30.12.2019 22:15:58

Blog P.Zajac - Vanka: Vyznanie a rozlúčka

moderátor 7mája 2015 PZV
moderátor 7mája 2015 PZV
(foto: archiv PZV )

Na Kluboch Arbat mi trochu chýbala taká dobrovoľná „zoznamka“,  predstavenie nového člena, kde by nový člen vlastne povyprával ostatným v Klube, čo ho priviedlo do SRS a prečo vlastne má ten vzťah k Rusku až taký, že je ochotný o tom hovoriť. Stal som sa dobrovoľným redaktorom od februára a končím k poslednému decembru 2019, ale tiež sa mi to vyznanie nepodarilo povyprávať.

Vítam nového redaktora, Ivana, ktorý prevezme dnešným dňom redakciu webstránky SRS a lúčim sa týmto vyznaním. Bude lepší,  Ivan už cvične pár článkov tu „zavesil“.

V roku 2019 sa priznať k tomu, že mám rád Rusko, držím v úcte ruskú politiku a obdivujem schopnosť Ruska aj ako spoločnosti stále znovu a znovu zviechať sa zdola a dosiahnuť vrcholy, že obdivujem schopnosť ruskej sebaobnovy hospodárstva, mám rád ruskú kultúru, obdivujem ruský šport a ruský spôsob života, to je u nás „na Západe“ teraz na jasný „rozsudok podľa zákona“...a predsa sa necítim byť rusofilom, pretože s ruskou realitou mám svoje skúsenosti a v služobnom živote som mal možnosť pracovať a byť v kontakte s ruskou spoločnosťou i jednotlivými členmi ruskej spoločnosti. A nie vždy v tom ideálnom vzťahu. Vždy, keď som sa vracal do Československa, či neskôr na Slovensko, už pri nástupe do lietadla na letisku som si s úsmevom povedal: A som doma! Naše pivo, naše kurča, náš chlieb, ...naše Slovensko...

V septembri roku 1968 nám v škole naša profesorka ruského jazyka na Gymnáziu Vazovova 6, Ľudmila Afanasievna Ninčenko, povedala vzácnu vetu: Ruská kultúra a ruský jazyk za to nemôžu!  Zmaturoval som aj v ruštine, štátnicu na VŠE som mal aj z ruštiny a bol som tomu rád. V lete 1977 som na brigáde v ZSSR spoznával život v Leningrade. To nebolo mesto, to bola legenda – a napriek tomu sme vedeli, že by sme tu nezostali. Život bol občas drsný, v domácnosti u Leny, aj u Iry, to bolo ako u nás možno v povojnovom období, to isté som zažil v ZSSR v Bielorusku už v 80.rokoch na pracovných cestách, ba aj v Moskve v 90.rokoch. Pre Rusov sme boli „Čechy i Slavjane“ –  a životnou úrovňou takmer kapitalisti medzi socialistickými krajinami.

Jeden z prvých obchodných prípadov mojej praxe exportéra bol vývoz vagónov mrazených kurčiat na Moskovskú olympiádu 1980. Pamätáte si maskota „Míšu“? Keďže išlo o mimoriadny export a veľmi chcený import, Koospol dosiahol inkaso v dolároch – a tu som spoznával tvrdosť ruského obchodníka: – „platím v dolároch, nie v rubľoch – vyžadujem ekstra kvalitu“...V Technopole a.s. PZO som skoro dostal svoj prvý infarkt, keď mi pripadla úloha do jedného roka exportovať 116 kafilérnických liniek z dešruktorovne Továren mlýnských strojů Pardubice za nesmierne milióny až miliardu prevoditeľných Rubľov. Náš operačný priestor bol cez všetkých 7 federálnych okruhov Ruskej federácie a naprieč všetkým sovietskym republikám, ale v mojej kariére som stihol len prvé linky: Estónska SSR bolo takou prvou „technickou skúšobňou“ deštruktorov a liniek pre mäsokombináty, takže som tu trávil čas pred zasnúbením, a skoro som sa ani nestihol oženiť, koľko času som strávil v Talline, v Moskve a „na otočku“ vymeniť prádlo doma, kým moji nasledovníci mohli rozbehnúť export všetkých 116 liniek. S mojou vtedajšou šéfovou z obchodnej skupiny dodnes spomíname na hotel Rossija, dnes už neexistujúci, na hotel Beograd, keď som denne chodil okolo historickej  budovy MID-u a ani som nevedel, čo to je pre svet za „strašidelný“ dom, tvoriaci zahraničnú sovietsku politiku – to už bol pri moci M.Gorbačov. O Estónsku inokedy, oni nám závideli aj tú našu Slovenskú socialistickú republiku v 80.rokoch....až natoľko sa cítili byť „okupovaní“, ale iba tí starší pripustili, že to všetko prišlo ešte za cárskeho Ruska.

A vôbec, Gorbačov. Chodil som tam na služobky práve v časoch jeho nástupu k moci, či vlastne bezmoci...najprv boli naň hrdí, potom menej, dnes ho zatracujú...horšie hodnotia už len Jeľcina. V tých časoch  sa biznis neskutočne zhoršil, nebolo možné bez korupcie ani zatelefonovať...A mám s čím porovnať, pretože na PZO Technopol vznikla mimoriadna obchodná skupina „Agrokomplexy“ v 1984, to keď Brežnev prehlásil, že najdôležitejšie je dopestovať si veľa chleba (oficiálne Potravinový program Sovietskeho Zväzu) – a my sme boli pripravení „pod kľúč“ dodávať technológie spracovania, ustajnenia, jatky, sklady, biofarmy, celé agrokomplexy, vrátane pestovateľského a chovného know-how, teda aj celú dedinu s domami až po detskú škôlku a práčovňu, samoobsluhu a zdravotné stredisko. Nekecám, taký prvostupňový projekt existoval, mal byť v okrese Viljandi – opäť Estónsko. A keďže opäť tam, do „technickej skúšobne ZSSR“, vyhrali sme konkurenčne nad fínskymi a dánskymi agro-kempami, a to vtedy ešte JZD AK Slušovice ešte neboli v priazni UV KSČ...Riaditeľ skupiny Ing.Matuška pred nás postavil hrubú A4 „bichlu“ Dogovoru a povedal: Každá kapitola je jeden agrokomplex. Každý z vás po podpise kontraktu bude generálny riaditeľ na pár rokov, kým sa to nepostaví a nedokážete obchodne zopakovať predaj...a Brežnev nám umrel...a Potravinový program skončil...bolo treba zbrojiť.

Ešte raz som mal možnosť obchodovať s Rusmi. Vlastne to ešte bola éra úpadku Gorbačova – písal sa 1988, rok 1989, a my sme mali Medzinárodnú kooperačnú zmluvu vo výskume, vývoji a výrobe laserových obrábacích centier – ŠDVÚ – ZPA Nový Bor, Strojárne Piesok, FEHA Halle a NICTLAN Moskva – z troch krajín, ktoré už dnes neexistujú: ČSSR, NDR, ZSSR. A zo sveta, ktorý zanikol – z RVHP a socialistického tábora. Ano, bola to iná planéta. Bol som so skupinou technikov a montérov tam – v Naučnom-issledovateľskom centre lazernoj techniky pod Moskvou – skúšali sme pospájať obrábací stôl a CNC s laserom a optikou. A u nás už bežal november 1989 a nás sa tam pýtali, čo sa u nás deje...volal som cez Veľvyslanectvo na Fučíkovej v Moskve na firmu:  odpoveďou mi bolo: „my štrajkujeme!“ Idioti!...a nám tu išlo o každý deň práce..o prestiž pred Američanmi a Nemcami. Po návrate do vlasti som sa ocitol o dvadsať rokov dozadu...ale nevedel som, že nás to do roka posúva až o 50 rokov dozadu – do kapitalizmu.

PZV Kooperačný kontrakt RVHP NICTL AN

Po našom 1989 som na Rusov – vlastne na Sovietov, zanevrel. Ale ešte som mal kontakty. Ba dokonca som vycestoval s riaditeľom firmy do toho mäsokombinátu vo Vychme, Estónsko, že predáme niečo. Cestovali sme cez zátarasy okolo patrol s odistenými samopalmi – práve prebiehala Pobaltská kríza a chránilo nás to, že sme „Čechoslovaki“...Riaditeľ mäsokombinátu bol smutný – prestali fungovať hospodárske vzťahy s ruským vnútrozemím, niet čo porážať, mäsokombinát sa sprivatizoval a práve krachuje...a čakali sme v 1991 na prídel leteckého benzínu, aby sme mohli z Tallinu vôbec odletieť. Ako u nás...  U nás? Prišiel Rus, ubytoval sa v hoteli Bratislava a na izbe sme spisovali „Dogovor o postavkach“. Nemal som „štátnu“ okrúhlu pečiatku. Hranatá mu dobrá nebola. A - dobre som dopadol...chlapík nezaplatil ani za hotel. Potom som pomáhal prekladať a spísať kontrakt jednému nášmu podnikavcovi. Chlapi, Rusi,  prcestovalii a boli na chate u neho.  V teplákoch. Tam sme rokovali. Obdržal som ako neutrálna osoba kontravzorku bieleho škrobu pre import. Po zaplatení za preklad od podnikavca som biely prášok kontravzorky vysypal do záchoda. Biely prášok ako biely prášok, viete...ale ako tovaroznalec som vedel, že škrob je väzký medzi palcami a vo vode kašovitie, bol to ozaj škrob. Pre istotu som to spláchol... Ako nezamestnaný o niečo neskôr som nastúpil pracovať do drevárskej firmy v Pezinku. Mimochodom, logo mala zelené ako je dnes logo ĽSNS, len tam nebol ten biely dvojkríž. V tom čase som bol v marketingu jedničkou, chodil som v obleku, ale dopravu do Pezinku z Bratislavy zabezpečovali pre personál Fiatom Boxer. Zmestilo sa nás tam od Odborárskeho námestia asi osem ľudí „personálu“. Vždy sme po ceste ráno smrdeli a chlpateli. Cestu domov radšej všetci volili prímestskou dopravou, do večera nejako došli. Dozvedeli sme sa, že ešte než idú pre nás, Boxer vozí za rozbresku majiteľových psov na vyvenčenie – tí potom celí spotení, mokrí, uslintaní a chlpatí ležia tam kde my sedíme. Majiteľom bol Rus. Zbohatlícky Rus. A jeho firma bola z Rakúska. Nezaplatili mi mzdu, a tak som odišiel. Tak už viete, čo všetko mi tu Rusov znechucovalo.

Ale život nám dal ešte jednu šancu vytvoriť si vzťah: Dostal som ju v a.s.Trens v Trenčíne. Exportnej slovenskej strojárskej fabrike, ktorá 98% produkcie sústruhov a obrábacích centier v 2012 vyvážala.  Vtedy z toho možno až 65% do rusky hovoriacich krajín. A vyvážal som. A zrazu som komunikoval mailom, internetom, cez Skajp, všetko v ruštine. Predal som čo sa dalo. Preto som bol aj na veľtrhu Metalloobrabotka Moskva. Vidieť Moskvu po toľkých rokoch: Nepoznával som ju, krásavicu. Toto už bolo hlavné mesto rozvinutej trhovej kapitalistickej ekonomiky – a vládol V.V.Putin. A biznis sa krútil, za rok za milión Eur a platby vopred alebo na akreditív. Žiadne že na úver. Vedel som sa zjednať. Spoznal som Rusov. Tvrdých obchodníkov. Ukázali mi cintorín, kde ležali ich partneri a kamaráti – vraj, to boli „naše kruté deväťdesiate roky“. Každý druhý zahynul. Títo už nepili vodku, ale ani  alkohol vôbec...o to viac som ich obdivoval. V Brne na medzinárodnom strojárskom veľtrhu som poskytol na izbe druhú voľnú posteľ pánu riaditeľovi -obchodnému partnerovi z Ruska  – rovesníkovi. Viete čo sme pili? Našu minerálnu liečivú Sulinku – a celú noc sme prekecali: Bol kedysi „afgančikom“, dnes bol majiteľom firmy. Ruský film „Čata“ o Afganistane je iba slabým odvarom toho, čo on o tom vyprával...Až Putin to tam zastavil.

V roku 2013 som už exportoval obrábacie CNC  centrá a postúpil som na vyšší „level“ exportu, v hre bolo veľa tendrov dokonca do Bieloruska,  do Ruskej federácie,  bili sme sa s kolegom o Ukrajinu...ale  výroba bola „podseknutá“ kapacitne zvnútra – lebo majiteľ nezainvestoval a vyzeralo to, že firmu čaká predaj. Znižoval sa mi príjem obchodníka a 12.12. 2013 som zaregistroval v prehľade ruských správ krátku správu ITAR-TASS, že premiér Medvedev skonštatoval, že priemyselná výroba v RF prakticky „zamrzla“ a zrazu som videl, že v 2014 si už nezarobím v Trense. Odišiel som.PZV Metalloobrabotka Moskva

A Metalloobrabotka Moskva

v Bratislave som na IMET-AKE „u ložiskárov“ znova dostal rusky hovoriace teritóriá – a teda aj Ukrajinu. Odohrali sa dve veci odrazu: Majdan ako protištátny puč, v ktorom sa rozhorela občianska vojna na Donbase a do toho prišli protiruské sankcie. Mojimi potenciálnymi partnermi pre dodávky „podšipnikov“ pre vretená boli firmy ako Almaz-Antej, Stankotechcentr, Uraltrak,  všetko firmy ktoré podliehali zákazu...A povedzme ukrajinský Motor-Sič. Poznal som ich ako odberateľov z Trensu, obrovský kolos ako kedysi naše VSŽ  – na Záporoží. Vyrábali letecké motory pre Antonov. A zrazu bol problém. Moji obchodní zástupcovia už v prvých dňoch ušli z Kramatorska do Rostova na Done, mobilovali so slovami: nie som blázon, aby som sa dal zabiť vo vojne...a tak volám do fabriky Snežnoje – mimochoom v Donecku – a dovolal som sa na linkový aparát ktorý zdvihol vystrašený ženský hlas:“Nas bombjat!... nas bombjat!!!“...“ A kde Vaš direktor?“ ...“bog znajet, da on možno pogib“...že netreba prekladať? Obchodný riaditeľ Hanudeľ z IMET-AKE ma vyhodil, pretože som - „nepredal“, ako sa hovorí u nás „tiszta  kapitalizmuš“...to sa u nás maďarsky povie.

A tak, keď nastali protesty Ruky preč od Donbasu, spoznal som sa v Bratislave na nich s dr.Čarnogurským a mnohými ďalšími „rusofilmi“. Zostávam v Slovensko-ruskej spoločnosti ako člen, ale musím ukončiť prácu redaktora – z pocitu vlastnej zodpovednosti k ostatným. Byť kandidátom do NR SR 2020 za Ľudovú stranu Naše Slovensko  a byť v redakcii webstránky, to by mohli mnohí chápať nepekne. Zatiaľ, ako sa to rusky hovorí: „Poká“..

Moskva Technocentr MetalloobrabotkaNádherná nová Moskva, ľudia neverili, že to sú zábery z výstaviska na Krasnej Presne

Tak toto bolo moje vyznanie – vraj tam chýba kultúra, láska, vzťahy? Neviem, som hospodár, mne sa hlavne zdá, že obom národom chýbal koncom 20.storočia  rozum. Boli sme „sumašedši“...Ale Rusi ho už opäť majú...a u nás to musí niekto napraviť - preto kandidujem i ja do NR SR...

Lebo, nie je to len Danko, čo má Moskvu rád, to je odkaz pre okolie pána veľvyslanca RF v SR Fedotova. Neinformujú ho dobre. Krivo súdia...Je tu politická sila, ktorá je vlastenecká, ľudová, národná a váži si Rusov a ctí si obete červenoarmejcov v 2.svetovej vojne – ale veľvyslancovi ju predložili „na tácke“ ako nevhodnú pre ruskú pozornosť. Pokúsim sa to zmeniť, pán Veľvyslanec.

S úctou

Ing.Peter Zajac-Vanka

Pár ilustračných fotografií, a viac na http://narodohospodari.sk/blog-ing-peter-zajac-vanka/

Moskva 2013 Krasnopresnenskaja

PZV