02.12.2013 16:38:27

Branislav Fábry: Ako Viktor Janukovyč odmietol hrať klauna

 

Každý, kto sleduje zahranično-politické témy posledných dní, si určite všimol, že Ukrajina sa ocitla v centre pozornosti sveta kvôli rozhodnutiu nepodpísať asociačnú dohodu s Európskou úniou.

Podľa mnohých názorov ide hlavne o prejav dlhodobo trvajúceho konfliktu medzi EÚ a Ruskom. Musíme si uvedomiť, že hoci na rôznych spoločných summitoch EÚ a Ruska zaznievajú vzletné frázy o spolupráci, v realite sa deje presný opak. Západné inštitúcie sa snažia expandovať smerom na východ proti vôli Moskvy a Rusko sa ocitá v strategickej defenzíve, na ktorú reaguje často až prehnane.

Avšak dôvody toho, že prezident V. Janukovyč odmietol podpísať asociačnú dohodu treba hľadať nielen v geopolitickej rivalite EÚ a Ruska, ale predovšetkým vo vnútorných problémoch Ukrajiny samotnej. Je jasné, že vstup do EÚ naďalej zostáva snom mnohých Ukrajincov, ale Brusel si musí uvedomiť, že pokiaľ ponúka príliš málo, nemusia jeho plány na asociáciu s iným štátom uspieť. Preto tentoraz vytýčila hranice európskeho vplyvu práve Ukrajina, ktorá mala hrať kľúčovú úlohu v budúcich predstavách EÚ o východnej politike.

 

Štrukturálny problém Ukrajiny 

V prípade ukrajinskej asertivity nejde o žiadnu samozrejmosť, lebo Kijev nemá veľa dôvodov na sebavedomie. Musíme si uvedomiť, že Ukrajina je štát, ktorý má síce druhý najvyšší počet obyvateľov z celého bývalého ZSSR, no z ekonomického hľadiska patrí medzi tie menej úspešné štáty. Ukrajina ekonomicky výrazne zaostáva dokonca aj za svojimi východnými susedmi. Podľa MMF má Ukrajina len o čosi viac ako štvrtinu nominálneho ruského HDP na 1 obyvateľa a ledva polovicu bieloruského HDP na 1 obyvateľa: http://en.wikipedia.org/wiki/List_of_countries_by_GDP_(nominal)_per_capita#cite_note-6 . Ukrajina má na rozdiel od východných susedov vážny problém aj s verejným dlhom, nezamestnanosťou a mnohými inými ukazovateľmi. Avšak ani nie porovnanie s Ruskom, ale hlavne porovnanie s Bieloruskom je pre Ukrajinu nepríjemné a ponižujúce. V roku 1992 mala Ukrajina oveľa lepšie predpoklady na rozvoj než jej sused, mala dokonca aj väčší HDP na 1 obyvateľa: http://en.wikipedia.org/wiki/List_of_countries_by_past_and_future_GDP_(PPP)_per_capita .

V porovnaní s rozvinutejším Ruskom sa Kijev rád vyhovára na nerastné bohatstvo Ruska, no v prípade Bieloruska sa tieto výhovorky použiť nedajú, najmä preto, lebo z hľadiska nerastných surovín je na tom Ukrajina dokonca lepšie (má aspoň uhlie).

Základný problém Ukrajiny a jej ekonomiky spočíva v čomsi inom. Na Ukrajine sa po roku 1991 nenašiel nikto, kto by vytýčil hranice rabovaniu veľkých oligarchických skupín. V Rusku za V. Putina a v Bielorusku za A. Lukašenka bol určitý ekonomický úspech dosiahnutý tým, že najvyšší politickí funkcionári čiastočne obmedzili hospodárskych oligarchov pri nakladaní so štátnym majetkom a zaviedli aspoň nejaký poriadok. Putinovo Rusko na svoj tvrdý postup voči mnohým privatizačným zbohatlíkom (Chodorkovský, Berezovský, Nevzlin, atď.) doplatilo ostrou kritikou zo strany západných médií a politikov. Všetci sa pamätajú, akú zožali ruské štátne orgány za súdne procesy s najbohatším z oligarchov, s M. Chodorkovským. Písal som o tom tu: http://brankof.blog.pravda.sk/2013/02/14/ako-urobit-zo-zlocinca-obet-politickeho-procesu/ .

Naopak, ukrajinskí politici nedokázali oligarchov obmedziť, ale ukrajinská privatizačná oligarchia získala úplnú kontrolu nad politickými inštitúciami. Bohužiaľ, ukazuje sa, že v systéme nadvlády oligarchie, kde sa oligarchické skupiny medzi sebou nekontrolovane ruvajú o štátny majetok, na všetko doplácajú masy. Zdá sa, že v krajinách, kde určitý "baťka" aspoň trochu obmedzí banky a oligarchiu v olupovaní más, sú ekonomické výsledky o dosť lepšie. Stačí sa pozrieť na štatistiky migrácie do Ruska: http://www.gks.ru/free_doc/new_site/population/demo/migr2.xls.

Ukrajinci spolu s Uzbekmi predstavujú dlhodobo najpočetnejšiu skupinu imigrantov, ktorí v Rusku hľadajú prácu, i pri prepočte na počet obyvateľov ekonomickí imigranti z Ukrajiny prichádzajú vo vysokých počtoch (cca 2 850 000). Okrem toho, Ukrajinci masovo migrujú za prácou aj do štátov EÚ, čo tiež svedčí o tom, že ekonomika ich štátu výrazne zaostáva i voči východným susedom.

 

Ukrajina a demokracia

Paradoxom však je, že mnohí Ukrajinci sa na svojich východných susedov tradične pozerajú zvysoka. Ukrajinskí nacionalisti sú protiruskí zameraní, no dnes majú veľký problém. Na rozdiel od minulosti už nemôžu ukrajinskú ekonomiku porovnávať s oveľa úspešnejším Ruskom alebo Bieloruskom, lebo toto porovnanie je pre nich až príliš zahanbujúce. Napriek slabým hospodárskym ukazovateľom ukrajinskí nacionalisti potrebujú vyvolávať medzi populáciou pocit prevahy nad "moskaľmi" a preto sa radi oháňajú imaginárnymi "civilizačnými hodnotami". Musia hovoriť, že Ukrajina je "civilizovanejšia" a "demokratickejšia" než Rusko a Bielorusko.

Ukrajina je dnes veľmi chudobná krajina a aj to je jeden z dôvodov, prečo potrebuje svojim občanom stavať vzdušné zámky. Najmä mladí ľudia sa dajú odpútať veľkými heslami od zúfalej ekonomickej situácie a ako každá nová generácia myslia, že práve im sa podarí zmeniť svet k lepšiemu. Samozrejme, kto trochu lepšie pozná realitu, neveľmi uverí rozprávkam o demokracii. Všetky dnešné štáty, aj Rusko, aj Ukrajina a aj Bielorusko majú vo svojich ústavách populárne heslá  o "demokracii" o "vláde ľudu", ale v skutočnosti sa boj vedie o to, či bude vládnuť "baťka" alebo banky/oligarchia. Vo väčšine európskych štátov je tento boj už rozhodnutý.

Rozprávka o demokracii však príliš nefunguje ani na Ukrajine. Každý Ukrajinec, ktorý mal tu česť vidieť, ako po "demokratickej" oranžovej revolúcii politici ignorovali občanov, decimovali ústavný súd a konali nedemokraticky, stratil ilúzie vo všetkých ohľadoch. Keď v roku 2007 hrozilo, že dekrét prezidenta Juščenka o rozpustení parlamentu vyhlási ústavný súd za protiústavný, tak "demokratický" prezident Juščenko odvolal pár nepohodlných sudcov, vrátane predsedu súdu Pšeničného. A keď sudcovia toto "odvolanie" odmietli uznať, tak prezident poslal špeciálnu jednotku, aby "odvolaných" sudcov nepustila do budovy ústavného súdu. Kto z ukrajinských občanov videl toto konanie "oranžových demokratov" na Ukrajine, stratil o boji za "demokraciu" všetky ilúzie.

 

Ukrajina a Európa

Po zlyhaní demokratických fráz vymysleli nacionalisti miesto demokracie ďalšie populistické heslo na ovládnutie más. Je to heslo o "európskych hodnotách". Samozrejme, je úplne na smiech, keď ukrajinskí nacionalisti hlásajú "európske hodnoty" a súčasne usilujú o vyhlásenie S. Banderu za národného hrdinu (Juščenkov dekrét z roku 2007) a o obmedzovanie ruskojazyčnej menšiny. To je úplne v rozpore s oficiálne hlásanými európskymi hodnotami, no zdá sa, že keď ide o moc a peniaze, tak ani tento do očí bijúci rozpor nevadí.

"Európske vzdušné zámky" sú veľmi účinná taktika, ktorú na Ukrajine hltajú mnohí ľudia. Predstava, že ľudia na Ukrajine sa budú mať "ako v Nemecku", je určite veľmi lákavá, no súčasne aj veľmi nereálna. Brusel nebol ochotný uvažovať o členstve Ukrajiny v EÚ ani pred ekonomickou krízou 2008, hoci vtedajší prezident V. Juščenko bol ešte viac prozápadný než V. Janukovyč. EÚ žiaden vstup Ukrajine neponúkla, a aj dnes ponúka len asociačnú dohodu, teda model, ktorý má i oveľa bohatšie Turecko od roku 1963. Turecko má síce od konca 20. storočia aj štatút kandidáta na vstup, no zdá sa, že všetci v Turecku už pochopili, že žiaden vstup do EÚ nebude. Podobne to, čo ponúka EÚ Ukrajine, teda asociácia, neznamená žiaden prísľub členstva v EÚ ani v ďalekej budúcnosti.

Ukrajinskí predstavitelia si dobre uvedomujú, že hoci je nádej na vstup do Európskej únie nepatrná, obyvateľstvo je kvôli nej ako veľkému cieľu ochotné obetovať veľmi veľa. Vízia vstupu do EÚ má na Ukrajine veľa podporovateľov a je dokonca aj oveľa populárnejšia než akákoľvek integrácia s Ruskom. Má to však jeden háčik - vstup do EÚ nikto neponúka. Napriek tomu však téma asociácie s EÚ zaujala i prezidenta V. Janukovyča.

Hoci V. Janukovyča v minulosti mnohí označovali za vazala Moskvy a to najmä počas tzv. oranžovej revolúcie, prvé roky jeho prezidentského obdobia ukázali, že to tak vôbec nie je. Prezident V. Janukovyč sa pokúsil zlepšiť vzťahy s Moskvou a súčasne skúmať možnosti i na západe (jeho prvá zahraničná návšteva smerovala do Bruselu). Toto bola rozumná a vyvážená taktika, ktorá tiež napomáha vytvárať jednotu Ukrajiny. Prezident V. Janukovyč tiež pochopil, že dohodou s EÚ by mohol vyraziť tromf z rúk ukrajinských nacionalistov, ktorí ho radi označujú za prekážku v procese európskej integrácie. Dokázal by dokonca ešte viac než jeho predchodca V. Juščenko a to by bolo veľké víťazstvo.

V. Janukovyč však nebol ochotný obetovať v prospech asociácie s EÚ príliš veľa a asociáciu chápal len ako prostriedok, ktorý má priniesť Ukrajine výhody. Asociácia s EÚ nebola pre neho cieľom samým o sebe, ktorému treba podriadiť všetko ostatné. Bola len prostriedkom na zlepšenie pozície Ukrajiny. Ak by však asociácia mala priniesť viac nevýhod ako výhod, prezident V. Janukovyč ju plánoval prehodnotiť. Tak sa aj stalo. Prezident V. Janukovyč triezvo vyčíslil všetky náklady asociácie s EÚ a žiadal, aby EÚ Ukrajine pomohla prekonať problémy spojené s asociáciou. Išlo hlavne o problém poskytnutia finančnej pomoci Ukrajine a o čo najskoršie obnovenie efektívnej spolupráce s MMF a Svetovou bankou za podmienok prijateľných pre Ukrajinu.

To sa tiež nepodarilo dosiahnuť. Na finančnú pomoc je pritom Ukrajina dlhodobo odkázaná a už teraz má problémy požičiavať si peniaze. Keď ale Ukrajina nezíska peniaze v Rusku, tak potom nie je jasné ako ďalej.

 

Ukrajina a Rusko

Názor Ukrajiny na asociáciu s EÚ určite ovplyvnil i postoj Moskvy, ktorá z pochopiteľných dôvodov uprednostnila ruský záujem pred záujmom ukrajinským. Ukázalo sa, že v prípade asociácie s EÚ by mohol byť ohrozený ukrajinský export do Ruska. Rusko možné následky obchodných bariér medzi oboma krajinami demonštrovalo prostredníctvom niekoľkých testov ruských colníkov, ktorí si odskúšali zavedenie colnej kontroly na hraniciach s Ukrajinou v tomto roku. Ak by Rusi vytvorili na ukrajinskej hranici po asociácii Ukrajiny k EU podobný režim ako so štátmi EU, tak by došlo k významnému poklesu obchodu a je otázne, ktorá výhoda z asociácie by tieto nevýhody vyrovnala. Niektorí pozorovatelia to označili za nátlak Ruska na Ukrajinu.

Lenže Rusko musí sledovať svoje ekonomické záujmy a to i v prípade asociácie EÚ s Ukrajinou. Rusko sa vyjadrilo jasne, že asociácia Ukrajiny s EÚ a otvorenie ukrajinského trhu na západ ruským hospodárskym záujmom nepomôže a preto bude Moskva konať tak, aby ochránila svoje hospodárske záujmy. Ruské výrobky by v prípade ukrajinskej asociácie s EÚ museli na ukrajinskom trhu čeliť zvýšenej konkurencii zo strany európskych výrobcov.  Mnohé produkty z EÚ sa presadzujú aj vďaka subvencovaniu, ktoré mnohí vo svete kritizujú.

Rusko dalo najavo, že podobný stav nepripustí. Navyše, ak by Ukrajina po asociácii s EÚ zotrvala v pozícii preferovaného partnera Ruska, nevýhody by predstavoval aj možný export európskych tovarov do Ruska. Rusko by pri doterajšom preferenčnom režime vzťahov s Ukrajinou vlastne dovážalo európske výrobky z Ukrajiny, hoci vo vzťahu so samotnou EÚ sú ruské exportné možnosti veľmi obmedzené. Vznikla by situácia, že produkcia z Ruska by sa na trhoch EÚ obmedzovala kvôli najrôznejším štandardom, ale európske výrobky, dovážané z Ukrajiny, aplikujúcej európske štandardy, by sa pri dovoze na veľký ruský trh neobmedzovali. Pre Ukrajinu by bolo výhodné, aby producenti z EÚ získali prístup na ruský trh tým, že by využívali asociovanú Ukrajinu ako nástupisko bez tých obmedzení, ktoré majú členské štáty EÚ. Pre Rusko by to však výhodné nebolo.

Moskva dala tento svoj názor Kijevu otvorene najavo, hoci na Ukrajinu netlačila zďaleka tak intenzívne ako EÚ a používala pritom legálne a diplomatické prostriedky. To treba spomenúť najmä preto, že diplomacia a takt nepatria vždy k výbave veľmocí.

Všetci s pamätáme akým hrubým spôsobom dokážu tlačiť západné štáty, keď im ide o vlastný záujem. Zabudnúť nemožno na hrubú rétoriku ministerky zahraničia USA M. Allbrightovej, ktorá označila Slovensko pojmom "čierna diera", keď sa jej nepáčili kroky Mečiarovej vlády. A ani EÚ s Mečiarovým Slovenskom nejednala v rukavičkách. Na Ukrajine tiež vystúpila EÚ s niektorými neprijateľnými požiadavkami. Tou najabsurdnejšou bola výzva, aby Ukrajina prijala zákon, ktorý by umožnil prepustiť z väzenia odsúdenú ex-premiérku J. Tymošenkovú alebo jej umožniť aspoň "liečenie v zahraničí".

 

"Solidarita vyvolených" alebo "selektívna justícia"?

Téma J. Tymošenkovej je mimoriadne dôležitá, oveľa dôležitejšia než sa zdá, lebo v tomto prípade ide o problém suverenity Ukrajiny v oblasti súdnej moci. Nie je vhodné, aby EÚ Ukrajine nariaďovala ako meniť súdne rozhodnutia. Ukrajina dnes stojí pred náročnou úlohou, pretože sa musí vysporiadať so smutnou minulosťou privatizačného obdobia. Západ tu nemá úplne čisté svedomie, lebo už od vlády M. Gorbačova "pomáhal" reformovať bývalý ZSSR a výsledky boli priam katastrofálne.

Jedným z výsledkov tejto "pomoci" bolo aj rozprávkové zbohatnutie J. Tymošenkovej, ktorá je v očiach väčšiny Ukrajincov prototypom nečestne privatizujúceho oligarchu. Žiaľ, ľudia ako J. Tymošenková sa v divokých 90. rokoch veľmi pochybným spôsobom zmocnili veľkej časti spoločného majetku. Ona sama bola známa ako "plynová princezná" a verejnosť jej pripisovala a dodnes pripisuje rôzne trestné činy, od podvodov až po vraždy (vražda poslanca Ščerbana). Je jasné, že J. Tymošenková nebude nikdy stíhaná za všetky hrôzy, ktoré má na rováši, ale ak sa Ukrajina rozhodne niektorých z mafiánov minulosti potrestať, nemala by tu EÚ zasahovať až príliš intenzívne. Za viaceré zo svojich zločinov je J. Tymošenková stíhaná i dnes, hoci odsúdená bola z veľmi kontroverzných dôvodov - za svoje politické rozhodnutia, ktoré mali spôsobiť Ukrajine veľké hospodárske škody. V mnohých krajinách je dosť neobvyklé, aby štátni funkcionári pykali za svoje politické rozhodnutia, ktorými spôsobili krajine škodu, avšak nie je to nelegitímny dôvod pre odsúdenie.

Na Slovensku máme presne opačný problém, že žiaden z vysokých politikov do väzenia nepôjde, lebo keby začali jedni odsudzovať druhých, druhí by im to pri najbližšej príležitosti vrátili. Čiže sa tu vytvorila určitá solidarita vládnucej oligarchie, brániaca efektívnemu trestnému stíhaniu "vyvolených".

Na Ukrajine "solidarita vyvolených" zrejme skončila odsúdením J. Tymošenkovej. Vzniklo podozrenie, že v jej prípade išlo o "selektívnu justíciu". Lenže problém "selektívnej justície" spočíva v tom, že každý veľký mafián považuje svoje odsúdenie za "selektívnu spravodlivosť". Je zrejmé, že selektívne bolo odsúdenie A. Caponeho za dane v Chicagu, keď v roku 1930 počas veľkej hospodárskej krízy potrebovala americká vláda nájsť "vinníka" z nepopulárnej talianskej menšiny v USA. Iní mafiáni v USA však naďalej bez problémov pôsobili a nikto ich nezatváral.  Selektívne pôsobilo aj odsúdenie M. Černáka, ktorého poslali do basy, hoci iní mafiáni naďalej tyranizovali Slovensko. Najväčší mafiáni však nestrieľajú protivníkov na uliciach, ale pohybujú sa s kufríkom v "smotánke". Podobne selektívne pôsobia aj viaceré procesy voči politikom.

Pred časom začali v ČR trestne stíhať kvôli úplatkárstvu bývalého ministra D. Rátha, ktorý bol asi najvýrečnejším politikom ČSSD. Trestné stíhania začali aj voči niektorým ďalším politikom, no problém je v tom, že aj v Česku zostalo niekoľko "nedotknuteľných". Spomenúť treba napr. bývalého kandidáta na prezidenta K. Schwarzenberga, ktorý si v záchvate velikášstva povolil uzdu a priznal svoju korupčnícku aféru: http://eportal.parlamentnilisty.cz/Articles/2600-schwarzenberg-ziskal-majetek-i-diky-uplatku.aspx.

Hoci sa neskôr pokúšal svoje priznanie trochu zjemniť, ak by aj platila jeho subjektívna verzia celej udalosti, mal povinnosť korupciu oznámiť. Kto totiž korupciu neoznámi, spácha tiež trestný čin. V Česku si však trestné orgány a ani médiá netrúfali o tejto kauze príliš ostro hovoriť.

Pre mňa bola najzaujímavejšia práve bezzubosť V. Moravca v diskusiách s K. Schwarzenbergom, keď sa tento inak dosť agresívny moderátor verejno-právnej ČT nedokázal K. Schwarzenberga opýtať ani to, prečo korupciu neoznámil. Veď neoznámenie korupcie je tiež trestným činom!

V prípade K. Schwarzenbera pokladám akékoľvek korupčné správanie za obzvlášť odsúdeniahodné, lebo on nemusel ísť do politiky preto, aby sa obohatil, on bol veľmi bohatý aj predtým. Nechcem si predstaviť, čo by sa dialo, ak by sa ku korupcii priznal niekto iný, no vzniká dojem, že pre účastníka stretnutí Bilderberg K. Schwarzenberga platia akési iné pravidlá než pre D. Rátha. Vzniká podozrenie zo "selektívnej spravodlivosti".

Nech sa na to pozrieme akokoľvek, v podstate žiaden štát sa nemôže vyviniť z podozrení, že aplikuje selektívnu spravodlivosť. Putinovo Rusko upodozrievajú mnohí, že jednu skupinu oligarchov prenasleduje a druhú protežuje. Spojené štáty zase selektívne stíhajú malých zločincov z miestnych gangov, ale vysokých politikov, ktorí vyvolávajú a vedú genocídne vojny v cudzine nechávajú zásadne bez trestu. Čína je zase podozrivá, že popravuje za korupciu malých úradníkov na miestnej úrovni, ale naopak, najvyššie špičky strany necháva bez trestu, hoci podozrení by bolo určite dosť aj voči nim. V podstate justícia každého štátu je selektívna. Niekedy je selektívnosť spôsobená neschopnosťou orgánov činných v trestnom konaní, ale veľmi často ide aj o cielené preferenčné správanie sa.

Ani v Európe nenesú veľkí oligarchovia z nadnárodných bánk žiadnu trestno-právnu zodpovednosť, lebo sú prepojení na najvyššie politické špičky, hoci malých podnikateľov európske štáty často prísne trestajú za hospodársku kriminalitu. Aj preto nie je veľmi presvedčivé, keď európski politici hovoria o "selektívnej justícii" na Ukrajine a volajú po tom, aby Ukrajina novým zákonom, prijatým kvôli jednej osobe, zmenila súdne rozhodnutie.

Na Ukrajine je určite selektívne odsúdených viac ľudí a EÚ i zo všetkých selektívne odsúdených vyberie práve osobu, ktorá toho má na svedomí zjavne viac, než dokázali odhaliť súdy...

 

Vláda ulice alebo ústavných orgánov?

Reakcia na rozhodnutie Ukrajiny vo veci asociácie s EÚ nenechala na seba dlho čakať. Ukrajinskí nacionalisti, ale aj ďalšie skupiny občanov sú po zrútení európskeho "vzdušného zámku" veľmi sklamaní. Tí, ktorí veci hodnotia vyvážene, si uvedomujú, že V. Janukovyč skúsil aj európsku politiku, ale nebol ochotný ísť za hranicu určitej ekonomicky prijateľnej obete. Tí, čo sa však nechali presvedčiť, že asociácia je krokom k "európskej životnej úrovni" však pociťujú hnev. Ten sa miesi s dlhodobou nespokojnosťou ukrajinského obyvateľstva s jeho hospodárskou situáciou. Na ekonomicky labilnej Ukrajine sa ľahko nájdu nespokojné masy a ten kto ich dokáže najefektívnejšie zmobilizovať a priviesť na podporu svojich cieľov do Kijeva, ten z toho môže ťažiť.

Ako to celé funguje, sme videli pri tzv. oranžovej revolúcii v rokoch 2004 - 2005. Jej organizátori zmobilizovali do ulíc davy, ktoré svojimi "demokratickými" heslami dokázali zmeniť režim a vynútiť si "tretie kolo" volieb. Kto si však myslel, že davy na uliciach boli vtedy vyjadrením demokratickej vôle ľudu, ten sa veľmi mýlil. Hoci to na uliciach Kijeva vyzeralo na boj ľudových más proti diktátorovi, v skutočnosti bola podpora voličov pre oboch kandidátov vo voľbách na prezidenta vzácne vyrovnaná a dokonca aj v treťom opakovanom kole získal víťaz V. Juščenko len 51, 9% hlasov: http://www.cvk.gov.ua/postanovy/2005/p0015_2005.htm . A pritom v treťom kole mnohí zástancovia V. Janukovyča, sklamaní z opakovania volieb, ani nevolili.

Víťazstvo V. Juščenka v treťom "nezmanipulovanom" kole bolo natoľko tesné, že budí veľké otázniky. Pri takých tesných výsledkoch nemohlo byť vopred jasné, kto zvíťazí a víťazstvo V. Janukovyča v druhom kole mohlo pokojne nastať i bez manipulácií. Napriek tomu, že pred voľbami víťaz nemohol byť jasný, demonštranti v uliciach mali jasno: zvíťaziť môže len V. Juščenko, inak budú voľby zmanipulované.

Podobne ani dnešné demonštrácie nie sú dôkazom nesúhlasu ľudu s postojom prezidenta V. Janukovyča, ale len dôkazom schopnosti prozápadného tretieho sektora mobilizovať nacionalistov, študentov a ďalšie revolučné skupiny obyvateľstva. Samozrejme, väčšina obyvateľstva Ukrajiny je apatická a príde tak maximálne na voľby, na uliciach sa neobjavujú reprezentanti väčšiny, ale len skupiny tých najmilitantnejších aktivistov. V Kijeve sú pritom tradične vo výhode prozápadní aktivisti, lebo podporovatelia prezidenta V. Janukovyča pochádzajú skôr z iných regiónov Ukrajiny.

Dnešná situácia sa trochu podobá aj na tzv. oranžovú revolúciu. Tak ako v roku 2004, aj dnes sa do celej organizácie nepokojov zapojili mimovládne organizácie zo západu a dokonca aj niektorí európski politici prišli demonštrantov podporiť. Sú veľmi dobre zorganizovaní a skúsení, ale V. Janukovyč je dnes tiež pripravený na konfrontáciu. Samozrejme, takýto postup nie je v súlade s medzinárodným právom. Neviem, ako by reagovali slovenské úrady, keby sa pri protestoch Gorila objavili ruskí politici, ale predpokladám, že by sa asi hovorilo o zasahovaní do vnútorných záležitostí štátu.

Pri súčasných protestoch už nejde ani tak o to, či vyhrá dobrá alebo zlá strana, ale ide o to, kde sa bude tvoriť štátna moc. Či bude vládnuť ulica alebo ústavné orgány. Rozhoduje sa, či bude republika závislá na tom, kto dokáže so svojimi demonštrantami okupovať Majdan v hlavnom meste alebo od toho, kto uspeje vo voľbách a to nielen v Kijeve.

Viem, že sa dá mať viacero výhrad voči ukrajinskej ústave, voči ukrajinským voľbám či voči ukrajinskému prezidentovi, no myslím, že rozhodovanie "okupačná republika" je veľmi zlé riešenie ústavných problémov.

Branislav Fábry