26.8.2019 13:13:06

Blog: Peter Zajac-Vanka: Moje Slovenské augusty (zamyslenie)

22august1968Smena
22august1968Smena
(foto: archiv Smena)

Osobne mám spojené augusty ako letné mesiace plné prázdnin, tepla, kúpania sa a života na vidieku, kde žila moja babka na dedine a mnoho príbuzných na iných miestach Slovenska.

Ako ročník 1955 som síce zažil August 1968, nuž ale...na dedine. A na tom vidieku odjakživa čo sa pamätám, viac bol August politicky spojený s Povstaním a vojnou ako s obsadením Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Spriatelených armád , ako sa hovorilo.

Vybavím si najprv svoj August 1968. Čo tak môže chalan, ktorému išlo na trinásty rok, asi vnímať. Ano, bolo to v tom roku „vzrúšo“, odrazu hrali bigbítové kapely v kostoloch, vraj bolo možné vo vinárni Perudžia na Korze spoza záclony nakuknúť večer aj na striptíz, miska Betka Štrkulová mala farebný portrét i s peknými prsiami v mládežníckej Smene...a v to ráno dvadsiateho prvého som u babky mal ísť na pole,kosili sme a ukladali do snopov, ale už od svitania bol po dedine taký čudný nepokoj...

...babka sa prvá dozvedela, vzala zo skrine zelené usporené stovky a zapriahla ma do dreveného vozíka, šli sme do konzumu, postaviť sa do radu, ľudia kupovali všetko na tucty, vraj bude vojna, pecne chleba už boli na prídel, ale múka, cukor, olej, i mäso, zápalky, masť i minerálky sa míňali...zabehol som k tete, tam na dvore moji strýkovia, vtedy mládenci do  dvadsaťpäť - tridsať rokov, Dušan bol vojakom na dovolenke, Rasťo a Ľubo boli doma, vzrušene a sklamane sa vyprávali. Teta Rybanová, učiteľka, ich mama, vdova po partizánovi čo operoval na Jankovom vŕšku, mala oči vyplakané...

“Obsadili nás! Nás!!! Rusi nás obsadili!“ „Toje nedorozumenie!“ a „Taká zrada!“...

Tranzistorové rádio mali chalani striedavo pri uchu a počúvali z rádia „...zachovajte kľud a rozvahu,... žiadame závody, aby rozvážali a zásobovali...,“ ..."tu je Slovenský slobodný vysielač, dňa 20.augusta 1968 v nočných hodinách prekročili vojská Sovietskeho Zväzu, Nemeckej demokratickej republiky, Poľskej ľudovej republiky, Maďarskej ľudovej republiky  a Bulharskej ľudovej republiky, hranice Československej socialistickej republiky bez súhlasu prezidenta republiky ČSSR armádneho generála Ludvíka Svobodu a bez súhlasu vlády ČSSR a Komunistickej strany Československa... Žiadame občanov, aby zachovali pokoj a rozvahu...! „

...synovia jedného z povstaleckých veliteľov padlých v Povstaní zatínali päste a krútili hlavami...viac si nespomínam...otec prišiel po mňa o pár dní neskôr a Bratislavu som už zažil bez tankov a bez vojska. Stiahli sa do vyhradených kasární...všade ale bolo veľa ľudí po uliciach, diskutovalo sa, čítali sme na výkladoch polepené plagáty, Mliečny bar na korze oblepený článkami a heslami "Dubček a Svoboda, to je naša sloboda", a "Sme s vami, buďte s nami!"... a pri Hlavnej pošte kytice kvetov a sviečky, tu vyhasol život mladého človeka...život ale šiel už v auguste 1968 mierovou cestou ďalej, len naše ruštinárky na gymnáziu v septembri, skutočné Rusky a tá naša bola z Tadžikistanu, Ljudmila Afanasjevna, boli zarazené a Ljudmila nám povedala, že ony ani Lermontov a Puškin za to nemôžu... A učili sme sa ruštinu ďalej...  

Až oveľa neskôr som bol „hodený“ do situácií, keď som mal v kádrovom dotazníku uviesť: čo ste robili v auguste roku 1968? Alebo: Aký máte postoj k Augustu 1968?...

No a čo 29.august 1944? Povstanie?

Na dedinskom cintoríne je pochovaný a dodnes je tam hrob Rudolfa Rybana, učiteľa, ktorý sa rozlúčil so svojou mladou ženou a tromi malými synmi a dal sa k partizánom operujúcim pod Jankovým Vŕškom, kde sa tvorila a operovala partizánska brigáda Jána Žižku  Mal 31 rokov, mladú rodinu, v novembri  1944 ho zajalo gestapo a zabili ho...našinci - gardisti.

Dnes je každý rok na Jankovom Vŕšku nad Uhrovcom, teda na monumente postavenom v 50-tych rokoch na pamiatku zastreleným a umučeným partizánom, slávnostná pieta a celý rok tu bývajú stretnutia.To miesto mi veľmi pripomína Slavín nad Bratislavou, kde je pochovaných vyše šesťtisíc padlých Červenoarmejcov pri oslobodzovaní Bratislavy...

Opäť nemám „dospelácke“ spomienky, vlastne sú len tie sprostredkované: z rozprávania rodičov, od babky, z filmu, keď sa včelár pichne keď v sade pri včelíne nedáva pozor, lebo sa  započúva do hlásenia z rozhlasového rádia rinúceho sa z kuchyne: „Voláme do zbrane slovenský národ!, tu Slobodné povstalecké rádio Banská Bystrica!“ A pokriky ľudí po dedinách ...“tak už sa to začalo!“, videli sme veľakrát zábery z mobilizácie chlapov v Banskej Bystrici, ako im vydávali Národné revolučné výbory zbrane a muníciu, presunuté dlho predtým vďaka národohospodárom I.Karvašovi a P.Zaťkovi hlboko do vnútrozemia okolo B.Bystrice, ...pamätám si na scény z filmu Vlčie diery, keď hrdina zastavil fašistické tanky pod sebou skokom s odistenými granátmi v náručí..., vlastenectvu a priateľstvu k Rusom ma učila scéna, keď rotu slovenských vojakov nútenú Tisovou vládou ísť do hôr bojovať s partizánmi,  obkolesili partizáni a jeden im zahatal cestu slovami, „pridajte sa k nám, Slováci, tu strieľa každý strom, celý les je s nami“ ...a spoza stromov sa ozvala dávka na viacerých miestach z ruských guľometov... a ako sa celá rota slovenských vojakov pridala k partizánom a večer pri ohni znela „garmoška“ a piesne ako „Priamurski partizani“ a „Studentočka“...od ruských partizánov... viem tie piesne spievať a ešte mnoho ďalších, ktoré dodnes pospevujeme, ak prídu Alexandrovovci na koncert.Tu sa rodila hrdosť a vlastenectvo v duši mladého človeka...a aj to rusofilstvo...

Brigádničil som akovysokoškolák v Nízkych Tatrách, tam, kde bol štáb partizánskej brigády Jermolova, tie zemľanky, prešli sme pochodom ponad vrch Chabenec, kadiaľ partizáni pochodovali po ústupe do hôr  z Bystrice, chodil som po chotári Partizánskej republiky v okolí Starých Hôr nad Banskou Bystricou a navštívil som zrekonštruovaný Pancierový vlak vo Zvolene. Dojem to zanecháva...povstal by som aj ja, ak bude treba.  

...to ostatné už len školou, vzdelávaním, televíziou a masmédiami si človek v mozgu zapĺňa informácie do svojho životného názoru. Tak tvorí aj svoj postoj.

Otec mi vravieval: Ak by som nebol študoval v Trenčíne obchodnú školu (mal vtedy 18) a nebol nasadený Nemcami v Trenčíne kopať zákopy, určite by som bol zbehol k partizánom, a možno by som padol...mama (mala vtedy 21) hovorievala – keď v júni 1944 bombardovali Američania Apolku v Bratislave, minula ma smrť časovo iba o päť minút – bola som náhodou vo fabrike, ja som ešte naskočila na električku pri Apolke v Bratislave a keď začali padať bomby, všetci z električky sme bežali do krytu na dnešnom Šafárikovom námestí...

,,,nastoľujem  tu hriešnu otázku filozofa: koľkí z nás by sa nenarodili, ak by ich rodičov osud zaviedol do Povstania ako tie tisíce mladých ľudí v Slovenskom národnom povstaní v roku 1944? Koľkí z nás a teda z Vás, by sa nenarodili, ak by po 21.auguste 1968 bolo došlo k armádnym bojom a armáda ČSĽA i ľud slovenský by sa nezachoval podľa výzvy „zachovajte kľud a rozvahu“?

Vážme si že žijeme a žime preto tak, aby sme sa nad hrobmi padlých nehanbili.

 Nesúďte ma, ale ja si Slovenské Národné Povstanie vážim a budem ho uctievať oveľa viac ako 21. August 1968. S tým Augustom 1968 sa to nedá porovnať ...

foto z vlastného rodinného albumu

Fotografia-0001R RybanJankov Vŕšok22august1968Smena

P.Zajac -Vanka