čo sa na danej úrovni prejaví ako rozhodnutie riadenia „naslepo“ môže byť v skutočnosti prejavom hierarchicky vyššieho riadenia.

Inak povedané v úlohách riadenia podľa Plnej funkcie riadenia je «pravdepodobnostná predurčenosť uskutočnenia udalosti»  rovná «matematickej pravdepodobnosi «samouskutočnenia» udalosti»«prostredníctvom riadiča, ktorý má k tomu potrebné možnosti a schopnosti».

To znamená, že pravdepodobnosť z „teórie pravdepodobnosti“ je v tomto zmysle bez tváre а objektívna pravdepodobnostná predurčenosť realizácie udalosti, samotného diania v živote má konkrétnosť osoby, osobnostne podmienenú zvláštnosťktorá môže byťvo vzťahu k pozorovanej hierarchickej úrovnihierarchicky vyššia a pozná pravdepodobnostné charakteristiky a štatistiku minulých javov získané zo štatistických modelov a ich analýz.Pojem „pravdepodobnostná predurčenosť“ môže byť preto širší ako termín „pravdepodobnosť“ v jeho prísne matematickom zmysle alebo, v závislosti od toho či je príslušná osoba súčasťou štatistiky a štatistických modelov hodnotenia pravdepodobnostnej predurčenosti, môže byť s ním aj identický. Ak je riadič súčasťou štatistiky ide o pravdepodobnosť ak nie je ide o pravdepodobnostnú predurčenosť s osobnostnou podmienenosťou riadenia. Avšak jedna a tá istá osoba môže byť súčasťou jednej štatistiky a štatisticko-pravdepodobnostných modelov a z inej môže vypadávať.

Ak sú štatistické zákonitosti v priebehu dlhých časových intervalov nemenné alebo sa voči rýchlostiam priebehov riadených procesov menia dostatočne pomalytak ich možno rozpoznať a využiť pre opísanie prognostiky, vypracovania variant budúcnosti. Matematická pravdepodobnosť uskutočnenia každej z variant, stotožnnená so štatistickou početnosťou v chronologicky viac-menej stabilnej štatistickej zákonitosti, je vo svojej podstate mierou neurčitosti vývoja procesu26. Tak je možné na báze štatistických modelov založených na pamäti minulých javov formálne-algoritmicky, v pravdepodobnostno-matematickom zmysle prognostikovať budúcnosť. Pri tichompredpoklade, že pravdepodobnostné predurčenosti minulosti, ktoré našli svoje vyjadrenie v štatistike a štatistických modeloch, zostanú nemenné aj v budúcnosti.

Aj keď sa pojem „teória pravdepodobnosti“ v matematike vžil, treba si uvedomiť, že to nie je termín podľa podstaty, ale podľa príznaku (vonkajšieho označenia). Názov podľa podstaty tejto časti matematiky by myla znieťMATEMATICKÁ TEÓRIA MIER NEURČITOSTÍ.K tomuto názvu bude potrebné časom prejsť aby nevznikal zavádzajúci stav popletených „pojmov a dojmov“. „Teória pravdepodobnosti v živote“ sa vo svojej objektívnej podstate do matematiky nemieša a je aj obsažnejšia ako teória riadenia pretože v teórii pravdepodobnosti (bez úvodzoviek) nemožno obísť mlčaním otázky mravnosti a etiky, nábožnosti všetkého toho, čo vyjadruje sprostredkovaný vplyv životných okolnosti. Matematická teória mier neurčitostí je len formalizovaná časť všeobecnejšej teórie pravdepodobnosti. Nakoľko do Ruska sa tento odbor matematiky dostal zvonku, tak otázka prijatej terminológie a predovšetkým názvu samotného odboru matematiky bola riešená živelne „samo sebou“ v podstate nezmyselne azrovna nie tým najlepším spôsobom(ak na to pozeráme cez prizmu etymologického systému našich jazykov a množiny pojmov našich kultúr).

Ako už bolo uvedené skôrmiera neurčitosti alebo hodnota (stupeň) pravdepodobnosti “samovoľného“ uskutočnenia varianty jez pohľadu teórieriadenia štatistická kategória a ďalšie charakteristiky pravdepodobnostnej predurčenosti sú mierou udržateľnosti prebiehajúceho procesu vedúceho z určitého stavu, stotožňovaného vo väčšine prípadov so súčasným stavom, ku každej zmnožiny všetkých možných i zdanlivých (imaginárnych), variánt budúcnosti. To platí za predpokladu, že:

- Samoriadenie v skúmanom systéme bude prebiehaťpri stávajúcom informačno-algoritmickom vybavení bez akýchkoľvek inovácií.

- Nedôjde ku priamemu zásahu z hierarchicky vyššieho alebo iného vonkajšieho riadenia do skúmaného systému.

O týchto podmienkach bolo už hovorené, ale poukážeme ešte na jednu okolnosť. Matematická pravdepodobnosť ako matematicko-štatistické ohodnotenie významu pravdepodobnostnej predurčenosti ľubovoľnej čiastkovej varianty budúcnosti je miera udržateľnosti prebiehajúceho procesu od (matice) súčasnosti k  subjektívne vybranej budúcnosti v podmienkach vplyvu prechodu k iným variantám budúcnosti a vplyvumeniacich sa procesov,

Každé subjektívne hodnotenie významu pravdepodobnosti ako miery neurčitosti,ak nie je proroctvom, získaným priamo od vyššej sily, Boha, Tvorcu a Všedržiteľa, obsahuje v sebe chybu. A preto všetky subjektívne formálno-matematické i neformálne intuitívne hodnotenia neurčitostí by sa nemali stotožňovať s presnou hodnotou „0“, alebo „1“, poukazujúcou na absolútnu nemožnosť alebo absolútnu nevyhnutnosť tej, či onej varianty.

Aby sme mohli nachádzať chyby v, algoritmicky či intuitívne získaných, číselných hodnotách pravdepodobnostných predurčení je nevyhnutné obrátiť sa ku štruktúre zobrazovania čísel

Človek, kvôli ohraničenosti svojho vnímania sveta, nechápe správne hodnotu pravdepodobnostnej predurčenosti, ktorej zodpovedá nekonečné desatinné číslo nikdy neprevyšujúci číslo 1.

Presná hodnota „1“ zodpovedá neurčitej (neznámej) budúcnosti všeobecne a celý súbor ostatných variánt budúcnosti je charakterizovaný hustotou rozmiestnenia jednotlivých pravdepodobnostných predurčeností budúcnosti podľa jednotlivých skúmaných variánt. V matematickej teórii pravdepodobnosti, v dôsledku vylúčenia osobnostného aspektu z daného modelu riadenia, tomu zodpovedá hustota rozdelenia pravdepodobnosti. Človek operuje s konečnými aproximáciami skutočných čísiel  nechápajúc nekonečné postupnosti číslic predstavovaných skrátenými reálnymi číslami.To, čo sa chápe ako približný odhad matematickej pravdepodobnosti alebo (praktickej) životnej pravdepodobnostnej predurčenosti, je nejaké číslo typu 0,Х1Х2Х3...Хм 10К, kde Х1, Х2, ..., Хм sú číslice od 0 do 9 v desiatkovej sústave, tvoriace mantisu 0,Х1..Хм, neprevyšujúcu hodnotu 1,0.

Mantisa je desatinné číslo s konečným počtom znakov za desatinnou čiarkou a „к“ je exponent, ukazovateľ násobku čísla 10, t.j. množstva pozícií, cez ktoré treba preniesť desatinnú čiarku smerom doprava (ak к > 0) alebo doľava (ak к < 0) vzhľadom na jej polohu v mantise. Tak získame to isté číslo v bežnej desatinnej forme s konečnou časťou tak celých, ako aj desatinných čísel, rozdelených desatinnou čiarkou (Х1Х2Х3...Хк , Хк+1Хк+2Хк+3...Хк+м, pri к > 0).

(Inými slovami: Aby sme neboli nútení písať ťažko predstaviteľné a zapamätateľné mnohočíslicové čísla v desiatkovej sústave, napíšeme jednoduchšie zapamätateľné číslo s potrebným množstvom desatinných miest, podľa presnosti výpočtu analyzovaného javu. Zvyšok zaokrúhlime a toto číslo vynásobíme číslom 10 s vypočítaným kladným, alebo záporným exponentom. T.j., príslušný základ buď vynásobíme, alebo vydelíme násobkom čísla 10. – pozn. prekl.)

Toto číslo 0,Х1Х2Х3...Хм 10К  človek chybne stotožňuje s akoukoľvek presnou hodnotou, vrátane presnej hodnoty pravdepodobnostnej predurčenosti budúcnosti vo všeobecnosti, rovnej 1,0. Pritom sa zabúda na to, že to číslo je len matematická pravdepodobnosť, približná hodnota objektívnej pravdepodobnostnej predurčenosti, získaná iba zo štatistiky minulosti a obsahuje v sebe (vždy) nejakú chybu. Je to dôsledok nepresnosti matematických aj neformalizovaných štatistických modelov, vlastných psychike človeka, ako aj dôsledok objektívnej zmeny pravdepodobnostných predurčeností v toku udalostí.

Človek sa môže pomýliť v chápaní exponentu „к“ v dôsledku čoho sa mu bude bezvýznamné javiť výnimočne dôležitým a dôležité zanedbateľne bezvýznamným. Avšak aj pri správnom chápaní exponentu „к“ je aj samotná mantisa vnímaná s nejakou chybou. Okrem toho, niekto môže vnímať správne jednu číslicu za desatinnou čiarkou, a niekto ďalší tri číslice. Pritom ten, čo vníma jednu číslicu správne, môže vnímať ešte ďalších sedem číslic chybne a si bude myslieť, že jeho vnímanie je presnejšie ako vnímanie toho, kto vníma dokopy tri číslice, no všetky tri správne (za podmienky, že sa obaja nepomýlili v pochopení exponentu „к“).

Ak však pri správnom a u oboch rovnakom pochopení exponentu „к“ jeden vníma päť číslic27 v mantise a druhý osem a u každého sú všetky číslice správne, tak všetko, čo druhý vníma od šiestej po ôsmu číslicu v mantise, pre prvého subjektívne neexistuje. A prvý môže túto informáciu prijať od druhého iba po prijatí pre neho dodatočných číslic s jemu už známymi jeho vlastnými hodnotami. A ak sa zároveň so správnym vnímaním číslic vnímajú niektoré číslice chybne tak po porovnaní doplňujúcich číslic druhého s vlastnými číslicami je nutné preskúmať kde sa prevzali cudzie chyby a kde ide o vlastné chyby vo vnímaní tej istej množiny variant budúcnosti.

Toto sa týka, tak pravdepodobnostnej predurčenosti budúcnosti všeobecne ako aj vnímania a chápania pravdepodobnostných vyhodnotení uskutočnenia každej z pravdepodobnostne predurčených variánt objektívne možnej budúcnosti.

Pritom je nutné si uvedomiť že aparát a modely matematickej teórie pravdepodobnosti a matematickej štatistiky súabstraktné prostriedky bezchybné len v rámci matematického formalizmu. K riešeniu prognosticko-analytických úloh v živote nás privedúbezchybne len vtedy ak životné okolnosti zodpovedajú prostriedku, ktorý sme zvolili. Preto nezávisle od toho či sú hodnoty pravdepodobnostných predurčeností získané neformálno-intuitívne alebo formálno-matematicky vždy sa mýli človek a nie ním vybrané prostriedky riešenia úlohy.

Každému z týchto variant opisu budúcnosti, možných vektorov cieľov a vektorov stavu zodpovedá nejaká hodnota pravdepodobnostnej predurčenosti 0 р 1 a hodnota matematickej pravdepodobnosti ako vyhodnotenie týchto pravdepodobnostných predurčeností na základe matematicko-štatitistických modelov. Medzi týmito variantami môžu byť varianty vzájomne sa vylučujúce, vzájomne sa dopĺňajúce a môžu byť aj varianty, ktoré sú časťami iných variánt ako aj varianty  nasledujúce postupne jedna za druhou vo forme vektora stavu28. Keďže Vesmír (Usporiadanie sveta) je usporiadaný hierarchicky tak aj informácie vo vektoroch opisujúcich jeho možné stavy zodpovedá tejo hierarchickej štruktúre. Dôsledkom toho je 1,0, pravdepodobnostná predurčenosť budúcnosti vo všeobecnosti nielen vo variantách ale aj vo vzťahu k hierarchii vektorov stavu v každej z variánt v súlade s mierou chápania, hierarchičnosti Stavby sveta ako časti Objektívnej reality, subjektom. Rozčleňovanie (1,0) do variánt sa mení s plynutím času, mierou prebiehajúceho toku udalostí.

Tak môžu v hodnotení pravdepodobnostných predurčeností vznikať chyby nesprávnym chápaním charakteru vzájomných vzťahov jednotlivých variánt vyčlenených subjektom a poradia ich postupnosti podľa ich rozvoju v chode udalostí.

Pravdepodobnostné predurčenosti uskutočnenia každej z variánt sú vo všeobecnosti rôzne. Avšak všeobecná pravdepodobnostná predurčenosť celého množstva variant (v matematike je to integrál hustoty rozdelenia pravdepodobnosti podľa množstva variant), chápaných človekom, je rovná 0,Х1Х2Х3...Хм 10к < 1.0. Táto veličina je vždy menšia ako číslo jedna29pretože niektoré varianty vypadnú zo skúmania z dôvodu subjektivizmu či ohraničenosti možností chápania. Avšak aj variante ktorá zo skúmania vypadne objektívne zodpovedá nejaká možná hodnota pravdepodobnostnej predurčenosti 0 р 1. Súčtu všetkých, subjektívne nespozorovaných variánt zodpovedá taká veličina pravdepodobnostnej predurčenosti „Rn“ pri ktorej je:

0, Х1 Х2 Х3 ...Хм + Rn = presne 1,0;

„Rn“ vystupuje vo vzťahu k subjektu, chápajúcemu úplne presnú hodnotu 0,Х1Х2Х3 ...Хм 10k s nejakou pre neho neurčitou chybou (odchýlkou) „Rr“, ako súčasť celkovej reálnej neurčitosti, rovnej „Rn + Rr“. Neurčitosti „Rn + Rr“ zodpovedá v procesoch riadenia chyba, vo všeobecnosti udržateľného, riadenia a škoda, ktorá ju sprievádza alebo „zázrak“ akonečakane vysoká kvalita riadenia, alebo krach riadenia, v závislosti od toho, čo konkrétne vypadlo z analýzy a chápania subjektu-riadiča (strojcu-manažéra) a ako sa k tomu stavia.

Pri objektívne zlých variantách, ktoré vypadli z vnímania riadiaceho subjektu, môže neurčitosti „Rn + Rr“ zodpovedať katastrofické riešenie neurčitosti. Vtedy ide, v súladeso subjektom vybranou koncepciou, o maximálny krach riadenia („efekt opičej labky“ rovný „opičej“ hlave na pleciach neschopného človeka).

V podstate všetky pravdepodobnostno-štatistické hodnotenia pravdepodobnostnej predurčenosti všetkých variánt v rámci cieľov riadenia mlčky (medzi riadkami) predpokladajú možnosť uskutočnenia riadenia pri dostatočne nízkych hodnotách „Rn + Rr“. Tomu zodpovedajú vysoké hodnoty pravdepodobnosti „samouskutočnenia sa“ vybranej varianty a vysoké hodnoty kvality riadenia pri jej „samouskutočnení sa“ z ktorého je vylúčený osobnostný aspekt. Alebo sa riadenie mlčky predpokladá ako „automatické“ v tom zmysle, že je akoby nevšímavé (odolné, indiferentné) k zmene povelov manažérov podľa Plnej funkcie.

Mnohé z toho, čo prebieha pod prahom ľudského zmyslového vnímania (alebo aj mimo neho) v rámci odchýlky, ktorú má každá z formálno-matematických metód modelovania, môže mať svoje následky, ktoré prevracajú všetky predchádzajúce predstavy o absolútnej nevyhnutnosti i absolútnej nemožnosti, alebo jednoznačne odkrytej (či zakrytej) možnosti uskutočnenia tej, či onej stanovenej varianty. Ak sa do vzťahu s matematickou teóriou pravdepodobností zohľadní adresný a celostne účelný Boží Úmysel stane sa, v „chvostoch“ matematických zákonov rozdelenia hustoty pravdepodobností, viditeľný. Tam sú jeho hodnoty z pohľadu mnohých praktických dodatkov (aplikácií) i subjektívnych prianí, zanedbateľne malé. Zásah Zhora nie je však bez príčiny a nie je bezcieľny ale je konceptuálne určitý a presný. Tu je potrebné ešte raz pripomenúť slová A. S. Puškina:

«Prozreteľnosť nie je algebra. Um človeka nie je, ľudovo povedané, prorok ale hádač, ktorý vidí celkový chod vecí a môže z neho vyvodiť hlboké súvislosti, ktoré čas potvrdí, no nie je schopný predvídať náhodu, mocný aokamžitý to nástroj Prozreteľnosti»

Ak vyjdeme nad rámec dostatočne všeobecnej teórie riadenia a dáme ju do vzťahu s relígiou, ako skrytým vedomým dialógom osoby a Boha, tak pravdepodobnostné modely matematickej „teórie pravdepodobností“ (teórie mier neurčitostí) nezapočítavajú osobnostný faktor, mieru duchovnosti človeka plne známu iba Bohu.

Osobnostný faktor sa v procesoch riadenia prejavuje ako celostná reakcia človeka na nastávajúce udalosti ale aj na prognózy a proroctvá o udalostiach  Objektívnej reality v budúcnosti.

Preto každej zobraziteľnej variante budúcnosti možno priradiť nielen jej pravdepodobnosť (za už skôr uvedených podmienok, pravidiel o zmysle pravdepodobnosti) ale i pravdepodobnostnú predurčenosť ako hodnotu (stupeň) miery možného, ktorá je rovná pravdepodobnosti “samovoľnej“ realizácie (pri predchádzajúcom samoriadení a bez vonkajšieho vplyvu) vynásobená mierou potenciálu osobnosti riadiaceho subjektu. Aj keď presnú hodnotu tajeto veličiny pozná len Boh, celospoločenská prax preukazuje že tak existujú ako na jednej strane jedniľudia pod riadením ktorých zhynie každá dobra snaha na druhej strane sú tu aj takí pod ktorých riadením sa úspešne dokoná aj nemožné. Tomu zodpovedá výrok J. V. Stalina „Kádre riešia všetko“.

Tá istá spoločenská prax ukazuje, že sú ľudia, ktorí na základe im vlastného zmyslu pre Mieru vedia rozlíšiť (rozpoznať) riadičov, tvorcov skazy od riadičov,strojcov života. Tvorcovia skazy dávajú prednosť (skazonosnému) vyhodnocovaniu formálno-algoritmickej analýzy anketových, dotazníkových údajov, čo je analógiou štatistických modelov matematickej teórie pravdepodobností. Avšak vypočítaná pravdepodobnosť je z pohľadu týchto tvorcov skazy taká dobrá ako údaje z ktorých sa počítala. A z pohľadu takýchto riadičov je človek, ktorého údaje sú skúmané,   neschopný pochopiť svoju minulosť a meniť ju na základe prehodnotenia svojich zámerov do budúcnosti i spôsobov ich uskutočnenia.

Takýmto spôsobom je človeku dopredu zamietnutá možnosť a schopnosť vykonania zmeny, je mu zamietnutý tvorivý rozvoju vlastnej osobnosti. Správajú sa k nemu ako k robotovi, nositeľovi obmedzeného počtu programov určitého funkčného nastavenia, v zhode s úlohami a ich hodnotením riadičmi skazy.

Anketová, dotazníková minulosť je síce svojim spôsobom základom budúcnosti, ale človek predsa nie je obmedzený automat. Prognózy majú,vychádzajúc z dotazníkovej minulosti ales prihliadnutím na schopnosti človeka, určitú neschopnosť predpovedateľnosti budúcnosti. Rozumná spoločnosť preto venuje, pri riadení svojej personálnej politiky podľa plnej funkcie riadenia, v prvom rade pozornosť človeku, potenciálu jeho rozvoja. Pri takomto dôraze na možnosti osobností sú údaje v dotazníku o minulosti v podstate bezobsažné.

V knihe britského etnografa 19. storočia E. B. Taylora „Prvotnopospolná kultúra“ (rok vydania 1896) sa uvádza, že už prvotnopospolné spoločenstvá mali vytvorené procedúry (rituálne upravené psychologické praktiky) používaním ktorých vyberali z detí vo veku 7 – 14 rokov vyberali tie, ktorých osobnostný potenciál rozvoja im umožní stať sa neskôr vysokokvalifikovanými riadičmi (náčelníkmi - vojenskými a hospodárskymi vodcami, šamanmi). Týmito procedúrami, praktikami sa snažili premieňať skoro nulové pravdepodobnosti želaných udalostí na blízke k jednotke (100%) hodnoty kvality riadenia pri ich uskutočňovaní.

Nehľadali poslušných podriadených ale, rozvojom vnímania miery a mravnosti v detstve, hľadali ľudí, ktorí majú, s vysokou pravdepodobnostnou predurčenosťou, vo svojejej osobnostnej jedinečnosti schopnosť rozpoznávať a riešiť nepredvídané problémy.

Tieto procedúry boli zlikvidované a prekrútené klanmi, ktoré sa “elitarizovali“ prakticky všade na Zemi pri prechode od prvotnopospolného spôsobu života k davo „elitárnemu“ spoločenskému zriadeniu. Dôvodom bolo to, že v podmienkach klanovo „elitárneho“ útlaku spoločnosti je pre „elitu“ dôležitejšie KTO riadi, a nie AKO riadi. Pretože elita, disponujúc vo sfére spotreby vyrobených a dostupných produktov (a služieb) prakticky neohraničenou vnútrospoločenskou mocousi svojvoľne berie pre seba všetko čo sa jej zachce nezaplatiac za to ostatným a obmedzujúc ich práva uspokojiť dokonca ichzákladné životné potreby. Pre spoločnosť, ktorá nie je  nerozdelená klanovým parazitizmom na „elitu“ („lepších“ ľudí) a (bezprávny, tupý) dav je dôležité AKO je spoločnosť riadená a preto hľadá medzi deťmi celej spoločnosti bez výnimky toho (a tých) KTOrí časom budú schopní riadiť spoločnosť (pre všetkých) prijateľnou formou. Aj „Elita“ hľadá deti špecificky nadané ale s cieľom zotročiť ich alebo im znemožniť vývoj a pôsobenie. Jeden z príkladov tohoto druhu je v Novom zákone, keď Herodes s cieľom odstrániť Krista osobne vydal rozkaz zahubiť množstvo malých chlapcov.

Základom každého riadenia je dostatočná predpovedateľnosť správania sa systému, ktorý sa mení vplyvom faktorov vonkajšieho prostredia pôsobiacich na systém, vplyvom vnútorných zmien, ktoré v systéme prebiehajú, ako aj vplyvom zmienvyvolanýchsamotným riadením. Pretože správna prognostická informácia zohľadňuje takýto možný budúci vývoj, na jej prezentáciu spoločnosť vždy nejak reaguje. Samotné vypracovanie prognózy, a o to viac rozširovanie prognostickej informácie v spoločnosti, mení v chode udalostí dovtedy funkčné miery neurčitostí, to jest mení, v hraniciach pripúšťaných Vyšším predurčením,pravdepodobnosti a pravdepodobnostné predurčenosti. Samotné zverejnenie prognózy môže predstavovať riadiacu činnosť a môže byť akciou, ktorá, patriac k nejakému inému procesu riadenia,ničí práve prebiehajúci proces riadenia.

V súvislosti s tým, že sa v posledných rokoch v Rusku i v okolitom svete masovo vydávajú všemožné astrologické prognózy je nevyhnutné urobiť dôležitú poznámku. Treba pochopiť, že ak by sme hľadali v astrológii vedu o energo-informačných rytmoch vzájomného pôsobenia Vesmíru, Zeme, jej biosféry a na nej žijúcich ľudí, tak je lepšie astrológiu vidieť tak, že ponúka prognózy najpravdepodobnejšieho vývoja procesov za  predpokladu neschopnosti,čo ilen trochu účinnej, riadiacej reakcie na neprijateľné prognózy a neprijateľný chod udalostí tými, ktorým je táto prognóza (veštba) určená. Často sa ignoruje aj možnosť cieľavedomej riadiacej reakcie na samotný fakt prognózy.

Pre tých, ktorí sa nezamýšľajú a nevidia súvislosti medzi prognózou s jej následným „samovoľným“ uskutočňovaním sa na jednej strane a cieľavedomým smerovaním vývoja udalostí ( k cieľom ktoré sa nie vždy zhodujú s jednou prognostikou, pretože vyplývajú z inej) na strane druhej, slúži zamlčovanie prebiehajúceho, pre prežívajúci subjekt priaznivejšieho, vývoja ako nástroj nepozorovaného programovania podvedomých úrovní psychiky za účelom vyplnenia vyhlásenej prognózy.

Takéto predkladanie (reálnych, zdanlivých, astrologických i ostatných)prognóz je programovanie psychiky, je to jeden z prostriedkov ovládania bezhlavo dôverčivého davu.

Astrologická prognóza je viac, či menej presná prognóza vonkajších a vnútorných okolností, ktoré sú pre človeka a spoločnosť vopred nastavené. Nie je to ani tak prognóza ako skôrpredpripravené okolností na ktoré človek môže ale nemusí reagovať tak ako sú preňho pripravené.

Človek na prognózy a okolnosti reaguje podľa svojej mravne podmienenej duchovnosti, ktorej súčasťou je spôsob chápania sveta ako aj stereotypy vnímania reality jeho biopoľom a reakcie na prichádzajúce podnety. Mimo astrológie zostáva ešte dosť priestoru na bezprostredné zasahovanie do chodu udalostí Zhora. Takéto zasahovanie niekedy predurčuje rytmiku energo-informačných procesov vo Vesmíre, ktorá je predmetom skúmania a výkladu astrológie.

Prognózy sa od proroctiev odlišujú zdrojom ich pôvodu v tom, že proroctvá pochádzajú vždy z hierarchicky vyšších úrovní objektívnej reality, mimo možností psychiky jednotlivého človeka, z úrovní egregorov (agregátnych modulovkolektívnej psychiky), alebo priamo od Boha. Človeku je len poskytnutá možnosťviac, či menej adekvátneho zverejnenia proroctva v prostredí jemu podobných subjektov.Prognóza je buď plodom vlastného úsilia (intuitívneho, alebo vedome algoritmického) človeka v hraniciach jeho možností alebo je to informácia poskytovaná (alebo vnutená) subjektami, nepatriacimi do skupiny tých, ktorí uskutočňujú hierarchicky vyššie riadenie prijímateľovi prognózy (jednotlivcovi aleboskupine).

Nezávisle od spôsobu a metodológie prognóz, je pre ľudstvo charakteristická tendencia pamätať si najmä vyššou mocou “vyrieknuté” a naplnené negatívne prognózy, proroctvá a varovania a ich stotožňovanie s tými, ktorí varovali. Zriedkavo sa pamätajú priaznivé prognózyz minulosti30, ktoré boli ohlásenéa naplnili sa.

O väčšine vyplnených nešťastných predpovedí sa v masovo vydávanej literatúre neposkytujú objasnenia. Vzťah väčšiny ľudí k predpovediam je zväčša nesprávny nezávisle od toho či im veria alebo neveria. Budúcnosť považujú za nepredpovedateľnú a zriekajú sa dokonca aj možnosti zapojenia vlastnej akcieschopnej intuície do priebehu udalostí.

Z pohľadu riadiacej praxe má význam predovšetkýminformácia

-                           o odklone procesu z predpísaného režimu

-                            o vzniku priamych alebo sprostredkovaných príčin31, ktoré môžu vyvolaťtakýto odklon;

-                            o možnostiach vzniku príčin odklonov v budúcnosti;

-                            o procesoch, ktoré by umožnili odhaliť možnosti vzniku odklonov

Ak to dáme do vzťahu s Plnou funkciou riadenia, tak jej počiatočné etapy32 by mali zahrňovať informáciu o procesoch, ktorých priebeh je schopný odhaliť neprijateľné alternatívy, potom alternatívy reálne, ďalej príčiny prebiehajúceho vývoja a úplne nakoniec odchýlky, ktoré už nastali. Takéto poradie priorítriadiacej informácie je pri riadení podľa plnej funkcie v intelektuálnej schéme prediktor-korektor, pretože až samotné riadenie priebehu udalostí odkrýva alebo zakrýva vznikajúce možnosti.

Pri odkrytých možnostiach sa zviditeľňujúbezprostredné isprostredkované príčiny schopné odkloniť riadený proces od ideálneho režimu a ovplyvňovanie príčin má za následok odklon priebehu procesu od vybraného ideálneho režimu, alebo sa tento odklonod ideélneho režimu blokuje. Riadenie samotného procesu sa,pod vplyvom rušivých príčinných faktorov, ukazuje ako nie vždy možný,v potrebnej kvalite. V súlade s touto hierarchiou má informácia o tom, že proces riadenia plynie udržateľne s odchýlkami nižšími ako je prah citlivosti vnímania sytému riadenia (t.j. všetko v poriadku), podstatne menší riadiaci význam, ako informácia o príčinách schopných vyvolať odchýlky a možnostiach vzniku príčin takého druhu ako aj o procesoch schopných rozpoznať (odhaliť) možnosti takéhoto druhu.

V prognózach ľudí, v predpovediach a proroctvách od Boha sa udáva informácia o katastrofickej a (alebo) nepriaznivej budúcnosti. V jej nasmerovaní sa sformulováva aký dôsledok bude mať  VŠETKO  čo sa udialo v minulosti a tvorí v súčasnosti, vrátane mravnosťou podmienených predsavzatí a zámerov ľudí.

Informácia o priaznivom nasmerovaní chodu udalostí je síce emocionálne podnetná ale je pre riadenie, v zmysle vyššie uvedeného, bezvýznamná.

O tejto vzájomnej podmienenosti proroctiev a usporiadania sveta   (prognostiky a výsledkov riadenia) kázal apoštol Pavol33:

„Aj duchovia prorockí sú poslušní prorokom, pretože Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja. Tak vo všetkých cirkvách u svätých býva“  Prvý list Korinťanom, 14:32, 33

Odpovedajúc tomu JEDINOU ÚČELNOU  a správnou reakciou na negatívnu prognózu, nezávisle od toho či je získaná (nevedecky teda „intuitívne“ alebo „vedecky “zdôvodnene), je prehodnotenie minulosti a zámerov do budúcnosti už teraz v súčasnosti. Toto je známe už oddávna (pozri v Biblii Knihu proroka Jonáša, jeho kázeň v Ninive a reakciu obyvateľov na kázeň) aj keď to väčšina populácie nechápe.

Ignorovať prognózy tak, ako to dvakrát spravili Trójania (zavrhli varovania Kassandry a Laokona) alebo zutekať pred nastávajúcim ako to spravili rodičia kráľa Oidipa i sám Oidipus. Liezť na ražeň „pokúšajúc osud“; t.j. pokúšajúc Boha, nič kvalitatívne nezmeniac na sebe samom, ako to spravil A. S. Puškin. Bol upozornený na smrteľné nebezpečenstvo svojich konfliktov s vysokým blondínom, ale hlavne, mnohé cítil sám, ako aj M. J. Lermontov opakujúci v mnohom osud Puškina. Nevšimnúť si prognózu a opomenúť ju, ako to spravili Angličania, následkom čoho sa v roku 1912 potopil Titanik34. Alebo ako Rusko za vlády cára Mikuláša II vstúpilo do dvoch samovražedných vojen (r. 1904 a 1914) spôsobom „snáď to výjde“ napriek mnohým varovaniam o nepripravenosti krajiny a spoločnosti na vedenie vojny. Toto všetko sú prípady napomáhatna uskutočneniu negatívnej prognózy.

„Boh nemení to, čo sa deje s ľuďmi, pokiaľ sami nezmenia to, čo je v nich.“ 35  tak sa vysvetľuje v Koráne, súra 13:12, tragédia nehôd v živote mnohých osôb a spoločenstiev.

Okrem toho, jedine Boh pozná čo je Ním jednoznačne a neodvratne predurčené a čo sa nikdy nestane, nech by sa ako kto naparoval uskutočniť chcené, realizujúc mu Zhora danú slobodu voľby a znásilňujúc svojou vôľou Život. A zmena toho, čo je jednoznačne Zhora predurčeného otváraním rôznych možností realizácie pravdepodobností a pravdepodobnostných predurčeností, nie je možná. 

Dojem z postoja obyvateľstva a riadiacej „elity“ k prognózam a varovaniam v Rusku, v nedávnej minulosti a Ruskom impériu posledných troch storočí obzvlášť, je vskutku deprimujúci.

Z celistvosti Koránu je možné získať pochopenie vzťahu prognóz, predurčenia Zhora, cieľavedomej a cieľ si NEuvedomujúcej reakcie na význam diania v živote. Aj keď bol korán preložený do ruštiny G. S. Sablukovom a masovo vydaný v 19. stor., tak jednako pre riadiacu „pravovernú inteligenciu“, honosiacu sa najmä svojou duchovnosťou (a rozhľadenosťou), sa nestal návodom. No varovná milosť Všemohúceho bola tak veľká, že v roku 1907 vznikla opera N. A. Rímskeho-Korsakova „Legenda o neviditeľnom meste Kitež a panne Fevrónii“. V súvislosti s touto operou upriamime pozornosť na dve významné okolnosti:

1. Fevrónia je zobrazená ako človek žíjúci mimo obradov (ceremonialít) oficiálneho náboženstva. Je predstaviteľkou živého náboženstva (obojstranne nasmerovaného a bytostne chápajúceho spojenie človeka s Bohom) v potrebnej jednote emocionálneho a zmyslového nastavenia jej duše. Ona je jediný Človek v celej opere s touto kvalitou, ktorá sa prejavuje v tom, že jej činy sú za všetkých okolností bezchybné. Prejavuje sa to tým, že problemy neprehlbuje, ale ich rieši.

2. táto opera je jedinečný umelecký výtvor v ktorom je bez akejkoľvek abstraktnej teórie riadenia a náučnej terminológie jednoducho ukázané ako treba reagovať na negatívnu prognózu (predpoveď). Ako odpoveď na tri po sebe idúce pokánia (sebareflexie) keď sa trikrát zmení Zhora predurčená budúcnosť pre tých, ktorí sa kajali (t.j. po úprimnom doznaní nesprávnosti svojho konania zmenili svoj postoje a tým aj psychické prejavy tak  vedomia ako aj podvedomia). To, čo sa v náboženstvách nazýva pokáním, je vo svojej podstate prehodnotenie minulosti i zámerov do budúcnosti, pochopenie potreby zmeny vo svojom vnútornom svetea jej prejavovania v zmenenej mravnosti človeka. Je to odstránenie chybovosti mravnosti a dvojitých a nejasných mravnostných štandardov. Týka sa to tak jednotlivých osôb, ako aj celej spoločnosti.

Boh je milosrdný. Znamenia, negatívne prognózy, proroctvá o pohromách sú v podstate varovania (upozornenia)a nie nezmyselné, zlé strašenia. Sú dávané dosť zavčasu vopred, aby ľudia stihli prehodnotiť svoj minulý a terajší život, zmeniť svoju morálku a charakter svojho správania sa. Tým sa ľuďom dáva možnosť zmeniť pravdepodobnostne predurčené blížiace sa dôsledky ich činov. Jedným z významov pojmu „pravdepodobnostne predurčené“ je „podmienené vierou“, náboženstvom. Avšak ruská vládnuca trieda „elita“ sa vtedy ukázala byť namyslene hlúpa a posúdila operu ako „chabú“, „obsahovo prehnane serióznu“, „chladno-rozumovú“, či „sladko-mystickú“, „nedostatočne prísnu voči zradcovi Griškovi- Zmätkárovi“36 a za takýto zmätok hlúpostí v ich hlavách dostatočne tvrdo zaplatila po r. 1917. V r. 1994 (v krízových podmienkach života spoločnosti) bolo predstavenie „Legendy o neviditeľnom meste Kitež a panne Fevrónii“obnovené...

Vymyslené lži o minulosti, vyhlasovanie za zločincov tých, ktorí tvorili dobro (t.j. konali v súlade so zámerom Prozreteľnosti, Božieho Zámeru) a prezentovanie amorálnych zlodejov ako dobrodincov, majú opačný vplyv ako úprimné pokánie.

Podstata javu známeho z príslovia „privolať nešťastie“ spočíva v tom, že vnesenie do prítomnosti informácie o možných variantách budúcnosti mení pravdepodobnostné predurčenosti týchto variant a  pri katastrofickom charaktere vnášanej informácie a určitom nastavení psychiky ľudí  sa to môže stať programovaním katastrofickej budúcnosti.

Od negatívnej prognózy sa „privolávanie nešťastia“ odlišuje v tom, že prognóza je ako výstraha, ktorá pravdepodobnostne predurčene zmenšuje pravdepodobnosť „samouskutočnenia sa“ nešťastí. Poskytuje možnosť včasnej, prospešnej a cieľavedomej reakcie na prognózu, výstrahu. „Privolávanie nešťastia“ naopak zväčšuje pravdepodobnosť jej „samouskutočnenia sa“ a význam pravdepodobnostných predurčeností. „Privolávanie nešťastia“do algoritmu riadenia informačne vpisuje rôzne izolované útržky, v princípe možných, katastrof, ktoré ale do ich privolania neboli realizácie schopné. Dôsledkom “privolania nešťastia” je, že pre dosiahnutie priaznivého priebehu nasledujúcich udalostí je potrebné dodatočné ľudské úsilie a zásah Zhora, nasmerovaný na neutralizáciu a roztrieštenie nanovo poskladaného celkového algoritmu uskutočnenia sa, síce možnej, ale nie nevyhnutnej katastrofy.

A tak, nevediac primerane reagovať na negatívne prognózy a vyslovujúc prázdne obavy (bez možnosti odklonenia od nešťastia) a nezodpovedné alebo sebavedomo-neomylné názory o nepriaznivých perspektívach kohokoľvek v budúcnosti, ľudia sami sebe aj okoliu vytvárajú nešťastia a ťažkosti, ktoré musia pravdepodobnostne predurčene prekonávať oni sami a tí, do osudu ktorých bolischopní sa nepriaznivo zamiešať.

Preto sa davy hlupákov, ktoré nerozlišujú varovania o nešťastiach od programovania nepriaznivej budúcnosti, boja zlých predpovedí a tí čo sú neschopní riadenia, nenávidia tých, koho slová o pohromách v budúcnosti sa napĺňajú. Hoci by stačilo byť troche viac vnímavými a premýšľajúcimi, a nie sa zlostiť na vlastnú škodu.

ČLOVEK MUSÍ VEDIEŤ SÁM ROZLIŠIŤ KEDY Z ODSTUPU,ÚČINNE A PROSPEŠNE VARUJE TÝM, ŽE VYKRESĽUJE NEGATÍVNU PROGNÓZU A KEDY AKTÍVNE, AJ KEĎ MOŽNO NEVEDOMKY, OBRAZOM POHROMY PROGRAMUJE NEPRIAZNIVÝ CHOD UDALOSTÍ.

Spomeňte si na príbeh o lýdskom kráľovi Kroisovi (Krézovi). Keď sa obrátil na Delfskú veštiareň s otázkou, či má začať vojnu s Peržanmi. Orákul mu vtedy odvetil: „Kroisos, prejdúc Halys37 ,,veľkú ríšu zničí“. Kroisos utrpel porážku a jeho ríša bola obsadená Peržanmi. Na Kroisove obvinenie o klamstve, kňazi delfského orákula prehlásili, že predpoveď orákula sa vyplnila do bodky, akurát orákulum neuviedlo, konkrétne ktoré kráľovstvo bude zničené.

No tento príbeh má dve stránky. Z jednej strany morálka Kroisa mu nadiktovala líniu konania, ktorého dôsledkom jeho ríša zanikla. Ak by mal Kroisos iné mravnostné predpoklady, správal by sa inak. Z druhej strany, odhaliac morálku Kroisa a predpokladajúc matricu scenárov ďalšieho toku udalostí, orákul už programoval konanie Kroisa bezalternatívne na zničenie jeho ríše. Veď povedal: „Ak Kroisos Halys prejde, tak veľkú ríšu zničí“. Vo formulácii orákula niet slova „Ak“. A veľkým i malým„Kroisom“ tak ostáva buď zasiahnuť proti akejkoľvek kult(úr)e „orákulstva“38 (vrátane súčasného „cigánskeho veštenia“ a „astrológii“) alebo bezalternatívne naplniť predprogramované.

To je aj odpoveď na otázky o proroctvách orákulov Laiovi, jeho synovi Oidipovi, Akrisiovi. Všetko sa nevyhnutne uskutočňuje tak, ako je predpovedané, lebo oni sa radšej snažia pred „osudom“utiecť, namiesto toho aby s ním začali bojovať. Nie sú schopní prehodnotiť a zmeniť svoju (ne)mravnosť a tým aj svoju psychiku, a vymaniť sa zpod vplyvu (moci) bývalého proroctva, programu akoby bezalternatívnej „predpovede“.

Cit pre mieru, mimozmyslová vnímavosť môže (vedomiu) poskytnúť algoritmicky neformalizované vnímanie množstva rozličných variant budúcnosti a hodnotenia pravdepodobnostnej predurčenosti každého z nich. Tento pocit miery je základom všetkých algoritmicky formalizovaných metód prognózy, vrátane odhadov a pravdepodobnostno-štatistických matematických modelov.

Tu napísané formulácie o pravdepodobnostných predurčenostiach a riadení vo vzťahu k životu spoločnosti sa odzrkadlili v aforizme V. O. Kľučevského: „Zákonitosť dejinnej udalosti je obrátene proporcionálna jej duchovnosti.“ V davovo „elitárnych“ spoločenstvách je duchovnosť väčšiny rovná nule. Preto je história davo „elitarizmu“ protivná ako obohraná platňa na ktorej sa ihla gramafónu pohybuje po jednej a tej istej preskakujúcej škrípajúcej drážke, dokola hrajúc stále ten istý nezmysel. História davo „elitarizmu“ sa opakuje, ako 2 + 2 = 4 a význam rozdielov nie je väčší, ako v prípade, že 4,0 je na jednej kalkulačke 3,999999 a na druhej 3.999987.

Svet je možné nepozorovane pretvoriť pochopením (už  existujúcich) variant vývoja pri použití udržateľne riaditeľných prechodných procesov so zanedbateľne malou pravdepodobnostnou predurčenosťou ich uskutočnenia. No súčasťou riadiacej kvalifikácie, toho kto riadi, musí byť mravnostne podmienená duchovnosť so zmyslom pre mieru. Potrebná kvalifikácia kompenzuje slabú udržateľnosť prechodných procesov ku želanej budúcej variante vysokou, slobodne vybranou sebadisciplínou.

V snahe, z vyššie uvedeného dôvodu, vylúčiťpravdepodobnosť krachu davo „elitarizmu“ v každej historickej hodine,alebo aspoň na minimum znížiť pravdepodobnostnú predurčenosť takého krachu, dáva Talmud v rôznych variáciách odporúčanie nasledujúceho obsahu:

„Najlepší z gójov (ne-židov) je hoden smrti.“(!!!).

Ak príslušné kruhy nasledujú toto odporúčanie a spoločenstvo si neželá, alebo je neschopné sa pred ním chrániť, tak sa v spoločnosti zrežú vrcholky duchovnosti a jej história je predurčená rovnako, ako 2 + 2 = 3,999. Pretože, aj keď je pravdepodobnosť krachu davo „elitarizmu“, v objektívne sa vyvinuvších podmienkach, odlišná od nuly (t.j., krach je možný) tak niet osobností schopných ju zrealizovať s vysokou kvalitou riadenia ako objektívnu pravdepodobnostnú predurčenosť.

Pre davo „elitárne“ sociálne systémy sú medzi množstvami čiastkových riadení najtypickejšie situácie konfliktov. Jednou zo sociálne významných schopností jednotlivca v takýchto najtypickejších konfliktných situáciách typu „ja – on“, „ja – ona“, „ja – oni“ je schopnosť vyhodnocovať pravdepodobnostnú predurčenosť priaznivého výsledku. Táto schopnosť sa u väčšiny ľudí vypracováva praxou života a je vo veľkej miere podmienená predchádzajúcou skúsenosťou a pamäťou, a nie predvídaním na základe vycítenia situácie prostredníctvom citu pre mieru (intuíciou). Ak si človek z predchádzajúcich skúseností bezmyšlienkovite zvykol, že v jednom z 10 prípadov prehráva, tak sa správa dostatočne zdržanlivo. Ak si zvykol, že prehráva v jednom prípade zo 100, takmá tendenciu konať bez zamyslenia sa, bez snahy vnímať ďalšie okolnosti. Ak si ale zvykol na to, že prehráva len v jednom z 1000 prípadov tak (takýto príslušník davu) sebaisto (z množstva možností) hodnotí pravdepodobnostnú predurčenosť svojej výhry konfliktu ako jedinú možnosť a ide bez zamyslenia sa do každého konfliktu. Verí si na celých 100% (pravdepodobnosť výhry hodnotí na presne 1,0), že výsledok bude pre neho priaznivý.

Je to nepremyslené stotožňovanie chcenej (alebo chcených) situácií s celou, o poznanie väčšou, množinou možných situácií, medzi ktorými sú aj varianty neprijateľné. V skutočnosti je to subjektívne hodnotenie na základe pre(do)šlej štatistiky pravdepodobnosti jeho budúcej pravdepodobnostne predurčenej prehry konfliktu, ktorej presná hodnota je menšia ako 1.0 — 0.999 pretože na Zemi nás  nie sú tisíce (103) ) ale už dávno milióny (106 ) a aktuálne už miliardy (109 ). (K 1. januáru 2014 viac ako 7,2 miliárd)39 . Okrem toho v populácii nie sú všetci príslušníci davu aj davu podobní.

Pokiaľ sa príslušník davu nad týmto nezamýšľa lebo jeho chápanie pravdepodobnostne predurčenej prehry konfliktu spadá do jeho subjektívnej nuly, potom nezodpovedne, vedome a sebecky vstupuje do konfliktova vytvára tým konfliktné, ťažko riešiteľné situácie. Pravdepodobnosť prehry, straty je v skutočnosti odlišná od nuly, a pravdepodobnosť pre neho najprijateľnejšej vbýhry je menšia ako jedna tisícina. Títo ľudia sú pre svoje okolie najnebezpečnejší a 0,999 prevrátene dáva známe „666,0“40.  Všetko-si-dovoľujúci konfliktný príslušník davu sa mýli v tom, že pravdepodobnostná predurčenosť jeho možnej prehry v konflikte je rovná nule a časom sa stretne s človekom (alebo spoločenstvom), ktorého možnosti konania, v ním nanútenom konflikte, prevyšujú jeho vlastné alebo sa stretne s niekým, kto chápe pravdepodobnostné predurčenosti s presnosťou vyššou ako 10-3 a vie riadiť zodpovedajúc svojim možnostiam a hodnoteniam a vtedy bezohľadný príslušník davu prehráva konfliktnú situáciu, občas dokonca bez toho, že by do davu vstúpil, čím hubí seba i jemu dôverujúcich ďalších príslušníkov davu.

Ľudové príslovia hovoria o tom jednoduchšie „Na každú sviňu sa dá uvariť voda“ či „Na veľký kyjak sa vždy väčší nájde“ alebo „Šiel po vlnu, a ostrihaný sa vrátil“, „Na každého mudrca stačí prostota“, „Chlapec na ovcu a na chlapca ovca“, „Padla kosa na kameň“ a pod.

Pýcha, prehnané sebahodnotenie a preceňovanie vlastných možností predstavujú v súlade s mnohými vieroukami najprvotnejší, najvážnejší z hriechov, rodiaci všetky ostatné hriešne ambície. Ambície nebezpečné pre samotného človeka, druhých ľudí aj prírodu v prípade snáh o ich realizáciu.

Zmysel pre mieru umožňujúci hodnotiť varianty pravdepodobnostných predurčení uskutočnenia každej z nich ako aj ich súhrnu (vrátane vzájomného porovnania) je vždy svojský, osobnostne podmienený. Preto je na každej úrovni kvalifikácie a v každej sfére činnosti človeka v spoločnosti v neštandardných situáciách osobnostný faktor nadradený štandardnému vzdelaniu. Samotné vzdelávanie (ako aj všetko v živote ľudí) má mravnostne podmienený charakter, avšak v každej morálke, etickej orientácii človeka je samotné vzdelávanie, bez súbežného zvyšovania vnímania miery (systematickej intuície) nezmyselné, pretože neumožňuje dať do vzájomnej súvislostizískané poznatky a osvojené si návyky s prebiehajúcou skutočnosťou, čo prakticky znemožňuje riadenie bez ujmy na výsledku aj v bežných, štandardne bezproblémovo riešiteľných situáciách. Okrem toho vzdelanie, ako aj osvojené poznatky a návyky, sú iba „dodatok“ k usporiadaniu, stavu psychiky41. Pri dominancii zvieracích inštinktov nad ostatnými komponentami psychiky (rozumom, intuíciou a svedomím) je odborne vzdelaný človek svojim správaním sa, prejavom neodlíšiteľný od vydrezúrovaného zvieraťa.

V tomto kontexte je usporiadanie psychiky dôležitým pojmom DVTR. Je jasné, že inštinkty, rozum i intuícia sú prejavy rôznej hierarchickej úrovne v organizácii správania sa človeka v jeho psychike a v jeho prejave ovplyvňovaného psychikou. Podľa nášho pohľadu je pre ľudské usporiadanie psychiky normálne, ak sú vrodené reflexy a inštinkty základom, na ktorých sa vytvára rozumné správanie. Je normálne, ak intuícia poskytuje informáciu, ktorú možno pochopiť intelektom. To znamená, že pre architektúru ľudskej osobnosti je normálne, ak je v jeho hierarchii intuícia vyššie ako rozum a rozum vyššie ako inštinkty (pudy), ktoré všetky spolu zabezpečujú existenciu človeka v súlade s biosférou Zeme, Vesmírom i Bohom.

Napriek tomu pomerne často vídame ako sa rozum stáva nevoľníkom a posluhuje zvieracím pudom človeka, ako sa rozumová činnosť povyšuje nad intuitívne vyhodnocovanie a dokonca intuíciu úplne z psychiky vytláča, ako sa pudy a rozumová kalkulácia snažia odvrhnúť Vyšší Zámysel. Dôsledkom toho sa stávajú obeťami nimi sami vytvorenej a samými neprekonanej ohraničenosti a zaujatosti, čo nachádza svoje vyjadrenie v nie ľudskom usporiadaní psychiky. V závislosti od organizácie komponentov psychiky jednotlivca to môže mať, niekoľko foriem (tvári):

Ak rozum zavrhuje intuíciu, alebo slúži ako nevoľník inštinktom, tak to je nie ľudská (človečia) ale zvieracia architektúra osobnosti, psychiky. Pritom si treba uvedomiť, že pri zvieracom usporiadaní psychiky môže byť intelekt vysoko rozvinutý a jeho nositeľ môže byť vynikajúci profesionál v určitej svojej civilizačnej42 činnosti, (vrátane mágie) ale prestáva byť človekom.

Usporiadanie psychiky biorobota (zombi)sa odlišuje od ľudského usporiadania tým, že v správaní sa stráca schopnosť v narábaní s informáciou, dôsledkom čoho takýto jednotlivec autonómne vykonáva do jeho psychiky zavedený program43 správania sa (je to teda autonómny robot, automat). Prípadne nie je schopný brániť sa aktivizácii špecifických návykov a vlastností zvonku, t.j. svojvôli inýchjednotlivcov (diaľkovo ovládaný robot).

Zombifikujúce programy môžu byť pritom v správaní sa jednotlivca hierarchicky významnejšie ako jeho vrodené inštinkty. V určitých situáciách, na niektoré podnety potom zombie nereaguje inštinktívno-živočíšne ako jednotlivec so zvieracou psychikou a vtedy sa, na rozdiel od nositeľa zvieracej psychiky, môže prejavovať ako človek. Bytosti so zvieracím usporiadaním psychiky sa zvieracou podstatou sa v žiadnej situácii nesnažia ovládať svoje pudy. Na druhej strane sa môže v psychike zombiho vyskytnúť konflikt medzi správnymi (výkonnými) programami inštinktov a zombifikujúcimi programami správania sa, ako aj medzi jednotlivými zombifikujúcimi programami.

Démonicky usporiadaná psychikasa vyznačuje vedomými alebo podvedomými, alevždy prehnane sebavedomýmihodnoteniami životných okolností, ktoré môžu byť nositeľmi zvieracieho usporiadania psychiky, usporiadania psychiky zombi, alebo zotrvávajú v svojhlavosti individualizmu oslobodeného z otroctva inštinktov a zombifikujúcich programov. Plodí agresívno-parazitický individualizmus s nárokmi na nadľudskú dôstojnosť. Základom démonického typu psychiky je nie ľudské usporiadanie psychiky tých, ktorým bolo Zhora dané byť ľuďmi.

5. Kvalita a optimálnosťriadenia.

Subjekt riadenia môže riadiť iba také procesy (objekty), ktorých priebeh a vývoj je pre riadiča predpovedateľne udržateľný. Ak sa namiesto objektívnosti a predpovedateľnosti prebiehajúcich procesov objavia nefunkčné ilúzie, tak zákonite časom vyvolajú rozčarovanie.

Existencia udržateľnosti podľa predpovedateľnosti umožňuje v mnohých prípadoch doviesť objektívne sa vyvíjajúciprocesku (konkrétnemu) subjektívne nasmerovanému prognostickému cieľu z množstva (spočítaných alebo nespočítaných, konečných alebo nekonečných) objektívne možných variánt vývojov procesu. Pojem „objektívne“ znamená v tejto súvislosti hierarchicky vyššie obsiahlejšie riadenie, podporované Najvyšším. Takto môže subjekt, opierajúci sa o udržateľnú predpovedateľnosť(,) v rámci hierarchicky vyššieho obsiahlejšieho riadenia(,) riešiť situácie konfliktného riadenia jedného objektu, uskutočňovaného niekoľkými subjektami. Hrubo vyznačené slová sa viažu tak k začiatku ako aj koncu vety, pretože hierarchicky vyššie obsiahlejšie riadenie je vždy nad konfliktnou situáciou. Dve čiarky sú dané do zátvoriek, pretože prítomný zvrat je potrebné, pre úplnosť pochopenia dvojakého významu, striedavo zakrývať na oboch miestach.

Pojem „riadenie“ je vždy sprevádzaný pojmom kvalita riadenia. Charakteristiky skutočného, praktického riadenia sa vždy líšia od ideálnych, vektorom cieľov riadenia deklarovaných charakteristík. „Rozdiel“ vektora cieľov a vektora aktuálneho stavu je vektor chyby riadenia. Vektory chýb, v ktorých ani jedna z čiastkových chýb riadenia nepresahuje subjektívne predpísané prípustné odchýlky od ideálneho režimu, vytvárajú súborprípustných vektorov chýb. Rozmernosť vektora chyby (množstvo čiastkových cieľov riadenia v ňom obsiahnutých) môže byť veľmi veľká. Preto nie je vždy pohodlné používať naraz celý vektor chyby pre porovnanie rôznych procesov riadenia s jedným a tým istým, pre nich spoločným vektorom cieľov. Preto v prípadoch porovnávania, ak ani jedna z čiastkových chýb nepresahuje prípustné hranice alebo ak nevyvstane potreba prehodnotenia hierarchie priorít vo vektore cieľov, je najvhodnejšie mať jedno hodnotenie vektora chyby, umožňujúce odpovedať na otázky či je to dobre, alebo zle alebo inak lepšie, alebo horšie ?
Takéto hodnotenie sa volá kvalita riadenia. Je to miera vektora chyby, spoločné hodnotenie celého súboru čiastkových chýb riadenia, patriacich do vektora chyby.

Úplný zoznam cieľov riadenia vo vektore cieľov je možné rozčleniť na skupiny a na základe komponentov, patriacich do každej z nich, zostaviť čiastkové hodnotenie kvality riadenia. Čiastkové hodnotenia je možné následne zaviesť do nového vektora chyby podstatne menšieho rozmeru, ako pôvodný chybový vektor a do neho potom zahrnúť aj spoločné, všeobecné hodnotenie kvality riadenia. Vytvorenie pomocného vektora chyby riadenia zahŕňajúceho čiastkové hodnotenia kvality riadenia môže byť užitočným pri analýze manévrovacích režimov. V rôznych etapách manévru môže celkový vektor cieľov meniť svoje hierarchické usporiadanie a veľkosť. Ak môže byť vektor chyby interpretovaný formou číselného algebraického n-rozmerného vektora (stĺpec čísel) tak v kvalite jeho miery môže vystupovať akákoľvek z noriem44 vektora ako sú jeho „dĺžka“, diagonála rovnobežnostena zostrojeného na komponentoch vektora v n-rozmernom priestore s ortogonálnou (kolmou) základňou.

Ak je prijaté pravidlo hodnotenia kvality riadenia, tak trans-formácia vektora chyby na hodnotenie kvality riadenia je jedno- jednoznačná (logika typu áno alebo nie, 0 alebo 1). Spätný prechod je z dôvodu mnohorozmernosti „priestoru“ cieľov riadenia viacvýznamový (ide o viachodnotovú logiku) a preto v tomto prípade nezaujímavý.

Hodnotenie kvality riadenia je vždy subjektívne:

1.                Subjektívny je výber množstva čiastkových cieľov riadenia,

2.                Subjektívne sa stanovuje hierarchia ich dôležitosti,

3.      Použitím rozličných pravidiel (algoritmov) transformácie je možné pre jeden vektor chyby zostaviť viac zovšeobecňujúcich hodnotení s celým súborom čiastkových chýb patriacich do vektora.

Tieto tri faktory je nevyhnutné zohľadniť aj pri porovnaní hodnotenia kvality riadenia procesov rovnakej kvality, riadených rôznymi subjektami.

V situáciách konfliktného riadenia jedného a toho istého objektu  rôznymi subjektami je otázka kvality riadenia ešte významnejšia. V závislosti od toho čo chápe každý zo subjektov, riadičov ako čiastkové chyby a čiastkové ciele riadenia, skladajú sa aj ich vektory cieľov a vektory chýb z čoho pri ich zhode vznikajú koalície objektívnych spojencov. Tie sa zasa rozpadajú, ak proces konfliktného riadenia začne zasahovať nezhodné (nekompatibilné) ciele, pretože to vytvára v koalícii vzájomne sa vylučujúce ohodnotenia chýb riadenia.

Jediná výnimka zo subjektivizmu hodnotenia kvality riadenia vzniká pri porovnaní súhrnov čiastkových procesov jedného druhu v rámci obsiahlejšieho procesu hierarchicky vyššieho riadenia. Hodnotenie kvality riadenia vystavené Všemocným v hierarchicky Najvyššom riadení je, vo vzťahu ku každému z čiastkových, do neho vložených, (pod-riadených) procesov, objektívne.

V podmienkach mnohorozmernosti vektora cieľov hierarchicky vyššieho, obsialejšieho riadenia a do neho vložených čiastkových riadení môže vznikať zaujímavý a z praktického hľadiska významný jav.Preskúmajme vložený (hierarchicky podriadený) proces riadenia s nasledujúcimi vlastnosťami:

Do jeho cieľového vektora patrí určité množstvo čiastkových cieľov hierarchicky vyššieho všeobjímajúceho riadenia. Hierarchia cieľov hierarchicky podriadeného riadenia môže byť opačná voči hierarchii cieľov všeobjímajúceho riadenia. T.j. vektor podriadeného riadenia môže byť, v porovnaní s hierarchicky Najvyšším, veľmi primitívny, avšak riadiacim subjektom sú na prípustnosť jednotlivých čiastkových chýb riadenia, spadajúcich pod hierarchicky vyšší vektor chýb, stanovené veľmi prísne požiadavky, pričom proces prebieha v rámci týchto prísnych požiadaviek. Hierarchicky Najvyššie hodnotenie kvality riadenia tohto procesu sa napriek tomu môže ukázať byť vyšším ako u iných podriadených procesoch rovnakého druhu u ktorých cieľové vektory zodpovedajú vo väčšej miere hierarchicky Najvyššiemu vektoru tak v jednotlivých čiastkových cieľoch, ako aj v ich hierarchii, ale vektory chýb riadenia pritom „lietajú“v subjektívne vnímanej prípustnosti veľmi širokých hraníc nezodpovedajúcich nárokom Najvyššieho riadenia.

Z množstva procesov ktoré sú kvalitatívne rovnaké a ktorých riadenie je podriadené spoločným vektorom cieľov ako aj hodnoteniu kvality riadenia sa process, ktorý má extrémne (podľa okolností najvyššie alebo najnižšie) hodnotenie kvality riadenia, nazýva optimálny.Inak povedané, za optimálne riadenie sa považuje také riadenie, pri ktorom sa dosahuje najvyššia úroveň kvality riadenia.

Z toho sa odvíja celá teória optimálneho riadenia, postavená na princípe hodnotenia maximálnej kvality riadenia. Keďže pojem optimálnosti je vytvorený za pomoci subjektívne stanovených kategórií, ktoré sú vlastné procesu riadenia, tak aj optimálnosť je chápaná subjektívne. Najčastejšie sa stretávame s chápaním optimálnosti ako minimálnej spotrebe zdrojov pri maximálnych alebo minimálnych charakteristikách objektu pri minimálnych časoch manévrov prechodu z jedného režimu do druhého. Vo väčšine prípadov jeden druh optimálnosti neguje iný. Sú možné aj kritéria optimálnosti vytvorené za pomoci kombinácii niekoľkých čiastkových (parciálnych) kritérií optimálnosti.

Na optimalizáciu riadenia projektov v ktorých sa zúčastňuje mnoho vykonávateľov (tak fyzických, ako aj právnických osôb) na rôznych miestach, v rôznom čase a poradí môžu byť použité tzv. „sieťové metódy“. Všetko, čo vstupuje do teórie a praxe „sieťového plánovania“ vychádza z možnosti vytýčiť, stanoviť z konečného výsledku také postupné etapy a fázy ktoré by bolo možné hodnotiť ako „splnené  alebo nesplnené“ alebo aj „bol dosiahnutý očakávaný výsledok” alebo “nebol dosiahnutý očakávaný výsledok “. Ak by sme celkovú proceszobraziligraficky a rozdelili na jednotlivé časti (etapy) ohraničené kontrolami na “splnené, nesplnené“, tak takto zostavená schéma projektu bude tvoriť sieť, v ktorej budú ukončenia (medzné stavy) jednotlivých etáp a začiatky nasledujúcich etáp zobrazené ako uzly a samotné procesy medzi jednotlivými medznými stavmi, ako čiary spájajúce navzájom jednotlivé uzly.

Sieťové metódy sa používajú na optimalizáciu projektov tam, kde je potrebné dosiahnuť splnenie celkovej úlohy za čo najkratší čas. Pritom sa ako trvanie jednotlivých pracovných etáp medzi kontrolnými uzlami zobrazených pracovných plánov vo forme sieťových grafov zadáva z normatívnej bázy „technologický čas“ realizácie jednotlivých druhov prác. Celý mechanizmus je vytváraný účtovníckym systémom spotreby zdrojov a časomierou skutočných technologických operácii pri vznikajúcej organizácii prác na danom podujatí a často aj intuitívnymi hodnoteniami.

Existujú už vypracované algoritmy umožňujúce vypočítať celkové trvanie realizácie projektu, identifikovať v projekte hierarchiu závislosti celkovej doby trvania projektu na možnom časovom sklze splnenia každej jednotlivej etapy a pod. Týmto všetkým sa zaoberá špeciálna literatúra45.

Sieťové metódy môžu poslúžiť aj v algoritme metódy dynamického programovania46 nakoľko v niektorých hierarchických mnohoúrovňových modeloch riaditeľných procesov môžu byť krokové výhry v metóde dynamického programovania získané na základe sieťových metód.

Optimálne riadenie môže byť jednotkové, no môže byť aj množinové alebo súborné, pretože jedno a to isté ohodnotenie kvality riadenia môže zodpovedať celej množine vektorov chýb riadenia. V tom prípade je nutné buď prehodnotiť kritérium optimálnosti alebo ho doplniť ohraničeniami príslušných komponentov vektora chyby riadenia vzťahujúcimi sa k prioritám riadenia vo vektore cieľov.

V celom rade prípadov je ťažké rozpoznať optimálne riadenie  kvôli zložitosti alebo neprijateľnej prácnosti pri riešení úlohy  predpovedateľnosti správania sa objektu. V takom prípade treba z celej množiny možných variantov riadenia vybrať variantu, v ktorej sú hodnoty kvality riadenia prijateľné a obmedziť sa vybraním jednej z variant, aj keď nie optimálnej, ale podľaúrovne kvality riadenia, prijateľnej.

Pri plnej funkcii riadenia je kvalita riadenia podmienená:

1. koncepciou riadenia (riadiacim, manažérskym riešením);

2. kvalitou riadenia prijatej koncepcie.

6. Uzavreté systémy

V drvivej väčšine prípadov nemajú objekty (procesy) s ktorými sa v bežnom živote stretávame schopnosť samoriadenia vpre nás prijateľnom režime. V súvislosti s touto skutočnosťou stojíme pred nevyhnutnosťou riešiť rôzne úlohy riadenia. Ich riešenie spočíva v tom, aby sme:

1.                buď zostavili systém riadenia a spojili ho s objektom (procesom), ktorý máme v úmysle riadiť.

2.                alebo rozpoznali v objekte (procese) nejaký jestvujúci systém riadenia a naladili ho na, pre nás prijateľný, režim riadenia objektu (procesu);

Prvý, aj druhý bod nás privádzajú k pojmu „uzavretý systém“:

„Uzavretý systém“ je taký objekt riadenia (proces), ktorý je vo vzájomnom pôsobení s prostredím aj so systémom jeho riadenia pričom objekt a systém riadenia sú previazané priamymi a spätnými väzbami.

Účelom, funkciou systému riadenia (ako súčasti uzavretého systému) je vytvárať riadiaci signál a smerovať ho do objektu a jeho okolia cez priame väzby. Systém riadenia musí zodpovedať tak vektoru cieľov riadenia, ako aj objektu riadenia a vplyvu prostredia naň.

Riadenie a jeho prejav v najvšeobecnejšom zmysle slova je vždy prepojenosť pojmov vyjadrujúcich riadiace procesy i samotné objektívne procesy prebiehajúce v Objektívnej realite. Riadenie ako informačno-algoritmický procesmá dva základné smery komunikačného toku, výmeny informácií:

    zo systému riadenia objektu do objektu a prostredia sú priame väzby a

    z objektu a prostredia, obklopujúceho objekt riadenia, do sústavy riadenia objektu je spätná väzba

Priame väzby sa ďalej delia na vnútorné a vonkajšie. Vnútorné priame väzby prebiehajú v rámci objektu a systému jeho riadenia. Vonkajšie priame väzby vychádzajú z riadiaceho systému a objektu riadenia do vonkajšieho prostredia. Analogicky sa na vnútorné a vonkajšie delia aj spätné väzby. Väzby, ktorými postupuje informácia o stave prostredia a o stave objektu v ňom do system riadenia sú vonkajšie spätné väzby. Tie väzby, ktorými prechádza informácia o stave objektu a systému jeho riadenia, sú vnútorné spätné väzby. Uvedené definície pojmov „priame“ a „spätné väzby“, „uzavretý systém“ obsahujú určité nevypovedané, „medzi riadkami“ informácie, dôležité v kontexte DVTR. V dôsledku prítomnosti týchto zamlčaní v kontexte DVTR sú tieto definície širšie a majú aj význam, ktorý nie je vlastný týmto pojmom v bežných historicky vzniknutých technických verziách teórie riadenia. «Uzavretý systém riadenia je systém riadenia, v ktorom je riadiaca činnosť funkciou odchýlky hodnoty riadenej veličiny od požadovaných hodnôt jej stavu». (Veľká sovietska encyklopédia, 3. vydanie, zväzok 9, str. 325)

Pri definíciach o priamych a spätných väzbách v uzavretom systéme sú myslené iba väzby s objektom riadenia, nie s prostredím. Pritom sa pod priamou väzbou  rozumie riadiaca činnosť a pod spätnou väzbou informovanie systému riadenia o reakcii objektu riadenia na riadiacu činnosť. V definíciach pojmu „uzavretý systém“ sa hovorí o tom, že informácia v uzavretých systémoch na základe ktorej sa v každom jednom momente vypracováva riadiaca činnosť obsahuje aj informáciu o riadiacej činnosti vypracovanú niekedy v minulosti. Inými slovami, niektoré informačné toky, prechádzajúce systémom riadenia, sú uzavreté v priestoroch ich obehu. Odtiaľ je aj pojem „uzavretý systém“.

Existujú však aj také spojenia „objekt + systém riadenia“ v ktorých niet spätných väzieb medzi objektom riadenia, ktorý je ovládaný iným riadením, predpripraveným v minulosti. Taká je programová schéma riadenia počítača (o nej sa bude hovoriť neskôr). A v schéme riadenia „prediktor - korektor“ (o nej sa bude tiež hovoriť neskôr) sa niektoré z väzieb, ak ich máme zaradiť do kategórie „spätných“ v tradičnom ponímaní tohto termínu, uzatvárajú nie cez minulosť, ale cez predpovedanú budúcnosť v tom zmysle, že prebiehajúce riadenie zohľadňuje aj prognózu správania sa riadeného objektu ktorej súčasťou je aj informácia o variantách aktuálneho riadenia.

V teórie riadenia pre technické aplikácie, ktoré sa postupne vyvinuli, neexistuje termín pre označenie väzby „objekt + systém riadenia“ vo všeobecnom ponímaní. Preto, vysvetľujúc DVTR, máme na výber:

1.                buď nejako pomenovať toto spojenie (slovo „zväzok“ 
nie je vhodné, pretože sa používa v úplne iných súvislostiach);

2.                alebo v kontexte s DVTR definíciu rozšíriť o výrazy „priame“, „spätné 
väzby“ a „uzavretý systém“. 


V predchádzajúcich vydaniach DVTR sa využíval širší prístup, avšak nebol dostatočne vysvetlený, čo vyvolávalo u časti čitateľov(znalých technických verzií teórie riadenia) otázky.

V tomto vydaní zachováme rozšírujúci prístup interpretácie uvedených pojmov, a preto v kontexte DVTR treba prijať definície priamych a spätných väzieb s ich prerozdelením na vonkajšie (smerujúce do prostredia) a vnútorné (lokalizované v rámci objektu riadenia a systému riadenia) tak, ako boli uvedené predtým.

Je tiež užitočné zaviesť pojem „sila väzby“ ktorú môžme pozorovať :

1.                v priamych väzbách, porovnaním sily ktorou pôsobí riadenie na objekt alebo prostredie systémom riadenia, so silami objektu riadenia (napríklad v prípade riadenia mechanického pohybu objektu to môže byť porovnanie síl riadiaceho vplyvu s hmotnosťou, momentami zotrvačnosti a silami odporu pohybu riadeného objektu)

2.                v spätných väzbách, porovnaním sily riadiaceho vplyvu vytváraného systémom riadenia (síl, ktoré spôsobujú odklon objektu od predpísaného režimu pod týmto riadiacim vplyvom) so silami spätného vplyvu prostredia na objekt a systém riadenia.

Aby sme nevytvárali zbytočné pojmy a nerobili špeciálne klauzuly pre programové riadenie (bez spätných väzieb) a riadeniepodľa schémy „prediktor,korektor“47 tak aj v prípade, keď medzi objektom a systémom riadenia existuje čo i len jedna, priama alebo spätná, väzba s nenulovou „silou“ budeme takýto zväzok nazývať „uzavretým systémom“.

Pri pozorovaní procesu projektovania a vytvárania spojitosti „objekt riadenia + systém riadenia“ s plnou funkciou riadenia, zisťujeme, že všetky takéto zväzky sú uzavretými systémami, keďže bez riešenia úlohy o predpovedateľnosti správania sa, sú neuskutočniteľné a nefunkčné.

Príklad uzavretého systému je auto s vodičom. Auto je objekt riadenia. Vodič, presnejšie algoritmus jeho psychiky, je systém riadenia. Spätné väzby sú prepojené cez zrak, sluch, hmat a vestibulárny aparát vodiča a priame väzby cez jeho ruky a nohy, pôsobiace na výkonné orgány ako volant, pedále, rýchlostnú páku, páčky a gombíky. Okrem toho existujú hierarchie uzavretých okruhov priamych a spätných väzieb tak v systémoch a prístrojoch auta, ako aj v samotnom človeku.

Samoriadiaci objekt, u ktorého sa nepodarí určiť systém jeho riadenia, tiež predstavuje uzavretý systém, pretože v ňom je uzavretý cyklus priameho a spätného pôsobenia v určitej hierarchii okruhov cirkulácie informácií. Príkladom takýchto samoriadiacich objektov s nelokalizovaným systémom riadenia je splachovacia nádoba záchodovej misy s plavákovým regulátorom hladiny vody. Systém riadenia je nelokalizovaný v tom zmysle, že ho nemožno odlíšiť od samotného objektu tak ako možno odlíšiť vodiča od auta, alebo modul autopilota od lietadla ako celku. Okrem toho, aj v prípade metódy odstránenia uzlov (kľúčových komponentov) z uzavretého systému s nelokalizovaným systémom riadenia, nedosiahneme nič, okrem jeho privedenia do havarijného, alebo nefunkčného stavu. V uzavretých systémoch s lokalizovaným systémom riadenia odstránenie systému riadenia nenarúša funkčnosť objektu riadenia.

Systém riadenia objektu (či už lokalizovaný alebo nie) formuje riadiaci signal, kódovanú informáciu o tom aká má byť riadiaca činnosť aby správanie sa objektu zodpovedalo cieľovému vektoru a vektor chyby nepresahoval prípustné hranice. Tento proces riadenia sa deje v súlade s vektorom cieľov riadenia na základe informácií o stave uzavretého systému a okolitého prostredia (t.j. na báze vektora stavu) v súlade s interpretáciou príčinno-dôsledkových podmieneností v systéme riadenia. Inými slovami, v zhode s interpretáciou „objektívnych zákonov“ zotrvávania uzavretého systému v prostredí. Riadiaci signál sa cez priame väzby odovzdáva výkonným orgánom (v prípade potreby aj okolitému prostrediu) čím sa zabezpečuje riadiaci vplyv na objekt. Spätnými väzbami sa do systému riadenia v procese riadenia dostáva informácia o stave okolitého prostredia, objektu, vykonných orgánov a samotného systému riadenia. Riadenie je ucelený, usporiadaný súbor úkonov rôznej kvality, ktoré sú uskutočňované elementami tvoriacimi uzavretý systém pozostávajúci z hierarchie obvodov cirkulácie a pretvárania informácií v procese realizácie koncepcie riadenia. Koncepcia riadenia je tvorená komplexom čiastkových koncepcií riadenia (cieľových funkcií) a riadenie je ucelená funkcia v tom zmysle, že vylúčenie akejkoľvek etapy z nej spôsobuje nemožnosť daného riadenia, teda neuskutočniteľnosť koncepcie a nedosiahnuteľnosť cieľov.

7. Spôsoby riadeniasupersystémov: štruktúrny, neštruktúrny spôsob a na základe virtuálnych štruktúr

V procese riadenia je uzavretý systém tvorený systémom riadenia so štruktúrou podriadenou vektoru cieľov. Štruktúru riadenia tvoríkoncepcia riadenia a cieľové funkcie, pričom kvalita riadenia sa zabezpečuje dvoma faktormi:

                        -  architektúrou štruktúry, t.j. funkčným zostavením jej prvkov (vrátane kanálov informačnej výmeny) a usporiadanosťou (organizáciou, hierarchiou) prvkov  štruktúry;

                        -  schopnosťouštruktúryvykonávať prácu riadenia, ktorá pozostáva z funkčnej spôsobilosti celku a vhodnosti jednotlivých prvkov štruktúry realizovať im priradené funkcie (svojho druhu „kvalifikačnou“ úrovňou prvkov).

Chyby v konštrukcii riadiacej štruktúry, ktoré sa prejavujú jej nesúladom s vektorom cieľov a množstvom prípustných vektorov chyby môžu priviesť navnivoč vysoko funkčnú spôsobilosť prvkov štruktúry. Potom sa, aj pri funkčne vhodných (v tomto zmysle dobrých) prvkoch, ktoré vytvárajú štruktúru, môže vektor chyby riadenia ocitnúť mimo prípustných hraníc,. Ak sa štruktúra vytvorí do začiatku procesu riadenia a jej architektúra i elementárna báza sa v jeho priebehu nemení, tak vektor chyby riadenia je určený predovšetkým súladom funkčnosti riadiacej štruktúry s vektorom cieľov a množinou prípustných vektorov chyby riadenia. Preto tento spôsob riadenia nazývame štruktúrnym. Pri riadení štruktúrnym spôsobom vzniká adresné šírenie funkčnej informácie k prvkom štruktúry, ktorá sa v procese riadenia nemení. Príklady štruktúrneho riadenia v technike sú riadenie lietadla pomocou autopilota, ktorý je tvorený štruktúrou rôznych prvkov, pričom veliaci dôstojníci vojenského útvaru, administratívna časť podniku, inštitúcie a pod., sú tiež súčasťou štruktúry. Bezštruktúrne riadenie je možné v supersystémochzložených z množstva, nejak navzájom interagujúcich, prvkov. Jednotlivý prvok supersystému skúmaný samostatne môže byť sám o sebe systémom48 alebo aj supersystémom. Preto bol kvôli skráteniu popisu systému, zahŕňajúceho množstvo v ňom vložených prvkov, systémov zvolený pojem „supersystém“. Každý z prvkov supersystému má schopnosť zapamätať si pravdepodobnostnou formou cez neho prechádzajúcu informáciu a pravdepodobnostnou formou aj odovzdávať informáciu iným elementom, patriacim do tejto množiny. To znamená, že v množine môžu prebiehať procesy priameho aj spätného zobrazenia. Správanie sa elementov tejto množiny je predurčené ich vnútorným informačno-algoritmickým stavom.

        V konečnom dôsledku to znamená, že:

1.                Všetky podsystémy sú prostredníctvom svojej pamäte samoriaditeľné.

2.                Tým, žejednotlivépodsystémy môžu (podľa 
bodu 1) do pamäte prijímať informáciu,je možné každý z nich riadiť zvonku.

3.                Jednotlivé podsystémy môžu z vlastnej pamäte poskytovať informácie iným podsystémom apretosapodsystémy môžu (podľa bodov1a 2) navzájom riadiť.

Okružné rozširovanie (cirkulácia) informácie (keď jedna a tá istá informácia prechádza cez množstvo prvkov) podlieha niektorým štatistickým zákonitostiam a vyhodnocovaniam možného toku udalostí a prináša sebou pravdepodobnostnú predurčenosť zmeny informačného stavu pamäte prvkov, podsystémov množiny. Pravdepodobnostne predurčená zmena stavu pamätepodsystémov vedie ku zmene stavu štatistických charakteristík ich samoriadenia. Ak má šírenie informácie v uvedenej množine a jeho dôsledky udržateľnú predpovedateľnosť, v štatistickom slova zmysle, (keď tvoria predpovedateľnú štatistiku javov) tak je možné bezštruktúrne riadenie tejto množinyako aj jej bezštruktúrne samoriadenie. V takejto množine prvkov, disponujúcich rozličnými informačnými stavmi ich pamäte podriadených štatistickým zákonitostiam, existuje pravdepodobnostná predurčenosť a pravdepodobnosť toho, že opakované neadresné prenikanie informácií v prostredí informačného modulu známeho zloženia povedie k tomu, že podsystémy sa, na princípe samoriadenia, poskladajú do jednej alebo viacerých štruktúr, ktoré budú orientované na vektor cieľov zodpovedajúci stanovenému informačnému modulu. Celý tento transformačný proces riadenia pritom prebehne v prijateľnom časovom intervale a jeho vektor chyby neprekročí hranice prípustnosti.

Inými slovami:

Pri bezštruktúrnom riadení množina viac-menej podobných samo-sa-riadiacich podsystémov spôsobilých ku vzájomnej spolupráci a spolupráci s prostredím pravdepodobnostne predurčene zrodí zo seba uzavreté systémy zodpovedajúce zadanému vektoru cieľov a množine prípustných vektorov chyby.

Hlavné odlišnosti medzi štruktúrnym a bezštruktúrnym riadením :

V bezštruktúrnom riadení vzniká štruktúra riadenia neriadene ako dôsledok realizácie pravdepodobnostno-štatistických predurčeností počas procesu riadenia na základe prevažne neadresného cirkulačného rozširovania informácie v množine prvkov tvoriacich supersystém a v štruktúrnom riadení sa formuje direktívno-adresne pred začatím procesu riadenia.

Preto je množina podsystémov v ktorej prebieha proces bezštruktúrneho riadenia sama o sebe uzamknutým systémom49 hierarchicky usporiadaných okruhov priamych a spätných väzieb, ktorého architektúra sa mení v priebehu procesu riadenia. Táto množina prvkov je potom prostredím, ktoré v procese svojho samoriadenia samo zo seba vytvára štruktúry.

Bezštruktúrne riadenie je vo svojej podstate riadenie pomocou štatistických charakteristík množinových (masových) javov na princípe rozloženia pravdepodobnostných predurčeností na väčšinu podsystémov, rozšírenia a spracovania informácií a ich hodnotení na základe zmyslu pre mieru a štatistických modelov. Spoločné riadenie štruktúrnym a bezštruktúrnym spôsobom preskúmame neskôr.

Výstižný príklad bezštruktúrneho riadenia je autobus bez sprievodcu s pokladničkami. Cieľ riadenia je tu výdaj lístkov, výber cestovného, ohlasovanie zastávok. To všetko sa ponechá na  pasažieroch, lebo vo väčšine prípadov odovzdávanie informácií (reproduktormi alebo monitormi) nefunguje a vodič sa okrem toho nemá odpútavať od riadenia autobusu pretože to pri intenzívnejšej dopravnej situácii predstavuje prekážku v jeho práci. Koncepcia riadenia v sebe zahŕňa príjem peňazí, ich rozmieňanie, vydávanie výdavku, výdaj lístkov, zachytenie „čiernych pasažierov“ a informovanie pasažierov o výstupe. Oná koncepcia riadenia, to sú povinnosti sprievodcu (alebo dnes automatického platobno-informačného systému*). V bezštruktúrnom riadení to vykonáva množina podsystémov, v tomto prípade pasažierov autobusu, na základe informácií z pamäte. Tento príklad ukazuje, že jeden a ten istý cieľ riadenia môže byť uskutočnený štruktúrnym (sprievodca, aj keď len jeden, je tiež štruktúra) aj bezštruktúrnym spôsobom. Tu je vidno aj subjektivizmus v hodnotení kvality riadenia, dosahovanej pri každom zo spôsobov. Ak chcete aby maximálne percento pasažierov cestovalo s lístkom a nikto nevystúpil nesprávne, tak je sprievodca lepšou voľbou ale ak vás viac zaujíma zisk z autodopravy, tak v prípade, že náklady ušetrené na plate sprievodcov kompenzujú straty vzniknuté nárastom počtu „čiernych pasažierov“ a rozšírením personálu kontrolórov (revízorov), tak je lepšie jazdiť s pokladničkami bez sprievodcu na princípe samoobsluhy pasažierov.

Ak sa však pozriete na celý systém mestskej hromadnej dopravy z pohľadu hospodára, majiteľahospodárstva50, superkoncernu, tak tlačiť a rozširovať lístky je škodlivým mrhaním spoločenského fondu pracovného času a prírodných zdrojov. Vytlačený a za chvíľu zahodený lístok neuspokojuje ničie osobné potreby, ako sú jedlo, oblečenie, bývanie a alebo vzdelanie, teda ničoho, čoho majú ľudia nedostatok a naviac sa pri ich výrobe a distribúcii zneužíva pracovný čas, les, energia a devastuje sa životné prostredie.

V živote spoločenstiev je bezštruktúrne riadenie skúmané predovšetkým vo vzťahu k procesom výmeny informácií medzi členmi spoločenstva a rôznymi druhmi ich združovania sa, lebo štruktúry vznikajúce v procese bezštruktúrneho riadenia zďaleka nie vo všetkých prípadoch získavajú právnu formu. V niektorých prípadoch sa môžu štruktúry, ktoré vznikli počas bezštruktúrneho riadenia stabilizovať a stať sa nositeľmi štruktúrneho riadenia. Štrukrúry vzniknuté pri bezštruktúrnom riadení sa však môžu, po dosiahnutí cieľov riadenia, ak nevydržia tlak prostredia v ktorom sa vytvorili alebo nevhodným informačno-algoritmickým zabezpečením činnosti nimi vytvorených podsystémov, rozpadnúť.

Riadenie na základe virtuálnych štruktúr je tiež jeden z možných procesov riadenia v supersystémoch. Vesmír predstavuje všeobjímajúci supersystém vzájomne vložených supersystémov s premenlivou štruktúrou definovanou rôznymi subjektmi podľa rôznych súborov charakteristík. Takáto objektívna mnohorakosť a subjektívna neurčitosť v otázke identifikácie každého zo supersytémov a jeho štruktúry je základom toho, aby sa štruktúry takéhoto druhu nazývali „virtuálnymi“.

Vzájomná vloženosť (ako u matriošky*) supersystémov predpokladá existenciu prvkov patriacich súbežne do viacerých supersystémov.

V danom prípade znamená pojem „súbežná (simultánna) príslušnosť“ to, že v pamäti podsystému patriaceho zároveň ku rôznym supersystémom zmnožstva niekoľkých vzájomne vložených,sú prítomné fragmenty informačno-algoritmického vybavenia každého zo supersystémov množiny, aj keď príslušný subsystém vôbec nemusí byť v jednom a tom istom okamihu zaneprázdnený spracovávaním algoritmu každého zo supersystémov do ktorých patrí. Takáto virtuálnosť štruktúr predpokladá existenciu prvkov, ktoré v rôznych časových okamihoch prejavujú v algoritmoch rôznych supersystémov aktivitu pod vplyvom vnútorných procesov adresnej zmeny informácií v každom z nich. (Takýto typ adresného šírenia informácie neexistuje v bezštruktúrnom riadení, ktoré vzniká ako výsledok cirkulácie neadresného rozširovania informácie.)

Práve dôsledkom tohto javu sa rodia štruktúry, ktoré sa akoby z čista-jasna zjavia, konajú a miznú bez akýchkoľvek „viditeľných príčin“, podobne ako sa objavujú a miznú bublinky na mlákach pri daždi. Samozrejme, ak by sme z pozorovania vylúčili tú okolnosť, že dážď vidíme i cítime.

Ukážeme si príklad riadenia na princípe virtuálnych štruktúr. Predpokladajme, že:

.      a)  „supersytém č. 2“ je podmnožinou prvkov „supersystému č. 1“, teda každý element „supersytému č. 2“ je zároveň aj elementom „supersystému č. 1“, avšak nie každý element „supersystému č. 1“ je elementom „supersystému č. 2“;

.      b)  z úrovne „supersystému č. 2“nie je vidno „supersystém č. 1“;

.      c)  do „supersystému č. 2“ nejakým spôsobom preniká štruktúra, ktorá realiuje procesy riadeniana úrovni „supersystému č.1“.

Za takýchto podmienok bude fungovanie štruktúry, ktorá je súčasťou “supersystému 1” na úrovni „supersystému č.2“vnímané ako ničím nezapríčinená “zhoda okolností“ vzájomne sa dopĺňajúceho správania sa prvkov „supersystému č. 2“ a nie ako prejav činnosti štruktúry prenikajúcej do „supersystému č. 2“ zo „supersystému č.1“.

Ak na úrovni “supersystému č. 2“ nemôže byť odhalenápodstata fungovania týchto nie náhodných zhôd okolností tak na úrovni „supersystému č. 1“ je celý takýto súbor „nahodných“ zhôd okolností vnímaný ako riadenie na základe virtuálnych štruktúr.

To je jeden z príkladov riadenia na základe virtuálnych štruktúr. Vo všeobecnejšom prípade predstavuje ľubovoľné preniknutie štruktúrneho riadenia do supersystému zvonku spôsob riadenia na báze virtuálnych štruktúr. To platí nezávisle od toho či do supersystému preniká štruktúrne riadenie z hierarchicky jemu rovnocenného supersystémualebo ide o hierarchicky vyššie riadenie až po hierarchicky najvyššie všeobjímajúce riadenie Všedržiteľa51. Pri takomto chápaní je ľubovoľné bezštruktúrne riadenie čiastkovým (parciálnym) prípadom riadenia na základe virtuálnych štruktúr, ktoré je uskutočňované Všedržiteľom.

Štruktúrne riadenie v supersystémoch môže vznikať ako realizácia príslušnej etapy plnej funkcie riadenia ako cielené vytváranie štruktúry nesúcej koncepciu riadenia. Štruktúrne riadenie v supersystémoch môže však vznikať aj z bezštruktúrneho riadenia alebo z riadenia na základe virtuálnych štruktúr, za podmienky, že ciele, na ktoré sa orientovalo bezštruktúrne riadenie alebo riadenie na osnove virtuálnych štruktúr, sú dostatočne udržateľné.

Dôsledkom toho totiž získavajú udržateľnosť aj štruktúry, vzniknuté v bezštruktúrnom riadení prípadne vo virtuálnom riadení na prácu s týmito cieľmi.

Inými slovami štruktúrne riadenie sa môže vykryštalizovať z bezštruktúrneho riadenia alebo z riadenia na základe virtuálnych štruktúr.

Najvyššia kvalita riadenia supersystémov sa dosahuje  kombináciou štruktúrneho a bezštruktúrneho riadenia v rámci hierarchicky vyššieho riadenia prebiehajúceho na základe virtuálnych štruktúr v súlade so Všedržiteľom.

 

8. Udržateľnosť riadenia

Oblasť zmeny parametrov prostredia (vrátane frekvenčného rozsahu pôsobenia) v ktorom je uzavretý systém (ďalej skrátene objekt52) udržateľný pri predpovedateľnosti jeho správania sa je oblasť potencionálne udržateľného riadenia. Jej opustenie vedie k strate riadenia pri predpovedateľnosti správania sa objektu. Takým príkladom je smrť Hrdinu Sovietského zväzu, skúšobného pilota G.J. Bachčivandžiho na prvej sovietskej prepadovej stíhačke BI-1 v r. 1943, ku ktorej došlo dôsledkom zmeny aerodynamických charakteristík lietadiel pri veľkých rýchlostiach, ktoré neboli rozpoznané pri testoch v aerodynamických tuneloch pri projektovaní lietadiel.

Veľkosť oblasti potenciálne udržateľného riadenia je určená nielen charakteristikami samotného objektu a okolitého prostredia ale aj vlastnosťami systému jeho riadenia (subjektívny faktor predpovedateľnosti). To umožňuje v mnohých prípadoch zabezpečiť udržateľnosť priebehu procesov, bez riadeniaobjektívne neudržateľných, a (alebo) vyvolať stratu udržateľnosti priebehu samo o sebe objektívne udržateľných procesov. V ostatnom prípade je objektívna udržateľnosť a neudržateľnosť chápaná ako postupné zmenšovanie odklonu od žiadaného smeru pohybu po odstránení vplyvu rušivého faktora.

Oblasť potenciálne udržateľného riadenia je určovaná v závislosti od parametrov vybraných na skúmanie. Preto, ak by sme zo skúmania vylúčili pevnosť korpusu, tak oblasť potenciálne udržateľného riadenia ponorky je celý rozsah hĺbky oceána. Ale zahrnutie charakteristík pevnosti tela ponorky do skúmania ju ohraničuje na hĺbku niekoľkých stoviek metrov.

Vovnútri oblasti potenciálne udržateľného riadenia je oblasť (v bežnom slova zmysle) udržateľného riadenia ohraničovaná množstvom prípustných vektorov chýb riadenia.

Ak budeme vektoro chýb riadenia používať na hodnotenie kvality riadenia tak,v dôsledku mnohorozmernosti rozhraní parametrov v ktorom sa nachádza vector, jednému hodnoteniu kvality riadenia môžu zodpovedať vektory chyby prináležiace tak k ich prípustnej množine, ako aj nachádzajúce sa mimo nej. Preto možno vo vnútri oblasti potenciálne udržateľného a prípustného riadenia vyčleniť oblasť v ktorej použitie prijatého pravidla hodnotenia kvality riadenia nevedie k prekročeniu hraníc oblasti prípustného riadenia. Je to oblasť absolútne kvalitného, spoľahlivého riadenia.

Uvedieme príklad, zobrazujúci vzájomný vzťah hraníc oblastí:

Na väčšej ploche treba do pravouhlého otvoru nainštalovať ovládač. Oblasť potenciálne udržateľného riadenia je celá plocha na ktorej sa nachádza povrch s otvorom v rámci ktorého dosahu je ovládač. Zóna prípustného riadenia je samotný pravouhlý otvor. Vektor cieľov je rádius o veľkosti vektora od stredu otvoru v zvolenom systéme koordinátov (opísaný kruh*). Ak je hodnotenie kvality riadenia vzdialenosť od stredu otvoru po vonkajšiu hranu „páky“ ovládača, tak zóna absolútne kvalitného riadenia je kruh, vpísaný do obdĺžnika. Oblasť ohraničená prstencom medzi vpísaným a opísaným kruhom je zóna, kde pri jednom a tom istom formálnom hodnotení kvality, môže byť riadenie prípustné i neprípustné. Úplné zlúčenie zón absolútne kvalitného a prípustného riadenia si vyžaduje vytvorenie iných pravidiel vektorov chyby na hodnotenie kvality riadenia. Preto, ak sa zabezpečuje udržateľné, absolútne spoľahlivé riadenie, tak strata riadenia v dôsledku rušivých vplyvov je postupný prechod zo zóny absolútne spoľahlivého riadenia do zóny prípustného riadenia a z nej do zóny potenciálne udržateľného riadenia a výstup z nej.

Vektor chyby riadenia vzniká v dôsledku dvoch príčin:

1.                Samotný udržateľne fungujúci,uzavretý systém je kmitavý systém.Ak nie sú generované, neprichádzajú vonkajšie kmitysamotný systém generuje kmitanie orientované na cieľový vektor. Otázkou je len to, či zadanie úlohy riadenia ignoruje tieto kmitania, alebo nie;

2.                Na uzavretý systém vplývajú vonkajšie kmity z okolitého prostredia a aj v ňom samotnom môžu prebiehať nejaké vnútorné zmeny53.

Existuje pojem „rezerva udržateľnosti uzavretého systému“. Je to vlastná, špecifická charakteristika uzavretého systému, vytvorená na základe nejakej miery (môže ich byť niekoľko) budiaceho rušivého vplyvu, ktorej prekročenie vedie k vyjdeniu vektora chyby za prípustné hranice, alebo k zániku systému.

9. Schémy riadenia

Všetky uzavreté systémy sa pri ľubovoľných spôsoboch riadenia (aj pri organizácii samoriadenia) tvoria v rámci objemnejšieho uzavretého systému na základe jednej z nasledujúcich schém riadenia54 a (alebo) ich kombinácii. Rôzne schémy (nie spôsoby) riadenia zabezpečujú pre jedny a tie isté objekty, za jedných a tých istých podmienok, rôznu pružnosť reagovania na rušivé vplyvy a rôznu maximálne dosiahnuteľnú úroveň kvality riadenia, a preto im realizovanie na jedných a tých istých objektoch zabezpečuje rôzne rezervy udržateľnosti riadenia. Schémy plnej funkcie riadenia sa líšia  prerozdelením do jednotlivých komponentov uzavretého systému riadenia.

Štruktúra, realizujúca schému riadenia, môže byť celá rozmiestnená v objekte, alebo z rozličných príčin môžu byť niektoré prvky rozmiestnené mimo riadeného objektu. Čiastkovým prípadom takejto varianty je diaľkové ovládanie, keď objekt obsahuje výkonné prvky štruktúry, ktoré je možné stratiť, alebo ktoré nie je možné zachrániť. Ostatný prípad sa často vyskytuje v príkazochpolitikov prejavujúcich skutočnú moc a tiež pri používaní robotov v nebezpečnom prostredí (aj keď v davo-„elitárnej“ spoločnosti politici málo kedy nie sú biorobotmi).

PROGRAMOVÉ RIADENIE

Je také riadenie, pri ktoromnie sú v uzavretom systéme spätné väzby a priebežná informácia o stave vonkajšieho prostredia a pozícii objektu v ňom sa v systéme riadenia nevyužíva.

Riadiaci signál je funkciou času a riadiacej informácie, ktorá postupuje kanálmi vnútorných spätných väzieb. Správanie sa objektu na výsledok pôsobenia všetkých rušivých vplyvov vonkajšieho prostredia sa vypracováva v štádiu projektovania a vytvorenia objektu a (alebo) systému jeho riadenia a programu riadenia. Úroveň maximálne možnej kvality riadenia je funkciou vhodnosti riadenia kpodmienkam jeho používania. Uzavretý systém totiž nereaguje na reálne vplyvy vonkajšieho prostredia. Správanie sa systému nie je pružné.

PROGRAMOVO - ADAPTÍVNE RIADENIE

V takomto systéme existujú vonkajšie spätné väzby a riadiaci signál je funkciou parametrov vonkajšieho prostredia a uzavretého systému. Informácia o nich postupuje kanálmi vonkajších a vnútorných spätných väzieb. Zároveň je riadiaci signál aj jednoznačnou funkciou programu (algoritmu riadenia) v tom zmysle, že rovnakej informácii, postupujúcej kanálmi spätných väzieb, vždy zodpovedá jeden a ten istý riadiaci signál. Túto zhodu reakcií „vstup - výstup“ možno chápať aj v zmysle zhody štatistických charakteristík riadiaceho signálu informácie, ktorá postupuje kanálmi spätných väzieb. Reakcia systému na impulz je do istej miery pružná v tom zmysle, že riadiaci signál a reakcia uzavretého systému na impulzy sú funkciou týchto impulzov.

Programovo adaptívna schéma môže realizovať rôzne princípy riadenia. Najčastejšie sa vyskytuje riadenie podľa impulzu a riadenie podľa odchýlky.

V prvom prípade systém riadenia vypracováva riadiaci signál na základe merania bezprostredného rušivého pôsobenia v procese riadenia.A v druhom prípade systém riadenia vypracováva riadiaci signál na základe merania kontrolných parametrov a porovnávania ich odchýlky voči hodotám ideálneho režimu riadenia. Oba princípy možno kombinovať v jednom a tom istom systéme riadenia.

Predpokladajme, že projektujeme systém automatického riadenia teplotného režimu v miestnosti. Môžeme ho zostrojiť tak, že ohrievače sa budú zapínať v dôsledku systémom registrovaného poklesu teploty v miestnosti pod zadanú hodnotu. Toto bude realizácia princípu riadenia podľa odchýlky. No môžme zostrojiť systém takýchto charakteristík aj inak. Pretože teplota v miestnosti zvyčajne klesá potom, čo sa zníži priemerná teplota vonkajšieho vzduchu, ochladnú steny miestnosti a prenikne do nej chladný vonkajší vzduch, tak máme možnosť registrovať teplotu vonkajšieho vzduchu a vypočítať priemernú teplotu. Následne, nečakajúc na moment, keď steny vychladnú a začne sa znižovanie teploty v miestnosti, môžeme vydať signál na zapnutie ohrievačov vo zvolenom režime okamžite v prípade zníženia priemernej teploty na definovanú prahovú (hraničnú) hodnotu. Okrem toho môže byť režim fungovania ohrievača funkciou rozdielu priemernej vonkajšej teploty a priebežnej hodnoty teploty v miestnosti. V ostatnom variante sa v programovo-adaptívnej schéme riadenia budú spájať oba princípy riadenia. Podľa impulzu i podľa odchýlky.

Ak nie je možnosť merať kontrolný parameter bezprostredne (priamo) v procese riadenia (t.j., keď sú k nemu prerušené vonkajšie a vnútorné spätné väzby), tak namiesto bezprostredne meranej hodnoty kontrolného parametra môže byť využité jeho nepriame vyhodnotenie na princípe jeho sprievodných integrálnych a iným spôsobom s ním informačne zviazaných parametrov, ktoré priamo zmerať môžme. Avšak v tomto prípade môže programovo-adaptívne riadenie v priebehu času kumulovať chybu rozladenia (odchýlku) s kontrolným parametrom. Príčinou (neohraničeného) nárastu chyby riadenia podľa kontrolného parametra je hromadenie chýb merania a premeny nameraných veličín v procese nepriameho hodnotenia nevyhnutnej charakteristiky.

Príkladov takýchto chýb je dosť v kronikách námorných katastrof, keď navigátori, nevidiac breh v priebehu mnohých týždňov, nevidiac slnko a hviezdy za zlého počasia boli prinútení určovať polohu lode na základe výpočtov. Určovali kurz s chybami v meraní rýchlosti pohybu, s chybami v ohodnotení vplyvu vetra a prúdov, s nepresnosťou chodu lodných chronometrov (hodín) a s chybným ukazovaním kompasov a strácali tak presné koordináty (miesta vlastnej polohy) a hynuli na skalách, ktoré sa podľa ich výpočtov mali nachádzať mnoho míľ od nich. Rovnaký je aj mechanizmus nahromadenia (kumulácie) chýb inerciálnymi navigačnými systémami, používanými v raketovo-kozmickej technike, v ponorkách a v zbraňových systémoch, v ktorých sa priebežné koordináty objektu určujú na základe východzích koordinátov, merania zrýchlení a ich dvojnásobnej integrácie55.

Kvalita riadenia je, pri rovnakom správaní sa objektu, ktorý je súčasťou tvorby riadiaceho signálu, nižšia pri programovej schéme ako pri schéme programovo-adaptívnej. No aj kvalita riadenia pri programovo-adaptívnej schéme sa v určitých podmienkach môže ukázať nižšou ako minimálne potrebná úroveň.

Pripusťme, že v určitom okamihu je vektor chyby rovný nule a v tom istom okamihu podlieha uzavretý systém nenulovému rušivému vplyvu. Ak by mala sústava uzavretého systému ideálny systém riadenia, tak by systém formoval riadiaci signál tak, že riadiace pôsobenie by v každom okamihu presne kompenzovalo rušivý vplyv a vektor chyby riadenia by si potom zachovával svoje nulové hodnoty neohraničene dlhú dobu.

Vo väčšine prípadov nie je rušivý vplyv meraný priamo a ( aj keď čo-to zmerať môžeme ) pretože existujú informácie o prahu citlivosti prostriedkov merania hodnôt všetkých faktorov, na základe týchto informácií sa formuje riadiaci signál. Informácia sa pri odovzdávaní skresľuje do istej miery už aj v samotnom systéme. Systém riadenia potrebuje istý čas na formovanie a prenos riadiaceho signalu a aj prostriedky riadenia majú určitý reakčný čas. Samotný objekt riadenia disponuje charakteristikami zotrvačnosti a potrebuje istý nevyhnutný čas na reakciu voči rušivému vplyvu. Rušivé pôsobenie na objekt je preto vykazuje zotrvačnosť a na navrátenie objektu do pôvodného režimu je potrebné silnejšie riadiace pôsobenie. Ale je potrebný aj čas reakcie objektu na riadiacu činnosť.

Z týchto dôvodov sa nevyhnutne oneskoruje aj riadiaca činnosť, zodpovedajúca v programovo-adaptívnej schéme riadenia rušivému vplyvu, ktorý ju vyvolal. Aj keď je sila (výkon) prostriedkov riadenia dostatočná na to, aby plne kompenzovala rušivý vplyv, nemôže byť plne využitá pretože vždy je tu prítomný fázový posun (oneskorenie) medzi rušivým vplyvom a riadiacim vplyvom, ktorý  ho kompenzuje. Preto sa objekt vždy nachádza pod rušivým vplyvom faktorov registrovaných a zohľadňovaných systémom riadenia. Nehovoriac už o vplyve tých faktorov, ktoré nie sú nezohľadňované, pretože sú nerozpoznané a vyhodnotené ako nepodstatné, nachádzajúce sa pod prahom vnímania meracích zariadení atď. Odpovedajúc tomu je uzavretý systém kmitavým systémom, prenášajúci rušivé vplyvy spolu s riadiacou činnosťou do vektoru chyby riadenia, ktorého zmeny majú v udržateľnom procese riadenia tiež kmitavý charakter.

Potreba zmenšovania vektora chyby riadenia nás privádza k schéme „prediktor-korektor“, predvídač-opravár alebo „prorok-opravár“. Pojem „predvídač“ je výstižnejší ako pojem „prorok“ ale v západnej i v našej vedeckej tradícii je už prijatý pojem „prediktor-korektor“. Nie však vo všeobecnom riadiacom zmysle, ale v ohraničenom, v technike a numerickej matematike56. Preto si vysvetlíme slovenské osobitosti nášho chápania pojmu „predvídač–opravár“ a nie „prorok-opravár“ a rozširením oblasti jeho použitia do kontextu dostatočne všeobecnej teórie riadenia zachováme už na Západe vžitý termín „prediktor-korektor“

RIADENIE PODĽA SCHÉMY PREDIKTOR - KOREKTOR

Využíva prognózovanie správania sa uzavretého systému v priebehu procesu riadenia spočívajúceho na informáciach o aktuálnom a predchádzajúcich stavoch uzavretého systému a vplyve vonkajšieho prostredia naň.

V tom je principiálna odlišnosť schémy riadenia prediktor-korektor od programovej a programovo-adaptívnej schémy riadenia, v ktorých je úloha prognostiky vytesnená mimo fungovanie schémy riadenia v procese riadenia.

Štruktúrno-algoritmický systém riadenia, realizujúci schému prediktor-korektor, si môžme predstaviť ako kombináciu :

1.                prediktora, vypĺňajúceho funkciu prognózy a vypracovania pravidiel riadenia (programu riadenia) čomu zodpovedá 1. až 4. etapa plnej funkcie riadenia a

2.                programovo-adaptívneho modulu, ktorý riadi objekt na základe pravidiel riadenia vypracovaných prediktorom, adaptujúc ich na konkrétne okolnosti v ktorých plynie proces riadenia. Tomu zodpovedajú 5. až 7. etapa plnej funkcie riadenia.

Pritom sa do vstupu programovo-adaptívneho modulu systému riadenia zadáva prognostická informácia vo forme pravidiel riadenia.

Systém riadenia potom reaguje na, nielen už uskutočnené, odchýlky uzavretého systému od ideálneho režimu ale (v prípade, že je prognózovanie dostatočne presné) i na tie, ktoré majú ešte len tendenciu sa udiať. Ak programovo-adaptívne riadenie zahŕňa v sebe priame a spätné väzby cez realizovanú minulosť, tak v schéme prediktor-korektor sa určitá časť priamych a spätných väzieb prepojuje cez prognózovanú budúcnosť. Informácia o uskutočnenej minulosti a predpokladanej budúcnosti sa v schéme prediktor–korektor (okrem prognózovania a vypracovania riadiaceho signálu) využíva aj ako základ na minimalizáciu vektora chyby (periodické nulovanie) vznikajúceho v procese riadenia v dôsledku kumulácie prognostických chýb.

Pri porovnaní programovo-adaptívnej schémy a schémy prediktor-korektor zistíme, že v programovo-adaptívnej schéme zodpovedá vektoru stavu jeden signál a v schéme prediktor–korektor budú jednému a tomu istému vektoru stavu zodpovedať vieceré, rôzne riadiace signály. Dôvodom je, že v prognóze prediktora-korektora má vektor stavu väčší rozmer ako v programovo-adaptívnej schéme. Na základe informácie, ktorá je nad rámec identickej časti vektorov stavu, používaného v oboch schémach môže mať prediktor-korektor mať rôzne prognózy. To sa následne prejaví v odlišnosti riadiacich signálov vypracovávaných v programovo-adaptívnych moduloch oboch schém riadenia. T.j., prediktor-korektor je „rozumnejší“ a zabezpečuje pružnejšie, nešablónovité riadenie v porovnaní s predchádzajúcimi schémami.

Za predpokladu dostatočne vysokej presnosti prognózy zabezpečuje schéma prediktor-korektor najvyššiu kvalitu riadenia pretože v množstve prípadov zredukuje fázový posun medzi rušivým vplyvom a riadiacou činnosťou, zabezpečujúcou kompenzáciu rušivých vplyvov, na nulu (ak je nutné ísť do záporných hodnôt, tak je to predvídavé, tzv. predikčné riadenie). To umožňuje používať zdroje uzavretého systému na zvyšovanie rezervy udržateľnosti riadenia a efektívnosti uzavretého systému  voči vektoru cieľov riadenia. Pri iných schémach riadenia nemôžu byť tieto rezervy využívané alebo sa minú na kompenzáciu zložky odchýlky od ideálneho režimu spôsobenej fázovým posunom riadiacej činnosti voči rušivému vplyvu (v porovnaní s teoretickým prípadom neprítomnosti fázového posunu medzi rušením a riadiacou činnosťou).

10. Plná funkcia riadenia a (individuálny a súborný57)intelekt

Rôzne schémy riadenia majú rôzne možnosti podporovať obsahovo rôzne koncepcie riadenia a v nich obsiahnuté cieľové funkcie riadenia. Preto, ak je v ZÁKLADOCH RIADENIAjeden a ten istý vektor cieľov tak koncepcia riadenia a schéma riadenia sa navzájom podmieňujú.

Koncepcia riadenia je etapou plnej funkcie riadenia. Vrámci DVTR  zovšeobecňujúcim pojmom je pojem „Plná funkcia riadenia“, ktorý vo svojej podstate opakuje v Kapitole 2 (DVTR) popísanú definíciu javu “riadenie” avšak  rozvíja ho podrobnejšie.

Plná funkcia riadenia (ako objektívny jav) predstavuje postupnosť rôznych krokov, ktorými sa realizuje proces riadenia v celom rozsahu rozlíšiteľných možností a detailov. Inými slovami v plnej funkcii riadenia je úplný algoritmus riadenia objektu čiprocesu.

Plná funkcia riadenia je (podobne, ako koncepcia riadenia)  hierarchicky usporiadaná sekvencia krokov rôzneho druhu. Jednotlivé kroky tohto algoritmu sú nasledovné:

1.                Rozlíšenie vlastností(prejavov) prostredia s ktorými v rámci mnohorakosti58 procesov Stvorenia prichádza pozorovateľ, a tým aj jeho intelekt,do styku;

2.                Vytvorenienávyku do budúcnosti v schopnosti rozlišovať prejavované vlastností;

3.                Formovanievektora cieľov riadenia, ktorý zohľadňuje rozpoznané vlastnosti a včlenenie tohto cieľového vektora do  cieľového vektora správania sa
(samoriadenia) objektu;

4.                Formovanie čiastkových cieľových funkcii riadenia a, z nich, ju tvoriacu, celkovú Koncepciu riadenia. Formovanie Koncepcie riadenia prebieha na princípe udržateľnostipri predpovedateľnosti správania sa riadeného objektu.

5.                Vytváranie a pripôsobovanie účelových štruktúr,vykonávateľov riadiacich funkcii.

6.                Súbežne s procesom riadenia, realizovaného spoluprácou a koordináciou rôznych druhov účelových štruktúr (určených na výkon riadiacich funkcií), kontrolovať a preverovať správnu funkčnosť týchto štruktúr.

7.                Optimalizácia realizovanej koncepcie (podľa potreby) pričom postup optimalizácie bude prebiehať podľa 1. až 4. etapy plnej funkcie riadenia.

8.                Likvidácia nepotrebných štruktúr, pre prípad opätovnej potreby ich podpora, udržanie v prevádzkyschopnom stave,uloženie na sklad, operatívna transformácia na iný v súčasnosti alebo v budúcnosti potrebný typ štruktúr alebo ich priebežné udržiavanie v „pohotovostnom“ režime a pod.59

Body 1 a 8 sú v plnej funkcii riadenia vždy prítomné. Body (2 až 7) možno spájať, alebo hlbšie špecifikovať a primerane potrebám praxe tvoriť súvislú postupnosť nejakých malých „etáp“.

Ak sa v reálnom procese riadenia niektoré etapy Plnej funkcie riadenia neprejavujú, znamená to, že riadenie sa neuskutočňuje podľa plnej funkcie. T.j., niektoré etapy plnej funkcie sa realizujúmimo hraníc objektu (procesu)60riadeného nie podľa plnej funkcie.

Ako už bolo poznamenané v IV. Kapitole, z pohľadu teórie a praxe riadenia význam, dôležitosť informácie charakterizujúcej proces riadenia KLESÁ v nasledujúcom poradí:

1.                Najdôležitejšia je informácia oprocesoch, ktoré by mohli spôsobiť odklonenie od normálnych parametrov systému v priebehu riadenia;

2.                O niečo menej závažná ja informácia, že užvzniklimožnosti odklonu riadenia od normálnych parametrov v budúcnosti;

3.                Možnosti odklonu riadenia od normálnych parametrov sa už začali realizovať a došlo k odklonu procesu riadenia od normálnych parametrov;

4.                Priebeh procesu sa odklonil od normálnych parametrov, no zatiaľ sa nachádza v prípustných hraniciach;

5.                Dosiahnutie nežiadúceho odklonu až po hranicu prípustnosti;

6.                Riadený proces sa už dostal za prípustné hranice (najmenej dôležitá informácia je typu „GAME 
OVER“, FATAL ERROR, IRREVERSIBLE DAMAGE SITUATION).

A prakticky nulový riadiaci význam má informácia o tom, že vyššie uvedené neexistuje a proces riadenia prebieha normálne.61

Pritom je potrebné objasniť si ešte jeden aspekt odhadu možností a tendencií pri vypracovávaní riadiaceho pôsobenia. Odhaľovať sa môžu nielen nepriaznivé možnosti, ale aj možnosti pozitívne, ktorých realizácia umožní významne zvýšiť kvalitu riadenia. To sa týka aj odhadu tendencií.Avšak zváženie odhalených možností ačrtajúcich sa tendencií oboch kategórií A) negatívnych a B) pozitívnych) je pri riadení možné len v schéme prediktor-korektor (pri zachovaní PFR – Plnej Funkcie Riadenia). Programovo-Adaptívne Schémy Riadenia (PASR) sú k týmto faktorom slepé a s negatívnymi možnosťami a tendenciamisa pracuje na princípe „kým hrom netreskne, sedliak sa neprežehná“ a pozitívne možnosti a tendencie ostávajú v (PASR) nevyužité.

Z toho vyplýva že plnú funkciu riadenia môžno realizovať iba v intelektuálnej schéme riadenia (rôznorodosť schémy riadenia prediktor – korektor = prognostik - opravár) ktorá predpokladá tvorivosť systému riadenia, subjektu-riadiča (manažéra), a to minimálne v nasledujúcich oblastiach:

1.                rozpoznávanie vlastností prostredia, ktoré vyvolávajú potrebu riadenia alebo zmenu jeho charakteru;

2.                formovanie vektorov cieľov;

3.                formovanie nových koncepcií riadenia;

4. zdokonaľovanie metodológie anávykov prognostikovania62 pri riešení otázky udržateľnosti pri predpovedateľnosti v rámci stanovenia úlohy riadenia a/alebo v procese riadenia podľa schémy prediktor-korektor.

Ovládanie efektívnej osobnej kultúry rozpoznávania (rozlišovania) a tvorivosti63 je pre riadiaceho pracovníka objektívnou nevyhnutnosťou, ak nechce byť „zombi-automatom“ (bio-robotom)ktorý len vykonáva nejaké, na neho zvonku, v rámci určitého procesu riadenia naložené, funkcie, alebo ešte presnejšie,ak chce konať v rámci plynutia Vyššieho Zámeru,plánu garantujúceho najvyššiu mieru bezpečnosti aúspešnosti riadenia64. Oto viac, že iba Boh má moc nad Rozlíšením ako schopnosťou, bez ktorej je prvý bod plnej funkcie riadenia vo všeobecnosti nerealizovateľný а ak aj je výnimočne realizovateľný, tak iba s (väčšími či menšími) ohraničeniami.

Históricky sa vytvorila situácia, že sme vo všeobecnostistratili schopnosť rozlišovať význam slov „rozum“, „um“, „myseľ“, „vnímanie“, „hodnotenie“ a „chápanie“. Preto namiesto nich používame neslovanské, latinské slovo „intelekt“ chápajúc pod ním „samo“ sa meniaci a „samo“-sa-nalaďujúci algoritmus výberu a zmeny informácie. Používaním “intelektu” vznikajú informačné moduly, ktoréDOVTEDY daný subjekt dovtedy nepoznal a zvonku ich v hotovom (predžutom) stave do tohto okamihu neprijímal. V cieľovej osobe alebo kolektívemožno zvonka k nejakénu javu formovaťželanú emóciu, vzťah. V obzvlášť zvrátených prípadoch možno takto cielene, dlhodobo, umelo vyvolávať pozitívne emócie aj k objektívne negatívnym javom, činnostiam, hoci aj k vražedným, či dokonca samovražedným. Takto manipulovateľné témy sú rôzne od krátkozrakého ničenia okolitej biosféry, konzumácie nezdravej potravy, zneužívania liekov (drog) až po okrádanie druhých za požičanie ničoho (úrok), atď..

Každý algoritmus je určitá čiastková miera, cez ktorú tečú informačné toky. Preto“intelekt”je procesom rozšírenia (expanzie) nejakej čiastkovej miery.

Čo predstavujejav nazývaný „intelekt“ a v čom je jeho podstata je pre zástancov svetonázoru, ktorý neuznáva informáciu mimo ľudskej spoločnosti ako objektívnu kategóriu, dosť nejasné. Tento svetonázor predpokladá, že človek je buď jediná bytosť disponujúca intelektom, alebo že intelekt je vždy lokalizovaný podľa princípu „jeden intelekt - jedna bytosť“ a nemôže byť vytvorený podľa princípu „jeden intelekt - množstvo (aj rôznorodých) nositeľov fragmentov rôznych intelektov alebo aj takých, ktorí vlastný intelekt nemajú vôbec žiadny. Takýto svetonázor sa, okrem iného, snaží popierať existenciu kolektívneho intelektu, používajúc tento dôležitý faktor riadenia ako konkurenčnú výhodu tých, ktorío ňom vedia a vedia ho riadiť (sú schopní ním dostatočne efektívne manipulovať).

Ak však máme hovoriť o riadení dostatočne obšírne, tak intelektuálny faktor je prítomný pri riadení a samoriadení podľa plnej funkcie riadenia vždy. Nezávisle od toho, nakoľko a ako si človek predstavuje intelekt vo všeobecnosti a ako si predstavuje rôzne spôsoby jeho skutočnej prirodzenej existencie a realizácie v umelých technických výtvoroch samotných ľudí.

V mnohých uzavretých systémoch pôsobí intelekt priamo65v priebehu uskutočňovania koncepcie riadenia. V prípade straty alebo paralýzy66intelektu dochádza v takýchto systémoch k strate kvality riadenia vo väčšom alebo menšom rozsahu, prípadne až k úplnému kolapsu koncepcie riadenia. Stalosa to napríklad aj so straníckym aparátom KSSZ, paralýzou intelektu psychiky členov strany (p)oddanosťou dogmám, odtrhnutých od chápajúceho vnímania života. Predtým z rovnakých príčin padol cárizmus a z rovnakých príčin zahynie aj „demokracia“67 na západný spôsob.

Nevyhnutnosť zvýšenia kvality riadenia v oblasti techniky vyvolala mnoho vedecko-technických riešení na tému „umelý intelekt“ (umelá inteligencia). Konfrontácia rôznych sociálnych skupín v dejinách zrodila množstvo metód blokovania, „osedlávania“, zdržiavania, či narušovania cudzej intelektuálnej činnosti a i mnoho metód stimulácie, pseudostimulácie a zdokonaľovania kultúry vlastnej intelektuálnej činnosti. Dva v tomto odseku uvedené aspekty činnosti ľudskej spoločnosti sú z pohľadu problematiky intelektu tesne spojené s odpoveďou na otázky:

1.                Je intelekt všeobecný celoprírodný jav a ľudský intelekt je len jeden z mnohých?

2.                Je umelý intelekt

a) skutočným intelektom, či

b) prevažne len protézou intelektu samotného človeka, neželajúceho si, a/alebo neschopného využívať svoj vlastný intelekt (inteligenciu)?

3.                Alebo je ľudský intelekt jedinečný (unikátny), a „umelý intelekt“ je jeho výtvor, majúci s ľudským len spoločný názov, no vnútornou podstatou je kvalitatívne od neho odlišný?

Aby sme dostali jednu z možných odpovedí na tieto otázky, zostavíme informačno-algoritmický proces, založený na vedome neintelektuálnych prvkoch a na nemeniacich sa algoritmoch ktoré nepotrebujú účasť intelektu.

Prerože vprírode je všetko podriadené zákonitostiam pravdepodobnostných predurčeností, ktoré sa prejavujú vštatistike prebiehajúcich javov,vyžaduje modelovanie mnohých procesov prebiehajúcich v prírode i spoločnostipoužitie pravdepodobnostných predurčeností. Nato sa používajú  štatistické modely, ktoré v sebe obsahujú generátory náhodných čísel, ako analógie tzv. náhodných životných situácii68 .

Pripomíname, že pre lepšie pochopenie a udržanie súvislostí je vhodné si pri študovaní situácie popisovanej v nasledujúcich riadkoch, ju aspoň v hrubých črtách kresliť,tak ako je to zdôraznené v úvode celej publikácie DVTR.

A teraz ksamotnému modelu:

Jeden znajznámejších generátorov nepredvídateľných náhodilostí je (pre väčšinu ľudí) ruleta. Ruleta je vo svojej jednoduchej forme „tanier“vovnútri ktorého je pozdĺž okraja kruhový žliabok s komôrkami v ktorých sú napísané čísla. V centre „taniera“ je vertikálna os na ktorú je nasadený kríž. Krížom sa zatočí a do „taniera“ sa vhodí gulička. Lopatky kríža ženú guličku po „tanieri“ (dno ktorého v niektorých konštrukciách rulety taktiež rotuje) dovtedy, pokiaľ kinetická energia kríža a guličky nevyprchá. Gulička padne do jednej z komôrok a zastaví sa v nej. Krupiér bankár, roztáčajúci ruletu podľa vypadnutého čísla a stávok, ktoré stavili hráči pred vhodením guličky do „taniera“ rozdeľuje medzi svojím „bankom“ a hráčmi výhry a prehry. Gulička nemá mechanické,pevné spojenie s krížom a „tanierom“ a pri správnej kruhovej forme „taniera“, jeho spoľahlivo vodorovnom umiestnení, vylúčení skrytých brzdení a pod. je ochranou záujmov hráčov pred podvodmi s pribrzdením kríža na číslach, garantujúc tak výhru hociktorého z hráčov alebo krupiéra. Pravidlá hry sú také, že pravdepodobnostne predurčujú výhru majiteľov kasína (banku).

Ruletu sme mali možnosť vidieť okrem filmov o Džejmsovi Bondovi apod., napr. aj vo filme „Blaf“ (z r. 198069) , kde A. Čelentano „rozbil bank“, keď vsadil na „zero“ (nulu) a po pár vetách buchol dvermi na jachte. Rôzne televízne šou typu „Koleso šťastia“ (TV Markíza) majú zjednodušené varianty „rulety“ bez guličky v ktorých je kríž nahradený šípkou - ukazovateľom. Prípadne iné verzie hier ako Športka, Sazka a pod.

Televízne šou tohto typu slúži vneposlednom rade aj na odvedenie intelektuálnej sily, pozornosti ľudí na bezvýznamné hlúposti čo potrebujú zákulisní sponzori podobných programov okrem iného aj k tomu, aby oblafli ľudí, kým pozerajú takéto telešou70.

Vášne sa síce troche uvoľnia avšak schopnosť chápaniapráve prebiehajúcej reality od seriálu k serialu zrovna nerastie I ke intelekt filmových ŠTÁBOV i scenáristov pracuje naplno... ( aj keď nie na riešení problémov života spoločnosti ). Koeficient spoločensky prospešnej intelektuálnej činnosti je pri celom tomto divadle blízky nule a presne o to aj nad „elitárnemu“ prediktorovi ide. Maximálna možná paralýza, brzdenie rozvoja spoločnosti ľubovoľnými prostriedkami a zachovanie vlastného informačného náskoku, základnej to moci pyramídovej hry prediktora.

Preskúmajme spolu teraz nasledujúcu situáciu:

Dvaja hráči s menom „Prostredie“ (okolie) a „Systém“ (uzavretá entita) roztáčajú pod dohľadom „Rozhodcu“71, ktorý určuje priebeh hry, „ruletu“. Ruleta má tú zvláštnosť, že pri viacnásobnom roztočení generuje náhodné čísla tak, že sú podriadené takému zákonu rozptylu, podľa ktoréhovzniká na číselnej osivolením stále nových čísel oblasť ich koncentrácie, v ktorej je padnutých čísel viac, ako mimo nej.

„Prostredie“ začína hru a otočí ruletou dvakrát. Prvé zozvolených čísiel je údaj podľa ktorého „Rozhodca“ určuje maximálny čas v priebehu ktorého musí „Systém“ urobiť odvetný ťah. Úloha druhého čísla „Prostredia“ je v každom jeho ťahu zrejmá z konania „Systému“ v procese realizácie jeho vlastného ťahu. Je popísaná v nasledujúcich riadkoch.

Aby „Systém“ vo svojom ťahu neprehral, musí postaviť proti druhému číslu (ktoré zvolilo „Prostredie“) väčšie alebo rovnaké číslo. Pritom „Systém“ má na roztočenie „rulety“ iba taký čas, ktorý mu v súlade s prvým číslom, ktoré padlo „Prostrediu“ v jeho ťahu,pridelil „Rozhodca“72. Ale ak má na to čas, tak“Systém“ má právo púšťať ruletu niekoľkokrát.

Okrem toho má „Systém“ lotérijný bubon (istý druh pamäte), v ktorom zostávajú guličky s číslami, ktoré padli v minulých roztočeniach rulety „Systémom“. Lotérijný bubon takýmto spôsobom hromadí v sebe celú minulú skúsenosť vzájomného pôsobenia „Prostredia“ a „Systému“ počas hry. Pokiaľ čas, pridelený „Systému“ na jeho ťah nevypršal „Systém“ roztáča aj lotérijný bubon.

V okamihu vypršania času určeného na uskutočnenie ťahu má „Systém“ dve čísla73:

. najvyššie číslo z čísel z rulety;


. najvyššie číslo z čísel z lotérijného bubna.

Obe čísla sa zapisujú na nepopísané guličky a vkladajú sa do lotérijného bubna pre hru v nasledujúcich ťahoch. Následne je „Systém“ na ťahu a podľa toho čo mu padne si vyberá ruletové alebo loterijné číslo, ktoré je odpoveďou „Systému“ na ťah „Prostredia“. Potom hra pokračuje s tým, že „Prostredie“ je na ťahu.

Pri takýchto pravidlách hry, ak hra nie je prehraná alebo prehra je v tomto štádiu vylúčená, tak výsledkom jedného aktu hry sa „Sudcovi“ predkladá ďalšie číslo „Prostredia“ a odvetné číslo „Systému“. Podľa čísla, predloženého „Prostredím“, mu „Rozhodca“ podáva kartičku, na ktorej je napísaná formulácia nejakej otázky. Podľa rozdielu čísel, ktoré vypadli „Prostrediu“ a „Systému“dáva „Rozhodca“„Systému“ kartičku, na ktorej je napísaná odpoveď na otázku. Správnosť alebo chybnosť ako aj obšírnosť odpovede sa určuje rozdielom čísiel „Prostredia“ a „Systému“ znakom (+-) a absolútnou hodnotou rozdielu (číslom).

Keď sa nahromadí kôpka kartičiek - otázok a kartičiek - odpovedí, „Prostredie“ a „Systém“ vystupujú na javisko s prísľubom zahrať scénku „skúška“. V tejto scénke predstavuje „Prostredie“profesora a „Systém“ - žiaka.

Jasné, že premýšľajúcemu divákovi sa bude javiť, že „žiakovi“od otázky kotázkerastie74 intelekt. Podľa miery nahromadenia loptičiek v lotérijnom bubne môže byť totiž prehra „Systému“ v rulete čoraz pravdepodobnejšie kompenzovaná výhrou, získanou z lotérijného bubna. V súlade s tým sa v páre kartičiek „otázka - odpoveď“ objavuje čoraz viac správnych a presnejších odpovedí. Divák lotérijný bubon a ostatnú zákulisnú mechaniku nevidí, no môže hodnotiť tak otázky, ako aj odpovede a vyhodnocovať intelekt „Žiaka-Systému“.

Hodenie mince,keď sa namiesto známeho správneho riešenia z nevysvetliteľných dôvodov prijme chybné riešenie je v tomto príklade faktorom, ktorý stelesňuje príslovie „Aj majster tesár sa utne“.

„Intelektuálnosť“ „Žiaka-Systému“ možno v očiach diváka zvýšiť, napríklad tým, že

1.                do lotérijného bubna vložíme nejaký počiatočný „kapitál“, ktorým je množina guličiek s číslami, ktorá vyluči katastrofickú prehru v prvých kolách;

2.                sa z ďalšej hry vylúči hádzanie mince, čím sa predurčí výber najvyššieho z čísel 
„Systému“;

3.                sa zvýši uhlovú rýchlosť rulety a lotérijného bubna, aby po ťahu „Prostredia“ mohol „Systém“ za jemu pridelený čas vytiahnúť z nich väčšie množstvo čísel, atď.

Týmto spôsobom sa „Žiak-Systém“ javí ako intelektuál, až kým niekto nenahliadne do zákulisia. Je tojeden zmodelov, ktorý sa, pri pohľade zvonku na jeho vstupné a výstupné informačné toky javí, že disponuje intelektom. Nie je vylúčené, že jav, ktorý dostal označenie „intelekt“, je štruktúrami, ktorébuď intelekt prezentujú, alebo samy sú oným intelektom, je iným intelektompozorovateľný vždy iba zvonku.

Uvedený príklad je zaujímavý tým, že zdanie (ilúzia) intelektu je tvorenésúborom prvkov organizovaných postupnosťou prijímania a vysielania informácií, pričom jednotlivé prvky tohoto súboru intelekt určite nemajú. Vúhrne sú tu len dva intelektuálne subjekty, ktorými sú „Tvorca hry“ a „diváci“75.

V Universe budú analógmi účastníkov hry:

1.                ruleta – pravdepodobnostné predurčenosti podľa ktorých prebiehajú(sú im podriadené) prírodné procesy;

2.                z rulety vypadávajúce čísla, čiastkové miery, kódy objektívnej informácie;

3.                súlad otázky a odpovede na kartičkách, konkrétny prípad zobrazenia informácie 
(príslušnej vlastnosti)76 z jedného fragmentu Vesmíru do iného a následne nepriamo a sprostredkovane z neho do vonkajšieho prostredia.

Celý tento proces prebieha v(pre nich spoločnej) miere, Matrici,celovesmírnom hierarchicky mnohoúrovňovom systéme kódovania informácie.
Na rozdiel od kasína v Monte Carlo alebo v Las Vegas, sa v takýchto „ruletách–intelektoch“ rozohrávajú obrovské objemy informáciíformulovaných celoprírodným (vesmírnym) hierarchickým, mnohoúrovňovým kódom,mierou. Tá si pravdepodobnostnými predurčenosťami podriaďuje (definuje) súlad, súhlas (prepojenosť) priameho i spätného zobrazenia77.

V súlade s tým Rozhodca (Osudie, Sudca) predstavuje mnohorozmernú pravdepodobnostnú mat(r)icu možných stavov matérie vs.miery, čo je alegoricky vyjadrené od staroveku ako váhy Themidy (taktiež miera78).

A) Bubon lotérijnej pamäte je štruktúra umožňujúca (viac-alebo menej úplne a presne)zaznamenávať v sebe informáciu na určitej hierarchickej úrovni organizácie Univerza.

B) Počiatočným kapitálom je informácia, nahromadená za predchádzajúce etapy evolúcie.


C) divácka sála to je vedomie, za chrbtom ktorého, (t.j. v podvedomí)79 stojí presne taký istý „lotérijný bubon pamäte“ i duplikát „rulety“ ako i za

D) kulisami scény, na ktorej vystupujú „Školák“ a „Profesor“.

Takto jeden „intelektuál“ hodnotí „intelektuálnu“ silu druhého.

Tento model80 „intelektuálnej“ činnosti sa stane trochu zložitejším (avšak primeranejším) ak stoja za vedomím 3 osudia

1.                prvé – úplne plné, zodpovedajúce doteraz prejdeným stupňom vývoja; (minulosť)

2.                druhé – priebežne napĺňané, zodpovedajúce prebiehajúcej etape evolúcie (prítomnosť);

3. tretie – absolútne prázdne, zodpovedajúce nadchádzajúcim etapám evolúcie(budúcnosť)

Vedomie zaujíma iba prebiehajúca, aktuálna hra. Preto do naplneného osudia nenazerá. Okrem toho, toto osudie môže byť zapečatené, ako tobýva v zložitých systémoch, kde tvorca81 uzatvára prístup (málo kvalifikovaným) užívateľom do raz a na vždy ním odregulovaných82 blokov.

V súlade s prianím byť pochopený a neuviaznuť v úvahách, pre prevládajúcu väčšinu ľudínepochopených a aby tiež nedošlo k strate toho životne dôležitého, od čoho odvádzajú pozornosť úvahy rôznych okultistov, tak vo všetkých prácach, týkajúcich sa otázok psychickej činnosti jednotlivca a spoločnosti, sa VP ZSSR (Vnútorný Prediktor Súboru-Zboru Sociálne Spravodlivého Ruska ) obmedzuje na analýzu dvojkomponentnej štruktúry psychiky osobnosti. Teda na úroveň

1. vedomia a

2. podvedomej úrovne psychiky,

tak ako tak vzájomne interagujúce tak s úrovňou vedomia, ako aj navzájom medzi sebou. V texte publikácie „Voda mŕtva“ sa nevedomé úrovne psychiky v ich súhrne nazývajú „podvedomím“.

Hranica medzi úrovňou vedomia a rôznofunkčnými podvedomými úrovňami psychiky je pohyblivá a určuje sa

a) náladou (frekvenčným naladením sa na situáciu)

b) energetikou (kľud,..koncentrácia,..radosť,..hnev,..) človeka.

V závislosti od toho, nakoľko je človek schopný vlastnou vôľou (t.j. vedome) riadiť svoju

a) náladu (nastavenie, nastrojenie) a

b) energetiku – natoľko má vo svojej moci pohybovanie hranicami (pásmom) svojho vedomia v hraniciach (rámci) Vesmíru.

Vôľa človeka vždy koná z úrovne vedomia a je cieľavedomá (smerovaná k cieľu).

Čo sa týka rozlíšenia, vymedzenia dvoch (alebo niekoľkých) osôb podľa podvedomých úrovní psychiky, tak hranica, v rámci ktorej sa nachádza určitá osoba, nie je tak jasne viditeľná ako hranica „hrubo“ materiálneho tela, ktorá je daná povrchom kože. Podstata je v tom, že hoci sú ľudia pri bežnom pohľade lokalizovaní v týchto materiálnych telách, tak biopolia („jemno“-materiálne telo), nimi vyžarované, sa rozprestierajú za hranice tela jednotlivca, ohraničeného pokožkou materiálneho tela. Okrem toho, v dôsledku spolupatričnosti všetkých ľudí k rovnakému biologickému druhu, je súhrn polí (tepelné, elektromagnetické, gravitačné,..), tvoriacich ich biopole, vo svojej podstate kvalitatívne jednorodý u rôznych ľudí. (ide o typové zloženie, nie kvantitatívnu charakteristiku - intenzitu jednotlivých zložiek biopoľa, ktorá sa môže lokálne meniť hlavne podľa typu psychiky jedincov)

Preto možno zadaním jednej prahovej (hraničnej) hodnoty intenzity vybraného druhu fyzikálneho poľa (z celkového biopoľa) získať jednu oblasť lokalizácie osoby v Univerze a zadaním inej prahovej hodnoty toho istého poľa, možno dostať inú oblasť lokalizácie osoby. Zadaním kvalitatívne iného celoprírodného poľa zo zostavy biopoľa a jeho prahovej hodnoty, možno dostať tretiu oblasť lokalizácie „objektu“. (Poznámka z r. 2004)

 

Do prázdneho bubna vedomie jednoducho nemá prečo nazerať. Čísla, otázky rulety, padajúce mimo rozsah čísel, odpovedí druhého bubna, čaká rôzny osud.

Na menšie čísla, otázky pri bezchybnom točení so zárukou odpovedá prvý bubon, obsahujúci všetky minulé skúsenosti. Pravdepodobnosť chyby v jeho práci je nízka, a aj v prípade chybnej práce sa prehra kompenzuje nepatrnou výhrou z druhého bubna.

Pretože ruleta je podriadená zákonu distribúcie náhodných čísel, tak časový interval medzi číselami, otázkami, ktoré boli voleneé po sebe z prvého bubna z rozsahu čísel, odpovedí ktoré sú v treťom bubne, je v porovnaní s dobou trvania hry dostatočne veľký. Preto sa druhý bubon štatisticky predurčenestihne naplniť skôr ako vypadne katastrofická otázka, číslo z rozsahu tretieho bubna.

Etapa evolúcie zodpovedajúca druhému bubnu sa končí vtedy keď  otázka počiatočnej časti tretieho bubna už nemôže vyvolať katastrofickú škodu, chybu (eng. „fatal error“). Hra sa presúva do tretieho bubnaa volené otázkysú mimo rozsahov prvého a druhého bubna pretože tie už nie súzaujímavé.

Možná je ajtaka interpretácia mnohobubnovej83 hry, žekaždý bubon s ruletou jepre informačnú výmenu priradený určitej hierarchickej úrovni v organizácii obsiahlejšieho (vyššieho) systému, potenciálne dostupného vedomiu „Žiaka“. Pritom prehra vo svojom bubne môže byť kompenzovaná guličkou z hierarchicky vyššieho bubna, za podmienky, ak o to „Žiak“ poprosí „Žiaka z vyššej triedy“, ktorý je vo vzťahu k nemu hierarchicky vyšší, alebo môže mať právo sa bezprostredne obracať priamo na tvorcu hry84.

Avšak poprosiť možno iba vtedy, ak vieš, koho poprosiť, nehľadiac na zriedkavosť amožno aj nepochopenie faktu samotného kontaktu, či funkčných foriem, spôsobov komunikácie. Vedomie „Žiaka“ si však zďalekaNE uvedomuje všetky úrovne hierarchie a ich vzťahy, tak ako si môže NEuvedomovať tak samotnú organizáciu hry, ako aj to, že existuje ešte niečo a niekto mimo hry (pódia). Pokus utiekať sa k prosbe môže naraziť z URČITÝCH dôvodov aj na odpoveď typu: „Ale Ty, choď niekam, veď loptičky s takými veľkými číslami ani neexistujú...“.

Vo vzťahu k ľubovoľnému konkrétnemu číslu je síce takáto odpoveď absurdná anezmyselná ale treba si uvedomiť, že číslo je v danom modeli iba symbolickým kódom informačného modulu sobsahom z pohľadu „Žiaka“zatiaľ ešte nepredpovedateľným. Teda OBSAH (informačného bloku, v IT terminológii „packetu“) je zatiaľ, na základe „Žiakom“ doteraz nahromadených skúsenosti (t.j. na základe jeho stereotypov, návykov, rozpoznávania javov vonkajšieho i vnútorného sveta) ešte pre žiaka neznámy a nerozpoznateľný.

Práve o tomto stave veci môžeme čítať v Evanjeliu podľa Jána 16:12: „Ešte veľa vám čo povedať mám, no teraz by ste to nepojali.” Analogická situácia je opísaná v Koráne 5:101:

„... Nepýtajte sa na veci, ktoré vás zarmútia, ak vám odhalené budú. Ak sa však na ne opýtate, keď sa už Koránom riadiť budete, odhalia sa vám. Veď zmiloval sa Boh nad nimi, bo Boh je milosrdný a mierny. Keď pýtali sa ľudia na ne pred vami, tak následne odhaleniam neverili.“ Aj jeden z apokryfov „Blahá zvesť (gr.“evanjelium“) sveta Ježiša Krista od učeníka Jána “ (podľa pôvodných aramejských a staroslovienských textov, vyd. „Priateľstvo“ (Spoločnosť), Rostov na Done, 1991) odovzdáva slová Krista: „A teraz vďaka prítomnosti Ducha Svätého Otca nášho Nebeského, hovorím Ja s vami jazykom Života Boha Živého. A niet ešte uprostred vás nikoho, kto by všetko pochopiť mohol, čo Ja vám hovorím. A tí, ktorí vám Písmo vysvetľujú, s vami mŕtvym jazykom ľudí hovoria, hľadajúcich cez ľudí ich telá choré a smrteľné“

T.j., Písma, Zhora dané Zjavenia, priamo hovoria o situácii, keď pomoc hľadajúci, ju nemôžu prijať v celej plnosti a sile, pretože sú sami slabí. A Písma priamo poukazujú na zdroj dôveryhodnosti (istoty, spoľahlivosti) na Ducha Svätého. Avšak mnohí ani túto informáciu nemôžu prijať aosvojiť si ju, pokladajúc ju za výmysel neznalých ľudí staroveku, nepoznajúcich našu súčasnú vedu a techniku.

Zostáva iba otázka ohľadom toho, ČO všetko sa uvádza do pohybu. Tento faktor možno nazvať princípom plnosti a celostnosti Stvorenia85. Tento princíp tvrdí, že usporiadanie Sveta obsahuje v sebe všetko nevyhnutné pre vykonanie celého cyklu svojej existencie. Vyjadrený bol ešte vo Védach, no celá jeho obsahová stránka sotva môže byť rozlúštená bez vystúpenia za hranice tohto Vesmíru.

Universum existuje ako proces. Jeho časti (fragmenty) sú vzájomne spolupôsobiace (interagujúce) štruktúry, vyvíjajúce sa pod tlakom okolitého prostredia, iných štruktúr. Tlak prostredia, vzájomná interakcia štruktúr medzi sebou sú pravdepodobnostne predurčené, hierarchické a vyjadriteľné v štatistických zákonitostiach (štatistikýchpríčinno-dôsledkových väzbách), odhaľovaných pomocou pozorovaní. Tlak prostredia spôsobuje tvarovanie (formovanie86). Je to informačný proces, nesený celoprírodným hierarchicky mnohoúrovňovým systémom kódovania informácií na rôznych materiálových nosičoch. Odozva (reakcia) štruktúry a v nej prebiehajúce vnútorné zmeny sú taktiež zobrazeniami87. Tieto vnútorné zmeny sú informačným procesom, prebiehajúcim v rovnakom systéme kódovania na úrovniach obsiahnutých v danej štruktúre. Pritom je tento informačný proces podriadený rovnakým pravdepodobnostným predurčeniam, ktoré sa zrkadlia, zobrazujú v štatistike pozorovaní. Odozva má pravdepodobnostný (aj keď čiastočne slobodou individuálneho subjektivizmu podmienený), jednoznačne neurčitý charakter v hraniciach množiny pravdepodobnostných predurčení, charakteristický pre každú úroveň celoprírodného systému kódovania informácií. Rezonančné javy sa,v závislosti od vektora stavu prostredia88 a štruktúry (objektu) v momente procesu ich vzájomnej interakcie,prejavujú v hierarchických, viac úrovňových štruktúrach ako štatisticky častejšie, alebo štatisticky zriedkavejšie informačne rôznorodé odozvy. Podľa miery nahromadenia informácií štruktúrou v rámci štatistiky jej odoziev na tlak prostredia vzniká stále menej chýb, poškodzujúcich štruktúru. Odozvy (reakcie) sa tak v predpovedateľnosti väzieb „tlak - odozva“ (akcia - reakcia)stávajú presnejšie a stále sa viac a viac  približujú89 k optimu.

Interakcia prostredia a štruktúry, v ktorej sa na danej hierarchickej úrovni prejavuje rôznorodosť jej správania sa v nejednoznačnej predpovedateľnosti väzby „tlak - odozva“ ju posúva do oblasti čoraz zriedkavejších faktorov tlaku. Dochádza k informačnému nasýteniu danej úrovne organizácie štruktúry a proces prechádza do nasledujúcej hierarchickej úrovne jednotného celoprírodného systému kódovania informácie.

Zhrnieme a zhodnotíme teraz výsledky skúmania modelu intelektu s „ruletou“ a „bubnom“. Štruktúra odpovedá na štatistiku tlaku prostredia v rámci hraníc pravdepodobnostných predurčení nejednoznačne. Jej odozva sa formuje v procese kompilácie90 (kombinácie) na základe „náhodného“ spájania informačných modulov z jej pamäti a zvonku prichádzajúcej informácie. T.j., v procese premeny91 informácií, predurčenej celkovou Mierou(formou = matricou možných stavov).V informačnom vzťahu predstavuje,dostatočne veľká (rozvíjajúca sa a (/alebo) svoju hierarchičnosť rozšírujúca) štruktúra, spojenie minimálne nasledujúcich funkčne odlišných útvarov (pričom možno aj NIE lokalizovaných v nej v podobe čiastkových vložených štruktúr)

1)Determinovaná92 dlhodobá pamäť (IT-HDD HarD Drive),             natvrdo jednoznačne pracujúca podľa princípu: „aká otázka, taká odpoveď“. Vzdialenie sa od tohto princípu (chyba, porucha) vedie pravdepodobne k poškodeniu štruktúry s rôznym stupňom závažnosti(v závislosti od situácie). Výber informačných modulov z nej prebieha na základe rezonančných, autooscilačných93 a iných javov, ktoré dostatočne dobrevyjadrujú zhodu informačných charakteristík

a) vonkajšieho pôsobenia, tlaku prostredia a

b) vnútorného stavu štruktúry v jej informačne nasýtených(saturovaných) úrovniach pri prechode informačného toku tlaku prostredia touto štruktúrou.

Pr.: Takto sa môžu rozozvučať struny hudobných nástrojov ako reakcia na zvuky príslušnej frekvencie94. Aktivujú sa rozbušky bezkontaktných morských apozemných mín, samonavádzacie hlavice riadia činnosť zbrane, keď sa v zóne ich dosahu objaví  informačne (teplo, veľkosť, zloženie-kov,..) im zodpovedajúci objekt;

 

2)   Pravdepodobnostná, operačná pamäť (IT-RAM Random access memory) hromadiaca štatistiku odoziev (reakcií) štruktúry a kombinácií možných odoziev na tlak prostredia. Pravdepodobnosť získania nevyhnutnej informácie pre správnu odozvu je podriadená frekvencii obracania sa k tejto informácii pod tlakom prostredia a rýchlosti mechanizmu náhodného triedenia informačných modulov. Je to čiastočne analogické písaniu na piesku v zóne morského príboja, kde je informácia  uložená len tak dlho, ako stíhate po celý čas obnovovať morom zmývané záznamy. Rezonančné a autooscilačné javy v pravdepodobnostnej pamäti hrajú tiež svoju úlohu. No na rozdiel od predchádzajúceho druhu pamäte tu vedie vznik rezonancií, autooscilácií aj ku zmene organizácie informačne nenasýtených úrovní štruktúry. Reakcia „otázka - odpoveď“ je tuz dôvodu informačnej nenasýtenosti štruktúrynie je jednoznačná.

 

3)   Mechanizmus „náhodného“ triedenia, rozčleňovania a spájania informačných modulov uložených v oboch druhoch pamäte. V izolovanejdeterministickej pamätivznikánejednoznačnosťou odozievmechanizmus chyby jej fungovania. V pamäti pravdepodobnostnej je tento mechanizmus normálnym procesom jej fungovania. Podľa nášho názoru, úlohu tohto mechanizmu hrá celý súbor kmitavých procesov v danej štruktúre s ich „náhodnými“ (t.j. štatisticky usporiadanými)fázovými posunmi jedného procesu voči druhému ako aj amplitúdovo-frekvenčnými charakteristikami95.


Ak dochádza k súladufáz, teda procesy sú súbežné, súfazové(koherencia)môže sa potrebná informácia zosnímať. Ak sa v danom momente zosnímanie nevykoná tak informácia zostáva nedostupná aj keď je v samotnej štruktúre prítomná. Vinformačne nenasýtených úrovniach štruktúry predstavuje vznik koherencie nejakých procesov s inými vonkajšími alebo vnútornými procesmi(vo vzťahu ku skúmanej úrovni) na nejaký čas zmenu kvalitatívneho stavu danej úrovne štruktúry. V priebehu tohto času (obdobia, periódy) sa na danej úrovni štruktúry môžu vytvoriť nové útvary, alebo vzniknúť nové procesy.Môže ale dôjsť k tomu, že po zániku koherencie sa štruktúra už nemôže vrátiť do stavu pred koherenciou a takým spôsobom sa realizuje krôčik v jej vývoji.


KOHERENCIA, ako faktor včasného(súhlasného, rovnakého načasovania)96 odovzdania informácie a/alebo energie, sa prejavuje na rozvoji a ďalšom priebehu procesov. Tak sa svetelné vyžarovanie žiarovky bežnej lampy odlišuje od koherentného vyžarovania lasera. Oba zdroje svetla vykazujú kvalitatívne odlišný vplyv na objekty, s ktorými interagujú, a to aj napriek rovnakej energetickej sile toku ich žiarenia97.

Súbežnosť98 procesov v nejakej štruktúre možno chápať dvojako:


a)    v zmysle úzkeho časového intervalu, v priebehu ktorého sa prejavujú nejaké javy v ich súhrne;

b) pre štruktúry disponujúce pamäťou, možno súbežnosť (koherenciu) chápaťv tom zmysle, že až keď im bude táto informácia vo vývoji potrebná, vyvolajú ju z pamäte touto potrebou, ako koherentným spúšťačom (eng. „trigger“), resp. spúšťačom koherencie apod. Pritom sa, z uhla pohľadu vonkajšieho pozorovateľa, fakt získania (disponibilnosť) tejto informácie môže nejaký čas NEprejavovať. Súfázovosť (koherencia) je v zmysle známom z fyziky, jedným z prejavov súčasnosti99v priebehu viacerých procesov.

4. Tzv. „Prirodzený100faktor“, prednaznačujúci „náhodne“ vytvorenú odozvu, majúcu informačné nasýtenie postačujúce pre zachovanie dosiahnutej úrovne organizácie štruktúry, alebo jej zvýšenie. Sú to svojho druhu „váhy“101, na ktorých sa vyvolaná odozva porovnáva snejakým, zvoleným etalónom102, vznikajúcim vpriebehu tých istých procesov, ktoré vyvolávajú aj samotnú odozvu.

Vo všeobecnosti zabezpečuje determinovaná103 pamäť určitú úroveň stability štruktúry na dosiahnutom stupni jej vývoja. Pravdepodobnostný mechanizmus pamäte a náhodného triedenia vnútornej a vonkajšej informácie v spojení s prirodzenými „váhami“ (Mierou) zabezpečujú pravdepodobnostne predurčený charakter priebežného krátkodobého zvýšenia komplexnosti104 a informačného nasýtenia štruktúry, alebo aj jej poškodenie, až do jej zničenia.

Všetky 4 vyššie uvedené faktory spolu zabezpečujú pravdepodobnostne predurčený, stabilný (udržateľný) charakter dlhodobého procesu zvyšovania komplexnosti štruktúry a/alebo ňou neseného informačného modulu v procese ich vývoja.

Je možné, že na určitej etape evolúcie (z hľadiska množstva spracovaných informácií)začnú takýto prejav činnosti všetkých predtým menovaných,samých o sebeneintelektuálnych komponentov, ľuďia nazývať intelektom. Tento súhrn procesov a faktorov sa vyskytujev rámci celkovej organizácie Universa v najrozličnejších frekvenčných intervaloch, na rôznych nosičoch informácie a na rôznych úrovniach hierarchie.

Pri takomto chápaní Stvorenia sveta má svet ako celok a aj jeho časti intelekt a aspekt osobnosti. Intelekty sa navzájom odlišujú podľa rozsahu osvojenia si častí, komponentov  celovesmírnej Miery. Intelekt je spôsobrozširovania čiastkovej miery, je to proces obsahujúci hierarchiu, do neho vložených, procesov zobrazenia. Vzájomné porozumenie medzi intelektmi je tým pravdepodobnejšie (reálnejšie), čím viac zhody je medzi nimi. Pre začiatok vzájomného pochopenia sa je nevyhnutný aspoň dotyk ich čiastkových mier alebo sprostredkovateľ (proxi) vinformačnej výmene105 čo je tiež určitá miera. Pritom univerzálnymspostredkovateľom je Vševesmírna Miera.

Pre vzájomné pochopenie sa dvoch intelektov je potrebná zhoda106 v niektorých z nasledujúcich charakteristík schopnosti komunikácie:

1.                spoločný materiálny nosič, ktorým (cez ktorý) prebieha proces informačnej výmeny medzi intelektmi;

2.                zhodný frekvenčný rozsah procesov, charakteristických pre podstatu bytia (existencie), štruktúr nosičov týchto intelektov;

3.                zhodné frekvenčné rozsahy taktovacích (rozdeľujúcich kódové skupiny jednu od druhej) a nosných frekvencií pomocouktorých prebieha samotná informačná výmena;

4.                zhoda systémov kódovania informácií;

5.                zhoda energetických výkonov nevyhnutných a (alebo) prípustných pre informačnú výmenu;

6.                miera zhody informačnej bázy nevyhnutnej pre vzájomné rozlišovanie sa 
(identifikáciu)107 pri prvom i nasledujúcich kontaktoch.

Intelekt je jeden z prostriedkov, nástrojov vedomia človeka, a ako každý nástroj, je aj intelekt,pri jeho používaní, riadený. Hovorí sa, že“Má Vietor v hlave.“ Informačnétoky Universa možno vidieť aj takto, avšak vtedy je intelekt (pri snahe o čo najobjektívnejšie POZITÍVNU interpretáciu tohto ľudového porekadla108) vo vzťahu k informačným tokom, plachtou, do ktorej dujúinformačné toky.

Umenie plachtenia na lodi s plachtami spočíva v NEchytaní NEpotrebného vetra do plachiet. Pri chytaní správnych vetrov možno hoc aj na maličkej loďke doplávať tam, kam treba. No ak sa celá kapacita plachiet, „žmýkača vetra“ (vminulosti takto nazývali mnohé veľké rýchle plachetnice – napr. tzv. Klippre) dostane do rúk neschopných, tak „brázditeľ morí“ (ďalší poetický obraz, ktorým charakterizovali rýchle plachetnice) bude hračkou morských živlov, akoby na ňom nebolo ani kormidla, ani plachiet a loď bude zničená živlami preto, lebo na jeho palube niet ľudí, schopných správne narábať s plachtami. Tak aj intelekt, ovládaný nedisciplinovaným vedomím bez prítomnosti vôle, bude zahltený109 tokom „kaše“ pomiešaných myšlienokvynárajúcich sa z pamäte, alebo prichádzajúcich z vonku. Takýto neusporiadaný tok myšlienok trhá organizáciu psychiky na cucky. Disciplinované110 vedomie však drží v sebe len to, čo potrebujeako nevyhnutné pre zmysluplné konanie mysle. Iba vtedy bude intelekt oporou vedomiu i duši človeku na púti bytosti, opice podobnej, kuskutočnému ČLOVEKU111.

Zaujatie postoja k pojmu intelekt je v teórii riadenia nevyhnutné predovšetkým preto, že bez neho nie je možné vyvetliť pojem plnej funkcie riadenia. Potom však interpretácia pojmu a procesu existencie Universa, ako procesu samoriadenia podľa nejakej (i keď nám neznámej) plnej funkcie riadenia, nevyhnutne smeruje k pojmu Najvyššieho z intelektov, usmerňujúceho tento proces samoriadenia Vesmíru v rámci Plnej funkcie riadenia.

To znamená, že ateizmus (presnejšie andeizmus112,bezduchovnosť života) je s logikou Dostatočne všeobecnej teórie riadenia v aktuálnom podaní nezlučiteľný. Ateistické variácie na tému teórie riadenia buď:

1.                stavajú človeka (ľudstvo ako celok) na miesto Boha, alebo

2.                strácajú komplexnosť (celostnosť) výkladu, keď sa začínajú čo i len dotýkať témy 
globálneho historického procesu a „významných“ činiteľov minulosti i súčasnosti,pretože pri vysvetľovaní vývojových procesov ľudstva nemôžu používaťpojem „Hierarchicky vyššie obsiahlejšie riadenie“.

Z ateistického spôsobu pozorovania takto buď vypadávajú možnosti pozorovania niektorých procesov spoluúčastných na riadení, alebo sa narúša celková hierarchia ich vnímania, čo predurčene vedie k chybám v riadení. Nábožensko-kultové vedomie davo „elitárnych“ spoločenstiev však prináša ďalšie nešťastie, ktorým je dogmatizácia „sv.“ Písiem, stotožňovanie chápania a vôle ľudí, čo ich zapisovali (plus redakčná úprava acenzúra)113 s vôľou Najvyššieho, čo obmedzuje slobodu vôle väčšiny, podriaďujúc ju „nadelitárnemu“ prediktorovi, ktorý taktiež stotožňuje svoju vôľu s najvyššou vôľou Najvyššieho, čo je satanizmus114

Príčinou úspechu činnosti satanizmu v minulej histórii je skrytie Zjavení Zhora a ich prekrútenie. Evanjelium Lukáša 11:52: „Beda vám, zákonníkom, že ste kľúč poznania vzali, sami ste nevošli, a tým, ktorí vojsť chceli, ste prekážali“ V súčasnosti je to výčitka všetkým mocenským hierarchiám osobných vzťahov v spoločnosti, včítane hierarchií cirkví. Mnohé hierarchie však stratili i samotné kľúče.

Väčšina ľudísi zvykla mať čo do činenia so sebe podobnými individuálnymi intelektami115 a keď sa vo svojom živote stretnú s neonvyklým, nie-ľudským116 intelektom, väčšina sa vyľaká do šialenstva len samotnou nezvyčajnosťou toho, čo sa udialo. Avšak v dejinách konajú iné intelekty, hierarchicky vyššie vo vzťahu k individuálnemu ľudskému intelektu nielen individuálne, ale aj kolektívne117 . Aby bolo možné ichcieľavedomú činnosť, ich cieľavedomosť vidieť, je nevyhnutné jednotné chápanie pojmu„intelekt“ v rôznych jeho prejavoch i bez ohľadu na jeho postavenie v rámci mocenskej hierarchii Objektívnej reality.

11. Manévre a rovnovážne režimy, princípy porovnania a rozpoznania podobnosti

Vráťme sa teraz k uzavretým systémom. Udržateľne riadený systém sa môže nachádzať buď v rovnovážnom režime, alebo v režime manévra. V závislosti od vektora cieľov, podľa ktorého naň nahliadame, môže byť jeden a ten istý reálne prebiehajúci režim interpretovaný ako rovnovážny alebo ako režim manévra.

Vo vektore cieľov rovnovážneho režimu je objekt (subsystém) v relatívne nemennom postavení, jeho kontrolné parametre sú konštantné av čase nemenné. V stabilnom rovnovážnom režime kolíše vektor stavu v podmnožine kontrolných parametrov ajeho voľné parametre sa pri tom môžu meniť ľubovoľne.

Pojem „rovnovážny režim“ je podobný pojmu „rovnováha“ je to však pojem širší, pretože „rovnováhu“vnímame skôr staticky, ako určitú nemennosť v čase a v rovnovážnom režime prebieha v čase nemenný  proces kmitania systému vzhľadom na bod „rovnováhy“,ktorého súradnice sú v čase nemenné. Systém cezeň prechádza, no nemôže v ňom zotrvávať už len preto, že odchýlky od neho sú nižšie ako prah citlivosti meracích prístrojov, alebo aj preto, že ťažkopádne riadenie má limitovanú operačnú rýchlosť a nemôže sa včas zastaviť. To posledné v ďalšom ešte objasníme.

Zápornáspätná väzbaje systém riadenia objektu v ktoromodchýlkaobjektuod, vektorom cieľov predpísaného, ideálneho režimuvyvolá riadiace pôsobenie nasmerované na návrat objektu do ideálneho režimu. Pri kladných spätných väzbách pomáha objekt udržať v ideálnom režime pôsobenieriadenia na vplyv spôsobujúci rušenie.

Keďže rušenie môže byť riadeným pôsobením nejakého procesu riadenia zvonku (jeho riadiace pôsobenie sú jeho priame väzby), tak pri skúmaní súhrnu vzájomne vložených procesov riadenia vo vzťahu ľubovoľného z do neho vložených procesov samoriadenia ich kladné spätné väzby môžu byť nazvané ako „podporujúce“ a ich záporné spätné väzby ako „hasiace“, „potlačujúce“, „zdržiavace“, „brzdiace“.

Hoci sa doteraz (rok 2004) tieto termíny vteórii riadenia nepoužívajú, tak viac zodpovedajú charakteru spätných väzieb vprocese riadenia, akovšeobecne prijaté, konvenčné rozdelenie spätných väzieb na „kladné“ a „záporné“, ktoré sa chápu intuitívne, nejednoznačne a vyžadujú doplňujúce vysvetlenie. Ak za ideálny režimpovažujeme nemennosť vektora, do ktorého sú zahrnuté kontrolné parametrecieľov v čase,tak z dôvodu limitovanej operačnej rýchlosti systému riadenia,sa jeho pôsobenie, kompenzujúce odklon od ideálneho režimu (pri záporných spätných väzbách), od nejakého okamihu, samo stane rušivým a objekt môže minúť ideálny bod.118 Takto môže systém riadenia sám rozkmitaťobjekt, vzhľadom na ideálny režim vektora cieľov. (Potom je len otázka, že či sú amplitúdy kmitov v prípustných hraniciach alebo nie). Najlepšie je to vidieť vstabilných vyvážených režimoch.

V nestabilných vyvážených režimoch je amplitúda kmitov alebo vyššia ako prípustná, alebo narastá od kmitu ku kmitu, a to aj pri záporných spätných väzbách.T.j., samotný princíp záporných spätných väzieb podľa kontrolných parametrov je v teórii a praxi riadenia nevyhnutný, avšak je to len jeden z údajov v teórii a praxi riadenia ako celku.

Vo vektore cieľov sa v režime manévru mení aspoň jeden z kotrolných parametrov. Pri analýze reálneho procesu stabilného manévru zistíme, že vektor stavu sleduje, s nejakou chybou riadenia, v podmnožine kontrolných parametrov zmenu vektora cieľov (obsahujúceho len kontrolné parametre). Na voľné parametre, ako aj vprípade rovnovážneho režimu, sa žiadne obmedzenia nekladú.

Režim manévrovania, v ktorom sú (v medziach prípustnej chyby riadenia v čase ) derivácie119 (meniacich sa)kontrolných parametrov konštantné, sa nazýva ustáleným (stabilným) manévrom. Ustálený manéver je sám o sebe rovnovážnym režimom. Z jeho vektora cieľov sú vylúčené kontrolné parametre, meniace sa v procese manévra.

Pri reálne prebiehajúcom procese riadeniatvorí, na základe predpokladov (hypoteticky), vektor cieľovsubjekt, ktorý proces riadi ( nazýva sa to „identifikácia“ vektora cieľov). Jeden a ten istý režim možno interpretovať ako vyvážený režim, alebo ako stabilný kmitavý manéver. Priradením ku vektoru cieľov iba tých parametrov, ktoré (pri zohľadnení chýb riadenia) kmitajú okolo stredných hodnôt,sa režim interpretuje ako vyvážený. Ak k vektoru cieľov priradíme hoci len jeden z náhodne sa meniacich parametrov, tak režim sa interpretuje ako manéver.

Presne takto možno jeden a ten istý režim vnímať ako stabilný, vychádzajúc z jedných ohraničení vektora chýb alebo ako nestabilný vychádzajúc z oveľa prísnejších ohraničení vektora chýb. Na tomto predpoklade je dobre vidieť možnosť dvojakého chápania stability. Podľa ohraničení a znižovania odchýlok a podľa predvídateľnosti.

Jednoduchý príklad rovnovážneho režimu je jazda automobilom po rovnej ceste pri konštantnej rýchlosti. Všetky ukazovatele na prístrojovom paneli, okrem spotreby benzínu, sa držia v ustálených polohách, no volantom treba občas „pohýbať“, pretože nerovnosti cesty, bočný vietor, rôzny tlak v pneumatikách, vôľa podvozku a volantu sa automobil vytláčajú z priamočiarej jazdy.

V rozdelení manévrov na slabé a silné sa neprejavuje efektívnosť manévru. Pojem slabý manéver súvisí s vyváženými režimami. Prevod systému z jedného vyváženého režimu do iného vyváženého režimu je jeden z druhov manévru. Niektoré uzavreté systémy majú tú vlastnosť, že ak sa tento prevod realizuje dostatočne pomaly, tak vektor stavu systému v procese manévru sa nebude veľmi líšiť od vektora stavu vo východzom a (alebo) konečnom vyváženom režime, pri vylúčení kontrolných parametrov meniacich sa počas manévru a niektorých voľných parametrov, ktoré sú informačne späté s kontrolnými parametrami.

Ak na lodi pootočíme palubným kormidlom o 3 - 4 stupne, tak loď začne opisovať kruh s veľmi veľkým priemerom a dôjde k zmene  kurzu pohybu lode. Ak sa to deje mimo dohľadu na pobrežie a pri zamračenom počasí, tak väčšina pasažierov nepostrehne manéver zmeny kurzu. Ale ak sa v plnej rýchlosti rýchleho plavidla (25 - 30 uzlov) náhle otočí palubné kormidlo o 20 - 30 stupňov, tak palubouto počas pohybu kormidla šklbne pod nohami na opačnú stranu akokormidlo, a potom sa prejaví citeľná zmena kurzu tak ľudským vestibulárnym aparátom ako aj viditeľným náklonom plavidla o 10 i viac stupňov.

Hoci v oboch prípadoch môže byť zmena kurzu rovnaká, hydrodynamické charakteristiky lode sa v prvom prípade, slabého manévru nebudú silno líšiť od režimu priamočiareho pohybu. V druhom prípade, keď loď ovplvňuje cirkulácia s priemerom do 4 - 5 dĺžok trupu lode, klesne rýchlosť a prejaví sa hodnotovo významná priečna zložka rýchlosti obtekania trupu a náklon i celkový tvar obtekania trupu a hydrodynamické charakteristiky sa budú kvalitatívne odlišovať od charakteristík pri priamočiarom pohybe alebo slabých manévroch.

Rozdelenie manévrov na silné a slabé umožňuje v rade prípadov bez straty kvality výsledkov modelovania výrazne zjednodušiť modelovanie správania sa uzavretého systému v procese slabého manévrovania. Pretože výber miery kvality je vždy subjektívny, tak aj rozdelenie manévrov na silné aslabé sa určuje subjektivizmom pri hodnotení kvality modelovania a riadenia. Ak je však takéto rozdelenie možné, tak k slabému manévru možno (vo vyššie uvedenom zmysle) nájsť preň analogický rovnovážny režim.

Pre fyzicky kvalitatívne rovnaké procesy je rozdelenie manévrov na silné a slabé založené na modelovaní v nekonečnom čase. Nakoľko poňatie času a jeho meranie je spojené s výberom etalónovej frekvencie, tak za etalónovú frekvenciu môžu byť prijaté aj vlastné frekvencie kmitania objektov riadenia uzavretých systémov a procesy interakcie uzavretých systémov s okolitým prostredím. To vedie k pojmu dynamicky (čiastočne alebo úplne) podobných objektov, systémov a procesov, pre ktoré sú procesy (rovnovážne režimy a manévre) vztiahnuté k času vlastných kmitaní, v nejakom zmysle identické. Podrobne to skúma teória podobnosti, ktorá je súčasťou mnohých iných vedných odvetví. Doplnenie pojmu „identičnosť“ prívlastkom „nejaká“ (určitá) je podmienené tým, že podobnosť sa môže realizovať na rôznych fyzických nosičoch informačných procesov riadenia podobnými parametrami podobných systémov.

Spodobenie, podobenstvojezanedbanie reálnych fyzikálnych ainformačných parametrov ich mier (metrov, kilogramov, sekúnd a pod.) ich vztiahnutím k inýmcharakteristickým hodnotám uzavretého sytému aprostredia, ktoré majú rovnaké rozmery miery (metre, kilogramy, sekundy a pod.). Výsledkom je objavenie sa bezrozmerných jednotiek merania, vnejakom zmysle zhodných parametrov u porovnávaných objektov, rovnako charakteristikých pre každý z nich. Táto vlastnosť celovesmírnej miery je základom modelovania procesov na nejakých fyzických nosičoch reálne prebiehajúcich na iných fyzických nosičoch (analogové počítače) inými slovamije to (čisto teoretické) informačné modelovanie, pri ktorom je dôležitý informačný model, pričom jeho fyzický nosič je významný. (Ľubovoľný algoritmus, predpisujúci postupnosť krokov, akcií nezávisí od jeho materialového nosiča, ktorými môžu byť papier, diskety, CD, počítač, človek).

Analýza priebehu podobnemodelovanéhoprocesu môže prebiehať v oveľa vyššom frekvenčnom pásme, ako je priebeh reálne modelovaného procesu. To dáva možnosť nahliadnúť do budúcich variant vývoja modelovaného procesu, čo je vlastne základom riešenia úloh riadenia vo všeobecnosti a najmä úlohy o predpovedateľnosti. Príklady tohoto druhu modelovania sú všetky aerodynamické a pevnostné experimenty a výpočty v letectve, lodiarstve a kozmonautike. Modelovanie vysokofrekvenčného procesu v nízkofrekvenčnom pásme umožňuje odsledovať príčinno-dôsledkové väzby, ktoré zvyčajne unikajú pozorovateľovi pri sledovaní rýchlo prebiehajúceho reálneho procesu. Takýmto príkladom je rýchlostné a vysokorýchlostné filmové snímkovanie (viac ako 105 snímok zasekundu) a spomalená (v porovnaní s realitou) projekcia záznamu. To umožňuje riešiť mnohé technické a biologické i medicínske problémy.

Pochopenie silných a slabých manévrov u podobných objektov na uzavretých systémoch je spojené s rozlíšením manévrov pri bezrozmerných jednotkách času. Môže sa to, napríklad, týkať aj fyzických procesov s rôznou kvalitouopisovaných rovnakým matematickým modelom. No pre kvalitatívne rovnaké fyzické procesy, ktoré sa líšia rozmerovými charakteristikami, budú oblasti reálnych parametrov silných a slabých manévrov odlišné. Toto je vždy nutné mať na pamäti, ak sa jedná o reálne uzavreté systémy s rovnakou kvalitou, ktoré sa líšia svojimi rozmerovými charakteristikami.

 

12. Manévre a teória katastrof

Uzavretý systém môže mať jeden i viac udržateľných, stabilných, rovnovážnych režimov, ktorých môže byť spočítateľné alebo nespočetné množstvo. Prevod uzavretého systému z jedného rovnovážneho režimu do iného je najčastejší typ manévru. Manévermá, okrem určitých špecifických prípadov, zmysel vtedy, ak je konečný rovnovážny režim pre daný uzavretý system udržateľným režimom. V rozsahu parametrov, ktoré opisujú uzavretý systém, je manéver trajektóriou prechodu z jedného bodu (počiatočný vektor stavu) k druhému bodu (konečný vektor stavu). Manéver je bezpodmienečne stabilný, ak rušiace pôsobenie, ktoré prijíma uzavretý systém počas manévru, nevyvedie trajektóriu z  koridoru prípustných odchýliek a nasmeruje ju do ideálnej trajektórie.

Vo vzťahu k manévru je vektor cieľov funkciou času, t.j. ideálnou trajektóriou a chronologickým grafom prechádzania kontrolných bodov na ňom. Množina prípustných vektorov chyby je koridorom prípustných odklonení od ideálnej trajektórie, so súpisom odklonení v čase pri prechode kontrolných bodov na ideálnej trajektórii.

Manéver môže byť aj podmienečne udržateľný, ak sa uzavretý systém podarí previesť do konečného stavu s prijateľnou presnosťou, i keďsú rušivé vplyvy v procese manévra (vrátane konfliktného riadenia) zle predvídané. Následkom toho sa musí trajektória prechodu korigovať počas manévru s prihliadnutím na reálne odchýlky. Manéver môže byť ukončený za podmienky, že v priebehu prechodu rušivé vplyvy neprevýšia kompenzačné možnosti uzavretého systému. To sa týka aj situácie konfliktného riadenia jedného objektu zo strany niekoľkých subjektov.

Príkladom takéhoto podmienečne udržateľného manévru je ľubovoľná plavba vére plachetníc „z bodu A do bodu B“: zrealizovanie prechodu má šancu, ale o nehodovosti, dobe a trase možno hovoriť len v pravdepodobnostnom zmysle o budúcnosti a v štatistickom zmysle, ominulosti. Politika taktiež dáva množstvo príkladov takýchto podmienečne udržateľných manévrov.

To znamená, že bezpodmienečne udržateľný manéver má pravdepodobnosť úspešného zavŕšenia, podmienenú rušivými vplyvmi na uzavretý systém počas jeho priebehu, rovnú jednej. No táto pravdepodobnosť môže byť aj tak znížená až na nulu nízkou kvalitou manažérov (“kádre riešia všetko”). Pravdepodobnosť prijateľného zavŕšenia podmienečne udržateľného manévru je objektívne podmienená pravdepodobnostnými predurčenosťami rušivého vplyvu, charakteristikami objektu a subjektívnemôže vysoká kvalifikácia subjektu riadiča vytiahnúť k jedinečnej predvídateľnosti aj nízku pravdepodobnosť uskutočnenia podmienečne udržateľného manévra.

V tejto formulácii je pod  „rušivým vplyvom“ treba chápať, tak vonkajšie vplyvy prostredia,vrátane konfliktov riadenia, ako aj vnútorné zmeny (poruchy a pod.) v uzavretom systéme. Tento príklad tiež ilustruje vzťah pojmov „udržateľnosť v zmysle ohraničenosti odchýlok a v zmysle predvídateľnosti správania sa”.

Manévre prechodu vykazujú rôzné potreby, no najčastejšie potrebujú plynulosť, beznárazovitosť, t.j. neprítomnosť nárazových zaťažení na uzavretý systém v procese jeho pohybu po ideálnej trajektórii manévru s prípustnými odchýlkami parametrov. Vmatematickej interpretácii je takáto požiadavka ekvivalentná dvojnásobnej derivácii vektora stavu uzavretého systému podľa času a zavedeniu ohraničení vektorovderivácií(„rýchlosť“, „zrýchlenie“) v celom priestore koridoru prípustných odchýlok priebehu ideálnej trajektórie. Odstránenie tejto požiadavky je prenosom úloh riadenia do oblasti aplikácie teórie katastrof.

Teória katastrof skúma procesy v ktorých sa plynulá zmena parametrov systému preruší ich (predvídateľnou alebo vopred známou) skokovou zmenou, po čom sa systém ocitne v inom režime existencie, alebo sa rozvráti.

Tento skok teória nazýva „katastrofou“ (ďalej v úvodzovkách uvádzaná katastrofa je práve v tomto zmysle) čo je vo väčšine prípadov praktických aplikácií správne, pretože nárazový charakter záťaže na uzavretý systém ho môže poškodiť, rozvrátiť alebo byť znejakých iných príčin neprijateľným. Samotná teória „katastrof“ sa zrodila zo zovšeobecňujúcej analýzy reálnych katastrof v ich matematickom popise. Režim, do ktorého sa dostane systém po „katastrofe“, môže byť buď jednoznačne predvídateľný, alebo  pravdepodobnostno–štatisticky predvídateľný alebo môže byť nepredvídateľný.

Typický príklad javov, ktoré skúma teória „katastrof“ je prechod kmitavého procesu z jednej potenciálovej jamy do druhej potenciálovej jamy: tak v búrke loď zažíva kolísanie relatívne jedného stabilne vertikálneho stavu – normálneho: dnom – nadol, palubou - nahor. Plynulé zvyšovanie amplitúdových hodnôt náklonu pri kolýsaní môže viesť k náhlemu prevráteniu lode hore dnom v časovom intervale kratšom ako polperiódy kyvu (sekundy) v procese zosilnenia búrky, námrazy a pod. No aj prevrátená loď nemusí ísť okamžite ku dnu, a môže ešte dlhú dobu zostať na hladine hore dnom, naďalej sa kníšuc primerane svojej druhej, takisto stabilne vertikálnej polohe, ale už nie normálnej.

„Neplynulá“ trajektória môže byť projekciou úplne „plynulej“ trajektórie, ktorá je vo väčšom intervale parametrov do trajektórie s menšímintervalom parametrov. Oblasť potenciálne udržateľného riadenia je pri predpovedateľnosti riadenia v rozsahu parametrov vektora stavu konkrétneho uzavretého systému je objektívna dannosť (realita). V ňom je množstvo objektívne možných i množstvo objektívne nemožných trajektórií, manévrov. Vmnožine objektívne možných trajektórií je možné vyčleniť podmnožinu trajektórií, na ktorých ležia body „katastrof“. Môžu to byť body porušenia druhej derivácie vektora stavu podľa času, body prekročenia zavedených ohraničení vektora-derivácií, body zmeny miery predvídateľnosti (napr. body vetvenia trajektórií v pravdepodobnostnom zmysle), body na hraniciach medzi dvoma potenciálovými jamami a pod.

Ak analyzujeme vyššie uvedené vo vzťahu k železničnej doprave krajiny, tak oblasť potenciálne stabilného riadenia je celé teritórium štátu, množina objektívne možných manévrov je existujúca sieť železničných dráh, množina objektívne nemožných manévrov je všetko, kde niet koľajníc a kde nie je,z technických príčin,možné položiť koľajnice, alebo postaviť výhybky pre zmenu smeru pohybu. Body katastrof sú neudržiavané trate a výhybky, príliš ostré zákruty a úzke miesta, ktoré sú nepriechodné pre niektoré druhy vozovej sústavy a lokomotív a pod. To sú reálnemožnosti katastrof a body vetvenia ich trajektórií sú pre každý druh nákladu, v pravdepodobnostnom zmysle, železničné uzly

Tento príklad dobre ukazuje vzťahy všetkých spomenutých kategórií, no samotné „katastrofy“ z teórie katastrof sú v ňom predstavené iba reálnymi katastrofami železničnej dopravy. Aby sme si ďalej neplietli katastrofy v úvodzovkách a bez úvodzoviek, okamžitú stratu riadenia v zmysle teórie „katastrof“, budeme nazývať zlyhanie riadenia.

Príčiny zlyhaní riadenia môžu byť veľmi odlišné a môžu sa nachádzať v ľubovoľnej etape plnej funkcie riadenia.

Dva ľubovoľné body v rozsahu parametrovpriradených uzavetému systém (2 vektory stavu), môžu byť prepojené viac ako len jednou trajektóriou. Medzi týmito trajektóriami môžu byť trajektórie, ktoré zodpovedajú požiadavke plynulosti, aj trajektórie, ktoré ani nemusia prechádzať cez body zlyhania riadenia, no po ktorých sa „tvrdo jazdí“ pri prekračovaní ohraničení stanovených pre vektor-derivácie. Možné sú aj situácie, keď cez body zlyhania riadenia prechádzajú všetky trajektórie, spájajúce počiatočný a konečný vektor stavu. No častejšie sa stretávame s tým, že nekvalifikovaní manažéri, stratiac kontrolu nad riadením a vediac o tom, že nimi riadenýhierarchicky organizovanýsystém má schopnosti samoregulačného obnovenia riadenia,zapojac sa, v nejakom režime do procesu riadenia iných úrovní organizácie, začínajú „ohlupovať“ hlavy dôverčivých naiviek odkazmi na „teóriu katastrof“ a „šokovú terapiu“. Najčastejšie takto hrešia politici, lebo pre nich sú body „katastrof“ tie body keď sa odhaľuje ich riadiaca neschopnosť.

V skutočnosti je geometriu oblasti predpokladaného manévrovania potrebné preskúmať za účelom jej začlenenia do oblasti potenciálne udržateľného riadenia. Ak niektoré úseky oblastí predpokladaného manévrovania obsahujú body zlyhania riadenia a(pri požiadavke zachovania nevyhnutnej kvality) vypadávajú z oblasti potenciálne udržateľného riadenia (z dôvodu multi-prepojenosti oblasti, nedostatku jej vypuklosti a pod.), tak takéto zóny je nevyhnutné vylúčiť a trajektóriu manévrov viesť mimo nich (a predovšetkým mimo bodov zlyhania riadenia).

Všetci kvalifikovaní navigátori, pretože poznajú ponor plavidlapre priblíženie sa k brehu,vyznačujú na navigačnej mape hranicu zóny, ktorá je z dôvodu malej hĺbky, zakázaná pre manévrovanie. Okrem toho sa, podľa možností, kurz volí ďalej aj od jednotlivých nebezpečí ako sú potopené vraky, skaly a pod. V časoch, keď sa tvorili prvé mapy, do neznámych oblastí nikto nevplával s plnými plachtami ale plavili sa opatrne, neustále merajúc hĺbku, niekedy plachetnica driftovala, alebo bola ukotvená a merania sa robili zo šalupy.

Ak to umožňuje čas tak, v súlade s požiadavkou plynulosti, sa manéver prechodu z jedného rovnovážneho stavu do druhého, rozkladá na tri periódy:

1. výstup z rovnovážneho režimu,


2. ustálený manéver (sám o sebe rovnovážny režim, ale s iným vektorom cieľov),

3. vstup do nového rovnovážneho režimu.

13. Procesy riadenia v supersystémoch, možnosti ich priebehu

13.1. Pochopenie supersystémov

Teraz, po dostatočne podrobnom oboznámení sa s pojmovým a terminologickým aparátom teórie riadenia, pristúpime k podrobnejšiemu preskúmaniu procesov riadenia a samoriadenia v supersystémoch a ich hierarchiách.

Supersystém pozostáva z množiny, aspoň čiastočne jeden druhému v nejakom zmysle funkčne analogických, systémov. „Analógia“ a „podobnosť“nie sú, v kontexte tejto práce, synonymá. Analógia predpokladá možnosť priamej zámeny jedného druhým. (Plná, alebo čiastočná) podobnosť rôznych objektov predpokladá iba identičnosť procesov prebiehajúcich v priestore ich spoločných parametrov, zbavených reálnej rozmernosti.

Analógia jeurčenie súboru kvalít, ktorými disponujú analogické objekty práve v zmysle vybraného súboru kvalít. Objekty, disponujúce užším alebo širším súborom kvalít, ako určený súbor, prináležia k inej triede objektov, aj keď sú čiastkovými, alebo širšími (obsiahlejšími) analógiami objektov skúmanej triedy, rozpoznávaných podľa plne definovaného konečného súboru kvalitatívnych znakov. Vďaka čiastkovým aobsiahlejším analógiám všetky triedy objektov, ktoré sú rozpoznateľné podľa ľubovoľného súboru kvalitatívnych znakov, prenikajú vzájomne jeden do druhého a zlievajú sa do pojmu „Stavba Sveta“, Universa.

Takýmto spôsobom možnosupersystémpovažovať za množinuprvkov, systémov, ktoré sú funkčne(i keď len čiastočne alebov určitom zmysle) analogické a preto aspoň čiastočne vzájomne zameniteľné. Okrem toho sú všetky jeho prvky, v rámci hierarchicky vyššieho obsiahlejšieho riadenia,samoriadené (alebo riadené zvonku) na základe informácie, chránenej v ich pamäti. Každý samoriadený subsystém možno riadiť zvonku, pretože všetky môžu prijímať informáciu do pamäte. Každý z nich môže odovzdávať informáciu z pamäte iným prvkom svojej množiny a okolitému prostrediu, a preto je schopný riadiť a (alebo) prostredníctvom neho je možné riadenie iných prvkov okolitého prostredia. Všetky procesy zobrazenia informácie, tak vo vnútri elementov, ako aj medzi nimi v rámci supersystému a v prostredí, ktoré ho obklopuje, sú podriadené pravdepodobnostným predurčenostiam prejavujúcim sa v príslušnej štatistike.

V najjednoduchšom prípade možno za supersystém považovať pružnú (flexibilnú) automatickú výroba spolu s personálom. Stavba sveta, Universum ako celok, je tiež supersystémom. Vďaka obsiahlejším i čiastkovým analógiám vystupuje aj Stavba sveta, Universum ako množstvo vzájomne vložených supersystémov so (stále sa včase meniacou)štruktúrou, určenou rôznymi subjektami podľa rôznych súborov príznakov (t.j. svirtuálnou štruktúrou)ako objemnejší (obsažnejší) supersystém. Vzájomná vloženosť supersystémov predpokladá existenciu elementov patriacich súčasne k rôznym supersystémom, a ako dôsledok predpokladá existenciu náhle sa objavujúcich a zasa miznúcich štruktúr, ako bublín na mlákach pri ďaždi...

V závislosti od organizácie môže byť,intelekt (algoritmus spracovania informácií ):

-         vonkajší

-          môže ho obsahovať supersystém a byť ako (nedeliteľný celok alebo skladajúci sa z podmnožín) zložený zbezintelektuálnych elementov

-          môžu ho mať jednotlivé elementy samotného supersystému, (pričom nie nevyhnutne všetky);

-          môžu maťjeden (alebo viaceré) elementy supersystému vo vnútri svojej vlastnej štruktúry elementy, tiež disponujúce intelektom.

Prítomnosť intelektu je podmienkou pre vznik, existenciu supersystému a aplikovanie plnej funkcie riadenia buď v samotnom supersystéme alebo v obsiahlejšom, hierarchicky vyššom riadení, do ktorého rozsahu pôsobnosti daný supersystém patrí.Preto tam, kde to nie je podstatné, budeme otázku lokalizácie intelektu mlčky obchádzať.

Súborným intelektom budeme nazývať intelekt, uskutočňujúci samoriadenie supersystému ako jednotného celku v rámci hierarchicky vyššieho obsiahlejšieho riadenia, nezávisle od jeho lokalizácie vo vzťahu k supersystému. Môže to byť supersystémbez intelektu (ako v prípade materiálnej bázy pružnej automatizovanej výroby), ako aj supesrsytém v ktorom bolintelekt vytvorený (a je prítomný) alebo ajbol nejakým spôsobom zrodený samotným supersystémom.

Ak sú supersystémy tvorené množinou subsystémovmôžu existovať nehybne, stabilne v nejakom rovnovážnom režimealebo miznúť s miznutím elementov.

Ak majú obnovujúcu sa elementárnu bázu môžu, v nejakom rovnovážnom režime, stabilne existovať počas života niekoľkých pokolení subsystémov.

Môžu to byť aj evolučne sa rozvíjajúce supersystémy, ktoré ako celok a aj ich jednotlivé subsystémyod momentu svojho vzniku disponujú:

-určitou rezervou udržateľnosti v okolitom prostredí alebo;

- určitým potenciálom rozvoja svojich kvalít (vďaka zmene organizácie tak vo vnútri supersystému, ako aj vo vnútri jeho jednotlivých prvkov).

Po zavŕšení osvojenia si potenciálu rozvoja supersystému a jeho podsystémov sa mení charakter interakcie supersystému s jeho okolím i vnútorná organizácia procesov v supersystéme čo je sprevádzané nárastom rezervy udržateľnosti supersystému voči tlaku prostredia a (alebo) nárastom produktivity (výkonnosti, sily, vplyvu) supersystému voči prostrediu.

Proces osvojenia si potenciálu rozvoja môže zaberať niekoľko pokolení elementárnej bázy supersystému amôže byť zavŕšený aj vpriebehu existencie len jedného pokolenia. Po zavŕšení tohto procesu supersystém existuje nejaký čas v istom rovnovážnom režime s prostredím buď ako nehybný, strnulý alebo ako supersystém s obnovovanou elementárnou bázou. Pritom sa môže stať základom pre supersystémy ďalšej generácie alebo hierarchicky vyššieho supersystému. Nás bude ďalej zaujímať proces osvojenia si potenciálu rozvoja supersystému.

13.2. Osvojenie si potenciálu rozvoja

Preskúmajme supersystém včlenený do prostredia s určitými cieľmi bezprostredne po začatí procesu jeho adaptácie k prostrediu a osvojenia si potenciálu rozvoja. Prostredie to sú v tomto kontexte procesy s ktorými má supersystém do činenia, ktoré naň vplývajú a na ktoré vplýva on sám. Objektívne existujúce procesy môžu byť pre riadiaci subjekt záujímavé, buď ako materiálne (hmotné alebo energetické) procesy, alebo ako informačno-algoritmické alebo obidva zároveň. To vedie k vzniku dvoch druhov ohraničovania sa a/alebo lokalizácie supersystému ako celku a jeho subsystémov v matrici predurčenia bytia (miery) Stavby sveta, Universa, ktorých charakteristiky sa môžu v čase meniť.

Po prvé - priestorová lokalizácia. Pojem „priestor“ tu možno definovať informačnú charakteristiku materiálnych objektov Vesmíru, odzrkadľujúcu v jedinečnej, subjektívnej, čiastkovej miere ich vzájomnú vloženosť a usporiadanosť podľa hierarchických stupňov Vesmíru v súlade s matricou predurčenia existencie Stavby sveta. Príkladom takéhoto nejednoznačného subjektivizmu lokalizácie sú heliocentrický a geocentrický modelchápania slnečného systému.

Po druhé - informačná lokalizácia. Pod týmto pojmom sa rozumie, vzájomná vloženosť a hierarchičnosť odzrkadľujúca v subjektívnej miere riadiča (strojcu, manažéra) a charakteristiku informačných objektov121(nehľadiac na materiálne nosiče) na ktorých je informácia tiež zapísaná vsúlade smatricou predurčenia existencie Stavby sveta, Universa.

Uvedieme príklad zmeny informačnej lokalizácie. Jeden redaktor všetko vysvetlí vPredslove ku knihe avDoslove, hoci texty sa môže odlišovať iba názvom „predslov“ alebo „doslov“. Iný tú istú informáciu rozptýli do množstva poznámok pod čiarou a vysvetliviek v samotnom texte knihy. Čitateľ, ktorý informáciu z knihy prijíma, si pri každej z variant vytvorí vo svojej subjektívnej miere inú verziu tak priestorovej ako aj informačnej lokalizácie zápisov a zmení svoju subjektívnu mieru.

Pre každý zo subsystémov tvoriacich supersystém je celý zvyšok supersystému časťou vonkajšieho prostredia. Všetky subsystémysú do určitej miery,zabezpečovania si svojej činnosti v materiálnej (energetickej) a informačno-algoritmickej oblasti, autonómne. Vďaka tomu je, v uvedenom zmysle, supersystém ako celok, tiež do istej miery autonómny. Avšak vo vzťahu k prostrediu môže byť neuzavretý, čo znamená, žesvoju existenciu môže udržiavať na úkor zdrojov prostredia, alebo môže mať jeho výmena s prostredím obojsmerná.

Informačno-algoritmické zabezpečenie (samoriadenia) správania sa subsystémov, vktorom je obsiahnutý potenciál rozvoja, je organizované minimálne dvojúrovňovým spôsobom:

1. Existuje základná časť, identická pre všetky subsystémy, ktorá zabezpečuje existenciu subsystémov v prostredí s nejakou rezervou udržateľnosti od momentu včlenenia sa supersystému do prostredia. Ak jej niet, tak supersystém nemôže zotrvávať v prostredí, ale je vytlačovaný alebo likvidovaný.

2. Adaptačná časť, rozvíjaná v každom subsystéme osobitne na báze základnej časti informačno-algoritmického zabezpečenia v procese fungovania subsystému v supersystéme i prostredí, ktoré ho obklopuje.

Základná časť, potrebná pre zabezpečenie počiatočnej špecializácie subsystémov, môže mať vlastné hierarchické usporiadanie informačno-algoritmických modulov a môže byť tvorená čiastkovými (nie nezávislými) vzájomnesa vyvažujúcimi, doplňujúcimi funkčnosťami. Príkladom je rozdelenie jednotlivcov ľubovoľného biologického druhu podľa pohlavia. Takáto usporiadanosť základnej časti primerane predurčuje aj usporiadanie adaptačnej časti informačného zabezpečenia a odzrkadľuje sa aj v štruktúrnej organizácii materiálneho nosiča informačno-algoritmického zabezpečenia každého zo subsystémov. Inými slovami, v štruktúre subsystému možno rozlíšiť oblasti, vzťahujúce sa k fundamentálnej i k adaptačnej časti informačno-algoritmického zabezpečenia122. Vo veľkých supersystémoch sa to prejavuje v štatistických charakteristikách rozdielnosti a zhody parametrov subsystémov a je to v pravdepodobnostno-štatistickom zmysle predurčené.

Vďaka tomu sú spočiatku nezameniteľné subsystémy, za nejaký pravdepodonostne predurčený čas, predsa len inými subsystémami pravdepodobne zameniteľné, pretože do ich pamäte (adaptačnej časti informačno-algoritmického zabezpečenia) môžu byť zavedené informačno-algoritmické moduly, zabezpečujúce nevyhnutnú špecializáciu pri zámene jedného prvkuiným.

Informačná výmena medzi subsystémami v rámci supersystému i supersystému s prostredím má v rozsahu pravdepodobnostných predurčenosttínejednoznačný charakter (hierachicky vyššieho objemnejšieho riadenia) v dôsledku čoho prvky supersystému postupne kumulujú informačné odlišnosti jeden od druhého a získavajú (a pravdepodobne aj získajú ) niekoľko špecializácií vhodných pre použitie previacero čiastkových cieľových funkcií riadenia.

To vedie k tomu, že supersystém ako celok má pamäť apružnosť správania sa. To znamená, že jeho reakcia, reakcia jeho fragmentov a jednotlivých elementov na jeden a ten istý podnet z prostredia nie je jednoznačne predurčená, aj keď, na základe informačného stavu subsystémov, na ktoré prostredie v pravdepodobnostno-štatistickom zmyslevplýva, predurčená je.

Prostredie tlačí na supersystém a ako všetko v prírode aj tlak prostredia má kmitavý charakter. Nachádza sa však v pásme nízkych frekvencií (kmitočtov) vktorom sú jednotlivé susbsystémy schopné meniť svoj informačno-algoritmický stav. Inými slovami, kmity tlaku prostredia sú pomalé voči schopnosti,rýchlosti subsystémov,prispôsobovať sa. Vďaka tomu je každý zosubsystémov schopný udržateľne interagovať s prostredím a samotný supersystém ako celok môže v princípe udržateľne v prostredí existovať.

Frekvenčné pásmo, v ktorom je supersystém ako jednotný celok schopný udržateľnej spolupráce s prostredím, je určené nielen operačnou rýchlosťou jeho subsystémov (maximálna frekvencia) a dĺžkou života nimi vytváraných štruktúr (minimálna frekvencia), ale ajorganizáciou vzájomného splupôsobenia prvkov v rámci supersystému123.

Sila tlaku prostredia, ktorý je supersystém schopný v danom frekvenčnom pásmeustáť je určená aj organizáciou spolupráce jeho jednotlivých subsystémov. Pri nesprávnej organizácii tejto spolupráce jesíce principiálna možnosť zotrvania v prostredí alespolupráca s hierarchicky vyššou úrovňou (ktorej základom je komunikácia) môže byť neuskutočniteľná.

Od momentu keď začne supersystém interagovať s prostredím sa informačno-algoritmické vybavenie subsystémovich adaptačnej časti, rozvíja účasťou vobsiahlejšom, hierarchicky vyššom riadení. Informačno-algoritmické zabezpečenie samoriadenia elementov sa vtomto procese nejakým spôsobom vytvára z obsahu základnej časti a z priebežne sa meniaceho obsahu adaptačnej časti každého z nich. Hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie vplýva na jednotlivé prvky supersytému z dvoch úrovní :

a)    z úrovne procesov samoriadenia vo vnútri supersystému ako celku,


b) z úrovne obsiahlejšieho (obsažnejšieho, ho zahrňujúceho)*, hierarchicky vyššieho riadenia

Pritom sú možné konflikty riadenia tak medzi hierarchickými úrovňami, ako aj vo vnútri úrovní.

Vo vzťahu k samoriadiacemu sa supersystému môže hierarchicky vyššie obsiahlejšie riadenie vystupovať nielen ako bezprostredná priama informačná výmena so supersystémom ale i nepriamo, sprostredkovane, ako tlak zo strany prostredia na supersystém, nejakou formou riadený hierarchicky vyšším obsiahlejším riadením.Preto budeme tam, kde niet osobitných upresnení, pod hierarchicky vyšším riadením chápať priamu informačnú výmenusupersystému s jeho subsystémami.V iných súvislostiach budeme zase za hierarchicky vyššie, nepriame,sprostredkované riadenie považovaťpôsobenie na prostredie v ktorom sa supersystém nachádza a do ktorého patrí aj voči nemu vonkajšie, supersystému hierarchickou úrovňou rovnocenné riadenie. Pod hierarchicky vyšším,obsiahlejším riadením budeme nazývať ich súhrn, celok.

Niet nezmyselnosti, nesúrodosti v tom, že sprostredkované riadenie možno zároveň vykonávaťaj nie-sprostredkovane (teda bezprostredne, priamo). To čo jeden systémom vníma ako celé prostredie, môže byťpre prvý objemnejší supersystém lenčasťou ním vnímaného prostredia alebo prostredie môže byť reprezontované súhrnom vplyvov supersystémov jednej hierarchickej úrovne na skúmaný supersystém.

Prostredie predstavuje súbor supersystémov vyčleňovaných zcelostnosti Stavby sveta, Univerza podľa rôznych kvalitatívnych príznakov. Hierarchia supersystému je daná rozširujúcou sa následnosťou objemnejších vložení.

V takom chápaní prostredia je v množine „matriošok“ najvyššou v hierarchii tá najväčšia, v ktorej sa nachádzajú všetky ostatné. Rozdiel je iba v tom, že každý zo supersystémov-matriošiek je aj sám o sebe systémom a súčasne je aj súčasťou, ho obklopujúcich, objemnejších supersystémov a pritom každý zo spomínaných supersystémov sa nachádza pod hierarchicky Najvyšším bezprostredným i sprostredkovaným riadením.

Chápanie oddelenia hierarchicky vyššieho obsiahlejšieho riadenia supersystému ako niečoho „nezmyselného, nesúrodého“ je dôsledkom zabúdania faktu vzájomnej vloženosti (prenikania jeden do druhého) celého radu iných supersystémov, okrem práve skúmaných. Skúmanie každého supersystému, jeho vyčlenenie z celostnosti Stavby sveta, Universa, Stvorenia, je jednou z etáp plnej funkcie riadenia, a to je vždy subjektívne.

Celostný komplexný proces orientovaniasa v Stavbe, v Usporiadaní sveta,proces rozpoznania supersystému podľa zvoleného súboru príznakovpozostáva zrozpoznania riadeniav prostredí ako takom (alebosamoriadenia supersystému v prostredí) a z hierarchicky vyššieho riadeniasupersystému, ktoré zahrňuje tak priame, ako aj sprostredkované (nepriame) riadenie.

Ak sa pozrieme na supersystém z pozície intelektu,ktorý je súčasťou supersystému,tak existencia supersystému sa bude javiť akojeho zotrvávanie pod tlakom prostredia. Avšak intelekt, ktorý vo vzťahu kpozorovanému supersystému uskutočňuje hierarchicky vyššie riadenie, sám určuje charakter svojej informačnej výmeny s pozorovaným supersystémom, s jeho vnútornou hierarchiou a s ním združeným intelektom. Ztohto dôvodu môže mať hierarchicky vyššie riadenie veľmi rôznorodý charakter. V maxime je to nepretržité vydávanie priamych príkazov združenému intelektu a kontrola ich plnenia a v minime je to poskytnutie plnej samostatnosti v riadení supersystému združenému intelektu a ostatným v ňom prítomných intelektom a zapojenie hierarchicky vyššieho riadenia do procesu riadenia len v prípade vybočenia vektora chyby samoriadenia supersystému, jeho subsystémov, za prípustné hranice. Pokiaľ sa (pri pohľade zvonku) vektor chyby nachádza v rámci množiny prípustných hodnôt hierarchicky vyššieho vektora chyby, sú obe varianty vzájomných vzťahov s hierarchicky vyšším riadením navzájom nerozlíšiteľné v zmysle identičnosti vektora stavu i vektora riadiacej činnosti (signálu), rozširovaného na vnútro, supersystémovej úrovni organizácie.

Tak, či onak, v ľubovoľnej z variant hierarchicky vyššieho riadenia sa na združený intelekt supersystému, na supersystém ako celok, na jeho jednotlivé subsystémykladú dva komplexy čiastkových úloh:

1. vydržať tlak prostredia;

2. používať voľné (vplyvom prostredia nezablokované) zdroje na dosiahnutie cieľov kvôliktorým bol supersystém včlenený do prostredia (alebo v prostredí vytvorený).

Tieto dva komplexy úloh formujúciele riadenia supesrsystému voči prostrediu avonkejšie (na prostredí nezávislé) ciele riadenia supersystému a jeho subsystémov.

Samozrejme, že ak sa použijúvšetky zdroje supersystému na podporu jeho udržateľného zotrvávania v prostredí tak jeho produktivita z pohľadu cieľov, kvôli ktorým bol včlenený do prostredia je rovná nule. Ak je supersystém potláčaný prostredím, alebo ním vytesňovaný, tak nemôže byť reč o dosahovaní nejakých cieľov. Vo vektore cieľov riadenia supersystému je pretoprioritou č.1. schopnosť zotrvať v prostredí aj s rezervou udržateľnostipotrebnou pre prípad nárastu tlaku prostredia.

U biologických druhoch je to zafixované v základnej časti ich informačného zabezpečenia, u ľudských bytostísa to prejavuje v ich správaní sa ako strach a pud sebazáchovy. Rezerva udržateľnosti supersystému sa vo vzťahu k jeho zotrvávaniu v prostredí prejavuje ako počet jehoprvkov v danom čase nevyužitých na odrážanie a tlmenie tlaku prostredia. Alebo inak, je to fond voľného pracovného času všetkých prvkov supersystému. Rezerva udržateľnosti predstavuje elementárne zdroje supersystému, ktorémôžu byť, v súlade s vektorom cieľov hierarchicky vyššieho (obsiahlejšieho) riadenia, použité aj na jeho cielenú spoluprácu s prostredím. Rezerva udržateľnosti súčasne určuje aj možnú produktivitu supersystému voči prostrediu124. Osvojenie si potenciálu rozvoja supersystému znamená dosiahnuť maximum jeho produktivity podľa vektora cieľov hierarchicky vyššieho (obsiahlejšieho) riadenia.

Hodnotenia kvality riadenia supersystému či už podľa rezervy udržateľnosti jeho zotrvávania v danom prostredí, alebo podľa jeho produktivity voči prostrediu sú hierarchicky usporiadané a neantagonistické, pretože zvýšenie rezervy udržateľnosti zotrvávania v prostredí umožnuje zvýšiť produktivitu voči prostrediu.

Celková rezerva udržateľnosti supersystému pozostávajúca z týchto dvochkomponentov predstavuje nevyužívané elementárne zdroje. Preto za okamžité azovšeobecňujúce ohodnotenie kvality riadenia možno považovať disponibilnosť elementárnych zdrojovumožňujúcich vydržať nárast tlaku prostredia bez zníženia produktivity v tomto prostredí ako aj zvýšenie produktivity bez zníženia úrovne ochrany supersystému pred tlakom prostredia. Tieto disponibilné elementárne zdroje supersystému budeme nazývať elementárnou rezervou jeho udržateľnosti.

Zovšeobecňujúce hodnotenie kvality riadenia za určitý časový interval je neustály (v matematickom slova zmysle, v čase  nemenný) rast produktivity vektora cieľov hierarchicky vyššieho (rozsiahlejšieho) riadenia v čase.

Ide však o hierarchicky vyššie hodnotenie, ktoré môže byť na hierarchickej úrovni daného supersystému nepozorovateľné. Je však vždy pozorovateľný jeho princíp,uvoľnenie elementárnych zdrojov počas prebiehajúcich procesov fungovania supersystému, pri raste kvality riadenia každého z čiastkových procesov v ňom a pri dožívaní parazitických procesov.

Možnosti využitia uvoľnených elementárnych zdrojov a voľného času na hierarchickej úrovni supersystému vyplývajú z vektora cieľov hierarchicky vyššieho (obsiahlejšieho) riadenia k danému systému.

V momente objavenia sa supersystému vprostredísú množiny jednotlivých prvkov, ktoré ho tvoriausporiadané dvojúrovňovo.Prvá úroveň sú jeho jednotlivé prvky, subsystémy a druhá úroveň je supersystém ako celok.

Osvojenie si potenciálu rozvoja sa začína zo stavu keďna supersystém, pri interakcii s prostredím pôsobia podnety prostredia, ktoré sa v supersytéme informačno-algoritmicky prepracúvajú na ciele riadenia a porovnávajú sa na úrovni:

                supersystému ako celku;

               jeho jednotlivých subsystémov

         jeho menších fragmentov;.

V tejto množine cieľov možno rozlíšiť tri kvalitatívne rôznorodé zložky:

1. neprerušovaná interakcia s prostredím;

2. jednoznačne predpovedateľná,prerušovaná, pravidelne, cyklickysa opakujúca interakcia;

3. štatisticky usporiadaná125 sporadická interakcia, predpovedateľná na hierarchickej úrovni supersystému a jeho elementov iba v pravdepodobnostnom zmysle.

Keďže v tejto etape sa tvorí informačné zabezpečenie supersystému, najmä jeho základnej časti, tak v režime samoriadenia nie je supersystém bez hierarchicky vyššieho zasahovania informačne pripravený k dosahovaniu nejakých cieľov a v prípade nemožnosti odklonu od interakcie sa poškodí. Poškodenie je pravdepodobnostne predurčené, no vďaka organizácii vnútrosupersystémových procesov ho možno znížiť. To sa týka predovšetkým situácií, keď potenciál rozvoja supersystému pripúšťa koordinované využitie viac ako jedného elementu v jednej a tej istej cieľovej funkcii riadenia (koncepcii riadenia, orientovanej na čiastkový cieľ z vektora cieľov supersystému).

Interakcia supersystému s prostredím nie je možná bez zviditeľnenia informácie postupujúcej zprostredia do supersystému, čo vedie ku zmene usporiadania supersystému z  východzieho, vyššie uvedeného, dvojúrovňovému stavu „element-supersystém“. Interakcia supersystému sprostredím podľa cieľov pripúšťajúcich (alebo nevyhnutne vyžadujúcich) koordinované fungovanie viac ako jedného elementu v rámci jednej a tej istej koncepcii riadeniav čase,privedie k tomu, že:

                          neprestajná interakcia zrodí v supersystéme kontinuálne fungujúce, na ciele orientované,informačno-algoritmicky zodpovedajúce štruktúry;

                          cyklicky pravidelne sa opakujúca interakcia vytvorí tiež  štruktúry cyklicky obnovujúce svoje fungovanie. Časť znich sa po zavŕšení cyklu fungovania bude rozpadávať a časť bude čakať v nečinnosti na ďalší cyklus, keďže čas potrebný na ich organizáciu je dlhší, ako periódy nečinnosti;

                          štatisticky usporiadaná sporadická interakcia zrodí vsupersystéme neštruktúrne riadenie, ktorého štatistické charakteristiky budú snejakou chybou riadenia (rozladenosťou) v informačno-algoritmickom zabezpečení supersystémusledovať štatistické charakteristiky vstupujúceho toku podnetov z prostredia a tomu zodpovedajúcich cieľov.

Chyba riadenia vyúsťuje vždy do nejakého poškodenia supersystému. Závažnosť škody závisí od oneskorenia  reakcie supersystému na poškodzujúci podnet. Čím väčšie oneskorenie, tým väčšia škoda. Niet oneskorenia, niet škody. Táto zvláštnosť vedie ktomu, že (pri bezštruktúrnom riadení) štatisticky usporiadaná interakciasystematicky vytvára „nečinné“ štruktúry. Ak na supersystémnepôsobia podnety, takje zaneprázdnený iba udržiavaním svojej pripravenosti na efektívne vytvoreniu odozvy na prichádzajúcepodnety. Je to odôvodnené vtedy, ak škoda(vypočítaná pre dostatočne dlhé obdobie), ktorú môže spôsobiť absencia podnetov, je väčšia ako “škoda” vyplývajúca z nečinnosti elementov supersystému, krorých súčasťou sú takéto štruktúry.

Takým spôsobom prebiehajúv supersystéme súčasne procesy štruktúrneho i bezštruktúrneho riadenia. Je možné, že pritom je k dispozícii nejaká elementárna rezerva udržateľnosti pre nárast intenzity interakcie sprostredím a obsluhu ojedinelých, predtým nepoznaných spôsobov interakcie. Aj organizácia supersystému už nie je dvojúrovňová („subsystém, supersystém“), ale v priebehu vzájomného prelínania sa procesov bezštruktúrneho a štruktúrneho riadenia vytvára hierarchiu neprestajne sa meniacichštruktúr.

Toto vzájomné prelínanie sa procesov má, vprípade osvojenia si potenciálu rozvoja supersystémom,podporný, usmerňujúci vplyv.

Teraz preskúmame vzájomné prelínanie sa štruktúrneho a bezštruktúrneho spôsobu riadenia. Pri plnej funkcii riadenia prebieha :

1.                Rozpoznávanie podnetov prostredia (objektívnych javov), sktorými sa v celej mnohotvárnosti procesov Stavby sveta (Stvorenia) intelekt stretáva.

2.                Vytváranie a zlepšovanieschopnosti rozpoznávania podnetov z prostredia v budúcnosti.

3.                Formovanie vektora cieľov riadenia na podnetyz prostredia a vnesenie tohto vektora cieľov do vektora cieľov svojho celkového správania sa (samoriadenia).

4.                Formovanie koncepcie riadenia a čiastkových cieľových funkcií riadenia, vytvárajúcichucelenúkoncepciu, na princípe udržateľnosti pri predpovedateľnosti správania sa.

5.                Organizácia a reorganizácia účelových riadiacich štruktúr, vykonávajúcich cieľové funkcie
riadenia.

6.                Kontrola (dohľad) nad činnosťou štruktúr v procese nimi uskutočňovaného riadenia a koordinácia spolupráce rôznych štruktúr.

7.                V prípade potreby vylepšovanie danej koncepcie riadenia.

8.                Likvidácia existujúcich štruktúr vprípade nepotrebnosti, alebo ich udržiavanie
v práceschopnom stave do potreby nasledujúceho použitia.

Informačné zabezpečenie schopnosti samoriadenia elementov predpokladá vosvojej základnej časti informačnú výmenu medzi jednotlivými prvkami supersystému. Informácie sú pritejto výmene infomácií usporiadané v adaptačnej časti rôznorodo i keď štatisticky usporiadane. Preto v supersystéme existuje vždy pravdepodobnostne predurčená možnosť toho, že:

1.                Supersystém, niektorým svojim prvkom (intelektom, alebo automatom) odovzdá rozpoznané podnety z prostredia

2.                Rozšíri sa informáciu o rozpoznaných podnetoch.

3.                Častisupersystému, ktoré majúv určitom rozsahu vo svojej pamäti koncepciu riadenia alebo sú schopné ju vytvoriť príjmu informáciu o rozpoznaní.

4.                Koncepcia riadenia bude odovzdaná iniciátorovi vzniku štruktúry.

5.                Budú činné inak nevyužité časti supersystému alebo také časti supersystému, ktoré sa vo svojich štruktúrach zaoberajú špecializáciou nevyhnutnou na vytvorenie novej štruktúrydovtedy kým sa nezavŕši proces tvorby plnej funkcie riadenias prijateľnou úrovňou kvality.

Nedostatočnosť informačno-algoritmického zabezpečenia môže byť v rôznych etapách bezštruktúrneho riadenia doplňovaná zapojením sa hierarchicky vyššieho riadenia do procesu tak adresným, ako aj cirkulačným (neadresným) spôsobom. Samozrejme, pravdepodobnosťtohto zapojenia sa, je od nuly po jedna, čo znamená, že proces sa v ľubovoľnom štádiu môže prerušiť. Ale ak sa zavŕši úspešne, tak je tu pravdepodobnosť, že v časti supersystému, ktorá sa na procesetvorbyzúčastnila, si niektoréjehoprvky zapamätajú informáciu nevyhnutnú pre zopakovanie tohto procesu a výnimočne aj s pravdepodobnosťou jeho úspešného zavŕšenia. Ak sa supersystém stretáva s určitýmpodnetom dostatočne často, tak bezštruktúrne riadenie sa transformuje na štruktúrne, pretože štruktúra, ktorá vznikla v bezštruktúrnom riadení, nestíha,v perióde medzi postupnými výskytmi daného podnetu, zabudnúť na podnet pre ktorý vznikla*.V trojjedinosti každá matéria disponuje pamäťou. Pri činnosti intelektu uskutočňujúceho plnú funkciu riadenia získavajú informačné toky udržateľnosť a kvalita riadeniasa zvyšuje opakovaním predchádzajúcej skúsenosti. Ak je pridružený intelekt nečinný, tak supersystém alebo jeho časť je len automatom, alebo zvonka riadeným robotom.

Ztohto dôvodu stará skúsená štruktúra, ktorá hromadila kultúru intelektuálnej činnosti, s odstupom vydrží konkurenciu nových štruktúr, ktoré majú rovnaký cieľ a môžu pravdepodobnostno-predurčene vznikať paralelne s štruktúrnym riadením vprocese bezštruktúrneho riadenia. No takisto pravdepodobne môže stará štruktúra aj prehrať, pretože existuje určitá pravdepodobnostná predurčenosť toho, že bezštruktúrne riadenie zrodí spolu s príslušnou nosnou štruktúrou efektívnejšie riadenie.

Pozorovateľ, ktorý nemá poňatia obezštruktúrnom riadení, môže plne udržateľné bezštruktúrne riadenie vnímať, buď ako živelný, akoby neriadený proces126, alebo bude hľadať stabilné, skryté štruktúry tam, kde reálne nie sú. (Mánia hľadania nepriateľských organizácií, do ktorej majú sklony upadať bezpečnostné služby i niektorí „patrioti“ v krízových a predkrízových obdobiach).

Avšak štruktúrne riadenie môže byť v množstve prípadov vnímané ako bezštruktúrne. Ak súčasťouväčšiny prvkovsupersystémusú nejaké rozsiahlejšie analógie, tak tieto môžu patriť štruktúram, presahujúcim hranice daného supersystému amôžu obsahovať aj nejakú koncepciu jeho riadenia. Pozorovateľneschopný rozlíšiť v množstve častí supersystému tieto obsiahlejšie analógie neuvidí ani procesy informačnej výmeny v štruktúre ktorétieto objemnejšie analógietvoriaa preto samotnú štruktúru ani nerozpozná.

Ak pozná bezštruktúrne riadenie, tak vie z množiny prvkov samoriadenia supersystému vybraťviac menej identický proces bezštruktúrneho riadenia, ktorý do štruktúry riadenia supersystému preniká zvonku. Prípadne obidva splývajúce procesy vonkajší, štruktúrny a vnútorný, bezštruktúrny.

Pozorovateľ, nemajúci poňatia o bezštruktúrnom riadení uvidí len „neorganizovanú (náhodnú), živelnosť“alebo bude hľadať štruktúry. Ale pokiaľ sa nenaučí rozlišovať časti supersystému a k nemu patriace obsiahlejšie paralelné procesy jeho prvkov, nebude schopný nájsť (alebo rozlíšiť ) splývajúce procesy. Pritom možnosti obsiahlejších analógiísú širšie ako súborkvalít, ktorými sú charakterizované prvky supersystému.

Takéto bezštruktúrne riadenie prostredníctvom nástrojov štruktúrneho riadenia môže nastať pri vzájomnej vloženosti supersystémov jednej a tej istej hierarchickej úrovne. Príkladom toho sú štruktúry spravodajských, výzvedných a špionážnych sietí rezidentúr znepriatelených štátov a mafií. No môže to nastať aj vtedy keď je nejaký supersystém rozmiestnený na nižších úrovniach hierarchie objemnejšieho, hierarchicky nadradeného supersystému. Na hierarchickej úrovni skúmaného supersystému (lokalizovaného na nižších úrovniach objemnejšieho) nebudú viditeľné štruktúrypatriace do nižších úrovní obsiahlejšieho supersystému. Príkladom takejto hierarchie štruktúr štátneho riadenia sú dobre zorganizované kontrašpionážne a ostatné spravodajské siete, ktorých spolupracovníci, stanúc sa elementami štruktúr, sa nebudú odlišovať od cieľového okolia nepatriaceho k samotným štruktúram.

Štruktúrny spôsob riadenia nízkofrekvenčných procesov, ktorých doba trvania presahuje čas pozorovateľa, sa môže takisto chápať ako bezštruktúrny alebo ako živelný, neriadený proces. Ak trvanie procesu presahuje maximálny čas existencie jednotlivých prvkov supersystému a process je riadený štruktúrnym spôsobom, tak v supersystéme matrica (kostra, forma) štruktúry „obsadzovania funkcií“ pretrváva prostredníctvomobnovujúcich sa prvkov systému.

Príkladom štruktúr tohto typu sú historicky udržateľné štruktúry štátnej správy a vojenské zložky, zachovávajúcesi dlhodobé tradície. Ale mafie, slobodomurárske lóže, cirkevné rády a bratstvá sa na rozdiel od armády stránia verejných prehliadok svojej skutočnej činnosti. Sú to ťažko rozpoznateľné, utajujúce sa štruktúry, ktorých činnosť aj keď sú štruktúrne organizované, môže byť napriek tomu vnímaná ako bezštruktúrne samoriadenie alebo živelný, neriadený proces.

Ale úhrnom vzaté, na každej hierarchickej úrovni organizácie supersystému sa pre dosahovanie daných cieľovz bezštruktúrneho rodí udržateľné,štruktúrne riadenie. Zapájanie sa jednotlivých prvkov supersystému do trvalo fungujúcich štruktúr je pritom sprevádzané rastom elementárnej rezervy udržateľnosti, lebo v bezštruktúrnom samoriadení môže naraz prebiehať niekoľko procesov formovania štruktúr analogického určenia. Okrem toho sa v každom z týchto procesov formovania štruktúr spotrebováva čas na organizovanie tokov informačnej výmeny a osvojeniesi prichádzajúcej informácie. Tieto časové straty sú v koordinovanej štruktúre prirodzene menšie ako v bezštruktúrnom procese.

To, čo sa na danej hierarchickej úrovni javí ako bezštruktúrne riadenie, môže byť:

  (v rámci pravdepodobnostných predurčeností hierarchicky vyššieho obsiahlejšieho riadeniatvoriacich supersystém) skutočným bezštruktúrnym samoriadením množiny prvkov;

  perifériou nerozpoznávaných štruktúr, prenikajúcich do supersystému zvonku(vrátane štruktúr obsiahnutých v hierarchicky vyššom obsiahlejšom riadení);

  činnosťou vnútorných (zatiaľ nerozpoznaných) štruktúr supersystému;

  alebo súhrnom vzájomných kombinácií vyššie uvedeného.

Ak objem (náhodnej) štatisticky usporiadanej interakcie prevyšuje objem determinovanej (neprerušenej a pravidelne cyklickej) interakcie tak pokus organizácie procesu samoriadenia supersystému výlučne štruktúrnym spôsobom povedie k tomu, že buď bude značná časť cieľovo orientovaných štruktúrbude nečinná alebo nebudú v už organizovaných štruktúrach k dispozícii voľné nezaneprázdnené časti a nebude možné spolupracovať na určených cieľoch. A to je situácia jasného zlyhania riadenia, straty jeho udržateľnosti. Preto samaximum produktivity, efektívnosti supersystému, maximum jeho elementárnej rezervy udržateľnosti dosahuje pri spojení štruktúrneho abezštruktúrneho riadenia v samoriadení supersystému ako ucelenej entity. Proces osvojenia si potenciálu rozvoja sa odohráva tak v štruktúrnomriadení, optimalizáciou fungovania existujúcich štruktúr alikvidáciounepotrebných štruktúrako aj v bezštruktúrnom riadení zvyšovaním pravdepodobnosti úspešného zavŕšenia procesu vzniku a činnosti vznikajúcich štruktúr a zapojením do aktivít aspoň dostatočného počtu prvkov supersystému. Táto pravdepodobnosť a elementárna rezerva sú tým vyššie, čím väčšia je skúsenosť supersystému v zotrvávaní v danom prostredí a čím menej sa skúsenosť každého z častí supersystému odlišuje v procese jeho fungovania od skúsenosti supersystému ako celku. Posledné vyjadrenie neznamená, že obsah pamäti každej jednotlivej časti musí byť identický scelým obsahom pamäte supersystému ale znamená, že výmena informácií medzi prvkamisupersystému má byť dostatočne intenzívna, aby nedochádzalo ku zlyhaniu bezštruktúrneho riadenia kvôli nemožnosti zabezpečiť potrebnou informáciou prvkyzaoberajúce sa spríslušnými cieľmi riadenia a aby počet štruktúr vznikajúcich v bezštruktúrnom riadení nebol nadbytočný vo vzťahu k sile pôsobiaceho faktora. Alebo inými slovami je nevyhnutné aby informácie zpamäti celého supersystému boli dostupná všetkým jeho prvkom podľa ich potrieb.

13.3. Autosynchronizácia procesov v supersystémoch

V hromadných procesoch prebiehajúcich v prírode sa na najrozličnejších úrovniach jej hierarchie pomerne často stretávame so sfázovaním identických procesov plynúcich súčasne v množstve analogických objektov. Takými sú napríklad koherencia zábleskov vyžarovania svetla atómami v lasere, synchrónne záblesky celej lúky, na ktorej sedí množstvo svetlušiek, synchrónny odklon kŕdľa rybieho plôdika od nebezpečenstva, veslovanie družstva v mnohoveslici na synchronizáciu ktorého vôbec nie je potrebný zvukový signál, bubon alebo píšťala, ako v minulosti na galérach, ale napríklad aj skupinové tance. Tento jav nazývameautosynchronizácia. Autosynchronizácia sa pomerne často prejavuje vprocesoch bezštruktúrneho riadenia a na jeho existenciimôže spočívať samotné bezštruktúrne riadenie.

Pre autosynchronizáciu je nevyhnutné, aby mala množina objektov, ktoré majú prejaviť autosynchronizáciu, aspoň čiastočne identický informačno-algoritmický stav a nachádzali sa vpodmienkachumožňujúcich medzi sebou,aj keď len neadresnú, cirkulačnú informačnú výmenu. Pritommusí byť dostatočne vysokápružnosť a rýchlosť ich reakcie na odovzdanie informácie, ktorá je rovnaká pre všetky objekty.

Preskúmajme to na sociologickom príklade. Autosynchronizácia sa napríklad prejavuje počas ovácií v sálepri privítaní „drahého a všetkými milovaného vodcu“. Spočiatku je v sále ticho. Potom niekoľkí (1 - 2 osoby na 100) dosadení (nastrčení) a neskôr ďalší nimi strhnutíidiotic, začnú tlieskať. Táto činnosť spúšťa proces autosynchronizácie pretože všetci ostatní, aj netlieskajúci vedľa sediaci, majú stereotyp (návyk) tlieskania teda vedia to robiť aneuvedomujúc si príčiny a dôsledkya nezamýšľajúc sa nad situáciou sa pridajú.

Sediaci vedľa dosadených začínajú tlieskať pretože sa zvonku späšťajú ich vnútorné stereotypy bezmyšlienkovitého správania sa a tak je postupne do tohto procesu vovedená celá sála. Následne začína takmer každý načúvať tlieskaniu susedov a musí vynakladať silu vôle, aby netlieskal spolu s nimi. Je to tým, že na úrovni identických stereotypov je netlieskajúcim tlieskanie suseda vnímané ako okríknutie za nevhodnosť vlastného netlieskania, prichádzajúce cez obvody spätnej väzby. Spustiac proces autosynchronizácie nastrčená skupinka potom, ako ich susedia už začali búchať dlaňami, nemusí už nič viac robiť, kým energetický potenciál sálu nebude vyčerpaný v „nezmyselnej“ovácii a nastrčenou skupinkou spustený proces sa nepreruší a nerozpadne. Aniekedy nemôže potlesk zastaviť ani „milovaný vodca“nenápadným mávnutím ruky.

Tlieskanie možno skúmať aj ako odovzdanie jedného bitu informácie. Autosynchronizácia však môže byť postavená aj na zložitejších informačno-algoritmických modulochobsahujúcich väčšie objemy informácií.

Vytvorenie a rozšírenie identických informačnoalgoritmických modulov (stereotypov rozpoznávania, vzťahov, správania sa) vsupersystéme a ich následná aktivizácia v supersystéme cez štruktúry, generátory autosynchronizácie,umožňuje riadiacej štrutúre, ktorá má k dispozícii plnú funkciu riadenia,bezštruktúrne riadiť to, čo nemôžu riadiť jej výkonné štruktúry.

Potenciál autosynchronizácie takého druhu „klavíru v kroví“ na ktorom možno neočakávane niečo zahrať má spoločnoť v „divadelnej hre“ burzovej horúčky, prezidentských volieb, občianskej vojny. Avšak „klavír“ nehrá sám a už vôbec nie je „v kroví“ maskovaný sám sebou, na čo sa obyčajne zabúda, alebo sa nad tým nezamýšľa...

Priobojstrannej informačnej výmenesupersystému s hierarchicky vyšším (obsiahlejším) riadením je bezštruktúrne riadenia tým lepšie, čím lepšie kopírujú vektory cieľov samoriadenia súborného (združeného) intelektu supersystému a hierarchie intelektovpôsobiacich vo vnútorných štruktúrach vektoraciele hierarchicky vyššieho (obsiahlejšieho) riadenia predmetného supersystému a čím zreteľnejšie sa hierarchicky vyššie riadenie supersystému odlišuje od agresívneho vonkajšieho riadenia.

13.4. Súborný (skupinový) intelekt v supersystémoch

Ak disponujú jednotlivé prvky tvoriace supersystém individuálnym intelektom, tak pri vzájomnej informačnej výmene začnú medzi sebou (pravdebodobnostne predurčene) tvoriť súborný intelekt. Skoršie opisovaný model s ruletou a lotériovými bubnami, ktorý pri pohľade zvonku vyzerá byť intelektom, pripúšťa prítomnosť nejakej skupiny „žiakov“ a ich „kapitána“, ktorý berúc na seba úlohu (rolu) súborného intelektu sipotom ako skupina vymieňa kartičky s odpoveďou a odpovedá na otázky „profesora“.

Ak sa v televíznom programe „Čo? Kde? Kedy?“ zíde za stolom skupina „znalcov“ tak môžu vytvoriť súborný intelekt, ktorého moc je určovaná priepustnosťou v ňom dominujúcich kanálov rečovej i mimicko-gestikulačnej výmeny informácií, nehovoriac už o emocionálnom naladení. Ak by skupina „znalcov“ bola schopná bez prejavovania emócií spaľujúcich informačné tokypochopiť celú hierarchiu kanálov informačnej výmeny, ktorými človek disponuje na rôznych frekvenčných pásmach na rôznych, no pre celú prírodu spoločných, fyzikálnych poliach, tak by sa mohli presvedčiť, že súborný intelekt nie je výmysel. Zistili by, že možnosti každého je v skupine značne vzrastajú, ak sa človek včlení do súboru127, a pokúšajúc sa ho podriadiť, sa mu neprieči. Avšak aj bez toho, len používaním rečových a mimických a gestikulačných kanálov výmeny informácií, ktorézviditeľňujú izolovanosť každého mozgu, je skupina ako celok v priemere intelektuálnejšia ako ktorýkoľvek z jednotlivých hráčov.

Dokonca aj intelektuálny líder skupiny je slabší ako jej súborný intelekt. Preto akýkoľvek pokus vzdorovaniu súbornému intelektu, pokusy podriadiť si ho, vedú minimálne k vypadnutiu zo súborného intelektu, a v ťažších situáciách aj kuzamedzeniu vplyvu súborného intelektu na jednotlivca (aj keď tento vplyv nemusí byť vždy správny, pretože aj súborný intelekt môže byť vytvorený v konflikte s Najvyšším riadením). Vzdorujúci jednotlivci nemôžu vytvoriť udržateľný súborný intelekt, a sú odsúdení upadnúť do stádovitej pomätenosti, kolektívnej schizofrénie. Súborný intelekt môže byť sám o sebe časťou mocnejšieho objemnejšieho intelektu, neseného nejakým objemnejším supersystémom. Preto otázka „V akých súborných intelektoch je účelné byť účastný a ako bezpečne vyjsť z nevhodných?“ je dôležitá a vždy aktuálna.

Za podmienky, že určitý celok tvorí počas informačnej výmeny  štruktúru, ktorá obsahuje intelekt ako procesrozptýlený v celom súbore elementov, možno intelekt vytvoriť aj informačnou výmenou medzi bezintelektuálnymi prvkami. Informačná výmena vprostredí množstva prvkov, zktorých každý disponuje iba jemu vlastným intelektom, zrodí súborný intelekt, ktorého sila je určovaná kvalitou individuálnych intelektov a organizovaním informačnej výmeny medzi nimi.

Každý intelekt vždy disponujecelkovou (súhrnnou) plnou funkciou riadenia, ktorú získava v momente vzniku. Celková, plná funkcia riadenia obsahuje v sebe čiastkové funkcie riadenia, ktorézachytili interakciu (intelektom ovládaných) objektov a subjektov a predstavujú odozvu na čiastkové faktory prostredia. To vytvára, spolus hierarchicky vyšším obsiahlejším riadením, celkový vektor cieľov a koncepciu samoriadenia intelektu na ktoré ľudia v epoche „materializmu a ateizmu“ zvykli zabúdať.

 

V množine individuálnych intelektov má každý z nich (jemu vlastný) individuálny vektor cieľov a koncepciu samoriadenia, ktoré,vzájomne sa jeden druhého dopĺňajúc, buď zrodia celostný súborný intelekt, alebo ho drobia, vytvoriac kolektívnu schizofréniu intelektov, ktoré súinak, každý sám o sebe, psychicky „normálne“.

13.5. Vnútorné konflikty riadenia v supersystéme

Vektory cieľov kumulujú, hromadia čiastkové ciele (ich nové komponenty) a pod tlakom skúsenosti z interakcie ich nosičov s prostredímurčujú ich priority. Pojem vektor cieľov možno vnímať z rôznych uhlov pohľadu zadefinovaním nasledujúcich ptívlastkov:

1.                objektívnyvektor cieľov sa v DVTR rozumie vektor cieľov, ktorý sa v práci systému prejavuje ako objektívna danosť nezávisle navyhláseniach jehoriadičov (manažérov) o jeho obsahu ausporiadaníalebo ich „inštrukciách“ na jeho nastavenie a prevádzku128,.

2.                potenciálnyvektor cieľovpredstavuje objektívne možnosti, nevyužívané zo subjektívnych príčin. Z pohľadu Najvyššiehoje v rámci hierarchicky vyššieho obsiahlejšieho riadenia jednou z častí potenciálneho vektora cieľov aj vektor chýb samoriadenia,čo je potenciál určený na využitie vbudúcich etapách rozvoja supersystému

3.                identifikovaný(pri pozorovaniachzistený) vektor cieľovje obsahová časť objektívneho (alebo potenciálneho) vektora cieľov spolu s (nevedome vloženými) chybami identifikácie čiastkových cieľov aich priorít. Tento pojem je subjektívne zobrazenie objektívneho, podmienené príslušnou úrovňou pôsobenia subjektu v hierarchii vzájomných vložeností riadenia.

4.                subjektívny(autoidentifikovaný)vektor cieľov vzniká v dôsledku snahy subjektu riadenia identifikovať svoj vlastný (objektívny a (alebo) potenciálny) vektor cieľov.

Intelekt je iba časťou informačného zabezpečenia (vybavenia) správania sa jeho nositeľa. Ak je informačné vybavenie organizované hierarchickým spôsobom, tak niektoré komponenty celkového vektora cieľov môžu byť uložené na rôznych úrovniach tejto hierarchie a v zložení celkového vektora cieľov sa môžu prejaviť poruchy.

Jeden a ten istý čiastkový cieľ sa môže opakovať niekoľko krát v rôznych častiach (celkového vektora cieľov)*, ktoré zodpovedajú rôznym hierarchickým úrovniam organizácie informačného zabezpečenia, dôsledkom čoho bude mať jeden aten istý cieľ v jednom a tom istom časovom intervalevo svojominformačno-algoritmickom zabezpečení riadenia rôzne priority. Tento stav budeme nazývať inverziou priorít.

Okrem neho môžu existovať antagonizmy tak medzi jednotlivýmicieľmi, ako aj časťami vektorov cieľov. Antagonizmi sú vzájomne nezlučiteľné, navzájom sa vylučujúce čiastkové cieles rovnakou prioritou v jednom a tom istomčasovom intervale. Antagonizmy môžu byť objektívne, vyjadrujúce nezlučiteľnosť daného vektora cieľov s príčinno-dôsledkovými väzbaminiečoho v Architektúre sveta alebo subjektívne, ktoré možnona rozdiel od objektívnych, odstrániť bezzmenybožích, prírodných zákonov.

Pri spojení niekoľkých elementov supersystému, z ktorých je každý nositeľom nejakého vektora cieľov, do štruktúry, získavatakáto ucelená štruktúraspolu so svojou elementárnou bázou aj ich vektory cieľov. To je sprevádzané zrodením celkového vektora cieľov tejto štruktúry (alebo supersystému, či jeho fragmentu), ktorý je spojením množín čiastkových cieľov (na úrovni štruktúry ako celku129) všetkých vektorov do nej vchádzajúcich elementov a je podriadený novej spoločnej hierarchii priorít cieľov. Pritom tento novovzniknutý celkový vektor cieľov nielenže dedí odchýlky vektorov cieľov z existujúcich vo vektorochcieľov elementov tvoriacich štruktúru, ale môžu vňom vznikať aj poruchy, podmienené nezlučiteľnosťou cieľov a ich priorít, zdedených od rozličných elementov.

Ľubovooľné dva vektory cieľov je možné navzájom porovnať, rozpoznávajúc zhodnosť ich čiastkových cieľov a následnosť ich priorít. Identita (zhoda) dvoch (a viac) vektorov cieľov to je zhoda usporiadania následnosti čiastkových cieľov patriacich do jednotlivých vektorov (bez inverzií priorít) v jednom a tom istom časovom okamihu (alebo v jednom a tom istom časovom intervale) pri neprítomnosti antagonizmov medzi nezhodujúcimi sa cieľmi vo vektoroch.

Za týchto podmienok je riadenie (podľa cieľov a priorít) v princípe uskutočniteľné bezkonfliktným spôsobom na základe určitej, všetkých účastníkov zahŕňajúcej, obsiahlejšej koncepcie riadenia v pri zhode ich vektorov cieľov. Inými slovami identita,zhoda vektorov cieľov zodpovedározsahu parametrov, vktorom je vprincípe uskutočniteľné bezkonfliktné riadenie. Tento pojem sprevádza iný pojem,rezerva udržateľnosti bezkonfliktného riadenia podľa hĺbky zhody vektorov cieľov.

Keď sa riadenie uskutočňuje v stave, že sa vektory cieľov nezhodujú, môže maťtakéto riadenie vnútorne konfliktný, konceptuálne neurčitý charakter (ak nie počas celej dĺžky trvania procesu, tak možno len v niektorých časových intervaloch).

Dôsledkom hierarchičnosti čiastkových cieľov vo vektoreje nemožnosť zjednotenia niekoľkých cieľových vektorov do spoločného vektora,čím vznikajúchybné spoločné vektory cieľov, ako aj spoločné vektory, ktoré majú väčšiu zhodu s niektorými čiastkovými vektormi. Sila súborného intelektu, vznikajúceho pri informačnej výmeneprvkov supersystému, jeho udržateľnosť a zdravie sú, pri ostatných rovnakých podmienkach, určované úrovňou zhody súborného vektora cieľov, s čiastkovými vektoromi cieľov z ktorých suborný intelekt vznikol. Druhotný proces sa prejavuje v schopnosti prvkov zosúladiť svoje vektory cieľov  so súborným vektorom cieľov a vektorom cieľov supersystému hierarchicky vyššieho riadenia. Jeho udržateľnosť (a následne aj udržateľnosť riadenia supersystému) bude v časovom intervale  určovaná zhodouvektorov cieľov (ktoré sú voči Najvyššiemu, čiastkovými).

Vo vektore cieľovkaždého z prvkov možno vyčleniť časť určovanú fundamentálnou časťou informačného zabezpečenia a časťurčenú adaptačnou časťou. Tieto dvečasti môžu byť podľa intenzity zhody vnímané ajako dva samostatné vektory cieľov.

Informačná výmena na úrovni fundamentálnej časti, aj keď samotná nevytvára súborný intelekt, môže pri súčasnej výmene informácií na úrovni adaptačnej časti informačno-algoritmického zabezpečenia tvoriť základ pre súborný intelekt. Ale iba v prípade dostatočnej hĺbky zhody fundamentálnejčasti a adaptačného fragmentu vektora cieľov, v súbornom intelekte zúčastnených elementov.

 

Pri dvojúrovňovej organizácii informačno-algoritmického zabezpečenia samoriadenia elementov môže byť časť informačnej výmeny medzi týmito elementami vedená iba na úrovni adaptačnej časti informačného vybavenia. Okrem toho, zdôvodu neosvojenia si potenciálu rozvoja informačno-algoritmického vybavenia, môžu byť zablokované jednotlivé oblasti a celáalebo určitáčasť informačnej výmeny môže mať ohraničený dosah aobmedzenú priepustnosť. Všetko to vedie k tomu, že široko v prostredí rozložený supersystém sapod vplyvomurčitých (široko lokalizovaných, a rýchlejšie konajúcich) faktorovnedokáže správať ako jeden celok a rozpadáva sa na množstvo regiónov. Tieto regióny sú však na adaptačnej úrovni informačného vybavenia, a pretozostávajú navzájom informačne izolované.

Dôsledok týchto prvotných, sú druhotné príčiny, ktorými sú nezhoda, nesúlad systémov kódovania informácií na úrovni adaptačnej časti vrôznych regiónoch supersystému. V každom z takýchto autonómnych regiónov supersystému je pravdepodobnostne predurčený vznik štruktúry, ktorá obsahuje na úrovniregionuplnú funkciu riadenia celku.

Autonómne oblasti v supersystéme sú jednotky jednej a tej istej hierarchickej úrovne usporiadania vzájomnej vloženosti riadenia. Autonómne regióny obsahujú hierarchiu štruktúr od jednotlivého elementu až po regionálne centrum riadenia, predstavujúce  štruktúru, ktorá je informačno-algoritmicky napojená na vonkajšie alebo hierarchicky vyššie (obsiahlejšie) riadenie. Regionálne centrá majú s regiónom združený, spojený intelekt uskutočňujúci plnú funkciu riadenia. Primerane tomu, môžu mať jednotlivé regióny v usporiadaní vzájomnej vloženosti riadenia rovnaký význam akýmá supersystém ako celok, pričom niektoré autonómne regióny môžu byť vložené viných autonómnych regiónoch tak, že ich význam bude menší v porovnaní s významom supersystému ako celku.

Malý stupeň osvojenia si potenciálu rozvoja regiónov (ich malá elementárna rezerva udržateľnosti) a ohraničenosť tempa rastu kvality riadenia v nich spúšťa vnútro-supersystémový proces pri ktorom dochádza kprenikaniudo supersystému zvonku, činnosťou centra riadenia autonómnych regiónov130. To je do istého stupňa ekvivalentné navýšeniu elementárnej rezervy udržateľnosti regiónu pri nezmenenej úrovni intenzity interakcie regiónu s prostredím, v tom zmysle, že zvýšenie kvality riadenia by,pri nezmenenej početnosti elementárnej bázy, viedlo k uvoľneniu sa elementov z riadiacich procesov prebiehajúcich v regióne.

Ak sa sféry činnosti regionálnych centier riadenia dotýkajú plnej funkcie riadenia v každom zregionálnych centier,potom získavajú celosupersystémový význam. Avšak riadenie supersystému ako jednotného celku je možné iba pri uskutočňovaní ucelenej, rovnakej plnej funkcie riadenia v každom regióne. Aksa  regionálnašpecifičnosť každého z nich prejavuje osobitne, mimo tohto procesu (v dôsledku „dejinnej“ osobitosti každej z nich),tak sa to rovná množstvu totožných plných funkcii riadenia, čo vedie k zhode riadenia rôznych regionálnych centier. V opačnom prípade (v dôsledku informačnej výmeny medzi autonómnymi regiónmi) vznikajú v rámci jedného regiónu supersystému podmnožiny jeho subsystémov pracujúcich na realizácii navzájom sa vylučujúcich cieľov a koncepcií v rôznych intervaloch a v rôznych časových okamihoch. To jekonceptuálne neurčité riadenie. Ak sa to nepodarí v prijateľnej dobe prekonať tak je toveľmi nebezpečné tak pre regióny supersystému ako aj pre supersystém ako celok (i iné naviazané subsystémy). Je to druh konfliktného riadenia, ktorý má tú zvláštnosť, že na rozdiel od jasného konfliktu, kde jedni neustále pracujú pre jedni ciele a koncepcie riadenia a druhé pre iné, tak v konceptuálne neurčitom riadení jedni a tie isté prvky systémupracujú v rôznych časových okamihoch na realizácii navzájom sa vylučujúcich cieľov a (alebo) koncepciách ich uskutočnenia. Osobitosť konceptuálne neurčitého riadenia spočívatiež v tom, že objektívna konfliktnosť riadenia nie je subjektívne vnímaná ako konflikt viacerých riadení jedného a toho istého objektu.

13.6. Princíp dodatočnosti informácie a konceptuálne neurčité riadenie ako osobitný druh konfliktu riadenia.

„Koncepčne neurčité riadenie“ je pojem, ktorý obsahujevnútorné protirečenie, pretože skutočné riadenie jev súlade s nasledujúcimi bodmi vždy objektívne konceptuálne určité:

1.                Určité su ciele a ich hierarchické usporiadanie podľa významu v rámci celkovej množiny cieľov a

2.                Určité sú tak prípustné ako aj neprípustnéprostriedkydosahovania každého z cieľov riadenia.

Neurčitosti oboch druhov, inými slovami nekompatibilita v množine definovaných koncepcií riadenia súčasne zavádzaných do života, vytvára(podľa plnej funkcie, pred všetkými ostatnými variantmi riadenia)za neprítomnosti skutočného riadenia a chýb riadeniailúziu riadenia, až do úplnej straty riaditeľnosti podľa ohlásenej koncepcie. To môže byť sprevádzané tzv. „tichým“ riadením, ktoré pôsobí v súlade s inou koncepciou, zahŕňajúcou alebo negujúcou prvú.

Konceptuálna neurčitosť v riadení súvisí s princípom dodatočnosti informácie131 o objektívnej realite, ktorá sa prejavuje v zladení alebo antagonizme informácie zvonku vloženej do systému,či už zverejnením alebo potichu.

Čo znamená princíp dodatočnosti informácie, ukážeme na konkrétnom príklade. Pojem „pravouhlý trojuholník“ je objektívne sprevádzaný vzťahom známym ako Pytagorova veta. A ak je ohlásené len jedno z nich, tak to druhé, ak aj zostáva neznámym pre ten, či onen subjekt, bude objektívne sprevádzať prvé vyjadrenie vo všetkých druhoch činnostipri ktorých sa jedno z nich spomenie.

V súlade s princípom dodatočnosti informácie ju, vo fungovaní veľkých informačných systémov, vrátanenami skúmaných supersystémov, vždy prítomná:

    informácia, im vlastnáverejným deklarovaním a

    informácia, im vlastná„v tichosti“

(to jest neznámej alebo „rozumejúcej sa samo sebou” informácie ale priamo nezverejnenej len sprostredkovane zahrnutej a definovanej prostredníctvom objektívnych príčinno-dôsledkových podmieneností konštrukcie a existencie systému v okolitom prostredí).

Pritom sú možné dve triedy informačných systémov: kladné (súladné), v ktorých je dodatočná informácia prítomná v nich „v tichosti“objektívne a supersystémy do ktorých sa doplňujúca informáciadostala zvonku zverejnením. No môžu existovať aj systémy, predstavujúce svojho druhu „trójskeho koňa“, pri ktorých sú deklarované princípy,ohlásené pri ich zostavení,potlačované počas ich skutočného fungovania inými princípami, ktoré boli do nich infiltrované „v tichosti“ a neboli priamo zverejnené. Tieto „tiché“ princípy „sa rozumejú samo sebou “ ale niekedy inak tvorcami systému a inak jeho používateľmi, alebo pre niektorého z nich zostanú neznáme (prípadne pre oboch, keď tvorcovia neriadia „trójskeho koňa“ podľa plnej funkcie riadenia).

„Тrójske kone” sú v civilizáciáchvýlučne technologického pôvodu aobsahujúvyhlásenia súhlasné (konformné), s Architektúrou sveta a „v tichosti“tento informačný obsah prekrúcajú. To je dôsledo chýb alebo zlomyseľnosti tvorcov systému. Pre ohraničenosť informačnej kapacity nositeľov aohraničenosť prostriedkov odovzdávania a spracovania informácií v princípe nemožno zostrojiť taký informačný systém, v ktorom by nebolo možné do neho voviesť, pomocou zamlčaní rôzneho druhu, nejakú informáciu. Navyše, v systéme vždy prítomné deklarovania sú drobnou súčasťou „zamlčaní“, ktoré si človek pôvodne nevuvedomoval ale v Objektívnej realite boli prítomné. Z tohto dôvodu je potrebné sa snažiť, aby rôzne informácie vovedené do systémov oficiálnymdeklarovanímboli pri ich konštruovaní a fungovaní v súlade s objektívnymi „zamlčaniami“, ktoré sú vlastné Objektívnej realite.

V spoločnosti by zákazník a spotrebiteľ každého systému mal toto chápať a starať sa o to, aby systém zamlčaní, prijatý projektantami, neprotirečil tomu čo zákazník a (alebo) spotrebiteľ chápe ako „samo o sebe platné“.

Procesom osvojovania si potenciálu rozvoja, ktorý prebieha v supersystémoch a v ich viac alebo menej autonómnych regiónoch, je vlastná prevaha niektorého typu dodatočnýchinformácií - zverejňovaných alebo zamlčovaných. Buď je tam súlad alebo konfliktnosť zverejnení azamlčaní. Pritom súlad zverejnenej a zamlčanej informácie nie je v supersystémoch, ku ktorým patrí aj ľudská spoločnosť, jednoznačný ako vo väčšine technických systémoch a vo vede, ale je daný množstevne v rámci pravdepodobnostných predurčeností132, čo sa pri supersystémoch popisuje štatistickými metódami.

13.7. Obnova riadenia supersystému ako ucelenej entity.

Vznikom autonómnych regiónov môže v supersystéme dôjsť ku koexistencii niekoľko regionálnych centier riadenia, pričom každé z nich môže mať tendenciu vykonávať plné funkcie riadenia na celosupersystémovej úrovni a v činnosti každého z nich bude tak objektívne vznikať tendencia k riadeniu celého supersystému ako ucelenej entity podľa plnej funkcie riadenia. Do tohto momentu túto úlohu riadenia riešilo priamo vyššie riadenie  supersystému až po hierarchicky Najvyššie.

Keď vznikajú štruktúry s tendenciou k riadeniu supersystému ako celku podľa plnej funkcie, takv ňom začne pôsobiť s ním spätý intelekt. Ak elementy (subsystémy alebo ichčasti) tvoriace supersystém sami disponujú intelektom, tak každá zo štruktúr ašpirujúcich na riadenie supersystému (a jeho regiónu) ako jedného celku, môže buď objektívne napomáhať procesu formovania celosupersystémového súborného intelektu, alebo mu môže prekážaťpokusmi zameniť svojou intelektuálnou silou ešte nesformovaný súborný intelekt supersystému.

Maximálna výkonnosť supersystému a maximálna elementárna rezerva jeho udržateľnosti sú dosahované pri bezkonfliktnom samoriadení. To prebieha od okamihu, keď supersystém zrodí súborný intelekt, ktorý je v určitom čase udržateľný a vykonáva plnú funkciu riadenia supersystému (z toho dobre vidieť, že intelekt je proces). Samozrejme že súborný intelekt musí pritomuskutočňovať nekonfliktné riadenie voči kritériám hierarchicky Najvyššieho riadenia. Maximálna celková rezerva udržateľnosti supersystému sa dosahuje pri súlade koncepcie jeho samoriadenia, uskutočňovanej súborným intelektom, skoncepciou hierarchicky vyššieho obsiahlejšieho riadenia, kontrolovaného Najvyšším.

Intelektuálna sila ľubovoľnej čiastkovej štruktúry supersystému je o poznanie nižšia ako potenciálna sila udržateľného súborného intelektu supersystému. Preto akýkoľvek pokus zameniť na celosupersystémovej úrovni súborný intelekt iným ohraničeným intelektom predurčuje aj nižšiu kvalitu riadenia supersystému (a tým aj jeho regiónu alebo iného fragmentu) ako ucelenej entity. To sa bude prejavovať množstvom konfliktov riadenia čiastkových štruktúr a ich hierarchií v dôsledku nepostačujúcej identičnosti celkového vektora cieľov supersystému (jeho regiónu, fragmentu) a vektorov cieľov do neho patriacich fragmentov a elementov. Nedostatočnosť zhody vektorov cieľov potom vytvára konceptuálne neurčité riadenie.

Pri pohľade zvonku je pokus zámeny súborného intelektu ľubovoľným iným, ohraničeným vnútorným intelektom supersystému ekvivalentný pokusu o prenesenie hierarchicky vyššieho obsiahlejšieho riadenia na časť supersystému. To jest, pre intelekt, uskutočňujúci takú zámenu, je to pokus vyjsť zo seba, postaviť sa nad seba (čo je nemožné) v konflikte s hierarchicky Najvyšším riadením, ktoré predurčilo, že supersystém má vytvoriť súborný intelekt.

Nedostatočne rozhľadený a zorientovanýčlovek sa bude v spoločnosti zožierať ilúziou disponovania nesmiernou mocou a druhých trýzniť nízkou kvalitou riadenia vecí verejných. A ani jedno nie je pre človeka prospešné...

Dostatočne rozumný človek sa nezúčastní na takom trápení iných  а hlupáci alebo posadnutí ľudia sú takmer nezmeniteľní.

Aledavo „elitarizmus“ spočíva práve na tom. Pokiaľ ľudstvo nezrodí celostný súborný intelekt, môže vňom byť veľmi veľa intelektuálne rozvinutých jedincov, ktorí  budú rovnako akonimi opovrhujúci, a vo väčšine nevyvinutí „tupci“, podriadení súbornému bláznovstvu, kolektívnej schizofrénii, stádovitému šialenstvu.Budú vystavení zborovej posadnutosti zo strany neľudí. Všetko sa to odráža aj v globálnej kríze biosférickej, ekologickeja v množstve “výlučne” vnútrosociálnych kríz terajšej globálnej civilizácie.

Formovanie procesu riadenia supersystému ako celku je realizované ako koncentrácia riadenia regionálnych centier riadeniavykonávajúcich plné funkcie riadenia celosupersystémového významu. Pritom každý región predstavuje supersystém sám o sebe, už nejakým spôsobom riadený ako jeden celok, a výsledný supersystém sa formujeiba ako rozsiahlejší, pozostávajúci zmnožiny dotýkajúcich sa supersystémov jednej hierarchickej úrovne. Dotýkajúce sa supersystémy vzájomne prenikajú jeden do druhého v oblasti svojich hraníc. Proces autonomizácie (osamostatňovania sa, vydeľovania sa jeden od druhého) regiónov sa začína od okamihu vzniku supersystémurozľahlo sa rozprestierajúceho v prostredí a neudržateľného v celistvosti prejeho neschopnosť osvojenia si potenciálu svojho rozvoja. Môže to byť aj čiastkový proces pri osvojovaní si potenciálu rozvoja supersystému, ktorý bol lokálne implementovaný do nejakého prostredia a začal sa v ňom rozširovať. Takisto to môže byť aj dôsledok časovej nezosúladenosti regionálnej miery (tempa) rozvoja s mierou rozvoja určenou hierarchicky vyšším riadením, buď kvôli vonkajšiemu zásahu, alebo chybami samoriadenia.

Autonomizácia regiónov je tak vždy sprevádzaná vznikom trvalých štruktúr regionálneho významu kumulujúcich informácie na pravdepodobnostnej úrovni ich pamäte a pamätejednotlivých prvkov týchto trvalých štruktúr. Tieto štruktúry sú základom adaptačnej časti informačného zabezpečenia činnosti regionálneho združeného intelektu a sú nad regionálnym hierarchickým systémom štruktúrneho a bezštruktúrneho riadenia.

Krátko po vzniku autonómie regiónov sa obsahy a hierarchie vektorov cieľov jeden od druhého líšia málo, pretože odrážajú predchádzajúcu spoločnú cestu vývoja, ktorá bola spoločná pre celý supersystém, ktorý pôsobil v jednom a tom istom prostredí(ak by sme regionálne špecifiká skúmali osobitne mimo tohto procesu). A okrem toho sú spomenuté vektory cieľov vytvorené na fundamentálnej časti, ktorá je spoločná pre všetky. Toto tvrdenieplatí najmä pre fundamentálne časti determinovanej pamäte informačného zabezpečenia. Ale pri autonomizácii budú aj rozdiely v pravdepodobnostnej pamäti, adaptačnej časti podmienené špecifikami tlaku prostredia v regiónoch a chybami interakcie s prostredím.

Náročnosť osvojenia si potenciálu rozvoja autonómnymi regiónmi „rovnakého veku“ je podobná, lebo rozdiely v ich vektoroch cieľov majú náhodný charakter a sú podriadené jedným atým istým pravdepodobnostným predurčenostiam. Informačná výmena (pri dostatočne dlhom časovom intervale) medzi regiónmi ahierarchicky vyšším riadením pravdepodobnostne predurčuje vyrovnávanie kvality riadenia vregiónoch a spriemerovanie chybovosti vektorov cieľov regionálnych centier riadenia v súlades celosupersystémovou mierou rozvoja, určenou hierarchicky vyšším (obsiahlejším) riadením. Z toho dôvodu je úspešnosť činnosti regionálnych centier v koncentrácii riadenia kolísavá. Pokiaľ proces prebieha týmto spôsobom, tak nevzniká líder,koncentrátor riadenia udržateľný počas celého časového intervalu.

Rôznorodosť do tohto procesu vnáša strata riadenia ktoréhokoľvek centra z vnútorných príčin regiónu, z ktorých hlavnou je vyčerpanie rezervy udržateľnosti v dôsledkunezhody (neidentičnosti) vektorov cieľov v systéme „hierarchicky vyššieho riadenia a regionálne združeného intelektu (centra riadenia) a na neho naviazaných štruktúr regiónu“. Z tohopotom vzniká kríza konceptuálne neurčitého riadenia.

Hierarchicky Najvyššie riadenie sa od obyčajného vonkajšieho riadenia odlišuje tým, že z jeho uhla pohľadu je odstránenie chýb v hierarchicky nižších vektoroch cieľov, účelné. Avšak na spodu (hierarchie)* môže sloboda intelektov zájsť tak ďaleko, že pomoc Zhora bude odmietnutá buď ako nepriateľská z pohľadu miestneho (lokálneho) subjektivizmu, alebo zostane ako nerozpoznaná, pretože nezodpovedá vlastným vektorom cieľov. V tejto situácii dochádza ku strate riadenia, hoci kríza konceptuálne neurčitého riadenia by mohla byť prekonaná a zvládnutá prijatím pomoci Zhora.

V regiónoch vzniká, v dôsledku narušenia cirkulácie informácie v hierarchii ich vnútorných štruktúr, strata riadenia čím sa(v porovnaní s objektívne nevyhnutným tempom) brzdia procesy odstraňovania porúch vo vektoroch cieľov a procesoch zlaďovania koncepcií riadenia rôznych hierarchických úrovní vo vnútornej organizácii regiónu. Takáto informačná uzavretosť, vznikajúca vrámci supersystému narúša procesy priameho a spätného zobrazenia133  celovesmírneho faktorazabezpečujúceho zlaďovanie čiastkových vektorov cieľov a procesov riadenia sobsiahlejšími (a) hierarchicky vyššími až do Najvyššieho.

Spomedzi metód koncentrácie riadenia v regionálnych centrách  supersystémov spomeniemeznefunkčnenie riadenia podľa plnej funkcie v konkurenčných regiónoch a pohltenie ich úlomkov, ktorý je sprevádzaný potlačením procesu vytvárania zborového intelektu a neskorším antagonizmom s hierarchiou vyššieho riadenia.

Keď sa podrobne rozpíše plná funkcia riadenia na úrovni celosupersystémového významu, zistíme, že sa v nejskrývajú možnostijej zničenia. Možno uviesťnajmä :

    potlačenie a zničenie súborného intelektu alebo skomolenie informačného zabezpečenia jeho činnosti, vyvolávajúce v konečnom dôsledku konfliktné a (alebo) konceptuálne neurčité riadenie v rámci regiónu

    bezprostredné prevzatie priamych a spätných väzieb v systéme riadenia stratou kontroly nad hierarchickými úrovňami v systéme riadenia

    cieľavedomé vytvorenie regiónmi nekontrolovaných úrovní v organizácii teda akejsi regionálnej periférie centra alebo medziregionálneho centra iného regiónu, interagujúceho s niekoľkými regiónami bez priamej príslušnosti ku ktorémukoľvek z nich

    zničenie elementárnej bázy a nosičov informačno-algoritmického zabezpečenia štruktúr riadenia atď. 


Akniektoré z regionálnych centier riadenia včlení do svojho objektívneho vektora cieľov ako svoju najvyššiu priorituskoncentrovať riadenie supersystému bez ohľadu na čokoľvek,pretože TENTO cieľ ospravedlňuje (svätí)* prostriedky jeho dosiahnutia, tak dôsledok je vznik vodcu, koncentrátora riadenia.

Informačno-algoritmické zasahovanie, s použitím cudzích systémov kódovania pri informačnej uzavretosti štruktúry uskutočňujúcej toto zasahovanie, vykonávané v dlhšom časovom intervale, sa ukazuje byť akonajviac efektívne. A to je vnímané ako líderstvo v koncentrácii riadenia. Ale takýto líder je odsúdený zahynúť hneď po „pôrode“pretože ním porodená štruktúra, koncentrátor, cez ktorú vplýva na druhých, sa informačno-algoritmicky uzatvára aj voči sebe samému. Táto štruktúra (koncentrátor) vytvára systém riadenia, ktorého centrum získava plnú funkciu riadenia aj na úrovni celého supersystému a jeho periférie prenikajú do všetkých regiónov.

Tento medziregionálny systém má tendenciu zhromažďovať askrývať ním získané informácie zo všetkých vzájomne si konkurujúcich regiónov a postupom času sa jeho skúsenosť v minimálnej miere odlišuje od skúsenosti celkového supersystému zahŕňajúceho región a vporovnaní s regiónmi vystavenými spracúvaniu (manipulácii, ovplyvňovaniu)* medziregionálnym centrom je kvalitajeho činnosti v minimálnej miere ovplyvňovaná poruchami rôzneho druhu (samozrejme, ak neberieme do úvahy počiatočnú poruchovosť takejtokoncentrácie riadenia a ňou vytváranej sekundárnej poruchovosti).

Takétomedziregionálne centrumriadenia systému sa dostáva nad všetky region avýznam líderského regiónu, koncentrátora tým  klesá na úroveň všetkých ostatných regiónov. Medziregionálne centrum si v ďalšom dáva pozor, chráni si svoj monopol na vykonávanie plnej funkcie riadenia na úrovni celého supersystému všade tam, kam prenikne jeho periféria. Koncentrácia riadenia v supersystéme sa pod jeho vedenímv dlhšom časovom intervale javí ako rozloženie regionálneho autonómneho riadenia podľa plnej funkcie celosupersystémového významu spohltením úlomkov subjektov zbavených riadenia konglomerátom s následným nepripustením znovuzrodenia samoriadenia v regiónoch podľa plnej funkcie na úrovni celosupersystémového významu.

Následkom takých udalostí sa v supersystéme rozširuje medziregionálny konglomerát, pre ktorý sú charakteristické nasledovné špecifiká:

    medziregionálne centrum riadenia získava obrovskú rezervu udržateľnosti v porovnaní s každým z ostatných centier riadenia v konglomeráte;

    rezerva udržateľnosti procesov riadenia každého centra riadenia, kontrolovaného medziregionálnym centrom je mizivá a je nastavovaná týmto medziregionálnym centrom riadenia. Základom toho je viac alebo menej efektívna realizácia jeho monopolu na plnú funkciu riadenia celosupersystémového významu a chronologicky dlhodobá neinformovanosť ním kontrolovaných centier (t.j. krátka a ohraničená pamäť, nechránenosť okruhov riadenia pred ovplyvňovaním nimi nekontrolovaných a nerozpoznaných (neidentifikovaných) kanálov informačnej výmeny alebo štruktúry či úrovne ich hierarchie, atď.).

    združený intelekt medziregionálneho centra nahrádza potenciál súborného intelektu ním kontrolovaných regiónov svojím potrnciálom (vnucujesa na miesto súborného inteleku)*

• periféria medziregionálneho centra sa v bezštruktúrnom riadení (v prípade nevyhnutnosti) stáva generátor autosynchronizácie

Systém vzájomnej vloženosti medziregionálneho centra a ním kontrolovaných periférií regiónov je v dôsledku takmer plnej podriadenosti každého regiónu ajeho štruktúr konglomerátu  riadený ako ucelená entita. Rezerva udržateľnosti riadenia konglomerátu je nakoniec oveľa nižšia ako potenciálne možná v dôsledku zaťaženia čiastkových vektorov cieľov v konglomeráte mnohými chybami (obzvlášť pri porovnaní hierarchicky Najvyššieho vektora cieľov voči supersystému). Podpora chybovosti vektorov cieľov v(kedysi autonómnych) regiónoch je základom, princípom vlády medziregionálneho centra. Nízka zhoda vektorov cieľov hrozí potenciálne konfliktami samoriadenia a vyžaduje vynakladanie zdrojov konglomerátu na ohraničenie samoriadenia na nižších hierarchických úrovniach apotláčanie rušivých procesov konfliktných samoriadení. Z týchto dôvodov je celková úroveň kvality riadenia supersystému ako celku, nízka, aj keď je koncentrácia riadenia udržateľná. Osvojenie si potenciálu rozvoja sa umelo zdržiava až do momentu ukončenia koncentrácie riadenia.

Na eliminovanie straty riadenia v konglomeráte je nutný dostatočne silnývplyv na jeho regióny na ktorého frekvenčné parametre je v dôsledku nízkej rýchlosti, malej pružnosti konania medziregionálneho centra (ktorá súvisí s nastavením nevyhnutnej hĺbky zhody vektorov cieľov v konglomeráte potrebných pre riadenie)reakcia neefektívna (alebo nemožná). Napriek tomu jetakáto strata riadenia zvratnáza podmienky, že neexistuje v supersystéme iné centrum podľa plnej funkcie riadenia celosupersystémového významu. Teda, neexistuje konkurent, pripravený vľubovoľnom momente podchytiť riadenie od konglomerátu odštiepených úlomkov, keďže samotné úlomky v momente vystúpenia z konglomerátu nie sú schopné byť nositeľmi plnej funkcie riadenia na celosupersystémovej úrovni.

Takýto rozpad a následné zjednotenie úlomkov, ako spôsob koncentrácie riadenia má však svoju alternatívu, ktorou je koncentrácia riadeniametódou predchádzajúceho vpisovania, predikčného začleňovania134. Centrum, líder, ktorý vo vývoji predbehol konkurentov alebo sa chystá raz a navždy savymaniť z konkurenčného stavu s nimi, identifikuje objektívne a potenciálne vektory cieľov svoje i konkurentov. Do svojho informačno-algoritmického vybavenia včleňuje modely správania sa konkurentov, a takým spôsobom informačno-algoritmicky pohlcuje ich štruktúrne i bezštruktúrne riadenie. Na ceste ich samostatného objektívneho rozvoja v matrici možností rozvíja svoju činnosť tak, aby sa jeho „konkurenti“ keď dosiahnu príslušnú úroveň rozvoja, sami zapájali do jeho činnosti.

Takto viaže na seba štruktúrnym a bezštruktúrnym spôsobom ich centrá riadenia a celý čas sa snaží о zavedenie a podporu maximálnej hĺbky zhody vektorov cieľov u seba a u „konkurentov“, ktorých informačno-algoritmicky včlení, zahrnie do seba.

Toto postupom času vyústi do zhodného nekonfliktného riadenia, uskutočňovaného rôznymi centrami bez zničenia regionálneho riadenia, štruktúr, infraštruktúr a elementárnej základne konkurentov. Líder, koncentrátor riadenia budujev predstihu štruktúry a infraštruktúry, ktoré v budúcnosti využije nie len on  ale aj akoby ním „pohltení“ konkurenti.

V najdokonalejšom prevedení sa pri predchádzajúcom vpisovaní, začleňovaní každé konanie konkurenta alebo protivníka nevníma začleňujúcou (integrujúcou) stranou ako ujma či škoda, ale ako prínos s pozitívnym efektom.Takéto vpisovanie, predikčné začleňovanie je postavené na princípe:

Cieľ ospravedlňujÚ prostriedky, alebo inak povedané

Účel svätiA prostriedky.

V tomto „Ú či A“ je celý rozdiel, pretože (ak sa vyskytne) jeden chybný cieľ trvá len okamih, je tolen krátka epizóda v dlhom procese používania bezchybných prostriedkov, na rozdiel od takého ničenia, kde zámerne zlé, nemravné prostriedky poškvrňujú dobrý, prospešný ciel, ako to popisuje obvyklé príslovie “(Správny) účel svätí (nesprávne) prostriedky”

Predchádzajúce vpisovanie, predikčné začleňovanie vytvára,na rozdieloddeštrukcie spôsobovanej integráciou úlomkov,novú hierarchiu štruktúr s minimálnym množstvom chýb v celej množine vektorov cieľov. Predchádzajúce vpisovanie, predikčné začleňovanie sprevádza aj tendencia formovania súborného intelektu. V procese predchádzajúceho vpisovania, predikčného začleňovania sa vzniká mnohoregionálny blok, ktorý má, v porovnaní s konglomerátom riadeným medziregionálnym centrom veľkú rezervu udržateľnosti,pretože je tu zhoda objektívnych a potenciálnych vektorov cieľov.

Okrem mnohoregionálnych blokov sa môžu v supersystéme objaviť regióny dlhodobo sa vyvíjajúce v informačnej izolácii od ostatného supersystému. Izolovaný, samostatný rozvoj v takýchto podmienkach zbližuje, „spokrvňuje“ izolovaný región a blok. Oni (spolu i jednotlivo) majú, vzhľadom na hĺbku zhody vektorov cieľov, väčšiu rezervu udržateľnosti riadenia.

Koncentrácia riadenia vsupersystéme môže v niektorých etapách osvojovania si potenciálu rozvoja postupovaťsúčasne dvoma cestami. Jedni riadiace centrá v supersystéme sa objektívne viac prikláňajú k horeuvedenému vpisovaniu, predikčnému začleňovaniu, a iné k ničeniu riadenia konkurentov a pohlcovaniu úlomkov.

Tým sa vytvára,v niektorej z etáp procesu koncentrácie riadenia supersystému obsahujúceho region, pravdepodobnosť stretu, zrážky medziregionálneho konglomerátu amnohoregionálneho bloku. Výsledok takéhoto stretu je určený nie celkovou silou, kapacitou zdrojov každej z konfliktných strán, ale subjektívnym faktorom, zviazaným hlavne s blokom.

Blok má objektívnu prevahu nad konglomerátom v rezerve udržateľnosti procesov v bloku, podmienenou väčšou hĺbkou zhody objektívnych a subjektívnych vektorov cieľov.

Avšak subjektívny vektor cieľov centra riadenia bloku (ktorý sa vydelil z bloku) sa môže staťaj antagonistickým vočijeho objektívnemu ajpotenciálnemu vektoru cieľov, predovšetkým v dôsledku informačnej a algoritmickej agresie medziregionálneho centra vočitým okruhom riadenia, ktoré nie sú kontrolované centrom bloku.

Z tohto dôvodu blok nie je počas informačnej agresie medziregionálneho centra zaistený proti zničeniu svojho centra riadenia, svojich celoblokových štruktúr a infraštruktúry.

Ale pred následkami takejto agresie nie je zaistené ani medziregionálne centrum, lebo spolu s elementárnymi zdrojmi bloku a jeho úlomkami integruje do seba aj celý súbor procesov, prebiehajúcich v bloku a podriadených objektívnemu vektoru cieľov bloku. Keďže objektívne vektory cieľov bloku majú veľmi nízku chybovosť, tak integrácia bloku do konglomerátu vyžaduje v dostatočne krátkom termíne vniesť, infiltrovať chyby doobjektívnych vektorov cieľov bloku. Na to je potrebné zastaviť činnosť vnútroblokových faktorov odstraňovania chýb vo vektoroch cieľov a rozpoznať cieľové vektory vládnuce v bloku, pretože zavedenie, infiltráciu chýb je nutné vykonať v čo najkratšom čase a cielene.

Avšak chápanie objektívneho vektora cieľov bloku v jeho súvzťažnosti s vektorom cieľov hierarchicky vyššieho obsiahlejšieho riadenia, až do hierarchicky Najvyššieho, je vec subjektívna a neľahká dokonca aj pre centrum riadenia bloku, a nieto ešte pre centrum riadenia konglomerátu.

To jest, pri chápaní sú možné chyby, zktorých najťažšou je vnímanie konglomerátu ako vlastného bloku. Inými slovami, najťažšie zo všetkého je vyhodnotiť vektor chyby riadenia vo vzťahu k hierarchicky Najvyššiemu, t.j. potenciálový vektor cieľov bloku. Neidentifikovanie (nerozpoznanie) vektora chyby riadenia pohlcovaného systému je základom nepredpovedateľnosti následkov pohltenia, t.j. pravdepodobnostná predurčenosť katastrofického riešenia neurčitostí vo vlastnom riadení konglomerátu.

Druhá strana identifikácie vektorov cieľov je spätá s časovou tiesňou, v ktorej sa nachádza medziregionálne centrum v procese integrácie dostatočne rozsiahleho bloku do konglomerátu. Vec je v tom, že pokiaľ bol blok riadený vlastným riadiacim centrom, bolo možné dostatočne presne rozpoznať objektívny celoblokový vektor cieľov i subjektívny vektor cieľov bloku, no najťažšie zo všetkého je vyhodnotiť potenciálový vektor cieľov bloku, obsahujúci reálne možnosti, nevyužívané jeho riadiacim centrom zo subjektívnych príčin.

Ciele vo vektoroch sú vždy zviazané s objektívnymi procesmi veľkého frekvenčného rozptylu. Nízkofrekvenčné kmitavé procesy v prírode sú väčšinou energeticky náročnejšie, ako kvalitatívne rovnaké vysokofrekvenčné procesy a postupom času pohlcujú energiu a algoritmiku vysokofrekvenčných. Okrem toho, s vysokofrekvenčným procesom môže byť informačno-algoritmicky zviazaný nízkofrekvenčný proces, „obrusujúci“ plynulou krivkou maximá alebo minimá vysokofrekvenčného. Príkladom toho je amplitúdová modulácia zvukového rádiovysielania135.

Reakcia bloku na pokus, snahu o jeho integráciu do konglomerátu prebieha vo všetkých frekvenčných pásmach vzájomnej interakcie. Identifikácia nízkofrekvenčných procesov (nesúcich veľkú energiu) atvarujúcichprocesov (modulátorov)* vyžaduje veľa času, ktorého niet, alebo to vyžaduje obrátiť sa na štruktúry vonkajšieho riadenia, ktoré dlhodobo skúmali, sledovali blok a možno boli aj účastní v jeho riadení a majú svoje vlastné plány do budúcna s týmto blokom, ako aj s konglomerátom. Je to o to zložitejšie, že sa aktivizujú procesy, späté s potenciálovým vektorom cieľov bloku, ktorých intenzita bola zanedbateľná do začiatku integrácie bloku do konglomerátu (vlastne dôsledkom toho sa stáva možným pokus pohltenia bloku konglomerátom).

O týchto procesoch má najlepšiu predstavu nie (jednoducho) vonkajšieale(voči supersystému) iba hierarchicky Najvyššie riadenie, ktorému sa medziregionálne centrum dosiaľ protiví, vzdoruje mu.

Avšak intenzita zhody cieľového vektora hierarchicky vyššieho riadenia a objektívneho vektora cieľov bloku je vďaka pevnosti zostavenia bloku metódou predchádzajúceho vpisovania, predikčného začleňovania hlbšia, ako u medziregionálneho centra. Je to preto, že na rozdiel od blokubudovanie konglomerátu súvisí aj s antagonizáciu fundamentálnej a adaptačnej časti informačnej výbavy. Preto je podpora bloku Zhora  pravdepodobnejšia, ako podpora konglomerátu.

Rozsiahlosť vektorov cieľov bloku je v dôsledku mnohonásobného duplikovania(bez inverzií a antagonizmov jedných a tých istých cieľov v rôznych čiastkových vektoroch) cieľov rôznych fragmentov (bloku), ktoré počas existencie bloku(porovnateľného s časom vzniku autonómnych regiónov a medziregionálneho centra v supersystéme) vytváral subjektivizmus vnímania vektora cieľov  medziregionálnym centromobnovovanie autonómneho centra riadenia bloku (alebo niekoľkých centier, uskutočňujúcich v ňom paralelné riadenie a dosahujúcich zhodu riadenia, vychádzajúceho z každého z nich) podľa plnej funkcie riadenia a pravdepodobnostnú predurčenosť vyriešenia nekompromisného konfliktu medziregionálneho centra s hierarchicky vyšším (obsiahlejším) riadením. Medziregionálne centrum pritom negarantuje po pravdepodobnej obnove riadenie v bloku podľa plnej funkcie, s vyššou kvalitou a rezervou udržateľnosti riadenia, než predtým. Po tomto môže nasledovať efektívne včlenenie konglomerátu do bloku vďaka nízkej rezerve udržateľnosti periférie konglomerátu z hľadiska hĺbky zhody vektorov cieľov, lebo obnova riadenia bloku je podľa všetkého sprevádzaná rozpoznaním (identifikáciou) príčin straty riadenia v ňom, t.j. agresia medziregionálneho centra prestáva byť pre blok tajomstvom. Je to tým (viac pravdivé), že súborný intelekt bloku je už agresiou konglomerátu prebudený a jeho činnosť sa reálne prejavuje nie len ako záblesky, aleako neprerušovaný udržateľný proces.

Ak však už na začiatku pohlcovania bloku konglomerátomv bloku udržateľne funguje súborný intelekt, ktorý sa stal (v hierarchicky vyššom riadení) novým ohnivkom, článkom ku elementom supersystému, tak konglomerát ju už odsúdený, pretože:

1.                zborový intelekt bloku má garantovanú, hierarchicky vyššiu podporu,

2.                ľubovoľný zborový intelekt je sám o sebe mocnejší, ako združenie intelektovkonglomerátu, pokúšajúce sa vymeniť  seba, podsunúť sa pod súborný intelekt bloku.

Porovnanie výkonnosti a zdrojových rezerv bloku a konglomerátu nebude v tejto situácii rozhodujúce, pretože strata riadenia v konglomeráte má pravdepodobnostne predurčený charakter stroskotania, kolapsu riadenia. Od konglomerátu odštiepený región potrebujepre svoju činnosť plnú funkciu riadenia celosupersystémového významu ktorú siv okamihu odklonu nie je spôsobilý zabezpečiť sám a blok ju poskytnúť môže. Nakoľko chybovosť vektorov cieľov v regiónoch konglomerátu je udržiavaná umelo, tak na zvýšenie rezervy udržateľnosti riadenia regiónov, začlenených do bloku, stačí centru bloku, ako minimum, nebrzdiť celosupersystémové faktory odstraňovania chýb v ich vektoroch cieľov a ako maximum cieľavedome odstraňovať v regiónoch rozpoznané defekty.

Správanie sa bloku voči regiónom konglomerátu je také isté, aké bude nútené podniknúť samotné medziregionálne centrum riadenia na svoju záchranu v konflikte s hierarchicky vyšším (obsiahlejším) riadením, predpokladajúcim osvojenie sipotenciálu rozvoja supersystému. Preto sa vo svojom konaní, uskutočňujúc predchádzajúce vpisovanie, predikčné začleňovanie bloku nestavia proti tendenciám osvojenia si potenciálu rozvoja. Konanie medziregionálneho centra v minulosti i v perspektíve však protirečí tejto tendencii, čo sa prejavuje v predchádzajúcom vpisovaní, predikčnom začleňovaní, vkladaní vysokofrekvenčných procesov do nízkofrekvenčných. Ak sa to nerobí, tak vysokofrekvenčné, nevložené procesy zrodia modulujúce (objímajúce) neriadené nízkofrekvenčné procesy, čo vyústi do neorganizovanej erupcie, spontánneho výronu energie so sprievodným zničením štruktúr supersystému, jeho elementárnej bázy a stratou jeho informácií. Vyzerá to ako kolaps riadenia a vo svojej podstate je variantou katastrofického riešenia neurčitostí v dôsledku chybovosti v riešení úloh o predpovedateľnosti správania sa (alebo vzdania sa riešenia takej úlohy).

Aby sa tomu vyhlo, musí proces riadenia prebiehať v súlade s hierarchicky Najvyšším riadením aje nutné vedieť rozpoznať v množstve informačných tokov vonkajšie riadenie supersystému a nie zavrhovať jeho upozornenia, ktorých účelnosť môže byť na úrovni informovanosti supersystému nejasná.

Vo vzťahu ku spoločenstvu, skúmanému ako supersystém, to znamená, že algoritmus predchádzajúceho vpisovania, predikčného začleňovania sa má rozvíjať orientovaním sa na prechod ku človečiemu typu usporiadania psychiky ako jedinesprávnemu pre ľudí. V takom prípade je algoritmus doshovania cieľov a nezvratnosti dosahovaných výsledkovnajefektívnejší, lebo sa rozvíja v riečisku Božieho Zámeru, zámeru Prozreteľnosti, za priamej Isprostredkovanej podpory hierarchicky Najvyššieho všeobjímajúceho riadenia.

Avšak aj nositelia démonického typu usporiadania psychiky môžu vo svojom rozvoji dosiahnuť uskutočnenie koncentrácie riadenia metódou predchádzajúceho vpisovania, predikčného začleňovania. Ale aj v tomto prípade budú u nich nevyhnutné konflikty s hierarchicky Najvyšším všeobjímajúcim riadením tak pri uskutočňovaní riadenia v rámci ich autonómneho regiónu supersystému, ako aj za jeho hranicami v rámci celkového supersystému. Pri rozvíjaní algoritmu predchádzajúceho vpisovania, predikčného začleňovania na základe démonického typu usporiadania psychiky, pri jej nesporne vyššej efektivite než pri algoritme rozvrátenia a pohlcovania úlomkovto nevyhnutne povedie ku stroskotaniu riadenia, vrhnúc jeho prívržencov do katastrofy, z ktorej niet východiska, alebo ich dovedú na okraj takejto katastrofy.

Vec sa má tak, že rozbitie autonómnych regiónov a formovanie konglomerátu je očividnejšie, je ľahšie rozpoznateľné a je to menšie zlo, než formovanie bloku metódou predchádzajúceho vpisovania, predikčného začleňovania na základe démonického typu usporiadania psychiky. Vďaka nízkej kvalite riadenia v konglomeráte a nízkej rezerve udržateľnosti riadenia v ňom, je ľahšie prejsť od konglomerátu k bloku a celostnému supersystému v ktorých vládne Človečí typ usporiadania psychiky, ako to vykonať prechodom od bloku, v ktorom vládne démonická   psychika.136

Pohltenie bloku konglomerátom môže byť sprevádzané pokusom nanútiť bloku konglomerátne stereotypy rozpoznávania hierarchicky vyššieho riadenia celého supersystému. Úspešnosť tohto pokusu závisí od vektora cieľov a udržateľnosti procesu hierarchicky vyššieho riadenia, spoločného pre blok i konglomerát alebo aj od toho či sa na danej etape uprednostní:

    urýchlená koncentrácia riadenia zo strany konglomerátu, s následným zvrhnutím štruktúry jeho riadenia;

    formovanie súborného intelektu v bloku s pohltením konglomerátu do bloku pred zavŕšením koncentrácie riadenia podľa konglomerátno-medziregionálneho spôsobu;

    učenie súborného intelektu bloku dobru, na príklade agresie konglomerátu.

Počas osvojovania si potenciálu rozvoja supersystému prebieha proces vytesnenia primitívnych schém riadenia rozvinutejšími, ktoré zabezpečujúuvoľňovaním zdrojov vyššiu kvalitu riadenia. Pritom sa štruktúrne a bezštruktúrne riadenia stávajú nerozoznateľnými. 
Už predtým sme poukázali na to, že tak aktuálne elementárne rezervy udržateľnosti supersystému ako aj jeho produktivita sú tým vyššie čím menej sa informačný stav pamäte elementov v procese ich fungovania líši od celkovej skúsenosti pamäte supersystému nahromadenej za celé obdobie jeho existencie v danom prostredí a ešteaj čím rýchlejšie sú každému z elementov v procese jeho činnosti dostupné voľné intelektuálne zdrojesupersystému.

Japonsko predstavovalo autonómny región, charakterom riadenia blízky blokovému typu, avšak na osnove démonického typu usporiadania psychiky (nekritickej bezhraničnej oddanosti Japoncov tradíciám lokálneho pyramídového systému).Nemecko boločasťou konglomerátu v ktorom sa imitoval pokus prejsť ku blokovému charakteru riadenia. Ten sa ukázal byť dostatočne úspešný na to, aby vyprovokoval Japonsko na vstup do zväzku s Nemeckom, za podmienok pre Japonsko krajne nevýhodných.

V týchto podmienkach sa agresívny potenciál Japonska ( Japonsku už dokonca aj vytlačilo emisiu obeživa pre regióny Ďalekého Východu ZSSR, ktoré chcelo obsadiť) vybil na USA v konfrontácii súsilím vnútorného „slobodo“murárskeho Euro-amerického konglomerátu (pre verejnosť)hľadajúceho (oficiálny)* dôvod na vstúpenie USA do vojny (z istých konkrétnych dôvodov)* na strane súperov Nemecka a na ZSSR v konfrontácii súsilím špeciálnych služieb za osobnej angažovanosti J. V. Stalina a L. P. Beriju pri riadení periférie sovietskej rozviedky v USA.

Vojnu zdanlivo vyhral Euro-Americký konglomerát. Blok Japonska s riadením na základoch démonického (a „zombi“)* usporiadania psychiky sa dostal na hranu katastrofy, od ktorej ho zachránilo zastanie sa osobne J. V. Stalina. Ten kategoricky odmietol pripočítať japonského cisára k vojenským zločincom (hoci z časti je pravdou, že do veľkej miery cisár bol naozaj bábkou v rukách japonských j-elitárnych „jastrabov“)*. Toto neumožnilo pohlavárom Euro-Amerického konglomerátu zlikvidovať monarchiu v Japonsku a zbaviť ho jeho národnej duchovnej podstaty podobne, ako to bolo urobené s Tureckom po I.svetovej vojne, v dôsledku prevzatia moci slobodomurárskym (dönmeh-om) režimom Ata-Türka. V dôsledku toho si Japonsko uchránilo potenciál ďalšieho svojbytného rozvoja.

Ale ( z pohľadu niektorých Rusov)* je hlavné to, že popri viditeľnom víťazstve Euro-Amerického konglomerátu sa predĺžil svojbytný vývoj bloku Ruska, a konglomerát pokračoval a pokračuje vo vývoji ku kríze riadenia metódou zasahovania do cudzích záležítostí, narúšania riadenia v susedných regiónoch a pohlcovania úlomkov.

To predpokladá vysokú rýchlosť a priepustnosť kanálov informačnej výmeny medzi elementami s ohľadom na čas, nevyhnutný na obsluhu čiastkového cieľa, každého z prvkov system. Využívanie vonkajšej informácie, ktoré sú nad možností vlastného informačného zabezpečenia pravdepodobnostne predurčuje vyššiu kvalitu každej činnosti prvku, ako jej ignorovanie. Práve z tohto dôvodu je za rozpad celostného riadenia supersystému zodpovedné znečisťovanie informačného prostredia supersystému lživou informáciou a je aj prostriedkom koncentrácie riadenia metódou rozpadu snásledným pohltením úlomkov. Aj keďrozšírovanie lživej informácie a dezinformácieumožňuje niekedy rýchlo odstraňovať priebežné chyby riadenia tak ďalší vývoj procesov následne sprevádzaný vznikom chýb riadenia vyvolaných práve touto lživou informáciou, ktorá zo supersystému nikam nezmizne, sa v niektorej etape stáva základom chybného riadenia pri vybratí tejto dezinformácie z pamäte. Z toto dôvodu v spoločnosti niet rozdielu medzi lžou zo ziskuchtivosti a „milosrdnou“ lžou, ktorá umožní „spásu“, pretože to spoločnosť nechápe a je zavádzaná. Okrem toho „dobromyseľná“ nezištná lož „pre spásu“jedného môže byť „vodou“ na mlyn ziskuchtivosti iného.Preto, ak sa v supersystémerozširuje lživá informácia úmyselne, tak sa ňou zdržuje proces osvojovania si jeho potenciálu, brzdí sa formovanie súborného intelektu a znižuje sa kvalita riadenia. To spochynňuje udržateľnosť riadenia v podmienkach, keď je do uzavretého systému možný vstup nedôveryhodnej informácie a keď sa nedôveryhodná informácia skutočne do systému dostane.

Rôznorodosť procesov riadenia je možné znázorniť natroch typoch algoritmov kvality správania sa uzavretého systému.Vo všetkých nižšie uvedených prípadoch sa jedná o riadenie podľa plnej funkcie, v tom zmysle ako už bolo definované.

PRVÝ typ algoritmov vypracovania riadiaceho riešenia je znázornený na obr. 1.

Vstupný informačný tok (vonkajšie a vnútorné informačné väzby) prichádza do prevodníka, transformátora, kde sa na základe momentálne prebiehajúcej informácie vypracováva priebežné riešenie, ktoré sa následne odovzdáva výkonným orgánom.

Táto varianta usporiadania vstupného toku informácií a transformátora informácií, ktorý vypracováva riadiace riešenia, umožňuje riadenie zvonku, pretože ak niekto na vstupe vovedie informačný tok predvídajúc reakciu prevodníka, transformátora na každú z jeho variánt, tak týmto spôsobom môže „samoriadiaci“ systém riadiť z vonku.

Ale aj keď sa riadenia z vonku neuskutočňuje, tak systém, neprestajnereagujúc na momentálnosť a podriaďujúc takmer všetky svoje zdroje priebežnej momentálnosti, nie jev staveudržateľne sa orientovať na dlhodobú perspektívu a pracovať na jej realizácii.

Nato, aby sme sa udržateľne orientovali na dlhodobú perspektívu a pracovali na jej dosiahnutí, je nevyhnutné si túto zadefinovanú perspektívu pamätať a uvedomovať si ju vkaždom okamihu spracovania práve prichádzajúcej informácie v procese vypracovania a uskutočňovania riadiaceho riešenia.

Ak je to zabezpečené, tak riadenie prebieha podľa algoritmov druhého a tretieho typu. DRUHÝ typ algoritmu riadenia je zobrazený na obr. 2.

Vstupný tok informácií sa, vnikajúc do systému, najprv ukladá do jeho pamäte. Prevodník, transformátor informácie vypracovávajúci riadiace riešenie vyberá informácie z pamäti a vždyporovnávainformácie nahromadené v pamäti s prichádzajúcou informáciou. Riadiace riešenie sa tak vypracováva na základe informácie obsiahnutej vpamäti, a tak si systém zachováva pri riadení udržateľnú orientáciu na ciele dlhodobej perspektívy. Je schopný ich dosiahnuť pretože v procese vypracovania a uskutočnenia riadiacich riešení v toku aktuálnej informácie nestráca z dohľadu dlhodobé ciele.Keď sa, za pomoci informácií odfiltrujú z pamäti vysokofrekvenčné zložky všemožných „zmätkov“, ktoré destabilizujú strategické riadenie,a systém sa podriaďuje   algoritmu prvého typu, strácajú sa ciele dlhodobej perspektívy a v procese riadenia sa systém od nich odkláňa. Pri použití algoritmu tretieho typu si systém zachováva udržateľnosť svojho pôsobenia.

Avšak pri priamom ukladaní prichádzajúcej aktuálnej informácie do pamäti je možné napadnutie obsahu pamäte a jej organizácie. Svojim charakterom je to analogické napadnutiu adresárového systému pevného disku počítačovými vírusmi (vírusy, červy, trójske kone)*, ktoré môžu zasahovať takdatabázy, ako aj algoritmy, na základe ktorých prevodník, transformátor informácií vypracováva svoje riadiace riešenie.

Inými slovami je nevyhnutná ochrana pamäte, z ktorej čerpá prevodník, transformátor informáciu nevyhnutnú vprocese vypracovania riadiaceho riešenia, čo nás privádza k algoritmu tretieho typu.

TRETÍ typ algoritmov riadenia je zobrazený na obr.3.

V tomto algoritme všetko prebieha tak ako v druhom type, ale pred uložením do pamäte prechádza vstupný tok informácie cez bezpečnostný algoritmus, ktorý rozpoznáva nedôveryhodnú a podozrivú informáciu, vrátane pokusu o priame a nepriame (sprostredkované) riadenie zvonku. Prechod cez bezpečnostný algoritmus je tu kvôli tomu, aby sa vypracovanie riadiaceho riešenia zakladalo iba na informácii, ktorá ja vyhodnotená ako spoľahlivá. V tých prípadoch, keď vznikajú ťažkosti s určením kvality informácie, algoritmus, strážca pamäte ju umiestni do špecializovanej oblasti pamäte, znázornenej na obrázku 3 obdĺžnikom s názvom „Karanténa“, pre následné vyjasnenie dôveryhodnosti. Algoritmus, znázornený na obr. 3, predpokladá, že obdĺžnik s názvom „Transformátor (menič) informácie“ má v systéme najvyššie právomoci. Preto môže premiestňovať informacie z „Karantény“ do oblasti normálnej „Pamäte“ a meniť „Bezpečnostný algoritmus“ podľa miery nahromadenia skúsenosti systému s prostredím. To vyžaduje v procese riadenia prehodnocovanie obsahu pamäte podľa kategórií „dôveryhodné“, „lživé“, „podozrivé“, „neurčené“.

Zjavný rozdiel v správaní sa systémov riadiacich sa algoritmom prvého typu a algoritmami druhého a tretieho typu je v tom, že zmena vstupného informačného toku v algoritme prvého typu vyvoláva (z pohľadu rýchlosti reakcie „Prevodníka transformátora informácie“) okamžitú zmenu riadenia a v algoritmoch druhého a tretieho typu zmena vstupného informačného toku nemusí vyvolať nijakú viditeľnú zmenu riadenia, alebo až po nejakom(niekedy aj veľmi dlhom) čase. Avšak ak sa do algoritmu vypracovania riadiaceho riešenia zapojí prognóza správania sa systému (použije sa schéma „prediktor-korektor“) tak zmena riadenia môže predbiehať zmenu toku vstupnej informácie (konať v predstihu)*. Jednako len, nehľadiac na túto zdánlivú nevšímavosť v správaní sa ku vstupnému toku informácií,vstupná informácia nie je v algoritmoch druhého a tretieho typu ignorovaná. Na rozdiel od  algoritmu prvého typu sa v nich informácia spracováva tak, aby bola umožňovala dosiahnutie cieľov dlhodobej perspektívy činnosti systému alebo aby sa na jej základe ukázala nemožnosť dosiahnutia tejto perspektívy137ktorej účelom bolo jeho ovládanie.

Algoritmy tretieho typu zo skupiny popísaných majú najvyššiu odolnosť proti poruchám tak voči vysokofrekvenčným šumom prostredia a vlastným šumom systému, ako aj voči snahám o riadenie systému zvonku, zameraných na podriadenie si riadenia na základe vlastného prevodníka, transformátora informácií alebo s cieľom jeho vylúčenia z procesu riadenia.

Nutnosť prechodu v riadení od algoritmu tretieho typu k algoritmu prvého typu treba posudzovať ako mimoriadnu udalosť, výnimočný stav, havarijný režim riadenia, v ktorom je prvoradou úlohou riadenia odhalenie vnútorných rezerv systému a rezerv vonkajších okolností. Ich využitie umožňuje obnoviť normálne riadenie podľa algoritmu tretieho typu.

Iba riadenie podľa algoritmu tretieho typu umožňuje vytvoriť rezervu udržateľnosti systému, udržiavajúc počas nejakého obdobia riadenie podľa algoritmov prvého typu. Pri odmietnutí prechodu od algoritmov riadenia prvého typu k algoritmom riadenia tretieho typu sa rezerva udržateľnosti systému neodvratne vyčerpá av budúcnosti privedie systém ku neodvratnej katastrofe. Táto stratégia pomerne často nachádza svoje vyjadrenie vo fráze: “Tu niet kedy dumať a diskutovať, treba konať, sami vidíte, aká situácia nastala.“ No pridržiavanie sa tejto stratégie (stratégie typu „Pracovať! Nepremýšľať!“)* vedie k tomu, že, ak sa (samé od seba) okolnosti nezmenia,nevyhnutne nastane katastrofa. No to sa, ako je známenestáva, lebo okolnosti sa vždymenia len pod vplyvom nejakého riadenia.

Ak sa v supersystéme nevyskytuje nedôveryhodná informácia alebo v ňom vládnu algoritmy riadenia tretieho typu s dostatočnou efektívnosťou, tak (v prípade osvojenia si potenciálu rýchlosti reakcie a priechodnosti kanálov informačnej výmeny) sa všetky štruktúry, v hierarchickom rebríčku od jednotlivých základných prvkov po supersystém, stávajú subjektívne neudržateľnými. Subjektívnu neudržateľnosť chápeme v tom zmysle, že ak sa štruktúra, ktorá obsahuje informáciu a algoritmus, stretáva s nepri,eraným tlakom prostrediaje, tak vychádzajúc z potreby zvýšenia kvality riadenia celého supersystému, sa môže ukázať výhodnejšie prerozdeliť informačno-algoritmickézaťažovaniejednotlivých prvkov supersystému. Toto je však v moci iba súborného intelektu, silného vonkajšieho riadenia a hierarchicky Najvyššieho riadenia.

Keďže neurčené vonkajšie riadenie môže byť voči supersystému a jeho elementom agresívne, tak otázka rozlíšenia pôvodcov, zdrojov vonkajších informačných vplyvovje v procese samoriadenia supersystému vždy otázkou Číslo 1.

13.8. Vzájomne vložené supersystémy s virtuálnou štruktúrou

Ak supersystém prechádza do režimu udržateľného samoriadenia s použítím súborného intelektu schopného odlíšiť hierarchicky Najvyššie riadenie od vonkajších informačných zásahov a to isté sa dejeaj na úrovni organizácie intelektovktoré ho tvoria, tak si potenciál rozvoja osvojí vo veľmi krátkom čase. Z vnútra supersystému je takýto stav chápaný ako bezkonfliktnosť samoriadenia prvkov supersystému a ich organizácie (vnútorného prepojenia) a maximálna úroveň ochrany pred rušivým tlakom prostredia, ktoré je pod ochranou hierarchicky vyššieho, obsiahlejšieho riadenia.

 

Komplexnosť (celistvosť, jednota) informačno-algoritmickej a intelektuálnej základne138 supersytému v procese samoriadenia elementovv kombinácii s prevahouintelektuálnych schém riadenia typu prediktor-korektor stierajú rozdiely medzi štruktúrnym a bezštruktúrnym riadením a proces sa u súborného intelektu javí ako vzájomná vloženosť flexibilných, pružných, pohotových (virtuálnych) štruktúr v celosupersystémovej schéme predictor-korektor.

Opakované obracanie sa na pravdepodobnostnú pamäť s rovnakou otázkou bude mať v tejto etape za následok, v rovnakej situácii stále menší rozptyl odpovedí. Nebude to šablónovitosť,s reakciamiautomatu na podnety,ktorá odpovedáfundamentálnej časti informačného zabezpečenia, ale v daných podmienkach pri danej úrovni rozvoja supersystému optimálne riešenie. Ajto čo sa javí ako „šablónovité riešenia“ môže byť len účelovým odmietaním riešení, ktoré sú, za daných podmienok a pri dosiahnutej vnútornej úrovni rozvoja, ďaleko od optimálnych.

Zavŕšenie osvojeania si potenciálu rozvoja môže byť pre supersystém jeden zo základov, princípov pre nasledujúci krok evolúcie.

Po zavedení pojmu vzájomná vloženosť supersystémovbudevysvetlenie Dostatočne všeobecnej teórie riadenia, niečo ako „opis mechanizmu a princípov práce organu“139a na to, aby bol niekto organistomje nevyhnutné poznať mechanizmus daného nástroja. No potenciál rozvoja samotného hudobníka, ktorého organizmus je komplexom rôznych supersystémov zbuniek, fyzikálnych polí, informačných a energetických tokov je postavený na technike hry, repertoáre a umeleckom vkuse. A ak hudobník ovláda „hranie na organe“tak ľahko odlíši a odmietnenepočúvateľné „pesničky“, ktoré niekto zahrá na “klavíri v kroví.

To značí, že je nevyhnutné nielen vnímať tok udalostí života svojimi zmyslami a pozornosťou, všímaním si toho čo sa deje, ale ajvedieť si vypracovať systém obrazno-logických predstáv o procesoch riadenia ako takých. Žijeme v časoch, keď je najjednoduchšie  vykonať to za pomoci nástroja, ktorý dostal názov „metóda dynamického programovania“.

14. Metóda dynamického programovania  algoritmickápodstata DVTR

 

   Pri vy-svetľo-vaní podstaty metódy dynamického1programovania sa opierame o knihu „Kurz teórie automatického riadenia“ (autor Robert Pallu de La Barrière: „Cours d`automatique theorique”, francúzske vydanie z r. 1966, ruské vydanie „Strojárenstvo“ z r. 1973) aj keď tu neopakujeme jeho podanie. Jednotlivé ustanovenia (teorémy, poučky, tézy)* sú prevzaté z prednášky „Výskum operácií“ od J. P. Zajčenka (Kyjev, Vysoká škola, r. 1979).

   Metóda dynamického programovania je použitelná vtedy, ak úloha, ktorú treba riešiť spĺňa nasledujúce podmienky:

1.     Skúmaná úloha môže byť formulovaná ako n-krokový proces, opísateľný vzťahom:
Xn + 1 = ƒ(Xn , Un , n), kde

n —  množina stavov cez ktoré systém postupne prechádza až do posledného n-tého kroku;
Xn — stavový vektor systému, tvorený n-tou množinou parametrov popisujúcich systém
Un — riadenie realizované v n-tom kroku (krokové riadenie), ktoré pretransformuje systém z jeho stavu v n-tej množine do stavu v (n + 1) množine. Proces je znázornený na obr. č. 4.

2.     Štruktúra úlohy sa pri zmene predpokladaného počtu krokov „n“, nesmie meniť.

3.     Rozsah parametrov, ktorými je opisovaný stav systému, sa v priebehu realizácie všetkých n krokov nesmie meniť (pretože doplnenie ďalšieho alebo odobratie už existujúceho parametra by znamenlo iný stavový model systému,vznik novej situácie)*.

4.     Riadenie na ľubovoľnom kroku (z n-krokov)* musí mať kontinuitu, teda nesmie popierať alebo negovať riadenie na predchádzajúcich krokoch*. Inými slovami optimálny výber riadenia (jeho cieľov a spôsobu ich dosahovania)* musí byť podmienený len a len parametrami dosiahnutého stavu a nie parametrami procesu, ktorým sa systém do tohto stavu dostal.
Ak jednému stavu zodpovedajú viaceré postupy, ktoré umožňujú jeho vznik, pričom každý z týchto postupov by ovplyvňoval výber optimálneho riadenia, tak metóda dovoľuje začleniť popis týchto postupov do vektora stavu, čím sa zväčší rozmer vektora stavu (matice pri 2D, tenzoru pri 3D)* systému. Po takejto operácii sa to, čo sa do jej prebehnutia opisovalo ako jeden stav, stáva množinou stavov odlišujúcich sa navzájom komponentami vektora stavu, opisujúcimi predchádzajúce deje procesu.
2

5.     Kritérium optimálneho výberu následnosti (schémy, ang. “managing schedule“)* krokových riadení Un a zodpovedajúcej trajektórie v priestore formálnych parametrov má tvar (formu, mieru)*: V = V0(X0, U0) + V1(X1, U1) + … + VN – 1(XN – 1, UN – 1) + VN(XN)

Kritérium V nazývame plnou výhrou3a tvoria ho súčinitele súčtu, ktoré nazývame krokovými výhrami4. Úloha spočíva v nájdení takej postupnosti krokových riadení Un a trajektórie, ktorým zodpovedá maximálna z možných plných výhier. Vo svojej podstate je plná „výhra“ „V“ mierou kvality riadenia celého procesu. Krokové výhry, aj keď sú súčasťou miery kvality riadenia celého procesu, však vo všeobecnosti nie sú mierami kvality riadenia na im prislúchajúcich krokoch. Metóda je totiž určená na optimalizáciu riadenia procesu ako celku, a efektívne krokové riadenia s veľkou krokovou (momentálnou)* výhrou ležiace mimo optimálnej trajektórie nie sú zaujímavé (resp. nie sú v záujme výsledku)*. Metóda nezakazuje v prípade potreby stanoviť pre každý krok inú krokovú výhru Vn,.

S indexom n, ukazovateľom množstva možných vektorov stavu, môže v reálnych úlohách súvisieť nejaký meniaci sa parameter, akými sú na príklad čas, dráha, sila, miera spotreby zdrojov a pod. Metóda je teda použiteľná nie len na optimalizáciu riadenia procesov dlhodobejšie prebiehajúcich v čase ale aj na úlohy optimalizácie mnohovariantného jednorázového (momentálneho), na čase nezávislého procesu, ak takéto „bezčasové“, „nadčasové“ úlohy umožňujú viackrokovú interpretáciu.

   Teraz obrátime pozornosľ k obrázkom 4 – 6, ktoré kopírujú vzájomne súvisiace obr. 40, 41, 42 z kurzu teórie automatického riadenia R. P. de La Barriè
Mat(r)ica možností.

Na obr. 4 je znázornený počiatočný stav systému s hodnotou «0» a množiny jeho možných následných stavov s hodnotami «1», «2», «3», a možné prechody z každého možných stavov do iného možného stavu. Podobá sa to na (hraciu)* mapu stolnej detskej hry, po ktorej sa premiestňujú žetóny a každému kroku zodpovedá jeho kroková výhra. Tretej v poradí, poslednej množine je každému zo stavov systému pridelené jeho vyhodnotenie, uvedené vo štvorci. Principiálny rozdiel voči hre tu spočíva v tom, že voľba cesty v detskej hre sa realizuje hádzaním kociek alebo točenim vĺčka (česky „káči“)* a pod., čo je v reálnom riadení neprípustné, lebo by to znamnenalo účelové, cieľavedomé odovzdanie riadenia tým silám, ktoré sú schopné riadiť (ovládať) padanie kociek, točenie sa vĺčka a pod., t.j. tým, pre ktorých je, pre takúto hru zvolený, „generátor náhodnosti“ (vo vzťahu k ich cieľom) dostatočne dobre ovládateľné zariadenie.

   Ak máme v prvom kroku zvoliť optimálne riadenie, tak je nevyhnutné predvídať všetky jeho dôsledky v následujúcich krokoch a preto riadenie, algoritmus metódy dynamického programovania začína výberom jedného zo stavov na poslednom kroku, ktoré proces zavŕšujú. „Pedagogická prax“ hovorí, že argumentácia popisom algoritmu od zavŕšujúceho stavu k počiatočnémuje ľahšie pochopitelná, pretože sa v okamihu voťby začiatočného  krokuvychádza z poznania (už dosiahnutých, existujúcich)  podmienok (okolností, situácií), ktoré tento krok spôsobia.

Na obr. 5 sa teda analyzujú možné prechody do zavŕšujúcej, konečnej množiny stavov «3» z každého z možnýchstavov z predchádzajúcej množiny stavov «2», ako keby bola už celá predchádzajúca dráha prejdená a zostalo by len posledným krokom zavŕšiť celý proces.

Pritom sú pre každý zo stavov v množine «2» určené všetky plné výhry (splnenie krokových cieľov)* ako súčet = „hodnoty prechodu“ + „hodnoty záverečného stavu“. V množine5«2», sa z možných plných výhier stanoví a zapamätá maximálna plná výhra a k nej prislúchajúci smer prechodu (časť celkovej trajektórie). Maximálna plná výhra je pre každý zo stavov v množině «2» uvedená v rámčeku a jej zodpovedajúci prechod je označený šípkou. Takých optimálnych prechodov z jedného stavu do iných, ktorým prináleží jedno a to isté označenie plnej výhry, môže byť niekoľko. V tom prípade sú, v zmysle stanoveného kritéria optimálnosti výberu trajektórie v priestore parametrov, ktorými sa opisuje systém, všetky prechody v metóde nerozoznateľné a navzájom ekvivalentné.

   Následne možno množinu «2», ktorá predchádza celý proces završujúcu množinu «3», skúmať ako zavŕšujúcu pretože sú známe ohodnotenia každého z jej možných stavov (maximálne plné výhry). Ďalšia optimalizácia postupnosti krokových riadení a výber optimálnej trajektórie môže byť uskutočnený na, ešte nepreskúmaných, množinách, ktoré v optimalizačnom procese predchádzajú množine «2» (t.j. na množinách «0» a «1»).

   Takýmto spôsobom je procedura, ilustrovaná na obr. 5, funkčná na každom algoritmickom kroku metódy pri prechodoch z n-tej do (n–1)-tej množiny, začínajúc zavŕšujúceou n-tou množinou až do počiatočného stavu systému.

   V dôsledku postupného párového krokovania, skúmania množín pri prechádzaní celého ich súboru sa určuje optimálna postupnosť súvislých krokových rozhodovaní, maximálne možná plná výhra a jej prislúchajúca trajektória. Na obr. 6 je hrubou čiarou znázornená optimálna trajektória pre rozoberaný príklad.

V skúmanom prípade je kritériom optimálnosti súčet krokových výhier. Avšak kritériom optimálnosti môžu byť aj nezáporné koeficienty.

   Pretože (z matematiky vieme, že)* výsledok (súčet, alebo súčin) sa nemení  zmenou postupnosti operácií so sčítancami, alebo sú-činiteľmi, tak algo-rytmus je funkčný aj pri skúmaní množín možných stavov v, spätnom, opačnom poradí k vyššie rozoberanému, t.j. od počiatočnej k zavŕšujúcej množine možných stavov. (T.j. pri pohľade na situáciu „z opačného konca“, obrátenie situácie „z východu na západ“, od záverečnej množiny (úrovne) možných stavov k začiatku situácie, re-flexia, k(a)atar(a)zia chronologickej postupnosti… inak aj tzv. “Cestovanie v čase“.)*

   Ak sú množiny (úrovne vývoja procesu)* možných stavov usporiadané v chronologickej postupnosti, znamená to, že schéma výpočtu môže byť prebiehať jednak od reálnej prítomnosti (aktuálneho stavu)* do určitejprognózovanej  budúcnosti, ako aj z prognózovanej  budúcnosti do reálnej prítomnosti. Táto okolnosť hovorí o dvoch neformálnych vzťahoch reálneho života, ktoré sú mimo uvedeného algoritmu:

1.     Metóda dynamického programovania (MDP)* formálne-algoritmicky nemá žiadnu spojitosť s príčinno-dôsledkovými podmienenosťami (nerozlišuje príčiny a dôsledky). Preto sa v praktických úlohách musí každá interpretácia metódy dávať do súvislosti so súpisom  zohľadňujúcim skutočné podmieneností dôsledkov ich príčinami.

2.     Ak je prognostika v súlade s hierarchicky vyšším obsiahlejším riadením a čiastkové, do obsiahlejšieho vložené, riadenie sa realizuje kvalifikovane, čím proces plynie v súlade s hierarchicky vyšším objemnejším riadením, tak z pohľadu riadenia NIET VÝZNAMNÉHO ROZDIELU MEDZI REÁLNOU PRÍTOMNOSŤOU A ZVOLENOU BUDÚ-CNOSŤOU. Proces je celostný. Preto, z nejakého dôvodu ešte neuskutočnená, ale mravne správne zvolená a objektívne Zhora nezakázaná budú-cnosť, v prítomnosti chráni tých, ktorí ju tvoria (zo-s-Trojujú)* na všetkých úrovniach, počínajúc ochranou psychiky pred mámením pokušeniami, až po ochranu pred cielenou „fyzickou“ agresiou6. To znamená, že ak je matrica možných stavov (ktorá je v skutočnosti matricou možných prechodov) zvolená v súlade s hierarchicky vyšším obsiahlejším riadením, tak stáva sa ochranou a súčasne aj nástrojom, prostriedkom riadenia,ku ktorému je pripútaných všetkých šesť priorít prostriedkov, nástrojov  riadenia.

Objektívna existencia mat(r)íc možných stavov a prechodov sa prejavuje v tom, že „po slepiačky“ sa možno „zatúlať“ do nejakých matríc prechodu a pocítiť na sebe ich objektívne vlastnosti. To ostatné sa posudzuje subjektívne, v závislosti od vzťahu k týmto vlastnostiam, ako obdobia výnimočného šťastia, trefy (česky „kliky“)*alebo obdobia brutálnej smoly či nudného „kolotoča“ stereotypov.

Pre používanie metódy dynamického programovania a osvojenie si neformálnych životných prejavov mat(r)íc prechodu, ktoré ju sprevádzajú, je nevyhnutné DODRŽIAVANIE HLAVNEJ z podmienok:

V úlohách optimalizácie procesov riadenia je metóda dynamického programovania („v tichosti medzi riadkami“ povedané, v reálnej budúcnosti) funkčná iba vtedy, ak je stanovený vektor cieľov riadenia, t.j., musí byť vybratý jednoznačný, presný stav, ktorý završuje celý proces.

V skutočnosti musí byť tento zavŕšujúci stav (vedome udržateľným a prijateľným procesom), ktorý objíma a zahŕňa uvedenou metódou optimalizovaný čiastkový proces. Ale výber a definovanie (presné určenie)* príslušných charakteristík procesu, do ktorého má riadený systém po zavŕšení algoritmu danej metódy vojsť, sa nachádza mimo tejto metódy je v oblasti „mystiky“ alebo v oblasti metód, vyvinutých vo svojej podstate v nematematických náukach a remeslách (po h´ellénsky: „techné“)*.

«Nech by bol pred nasledujúcim krokom stav systému akýkoľvek, riadenie na danom kroku treba vyberať tak, aby výhra na danom kroku plus optimálna výhra na všetkých následných krokoch bola maximálna», – E. S. Wentcel, „Operačná analýza. Úlohy, princípy, metodológia.“ (M.,“Science“, r. 1988, str.109).

   Neschopnosť určiť, definovať vektor cieľov riadenia (dosiahnutím ktorého sa má zavŕšiť danou metódou optimalizovaný proces) a (alebo) neschopnosť zistiť východzí stav objektu riadenia neumožňuje dodržiavať toto odporúčanie. To objektívne uzatvára možnosti využitia metódy dynamického programovania, keďže začiatok a koniec procesu (presnejšie konirec konkrétnej sekvencie)* musia byť určené rozsahom parametrov, na ktorých je zostrojený matematický (alebo iný) model metódy. Ten musí byť metodologicky (v zmysle predikcie, predpovedateľnosti)* správny a opodstatnený, čo predstavuje základ jeho spojitosti s realitou. Pritom má presnosť a jednoznačnosť zavŕšenia optimalizovaného procesu pre riadenie väčší význam ako prípadné chyby  či nepresnosti, nejednoznačnosti v identifikácii (rozpoznaní) počiatočného stavu objektu riadenia.

Ak vezmeme do úvahy mnohovariantné krokové prechody tak mat(r)ica možných stavov možno chrakterizovať príslovím, že “Všetky cesty vedú do „Ríma“, a ktoré nevedú do „Ríma“ nevedú nikam, vedú do nebytia, do neexistencie. Ak je pre takýto druh procesov vybraný v čase udržateľný cieľ a k nemu vedie množstvo trajektórií, tak sa pri udržateľnom krokovom riadení „rozostup“ medzi optimálnymi trajektóriami, idúcimi k rovnakému cieľu z rôznych počiatočných stavov, z kroka na krok zmenšuje, až do úplného zjednotenia optimálnych trajektórií v istom (konkrétnom, matematicky predpovedateľnom)* kroku. Toto tvrdenie je tým výstižnejšie, čím presnejšie je určený vektor cieľov ktorý, v rozsahu parametrov popisuje zavŕšujúci proces. V analógii s ma-thématikou to možno nazvať asymptotickou množinou trajektórií: asymptotičnosť množiny trajektórií je vyjadrená tým, že „všetky cesty vedú do „Ríma“ – v „RIM“…“7

A vo vše-obecnejšom prípade, odporúčania Nového Zákona a Koránu potvrdzujú možnosť získania požehnania, milosti Všedržiteľa nezávisle od počiatočného stavu („hriešnosti“8 človeka) vtedy, keď precitol a uvidel svoje skutky takými, akými sú.

Druhá poznámka sa už vzťahuje k praxi, k vstupe do mat(r)ice prechodu. Ak počiatočný, východzí stav systému je určený s chybou väčšou aká je prípustná pre vstúpenie do mat(r)ice prechodu z reálneho počiatočného stavu do vybraného konečného, tak na základe toho dospeje riadenie, aj za použitia bezchybného algoritmu metódy dynamického programovania, k úplne iným výsledkom a nie k vypočítanému optimálnemu stavu systému. Natvrdo povedané „Nevychádzať na vysokom poschodí z miestnosti cez  otvorené okno.“

To znamená, že tak nevyhnutnosť jednoznačnosti výberu konečného stavu-procesu v metódae dynamického programovania, ako aj nevyhnutnosť zistenia skutočného počiatočného stavu sú v metóde dynamického programovania  sami o sebe jej ochranou pred jej zneužitím na imitáciu optimalizácie riadenia tam kde také riadenie nejestvuje. Týmto sa metóda dynamického programovania odlišuje predovšetkým od aparátu lineárneho programovania9, do ktorého možno (hlavne za pomoci médialnych)* „expertov“ zahrnúťaj improvizované hodnotenia váhových koeficientov v kritériách optimalizácie Min (Z), alebo Max (Z).10

   Táto samo-sebou ochrana pred nesvedomitým, nepoctivým využitím je nepriamo vyjadrená aj v literatúre dnešnej oficiálnej ekonomickej vedy. Keďže oficiálna veda sa nestotožnila s tým, čo je vektorom cieľov v riadení  ekonomiky štátu, tak ani nejestvujú publikácie týkajúce sa využitia aparátu dynamického programovania pre optimalizáciu riadenia makroekonomických systémov pre regióny a celé štátov v priebehu dejinne dlhodobých intervalov.

   Príkladom toho je napr. „Matematická ekonomika v osobnom počítači“ vydaná M. Kubonivom11, v ktorej kapitola o riadení ekonomiky obsahuje výlučne makroekonomické interpretácie aparátu lineárneho programovania. Priamo tak je aj nazvaná: „Riadenie v ekonomike. Lineárne programovanie a jeho použitie“. Nič však nehovorí o vektore cieľov riadenia a prostriedkoch riadenia. V predtým citovanej učebnici J. P. Zajčenka je opis metódy dynamického programovania taktiež postavený na úlohách iného charakteru.

Avšak pri odmietaní makroekonomickej interpretácie metódy dynamického programovania, sa autori zvyčajne odvolávajú na pojem z numerickej matematiky, na „prekliatie rozmernosti“12. Je to vyjadrené tým, že rast rozsahu parametrov úlohy N vyvoláva Nk proporcionálny nárast objemu výpočtov, kde koeficient úrovne k > 1. Takýto nelineárny, nadproporcionálny (v tomto prípade exponenciálny)* rast objemu výpočtov skutočne robí mnohé výpočtové funkčné procedúry nepoužiteľnými pri riešení praktických úloh. Jednak kvôli veľkej potrebe výpočtových časov počítačov (aj u masívnych PC clusterov, veľkých počítačových sietí)*, ako aj z dôvodu nahromadenia chýb v daných aproximovaných (približných, t.j. nie celkom presných ale dostatočne blízkych presnému, aby boli použiteľné)* výpočtoch. Ale toto „prekliatie rozmernosti“ sa nevzťahuje len na metódu dynamického programovania, ale aj na iné metódy, s ktorými sa možno stretnúť aj v iných makroekonomických interpretáciách.

   TOTO JE DOLEŽITÉ! VENUJTE TOMU POZORNOSŤ A POCHOPTE

Ak chápeme matematiku ako vedu o objektívnej vševesmírnej miere (cez výraz “ять”)13a v jej pojmovom, terminologickom aparáte a symbolike vidíme jeden z prostriedkov poskytnutých ľudstvu na opis objektívnych (z vyšších, obsiahlejších procesov) ohraničených čiastkových procesov, tak každý opis metódy dynamického programovania možno potom považovať za skrátený výklad celej doteraz vysvetľovanej Dostatočne všeobecnej teória riadenia, aj s  jej „mysticko“ religióznymi aspektami, avšak jazykom matematiky.

   Aby sme to obJaSnili, pozrime sa na obr. 7, pamätajúc na skoršiu poznámku o potrebnosti určenia počiatočného14 stavu s dostatočnou presnosťou pre vstúpenie do mat(r)ice prechodu.

Na obrázku sú znázornené:
– dva objekty riadenia “A” a “B” v počiatočnom stave;
– tri objektívne možné zavŕšujúce stavy (množina «5»);
– množiny («1»  až «4») možných medzistavov;
– cesty objektívne možných prechodov z každého stavu do stavov iných.

Obr. 7 možno prirovnať k časti vševesmírnej miery rozvoja (mnohovariantného predurčenia bytia)  jednej zo zložiek Troj-jedinosti MIM(Mathéria-InFormácia-Miera). (…a v širšom zmysle FIE (Forma-InFormácia-Existencia)*.

   Ak prijmeme takéto spodobenie obr. 7, tak objektívne je možný prechod z ľubovoľného počiatočného stavu «0:1» alebo «0:2» do ľubovoľného zo zavŕšujúcich stavov «5:1», «5:2», «5:3». Avšak táto objektívna možnosť je ovplyvňovaná subjektívnymi kvalitami riadičov-manažérov (tvorcov, sTrojcov)* snažiaich sa sprevádzať objekty «A» a «B» z počiatočného stavu do jedného z koncových, zavŕšujúcich stavov.

   Ak je riadičovi Zhora dané Rozlíšenie, tak si z «A» (alebo z «B»)  objektívnej miery (z aktuálneho stavu jej matrice)* stiahne “kópiu” na ktorej uvidí aspoň jednu z možných ciest presmerovania objektu z počiatočného stavu do radu zavŕšujúcich stavov. Ak Rozlíšenienie je stratené alebo odvrhnuté v honbe za chtíčom alebo nezmyselnou vierou v nejakú tradíciu, no nie Bohu podľa sveDomia, tak na “kópii” budu chýbať niektoré cesty a stavy a môžu sa “objaviť” objektívne nemožné cesty a stavy, neexistujúce v skutočnej, pravdivej, Bohom danej Miere predurčenosti bytia. Podľa subjektívnej svojvôle riadiča je množine stavov vybraný zavŕšujúci stav a nasledovanie vlastnej predstavy, výmyslu (aj snaha o objektívne absurdné riešenia)* alebo chyba (hoc aj v “dobrej viere”)* pri výbere najvhodnejšieho zavŕšujúceho stavu môže zavŕšiť katastrofou s nezvratnými dôsledkami.

Matrica možných stavov znázornená na obr. 7 však pravdepodobnostne predurčuje iba čiastkový úsek vo vzájomnej vložených, prelínajúcich sa procesov. Preto môže v riadiacom zmysle každý z počiatočných stavov «0:1», «0:2» patriť buď jednému a tomu istému, alebo rôznym hierarchicky vyšším procesom, vo vzťahu k skúmanému procesu. To sa týka aj každého zo zavŕšujúcich stavov «5:1», «5:2», «5:3» vo dvojici stavov „východzí – zavŕšujúci“. Každý z nadradených procesov má přitom svoje vlastné charakteristiky a smerovanie toku udalostí, ktoré v ňom prebiehajú.

   Môže sa ukázať, že ak sa pozrieme na cieľ «5:1» z pohľadu množstva počiatočných neuspokojivých stavov, bude sa javiť ako veľmi príťažlivý. No vďaka vzájomnej vloženosti procesov nie je vylúčené, že nadradený proces, ku ktorému prislúcha zavŕšujúci stav «5:1» ako medzistav, sa na jednom z nasledujúcich krokov zavŕši plnou a nezvratnou kataStrofou15. Napríklad ak by cieľ «5:1» znamenal nezmeškať  „Titanik“ chystajúci sa vyplávať na svoju prvú plavbu, … ktorá sa (v honbe za „Modrou stuhou“)* stala tragickou a jeho poslednou. Aby sme si, z množstva objektívne možných, nevybrali takýto cieľ,treba byť v súlade s Hierarchicky Najvyšším Nadradeným Riadením, ktoré zadrží čiastkové, s ním inak zladené, riadenie pred výberom takéhoto cieľa, patriaceho k procesu odsúdenému na likvidáciu.

Ale ak je obr. 7 „kópiou“ objektívnej miery, môže sa stať, že niektorý zavŕšujúci stav, ktorý sa javí ako vektor cieľov, je iba vlastným výmyslom, konštrukciou vyjadrujúcou želanie „sedieť v jednom okamihuvo dvoch vlakoch“. Inými slovami, rôzne komponenty vektora cieľov môžu patriť ku dvom alebo viacerým vzájomne sa vylučujúcim hierarchicky nadradeným procesom, plynúcim súbežne.

Ide o jeden z prípadov neurčitosti a chybovosti vektora cieľov, ktorý robí metódu dynamického programovania nefunkčnou a reálny proces „riadenia“ neudržateľným. Jedna a tá istá „loďka“ nemôže pristáť i na pravom i na ľavom brehu súčasne, i keď sa pri pohľade z diaľky, spoza ohybu rieky pútavá krása na oboch brehoch zmiešava a ponúka sa obraz celkom útlného, na piknik vhodného miesta. Aby sme si nevybrali takýto vektor cieľov je nevyhnutné, aby Zhora bolo dané Rozlíšenie pravého a ľavého „brehu“ toku bytia.

Aplikovanie samotného algoritmu dynamického programovania môže byť úspešné len vtedy (čo sa však vo väčšine prípadov nerobí), keď sme sa uistili, že proces, ktorý ideme optimalizovať je súčasťou hierarchicky nadradeného procesu ktorý má svoje vlastné, vedome prijaté charakteristiky toku udalostí.

Po výbere cieľa, ktorý je súčasťou hierarchicky nadradeného procesu, s prijateľnými charakteristikami udržateľnosti a smerovania toku udalostí v ňom, je nevyhnutné rozpoznať cesty prechodu a vybrať optimálnu postupnosť (sekvenciu)* následných krokov, ktoré správne zavŕšia daný čiastkový proces. Inak povedané, je potom potrebné správne vybrať koncepciu riadenia.

Koncepcia riadenia16 má v objektívnej miere svoju vlastnú charakteristiku, ktorá tvorí spolu s charakteristikami subjektu–riadiča pravdepodobnostnú predurčenosť uskutočnenia koncepcie riadenia týmto konkrétnym riadiacim subjektom. Na rozdiel od pravdepodobnostnej predurčenosti objektívnej miery zavŕšenia procesu prebiehajúceho v systéme «objekt + objektívne existujúca koncepcia riadenia» predstavuje pravdepodobnostná predurčenosť úspešného zavŕšenia procesu, ktoý prebieha v uzavretom systéme «objekt + riadič + koncepcia riadenia» objektívnu, hierarchicky vyššiu mieru ocenenia.

Preto, čím je nižšia pravdepodobnosť možnosti presmerovania objektu do želaného zavŕšujúceho stavu, tým vyššia musí byť kvalifikácia riadiča, zvyšujúca stupeň, hodnotu pravdepodobnostnej predurčenosti úspešného zavŕšenia procesu riadenia.

Uvedomenie si potreby riadiacej koncepcie sa u administrátora môže prejaviť aj jeho odchodom z funkcie z vlastnej iniciatívy, vyplývajúcej z uvedomenia si svojej neschopnosti realizácie takejto koncepcie. Neprijatie koncepcie sa ale môže prejavovať aj ako vyhlásenie (deklarácia)* jej prijatia a následné úprimné horlivé, no nekvalifikované úsilie o jej uskutočnenie. Ak sa (z dôvodu osobnej žiarlivosti, dychtivosti po sláve či peniazoch, alebo ešte niečoho iného zo strany dobromyseľného, domýšľavého a nekvalifikovaného nedočloveka) k riadeniu nedostanú kvalifikovaní riadiaci pracovníci schopní koncepciu riadenia uskutočniť, privedie to k tomu, že koncepcia bude zdiskreditovaná.

pravdepodobnostnej predurčenosti môžu zlí vykonávatelia zahubiť aj veľmi dobrú koncepcia riadenia. Na bicykli sa lepšie jazdí ako na trojkolke, no nie všetci to vedia. Dokonca budú aj takí (ak ešte nevideli ako sa na bicykli jazdí (a nepoznajú základy fyziky17)*) čo sa ešte budú snažiť dokázať, že na bicykli sa jazdiť vôbec nedá, lebo padá aj sám od seba, a nieto ešte za jazdy s, na ňom sediacim, človekom. A tretí, sami nevediac a neželajúc si učiť sa jazdiť, zo žiarlivosti nedajú bicykel tým, ktorí to vedia.

Preto je po prijatí rozhodnutia o realizácii koncepcie nevyhnutné pridržiavať sa konceptuálnej samodisciplíny (nemýliť si to s autocenzúrou biorobota)* a vychovávať ku konceptuálnej samodisciplíne okolitú spoločnosť. Je nevyhnutne potrebné všetkými prostriedkami a na každom kroku podporovať dostatočne vysokú kvalitu riadenia, aby sme sa na začiatku ďalšieho kroku neocitli v situácii z ktorej bude, v súlade s vybranou koncepciou riadenia objektu do vybraného zavŕšujúceho stavu, prechod nemožný. Tento prípad, odklonenie sa z vybranej cesty «2:2» «3:3», znázornený oblúkom z «2:2» «3:1» je nezvratný neúspech riadenia, po ktorom je nemožný prechod do stavu «5:3». Oblúk «2:2» «3:2» je zvratný neúspech riadenia, je potrebné korigovavanie koncepcie, vychádzajúc zo stavu «3:2», ktorý sa teraz bude skúmať ako počiatočný.

Ak miere kvality stavov «I»,, v ktorých sa môžu nachádzať objekty riadičov «А» a «B», zodpovedá škála objektívnej hierarchicky vyššej kvality, tak pre ich dobro je účelný prechod z množiny stavov «0» do stavu «5:3». Avšak výber škály hodnotenia kvality stavov je mravne podmienený a subjektívny. Buď ako škála kvality stavov «I» alebo v obrátenom smere (ako priebežná odchýlka riadenia γ)*, ako je to znázornené na Obr. 7.

   Ak sú na obr. 7. možné stavy procesu zoskupené do množín «1», «2», «3», «4», «5» podľa synchrónnosti (zvolenej krokovej vlny)*, tak na γ osi (priebežnej odchýlky riadenia γ18)*, pri škále kvality stavov «I», predstavuje rozostup (na tejto ose) od 0t do ľubovoľnej z trajektórii priebežnú chybu, odchýlku riadenia pri pohybe po tejto trajektórii. Plocha medzi osou 0t a trajektóriou je integrál podľa času (t) priebežnej chyby. Môže byť využitý ako kritérium minima optimálnosti celkového procesu riadenia, teda v kvalite plnej výhry, ktorá je v metóde dynamického programovania mierou kvality, avšak nie možných stavov, nie prechodových krokov z jedného stavu do druhého, ale celej trajektórie prechodu. Avšak vo všeobecnosti, všestrannosti metódy môžu byť krokové výhry zostavené aj inak.

   Ak je minimum19 hodnoty integrálu priebežnej odchylky, chyby riadenia podľa času (na obr.7 je to plocha medzi osou 0t a trajektóriou prechodu) prijaté ako kritérium optimálnosti, tak pre subjekt «A» je optimálna trajektória «0:2» «1:3» «2:2» «3:3» «4:4» «5:3»; a pre «B» je optimálnou trajektóriou «0:1» «1:2» «2:2» «3:3» «4:4» «5:3».

Chyby riadenia:

1.     «1:2» «2:1» «3:1»;

2.     «2:2» «3:1»;

3.     «2:2» «3:2» «4:1»;

4.     «3:2» «4:2»

– sú plnou a nezvratnou katastrofou riadenia podľa koncepcie, objektívne možnej, no neuskutočnenej z dôvodu nízkej kvality priebežného riadenia v procese prechodu objektu do vybraného konečného stavu «5:3». Všetky ostatné chyby riadenia sú zvratné (naPraviteľné)* v tom zmysle, že vyžadujú korekciu koncepcie a riadenia podľa miery ich rozpoznania.

Metóda dynamického programovania je v schéme riadenia „prediktor-korektor“ použitelná (funkčná) a samotná schéma sa rozvíja ako jej praktická realizácia.

Sú možné aj také interpretácie metódy, keď do vektora kontrolných parametrov (ktorý je podmnožinou vektora stavu) nie sú zahrnuté určité charakteristiky objektu, ktoré sú však zahrnuté do kritérií výberu optimálnej trajektórie. Napríklad, ak nie sú v stave «0:2» rôzne subjekty rozlíšené podľa ich východzích energetických zdrojov (energetického zabezpečenia)* a kritérium výberu optimálnej trajektórie je citlivé na spotrebu energie na prechodoch (checkpoint)*, tak takému kritériu môže zodpovedať ako optimálna trajektória «0:2» «1:2» «2:1» «3:2» «4:3» «5:3», alebo nejaká iná. No nie trajektória «0:2» «1:3» «2:2» «3:3» «4:4» «5:3», na ktorej dosahujeme minimálnu hodnotu integrálu priebežnej chyby, odchýlky riadenia.

   To znamená, že riadič, manažér disponujúci dostatočným energetickým potenciálom, môže vybrať trajektóriu «0:2» «1:3» «2:2» «3:3» «4:4» «5:3». Ale ak riadič, manažér s nedostatočným energopotenciálom nevidí pre takýto prechod, trajektóriu «0:2» «1:2» «2:1» «3:2» «4:3» «5:3», na prechod ktorej je jeho energopotenciál dostatočný, tak stav «0:2» je pre neho subjektívne koncovým bezvýchodiskovým, aj keď objektívne to (slepá ulička)* nie je. To hovorí o prvoradosti Rozlíšenia, dávaného Zhora bezprostredne každému, pred všetkými ostatnými schopnosťami, návykmi a znalosťami20.

   Okrem toho, tento príklad ukazuje, že na jednej a tej istej „kópii“, z mat(r)ice možných stavov, zodpovedajúcej pestrosti reality, možno zosTrojiť celý súbor kritérií optimálnosti, v ktorom je každé z čiastkových kritérií používané v závislosti od konkrétnych okolností vykonávaného riadenia. A každej súčiastke, komponente tohto súboru zodpovedá aj jeho optimálna trajektória. Komponenty tohto súboru kritérií, tak ako aj komponenty vekora cieľov, môžu byť usporiadané podľa najväčšej vhodnosti, preferencií variantov optimálnych trajektórií. Ale na rozdiel od vektora cieľov21, kde sa pri ideálnom riadení realizujú všetky, bez výnimky, do neho patriace ciele, nehľadiac na hierarchickú usporiadanosť kritérií optimálnosti, jeden objekt môže prechádzať zo stavu do stavu iba po jedinej trajektórii z celej množiny optimálních trajektórií, v zmysle každého z jednotlivých kritérií v súbore. Kritériá optimálnosti výberu, patriace do hierarchicky usporiadaného súboru kritérií, nemôžu v každom prípade vyhovovať naraz. Pre riadenie (stvorenie, sTrojenie)* je nutné, aby proces zodpovedal aspoň jednému z množstva prípustných kritérií.

   Môže nastať to, že vo vzťahu k jednému a tomu istému objektu, jeden subjekt realizuje koncepciu22«0:2» «1:2» «2:1» «3:2» «4:3» «5:3», a iný zase «0:2» «1:3» «2:2» «3:3» «4:4» «5:3». Hoci konečné ciele sa zhodujú, tak napriek tomu:
1) ak riadiči – manažéri patria k množine riadičov – manažérov jednej a tej istej úrovne v hierarchii vzájomnej vloženosti procesov, tak je to konkurencia, „športové“ preteky alebo konCeptuálna vojna.
2) ak riadiči – manažéri patria k rôznym hierarchickým úrovniam jedného a toho istého systému, tak je to antagonizmus (rozpor, konflikt)* medzi jej hierarchickými úrovňami. Ten vedie minimálne k zníženiu kvality riadenia prijatom na jeho hierarchicky najvyššej úrovni. A maximálne – k rozpadu systému. Rozhodcom vo vzťahu k obom (aktérom)* je hierarchicky vyššie obsiahlejšie riadenie..

   Tým viac, ak záverečné ciele (želané stavy)* sú rozličné23. To potom ide o konceptuálnu vojnu, zostrujúcu sa počas chodu procesu.

   Z vypovedaného vyplýva, že algoritmus dynamického programovania a obr. 7, ilustrujúci niektoré aspekty jeho uplatnenia, je dostatočne jasnou narážkou, poukázaním na nanajvýš vážne životné situácie. Celkovo metóda dynamického programovania v jej abstraktnej formulácii (t.j. nezviazanej s akoukoľvek praktickou úlohou) umožňuje sformovať systém obrazno-logických predstáv o procesoch riadenia vo všeObecnosti a vpísať do tejto schémy všetky praktické životné riadiace potreby (manažérske náSTroje)* tak jednej osoby, ako aj spoločnosti. Toto je nevyhnutné pre vedomý vstup do riadenia aj v tom prípade, ak sa riadenie reálne vytvára (sTrojí) na osNove nejakých iných modelov.

 

 

 

Poznámky k metóde dynamického programovania :

1.     pojem dynamický, z hľadiska operatívnosti, znamená: podliehajúci časovým zmenám podľa zvoleného frekvenčného etalónu, etalónovej, orientačnej frekvencie (zvoleného astronomického, sociálneho, či biologického, fyzikálneho, atď. procesu). Ma-thema-ticky ide o 2. deriváciu podľa času = „zrýchlenie“, alebo spomalenie skúmaného procesu, pri jeho porovnaní so zvoleným etalónovým procesom. Ak ešte viac zaostríme, t.j. o úroveň chápania ďalej, smerom k riadeniu skúmaného javu, ide presnejšie o deriváciu konkrétneho parametru zvolených porovnávaných procesov. Pozn: 1. derivácia podľa času (dt) je v bežnom chápaní známa „rýchlosť“. Inak povedané: Zmena rýchlosti po impulze zo strany iného procesu sa nazýva zrýchlenie (dynamika procesu). – dopl. prekl. 

2.     jeho tendencie, trendy, základné, dominantné, podstatné, kontrolné hodnoty – parametre dejín – pozn. prekl.. 

3.     konečný ú-spech, dosiahnutie cieľa – šach-mat…, ang. “Full win“, “Full-house“ – najoptimálnejšie splnenie zadanej celkovej úlohy (cieľa). – pozn. prekl. 

4.     dosiahnuté čiastkové cieľe, ang. „Short win“, t.j. tzv. “krátka výhra“. Niekedy sa pre oba výrazy „Full-“ a „Short-“ win v tomto zmysle používa v rámci formovania korporátnej kultúry (kolektívneho podvedomia) dnešnej formy „biznisu“ aj spoločný, unifikovaný výraz „Quick win“. Prislúchal síce pôvodne skôr krokovým úspechom, no niekedy sa používa v rámci „optimalizácie processingu“ aj na tzv. „Full win“ situácie. Konvergencia nastala v nižších formách manažmentu, kde sa prestali formovať dlhodobé plány a focus (sústredenie) bolo iba na burzové cykly, resp. maximálne kvartálne štatistiky. Tým boli aj veľké korporácie postupne de facto (ne)priamo systematicky podriaďované mechanizmom „samo“riadenia trhu. K čomu takáto firemná i štátna personálna politika (včítane tzv.„kindermanažmentov“ a manažmentov-kočovníkov) nevyhnutne cielene vedie, medzičasom vieme… – dopl. prekl. 

5.     etape, úrovni, ang.”level” – pozn. prekl. 

6.     T.j. známe „pošmyknutie“ sa atentátnika a neúspech akcie. T.j. automatické „spontánne“ vznikanie stále viac komplikujúcich sa situácií pre mariteľa objektívne pozitívne a dostatočne správne postavenej matrice budúcich konštelácií. – pozn. prekl. 

7.     V niektorých kultúrach (napr. v ruskej, ale aj na Slovensku v niektorých nárečiach) sa namiesto smerovej predložky „do“ používa „v“ , napríklad, namiesto „vybral sa do šíreho sveta“, „vybral sa v šíry svet“ , tu konkrétne „v RIM“, čo sa čítavalo, …číta – umožnuje čítať aj zprava doľava. Zprava prečítaný výraz RIM = MIR (v starosloviančine svet) môže znamenať v mnohých euro-indických jazykoch aj MIER, MIERU. – dopl. prekl. 

8.     „Hriešnosť“ samozrejme nie je vrodená. Ide o hrubú manipuláciu v rámci formovania stereotypu viny u samotnej obete. Sofistikovaný mannažérsky „forward“ trestu (upozornenia NAJvyššej inštancie) zo subjektu na objekt riadenia. Tzv. „dedičný hriech“ pôvodne znamená: chybné, už zmanipulované stereotypy predkov, tradície. Tradície, skúsenosti predošlých generácií (dnes konzervativizmus) sú samozrejme veľmi dôležité, no bez schopnosti prehodnotenia (liberalizmus) ich adekvátnosti vzhľadom k neustále sa meniacej objektívnej realite, ide o fatálnu osudovú chybu. Presnejšie: v politike neexistujú „chyby“, a teda ide logicky, z konkrétnych známych dôvodov, pri uvedenej interpretácii tradície pôvodu zloby o systematický podvod. V objektívne spojených nádobách konzervativizmu-liberalizmu sa pri vyvažovaní processingu voda samozrejme prelieva aj späť. T.j. liberalizmus, bez poznania miery robustnosti a adekvátnosti skúmaných tendecií, končí nevyhnutne, aj pri najlepšej vôli, v preregulovaní a chaose – kolapse spolo-cnosti. Tak, ako neschopnosť korigovať zakonzervovanú tradíciu pri zmene okolností. – dopl. prekl. 

9.     Оhľadom lineárneho programovania viď. odborná literatúra. 

10.                   Váhové (v zmysle závažnosti, dôležitosti) koeficienty napr. v zmysle mediálnych správ a systému riadenia kolektívneho podvedomia tzv. balónovou metódou. T.j. (napr. podľa Talmudu) „Nafukovanie vecí nepodstatných do podstatných a vypúšťanie podstaty javov objektívne celospoločensky dôležitých do stratena“. Inak povedané: systematické hasenie (utlmovanie) intelektuálneho potenciálu ovládanej populácie (hostiteľa), postupne infiltrovanými lokálnymi náboženstvami, deformáciou sylabov (sylaba = slabika, v tomto kontexte základ) vzdelávania, dnes mediálnym priemyslom propagovanej eschatológie (z gr. „Eschatos“ – posledný, „logos“ – náuka = teologické učenie o posledných veciach človeka a sveta: armagedon, posmrtný život, posledný súd, nebo, peklo…) do absurdna zahnaného konzumu „predaja času, morálky, detí“ do prastarého otrokárskeho systému v novšej forme. V skratke: i- resp. a-diotizácia. Podmienky dlhodobého stresu sú koncepčne vytvárané napr. deformačným riadením trhu a burzy známymi technológiami riadenia inflácie (emisiou proporčne nekrytého obeživa), „upravovania úrokových sadzieb“ pod, alebo nad hranu rastu HDP. Všetko podľa potreby ničenia konkrétnej ekonomiky (vrátane genocídy vo forme samovrážd, abortov (potratov), stresu, vedúceho masovo ku KV- a onko-ochoreniam), alebo jej protežovania (ekonomiky) z globáno-politických dôvodov jej zaradenia atď. Rovnako ako sa v konvenčnej vojne získava spolupráca väzňov v koncentračných táboroch pomocou dlhodobej deprivácie základných potrieb = umelého stresu. Bez zabezpečenia uvedených umelých podmienok je totiž efektivita masovej manipulácie štatisticky nedostatočná. – dopl. prekl. 

11.                   Preklad z japončiny, Moskva, „Financie a štatistika“, r. 1991, na základe japonského vydania z r. 1984 – osobná príručka 

12.                   Veľmi zjednodušene povedané: Pokiaľ celkovo nerozlišujeme váhu a tendenciu OBJEKTÍVNEHO vývoja jednotlivých faktorov (od prírodných cyklov, počasia, rastu, „nálady“ populácie, dostupnosti zdrojov atď.) skúmaného procesu, ale iba hromadíme uvedené fakty, za chvíľu nám zákonite prerastú cez hlavu. – pozn. prekl. 

13.                   “ять” – v slovenčine „“ – koncovka slovies napr.: kon, pracov, rozmýšľ… in-, či trans-formov atď. V možnej interpretácii staroslovienčiny (vo verzii ВсеЯСветная Грамота) ide pri danom znaku aj o pojem ako MIERA, tvorenie, sTrojenie – pozn. prekl. 

14.                   Transformačné procesy sú večné ak vychádzame z predpokladu, že vesmír nemá začiatok a ani koniec (max. pulzuje ako metaproces), a tak ani žiaden v ňom vložený objektívny pod-proces nemá v tomto zmysle koniec. Počiatočný stav teda znamená začiatok – východisko skúmania, resp. ovplyvňovania zvoleného rozpoznaného procesu počiatočným impulzom, t.j. vstupom do prechodovej a riadiacej mat(r)ice, je jeho danou etapou, ktorú si volíme za východiskový stav pre naše riadenie, a nie počiatkom celkového bežiaceho procesu ako takého. – dopl. prekl. 

15.                   Upozornením na nekompatibilitu – nezlúčiteľnosť zvolenej cesty s Mat(r)icou možných stavov z pohľadu Vis Maior (Hierarchicky Najvyššieho Objemnejšieho Riadenia), s vektorom cieľov Boha. – pozn. prekl. 

16.                   koncepcia je vlastne bazálnou mat(r)icou v lexikálnom vyjadrení (kódovaní) a mat(r)ica je zasa z druhého „konca“(opačného pohľadu) koncepciou v príslušnej symbolike, systéme vzájomne previazaných obrazov, z ktorých sa príslušnými spomínanými tzv. Konceptuálnymi technológiami sociálno-kultúrneho inžinierstva (kedysi „mágie“) odvíjajú v podvedomí cieľových skupín príslušné príbehy, formujúce dlhodobo ich stereotypy myslenia a konania. – dopl. prekl. 

17.                   ako efekt stabilizačnej kolmice zotrvačnosti pri krútiacom momente, model gyroskopu a pod. – pozn. prekl. 

18.                   smerovanie zhora nadol = opačné oproti smerovaniu rozsahu kvality možných stavov – pozn. prekl. 

19.                   Hoci v kánonickej podobe metódy je prítomné kritérium-maximum, tak použitie kritéria-minimum je takisto možné, lebo v praxi prechod ku kánonickej forme úlohy sa dosahuje navýšením o mínus 1 príslušných hodnôt a výrazov. 

20.                   Ako sa hovorieva: „To, že niečo viem, ešte neznamená, že som schopný to použiť“…a „Návyk (zvyk) je železná košeľa“…i ochrániť môže i utopiť je schopná. Buď teda som ja osobne schopný návyk – emóciu prehodnotiť, pretvoriť, alebo som jej vydaný napospas. Preto: “Kto kontroluje emócie davu, kontroluje dav samotný.“ Lebo dav nie je schopný samostatného rozlíšenia. Rozhoduje sa podľa vodcov (autoritiek) alebo kníh „svätých“, prípadne v samovražednej kombinácii. …miesto sedliackeho raZumu… morálky s intuíciou (7. zmyslom pre Mieru) pod klenbou neBeskou zrodených (voľ. cit. fil. I. Kant 18. stor, Königsberg). Teda, postupnosť (aj podľa Plnej funkcie tvorenia) je následovná: 1. znalosť (vedomosť, skúsenosť predkov, všeobecne inFormácia), 2. stereotyp jej rozpoznania, uloženie do automatizmu (emócie) v podvedomí, 3. schopnosť prehodnotenia správnosti jej uloženia (zvoleného algoritmu a adresy zásuvky) za podmienky objektívne morálneho nastavenia a dostatočného chápania objektívnej reality daným jedincom (alebo kolektívom). Ecce Homo. Hľa, predPoklad skutočnej, Pravej intuície – rozlíšenia Zhora daného, a nie otroka (pod)vedomého, na nejaký kolektívny, vždy ni(e)kým riadený agregátny inFormačný modul (modlu, ezoterický “egregor“) napo-, či opo-jeného. – dopl. prekl. 

21.                   U vektora cieľov sa pri ideálnom riadení (tvorení) realizujú všetky ním zhrnuté ciele bez rozdielu. Nehľadiac na hierarchické usporiadanie kritérií optimálnosti. – pozn. prekl. 

22.                   Postupnosť krokov, program prechodu z jedného bodu do druhého (v danom príklade, konkrétne napr. z úrovne 1 do úrovne 5) – pozn. prekl. 

23.                   Klasicky v našej kultúre v podstate Demokratická neegoistická spolocnosť, kde by čo najviac ľudí mohlo realizovať svoj optimálny potenciál, a tak aj Ľudstvo ako celok, versus Otrokársky fašizmus, vláda fasci, mafie, konceptuálno-ideovo-finančný teror menšiny (úzkeho klanu) voči väčšine,všetkými dostupnými prostriedkami. Dnes egoistická partokraticko-oligarchická plutokracia skrývajúca sa za demokratúru… s heslom “Ponúkať ovciam možnosť(fikciu) voľby“…či sa majú nechať viac strihať, a či viac rezať? Systematická i(a)diotizácia, genocída podprahových a po technologizácii nepotrebných otrokov: Panem et circenses = dnes filozofia egoizmu a konzumu. Zvedenie otrokárstva z úrovne vedomia, na úroveň pod-vedomia. – dopl. prekl. 

15. Vstup do riadenia

Zostáva preskúmať vstup do riadenia. Vo väčšine prípadov sa pozornosť sústreďuje na problémy riadenia životných podmienok, zvládavania konkrétnych situácií, na problémy sebaovládania, na schopnosť ovládania seba samého a vtedy prichádzajú ťažkosti, neúspechy a rozčarovania. Riadenie sa teda deje nie práve v najkomfortnejších podmienkach, väčšinou v rôznych „stresových“ situáciách. Boh však nekladie na človeka viac, než môže uniesť. A preto najlepšie, čo možno v takýchto situáciách spraviť, je:

1.                Zastaviť vnútornýnepokoj, vynorujúci sa z podvedomých úrovní vnútorne konfliktnej, neusporiadanej psychiky  nepriaznivo ovplyvňovanejkolektívnoupsychikou na ktorej sa tak či onak podieľa každý jednotlivec.

2.                Zastaviť zhon, a pamätajúc na to, že Všedržiteľ sa nemýli, vnímať bez emócií skleslosti či nezmyselného nadšenia všetko čo prichádza v podobe (užspomenutého)vektora stavu.

3.                Následne sa rozpomenúť, ako sa (od najdávnejšej) minulosti, tento vektor stavumenil za chodu  podľa daných možností v  stávajúcom informačnom pozadí.

4.                To umožní,podľa mravnostne podmienenej slobody výberu konania, postrehnúť „Dobro“ a „Zlo“ v súhrnom obraze prepojenosti čiastkových procesov a mozaiky príčinno-dôsledkových previazaností. To znamená, vzájomné prepojenie „osobnostnej“ informácie a informácie celospoločensky významnej.

5.                Je nevyhnutné z toho všetkého vyčleniť celkové vonkajšie riadenie a pokúsiť sa rozpoznať v ňom hierarchicky Najvyššie riadenie, bezprostredne priamo pochádzajúce od Všedržiteľa, ktorý bez výnimky vo všetkých prípadoch podporuje to, čo patrí do kategórie „objektívne Dobro“. Zlo odstraňuj podporovaním lepšieho! (Metódu „klin klinom vybíjať“ neradno používať, i keď k sú k jej stúpencom  Zhora dočasne zhovievaví s cieľom poskytnutia možnosti umúdrenia  sa, tak ich samotných, ako aj ich okolia).

6.                Pamätajúc na Hierarchicky Najvyššie riadenie Všedržiteľa, vždy odpovedajúceho na volanie, k Nemu smerované, snažiť sa riešiť prognostickú úlohu mnohovariantného možného toku udalostí. Boh dáva dôkaz Svojho bytia bezprostredne priamo každému, odpovedajúc na modlitbu úmerne jej zmyslu „rečou“ životných okolností, situácií. Na pochopenie zmyslu jeho „fráz“ je nutné byť k tejo „reči“ vnímavým.

7.                Po tomto nasleduje potrebapodriadiť sa chodu procesov, prijmúc ich plynutie ako danosť aleboberúc na seba odpovedajúcu zodpovednosť vplývať na ne v súlade so svojim vektorom cieľov a v súlade scelým k