30.6.2020 22:34:00

Branislav Fábry: Boj proti infodémii – hrozba pre demokratickú diskusiu? (2. časť)

Branislav Fábry
Branislav Fábry
(foto: czechfreepress.cz)


Tento text je pokračovaním predošlého článku, v ktorom som rozobral neseriózny prístup bojovníkov proti tzv. infodémii a dezinformáciám.



     V tejto časti rozoberiem problematiku nebezpečnej terminológie, ktorú používajú tzv. bojovníci proti dezinformáciám, ako aj niektoré príklady z histórie, ktoré predstavujú varovné memento pre súčasnosť.

    

     Konkrétne sa budem venovať týmto témam:

  • Problém pravdy a nebezpečná terminológia

  • Z histórie „dezinformácií“

  • Návrat ku Svätej aliancii?

  • Boj proti infodémii a hrozba totalitarizmu

 

          Problém pravdy a nebezpečná terminológia

   Pravda patrí k najzložitejším témam v dejinách filozofie i v dejinách mnohých vedeckých disciplín. Otázka toho, čo je pravda a ďalšie súvisiace otázky sú napriek trvajúcej diskusii stále otvorené a preto treba pri ich riešení postupovať s pokorou. Na tomto mieste nie je priestor popísať všetky teórie pravdy, ktoré sa doteraz objavili, treba však poukázať na problém, že na našom území sa od začiatku 20. storočia pravda „modifikovala“ každých 20 až 40 rokov. Zvlášť pri témach, ktoré sú v centre súčasného boja proti dezinformáciám, ako napr. demokracia, ľudské práva, história či ekonomická teória, sa zdá, že pravda je vecou dohody určitých skupín v spoločnosti. Netreba spomínať príklady zásadných obratov v historických a ekonomických vedách, ktoré si mnohí ešte pamätajú z obdobia po roku 1989, stačí poukázať na to, s akým dogmatickým presvedčením sa súčasné štáty EÚ označujú za demokratické – podobne ako svojho času Nemecká demokratická republika. Demokracia je dokonca výslovne uvedená v ústavách členských štátov EÚ. Väčšina klasikov teórie demokracie by s takým označením zrejme nesúhlasila a videla v daných štátoch skôr vládu oligarchie. Mali by sme však preto naše ústavy označiť za dezinformačné?

    Taký prístup by bol určite veľmi nevhodný, avšak poukazuje na to, aká nebezpečná je terminológia pri diskusii o dezinformáciách a hoaxoch v súčasnosti. Zvlášť pojem dezinformácia je nejasný a možno ho ľahko zneužiť. Ako príklad možno uviesť publikáciu Denníka N pre stredné školy, kde pojem dezinformácia definujú takto: „Úmyselne vytvorená klamlivá informácia. Nemusí ísť o úplný výmysel, môže to byt informácia, ktorá sa opiera o pravdivú udalosť, ale niektoré fakty sú v nej zmanipulované.“ Ide o veľmi problematickú definíciu, pretože pojem „manipulácia“ má široký rozsah a veľká časť spravodajstva pracuje s faktami manipulatívne. Stačí si len spomenúť na nekonečný prúd manipulácií s faktami v kauze Russia Gate, ktoré mainstreamové médiá v SR i v zahraničí roky šírili (pozri tu). Určitým druhom manipulácie je aj zamlčovanie dôležitých informácií mainstreamom, vrátane zamlčovania politicky nepohodlných demonštrácií v centre Bratislavy, napr. tu. Problémom sú i anonymné zdroje, napr. nedávna „informácia“ v New York Times, že Rusi platili Talibanu za útoky na vojakov USA a ich spojencov. Pri uvedenej definícii je to však ešte zložitejšie s úmyslom subjektu uvádzať klamlivé informácie. Nepravdivosť informácie býva často výsledkom zlej interpretácie alebo chýb v preberaných zdrojoch. Zlý úmysel sa dá len málokedy dokázať jednoznačne. Lenže ak sa zlý úmysel nepodarí dokázať, potom konanie nemožno zaradiť pod vyššie spomínanú definíciu pojmu dezinformácia…

  Najnebezpečnejším prejavom súčasnej terminológie sú však pojmy ako „dezinformačné médiá“ alebo „dezinfo scéna“. Denník N v zmienenej príručke uvádza: „Dezinformačné médiá Alebo konšpiračné médiá. Súhrnný názov pre médiá, ktoré šíria konšpiračné teórie, hoaxy, neoverené alebo zmanipulované informácie. Väčšinou sú zacielené jedným smerom (proti migrantom, EÚ, USA atď).“ Žiaľ, dané označenie je prejavom totalitného myslenia a táto nálepka má za cieľ diskreditovať médiá s odlišnými názormi. Konšpiračné teórie a zmanipulované informácie totiž nie sú javom len v médiách, ktoré kritizujú EÚ či USA, ale aj v tých, ktoré kritizujú Rusko. Zaujímavým aspektom je aj postoj jednotlivých médií k slobodnej diskusii k článkom. Ide najmä o možnosť čitateľov reagovať na nepresné informácie v spravodajstve. Pred zavedením cenzúry kritických názorov v diskusiách denníka Sme na rôzne manipulácie poukazovali anonymní, ale vecní diskutéri, postupne ich však začali pochybným spôsobom blokovať. Je očividné, že v súčasnosti Sme, Denník N, ale i ďalší slobodnú diskusiu skôr hatia.

 

          Pravda a dezinformácie v minulosti

   Pokiaľ ide o problematiku pravdy a „dezinformácií“, existuje mnoho príkladov z minulosti, z ktorých by sme si mali brať poučenie. Už v 16. storočí povedal známy francúzsky filozof M. de Montaigne: „To, čo je na tejto strane Pyrenejí pravda, to je na druhej strane lož.“ On sám bol pritom svedkom náboženských vojen, asi najzásadnejšieho konfliktu o „pravdu“ v Európe, počas ktorého sa boj proti „dezinformáciám“ prejavoval najvypuklejšie, hoci sa daný pojem nepoužíval. Lenže vďaka rôznemu chápaniu pravdy medzi katolíkmi a evanjelikmi či ďalšími náboženskými skupinami sa veľmi zužoval aj priestor pre slobodu myslenia a prejavu a každá vieroučná „dezinformácia“ mohla viesť k sankciám pre ich šíriteľa. Žiaľ, boj proti dezinformáciám patril k tradičným nástrojom politickej nadvlády aj po skončení náboženských vojen. Vládnuce skupiny v spoločnosti boli vždy citlivé na témy, ktoré považovali za dogmy a ak začali boj proti „dezinformáciám“, bolo len otázkou času, kedy začnú obmedzovať slobodu myslenia, slobodu prejavu a právo na informácie.

    Za dezinformácie boli tradične považované mnohé inovatívne vedecké myšlienky. Orgány verejnej moci proti nim chránili „pravdu“ aj právnymi nástrojmi: G. Galilei svoje „dezinformácie“ v obave pred trestnými sankciami odvolal – názor však nezmenil a jeho výrok „A predsa sa točí.“ sa stal legendou. Aj známy lekár Paracelsus musel opakovane kvôli svojim „dezinormáciám“ utekať z rôznych akademických ustanovizní, pretože nevyberavou rétorikou spochybňoval Galénove „pravdy“. Veľmi zle dopadol slávny maďarský lekár a „konšpirátor“ I. Semmelweis, ktorý odhalil pravú príčinu „horúčky šestonedeliek“ – nedostatočné hygienické opatrenia lekárov. Väčšina lekárov to však považovala za dezinformáciu, Semmelweisovi vyčítali zlý úmysel a vtedajší mainstream ho hanobil skoro ako ten súčasný: kvôli neustálym osobným útokom, vrátane rôznych verejných autorít, skončil nakoniec v blázinci. Veľký problém mal spočiatku aj L. Pasteur, ktorý presadzoval „konšpiračnú teóriu“ o mikroorganizmoch ako o príčinách chorôb. To väčšine jeho súčasníkov pripomínalo tzv. vitalizmus, teóriu o životnej sile, ktorá sa v mechanistickej medicíne 19. storočia považovala za prekonanú. Vyčítali mu „reakcionársky“ úmysel a trvalo to pomerne dlho, kým jeho revolučné teórie uznali.

 

          Návrat ku Svätej aliancii?  

    Z hľadiska historických paralel začína súčasná situácia trochu pripomínať niektoré minulé obdobia, zvlášť obdobie tzv. Svätej aliancie, ktoré bolo príznačné bojom proti slobode prejave v celoeurópskom rozmere, podobným tomu, čo zažívame dnes. Situácia sa od tej dnešnej líšila najmä tým, že vtedy mala „pravda“ opačný obsah. Na čele štátov stáli zástancovia absolutistických monarchií, opierajúci sa o „vyššiu moc“ a najväčšiu hrozbu pre „legitímnych“ vládcov predstavovali zástancovia demokratických zmien. V období Svätej aliancie sa začala používať aj nová terminológia, ktorá mala toto prenasledovanie odlišných názorov odôvodniť. Spustil sa hon na „demagógov“, označenie, dosť podobné pojmu „populista“ v súčasnosti. Rovnako sa objavil pojem „Volksverhetzung (poburovanie ľudu), ktorý je veľmi blízky pojmu „hate speech“ (nenávistný prejav). V nemeckom trestnom zákone toto slovo dokonca dodnes popisuje skutkovú podstatu TČ, ktorý zahŕňa práve „hate speech“. Samozrejme, podobne ako dnes, aj vtedy sa objavili zoznamy nepriateľov „pravdy“, ktoré boli robené skoro tak voluntaristicky a tendenčne ako tie dnešné. Pochopiteľne, toto prenasledovanie „demagógov“ pred približne 200 rokmi nezostalo len v teórii, ale začala sa aj honba proti odlišným názorom na univerzitách. V rámci tohto prenasledovania musel v roku 1819 opustiť Karlovu univerzitu v Prahe známy filozof B. Bolzano, ktorý hlásal nové myšlienky v sociálnej oblasti. Vyšetrovali aj jeho študentov, ktorí mali rovnaké pochybnosti o vládnucom sociálnom systéme. Niečo podobné sa dialo v Rusmi ovládanom Poľsku (Kongresovka). Zrejme najznámejší útok proti slobode myslenia však nastal v Prusku, centre vtedajšej filozofie. Tento útlak postretol napr. W. von Humbolta, jedného z tvorcov teórie právneho štátu. Kvôli nevhodným názorom bol pozbavený svojich verejných funkcií, avšak niektorí iní známi autori, museli utiecť za hranice (J. Goerres) alebo ich čakal dlhý trestný proces (F. Schleiermacher). Mimochodom, v období národného obrodenia zasiahlo prenasledovanie kvôli „poburovaniu ľudu“ aj Slovensko (napr. J. Kráľ)…

 

          Boj proti infodémii a hrozba totalitarizmu

   Celkovo, boj proti dezinformáciám prináša veľmi veľké riziká opakovania chýb minulosti. Mnohí z bojovníkov proti dezinformáciám by radi obnovili stav, keď sa informácie zhromažďovali u novinárov, ktorí rozhodli, čo z nich možno zverejniť a čo zamlčať. Táto pozícia moci sa nástupom nových technológií oslabila a mnohí novinári či oligarchovia v ich pozadí sa s tým nedokážu vyrovnať. Hlavným problémom pri strate ich informačnej dominancie sú tzv. alternatívne médiá a sociálne siete. Návrat do obdobia pred internetom sa však už asi nepodarí zrealizovať a aj preto sa objavuje skôr snaha uzavrieť diskusiu v mainstreame pred nepohodlnými názormi a tých, ktorí miesto mainstreamu využívajú na prezentáciu nepohodlných názorov iné platformy, onálepkovať ako verejných nepriateľov. Medzi totalitné postupy patrí aj tradičné obvinenie, že alternatívne médiá platí nepriateľská veľmoc – tak ako pred 1989 odporcov platili USA, dnes ich platí Rusko… Zapojenie Ruska má však vrátiť mainstreamu aj trochu dôstojnosti: ide o to dokázať, že verejnosť neprestala dôverovať médiám kvôli neobjektívnemu spravodajstvu, ale preto, lebo proti nim bojuje Kremeľ.

    Celkovo sa zdá, že boj proti infodémii a dezinformáciám je len zámienka, ktorá má napomôcť formovaniu totalitného informačného prostredia. Základným krokom smerom k totalite je predstava určitých skupín, že sú v pozícii majiteľov pravdy a môžu posudzovať pravdivostnú hodnotu výrokov ostatných ľudí bez toho, aby s nimi viedli otvorenú diskusiu. To sa najlepšie robí cez nejaké verejné zoznamy “konšpirátorov“. Ako ukážkový príklad takejto totalitnej arogancie bola „odpoveď“ stránky blbec.online na vecnú otázku predstaviteľov hrot.info. Riziko nástupu totalitných praktík zvyšujú aj ďalšie javy v spoločnosti, napr. zastrašovanie názorových oponentov či zamestnávateľov nepohodlných ľudí, ako aj zostrovanie trestného práva. Pri tomto postupe však prichádza o. i. k masívnemu porušovaniu mnohých základných práv a slobôd, či už práva na informácie alebo práva na ochranu osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Aj preto možno konštatovať, že práve boj proti infodémii a dezinformáciám je závažným ohrozením zvyškov tých demokratických princípov, ktoré v súčasnej SR ešte zostali.

Branislav Fábry