04.8.2012 10:55:06

Boli sme na Bajkale

Správa o dovolenke. Pod týmto titulkom oslovil svojich priateľov na facebooku predseda Slovensko-ruskej spoločnosti Ján Čarnogurský hneď po návrate z tohto nevšedného kúta Zeme. Nasledujúce riadky venoval autor tým svojim priateľom, ktorí absolvujú dovolenku na kadejakých plážach teplých morí alebo v západných veľkomestách.
- Napíšem čosi o dovolenke, z ktorej som sa práve vrátil. Spolu s manželkou, mladším synom Petrom a skupinou zo Slovensko – ruskej spoločnosti sme strávili dovolenku pri Bajkalskom jazere. 30. júla sme vyrazili z Bratislavy najskôr do Moskvy. Na ruské hlavné mesto sme mali necelé 2 dni. Poprechádzali sme sa po Červenom námestí, pozreli sme si Chrám Vasilija Blaženého i chrám Krista Spasiteľa. Postavili ho v 19. storočí z vďaky za víťazstvo nad Napoleonom. Za Stalina ho zbúrali, za Chruščova na jeho mieste postavili kúpalisko, ktoré však prepúšťalo vodu. V 90-tych rokoch opäť postavili na pôvodnom mieste Chrám Krista Spasiteľa. Je to veľkolepý pravoslávny chrám, steny pokrývajú mramorové tabule s menami ruských vojakov a dôstojníkov, ktorí sa vyznamenali vo vojne proti Napoleonovi.
Na Poklonnej hore na okraji Moskvy sme si pozreli múzeum Veľkej vlasteneckej vojny. V hlavnej budove sú opäť do mramoru vytesané mená všetkých hrdinov Sovietskeho zväzu. Je ich asi desať tisíc. Večer sme sa poprechádzali po ulici Arbat. Je na nej asi najviac pouličných umelcov v Európe. Hrala tam hudba, recitovali sa básne, maľovali sa portréty, predávali sa obrazy. Okolo plno pizzerií , predajní suvenírov a prechádzajúcich sa ľudí.
Nasledujúci deň na Novodevičom cintoríne sme si mohli pozrieť náhrobné kamene iba niekoľkých významných osobností. Na hrobe Gorbačovovej ženy Raisy stojí mramorová plačka a smúti za zosnulou. Náhrobný kameň na hrobe generálneho tajomníka Komunistickej strany Sovietskeho Zväzu Nikitu Chruščova vytvoril sochár Neizvestnyj, ktorého Chruščov za svojho života dával ako vzor odpudivého nesocialistického umenia. Náhrobný kameň si u Neizvestného objednala Chruščovova rodina. Náhrobný kameň Borisa Jeľcina je v bielo – modro – červenej farbe. Chcel som si ešte pozrieť výstavu o zavraždení cárskej rodiny v Ústrednom archíve Ruskej federácie, lenže v ten deň bolo zavreté.

x x x
Na druhý deň večer sme leteli do Irkutska. Je to 5 časových pásiem od Moskvy na východ. Leží na rieke Angare. V Irkutsku bolo veliteľstvo českosloveských légií pre východnú Sibír. V roku 1920 naši vojaci držali celú transibírsku magistrálu a ustupovali po nej do Vladivostoku, aby sa dostali domov.
V Irkutsku bojovali proti boľševikom po boku armády admirála Kolčaka. Po odchode Čechoslovákov sa Kolčakova armáda rozpadla a sám Kolčak padol do rúk červených. Na brehu Angary ho zastrelili a hodili pod ľad. Dnes má v Irkutsku veľký pomník.
Pomníky v Rusku vôbec dokonale ilustrujú dialektiku ruských dejín. V Irkutsku je pomník Kolčaka, asi 60 km ďalej na pobreží Bajkalského jazera v obci Listvijanka sú vedľa seba pomníky partizánov zastrelených bielymi počas občianskej vojny a pamätník obyvateľov Listvjanky padlých v 2. svetovej vojne. Na prvom je červená hviezda, na druhom pravoslávny dvojkríž.
Pôvodnú transsibírsku železnicu už zväčša prestavali a posunuli na vhodnejšie miesta. Z Irkutska však vedie asi 100 km ešte pôvodnej transsibírskej železnice, položenej tesne na brehu jazera. Jazdí po nej vlak s turistami ako súčasť miestnych pamätihodností. Po tých 100 km starej železnice sa pred zhruba 90-timi rokmi presúvali aj naši legionári.
V Irkutsku pôsobí slovenský katolícky kňaz. Chceli sme sa s ním stretnúť, ibaže v tom čase bol mimo mesto.
Z Irkutska sme sa preniesli do obce Listvjanka na brehu Bajkalského jazera. V obci sa stavia veľa hotelíkov, na trhu ponúkajú množstvo suvenírov a majitelia motorových člnov ponúkajú vyhliadkové plavby po jazere. Jazero je zväčša obkolesené zalesnenými horami asi tak do 2 000 metrovej výšky. Mimo turistických ciest sa neodporúča chodiť, pretože sú tam vlci aj medvede.
Po troch dňoch sme sa preniesli na druhú stranu jazera na ostrov Oľchoň. Ide o tunajší najväčší ostrov a náboženské centrum okolo žijúcich Burjatov. Bajkalské jazero sa nachádza na území Burjatskej autonómnej oblasti. Na ostrove Oľchoň je Skala šamanov, jedna z deviatich najväčších svätýň Ázie. Šamanská skala vyčnieva z vody do výšky azda 100 m, s brehom ju spája trochu nižšia skala a celkovo pôsobí veľmi pôvabne. Bývali sme tu v neďalekej turistickej osade.
Oľchoň je asi 300 km na východ od Irkutska. Dopravu zabezpečujú súkromní majitelia mikrobusov najmä japonských a kórejských značiek. Burjat, ktorý nás viezol naspäť do Irkutska, dokázal zaujímavo rozprávať o spôsobe života tamojších ľudí. Továreň na spracovanie rýb skrachovala, no rozvíjajúca sa turistika poskytuje stále viac nových pracovných príležitostí. Pochvaľuje niekdajší systém rôznych tabu, vytvorených šamanmi. Podľa neho zabezpečovali lepšiu ochranu prírody ako súčasné predpisy. Napríklad zakazovali usadzovanie sa blízko pri jazere. Vodu z jazera bolo možné brať iba na najnutnejšiu osobnú potrebu.
Na ostrove Oľchoň niet asfaltových ciest, existujú len vyjazdené na udupanej pôde. Dá sa na nich jazdiť rýchlosťou až do 80 km/hod, pri väčšej by sa už auto asi rozpadlo.
Bajkalské jazero je 7 časových pásiem na východ od Bratislavy, čiže ďalej než New York. Burjati sú etnicky príbuzní s Mongolmi. V jednom obchode bol reklamný plagát na umelecké pásmo o „pravej ruke Džingischána“. Džingischán je pri Bajkalskom jazere stále považovaný za základného hrdinu.
Kúpanie v Bajkale je naozaj len pre otužilcov. Teplota vody je okolo 15 stupňov.
Henry Kissinger napísal, že Euroázia je pevninským blokom, ktorý určuje osudy zemegule. Amerika je v porovnaní s Euroáziou iba malým ostrovom pred euroázijským pobrežím. Boli sme v srdci Euroázie a to vyvážilo aj chladnú vodu v Bajkalskom jazere.
Ján Čarnogurský

Poznámka
Ďalšie poznatky z cesty na Bajkal, vrátane fotografií, uverejníme neskôr