15.7.2013 20:09:06

Boli sme na 4. výstupe na Modravú horu

Príhovor Jána Čarnogurského
Príhovor Jána Čarnogurského
(foto: V. Mikunda)

 

V našej bratislavskej zostave klubu Arbat, ktorá sa zúčastnila 4. ročníka výstupu na najvyšší bod Matry, na Modravú horu (Kékes), sa objavili aj dvaja nováčikovia. Spomínam to preto, lebo na záver obaja prekvapivo skonštatovali, že naozaj nečakali až taký dôstojný zážitok.

 

Hneď na začiatku treba priznať, že tohtoročný výstup na Modravú horu mal vskutku bohatý program. Pretože k našej stálici – k spevokolu Matičiarky pri miestnom odbore Matici slovenskej z Košíc sa pripojil aj súbor Kysačanka z Kysaku. Klub Arbat  sa tiež nenechal zahanbiť a našu spevácku česť zachránila Larisa Plechanova krásnou ruskou lyrickou piesňou, ktorú sme si v Arbate nazvali „Milenkyj ty moj...“ a bez ktorej si naše vlastné podujatia už ani nevieme predstaviť.

Výstupy na Matru organizujeme pri príležitosti Dňa sv. Cyrila a sv. Metoda a tak bolo príjemné, že jeden z účastníkov tu rozdával cyklostylované dielko Proglas od Konštantína Filozofa v preklade Viliama Turčányho.

x x x

Úvodné slovo patrilo hlavnému organizátorovi týchto výstupov Jánovi Čarnogurskému, ktorý  všetkých privítal „na vrchole Matry, čo je jeden z vrcholov na našom štátnom znaku“. „Je to jeden z našich historických znakov, tak nám to sprostredkovali rodičia, starí rodičia... Páči sa nám to, uznávame to a takto to chceme podávať aj ďalej.“

„Tento rok sa tu schádzame pri osobitnej príležitosti, pri 1150. výročí príchodu svätých Cyrila a Metoda do našej krajiny.

Keď svätí Cyril a Metod prichádzali k nám, tak prechádzali niekde tadiaľto a priniesli nám dvojitý kríž, ktorý sa taktiež uchoval v našom štátnom znaku. Naši predkovia si ho umiestnili na tri vrchy a medzi iným aj na tento, na ktorom teraz stojíme. Pre toto sem chodíme, pre toto sem prichádzame s osobitnou úctou a vzrušením, lebo aj toto je to vrch, ktorý nás udržal cez naše dejiny.“

„Samozrejme, my sem prichádzame z vyšších vrchov a keď maďarský básnik Petofi napísal báseň, ktorou vychvaľoval rovinu, že je lepšia, ako vrchy, no tak, my vieme svoje! Vieme, že opak je pravdou, že vrchy sú lepšie, ako rovina a preto si namiesto Petofiho básne radšej recitujeme slová nášho básnika (Pavla Orzságha Hviezdoslava) ´Pozdravujem vás lesy, hory, z tej duše, pozdravujem vás!´

Z tej duše pozdravujeme aj túto horu, na ktorej sme sa dnes zišli a kde zazneli majestátne a pekné spevy, ktoré sem priniesli naše súbory“, povedal Ján Čarnogurský a doplnil ešte jeden dôvod, pre ktorý sem každoročne s Arbatom chodíme, že „práve na tomto vrchu chceme počuť a každoročne aj počujeme pekné slovenské melódie z rôznych končín Slovenska“.

x x x

Ďalším rečníkom bol podpredseda Spolku slovenských spisovateľov a šéfredaktor časopisu Kultúra  Teodor Kriška, ktorý upozornil na tlak na všetky národy okolo nás a vrátane nás. Jeho zmyslom je, ako by sme sa mali uspokojiť „len s formou prežívania... No my vieme, že kultúra je niečo, čo smeruje od prežívania k bytiu, ako takému! Znamená to, že pri takomto živote musí byť účastná aj doplnková vôľa. Vôľa k dobru, ku kráse, k múdrosti, k pravde... a to sa všetko dá nazvať kultúrou.

Kultúrou je aj všetko čo sme tu dnes počuli. Tie krásne piesne, ktoré úplne spontánne, z duše, s obrovským vkusom, s obrovskou zásobou pozitívnej emócie vytvorili naši predkovia.

Keď sem prišli sv. Cyril a sv. Metod, nepriniesli len kríž, priniesli aj zvláštny pocit, že národ, ku ktorému prichádzajú, môže byť aj nositeľom prajazyka, jazyka Adama a Evy.

Prišli s veľkým tajomstvom k národu, ktorý sa nazýval Sloveni a preto mu ako prvé priniesli preklad evanjelia podľa Jána „Na počiatku bolo slovo“.

Čo tým vlastne chceli povedať? Slovenom o slove, o jeho božom pôvode, o príčine bytia, ako takého? Tomuto prastarému národu chceli dať kľúč k sebaidentifikácii jeho existencie, nasmerovať ho k obrovskej úlohe v európskych dejinách.

Toto dedičstvo je také sväté a hodné nasledovania, že by bolo veľkým zločinom keby sme sa od neho odchýlili, dištancovali alebo nebodaj ho bagatelizovali. Veď aj z úst významných historikov počúvame, že kontinuita cyrilometodskej tradície na Slovensku nebola trvácna, pritom vieme, a sú medzi nami gréckokatolíci, ktorí sú autentickí nositelia byzantského obradu a dodnes kontinuálne, s prestávkou zákazu komunistickým režimom, nesú toto cyrilometodské dedičstvo i jazyk našich predkov“.

Vladimír Mikunda