13.7.2020 10:34:04

Blanár: Mám dôvody myslieť si, že za Korčokovým uznaním Guaida za venezuelského prezidenta sú iné dôvody

Predseda Zahraničného výboru Národnej rady SR
Predseda Zahraničného výboru Národnej rady SR
(foto: TASR-Pavol Zachar)


Minister zahraničia Ivan Korčok vysvetľoval v stredu na rokovaní Zahraničného výboru NR SR, ako to bolo s jeho rozhodnutím uznať kontroverzného exilového venezuelského politika Juana Guaidóa za právoplatného venezuelského prezidenta. Opozičných poslancov však nepresvedčil. (HSP)

 



Na názor na túto tému sme sa opýtali predsedu Zahraničného výboru Národnej rady SR Juraja Blanára (Smer-SD).

Hlavné správy: Minister Korčok tvrdil, že rozhodnutie o tom, koho Slovensko uzná za legitímneho predstaviteľa Venezuely, je jednoznačne v jeho právomoci. Spomínal iné prípady, keď mali byť urobené rozhodnutia o uznaní nejakých zahraničnopolitických skutočností, ktoré neboli konzultované s prezidentom či vládou. Podľa vašej reakcie na výbore, vy máte na to asi iný názor…

Blanár: Pán minister mal možnosť tie prípady konkretizovať. Myslím si, že keby niečo také nastalo, keby v minulosti predošlý minister urobil niečo, čo nie je v jeho kompetencii, určite by na to hneď poukázali vtedajšie opozičné strany a médiá. Ale v tomto prípade nepovedal žiadny príklad, že sa niečo podobné stalo.

Ja to vnímam ako prekročenie jeho kompetencií. Na výbore povedal, že to bolo jeho politické vyhlásenie, ale napriek tomu sa to celé prezentuje – aj jeho rezortom na oficiálnej stránke – že je to stanovisko Slovenskej republiky. A keď som mu položil otázku, či to konzultoval s pani prezidentkou, tak odpovedal, že konzultoval, ale nepovedal, aký bol jej názor, či súhlasila. Preto ma naozaj zaujíma, aj po tejto diskusii na výbore, aké je stanovisko pani prezidentky, a či naozaj tá konzultácia prebehla pred týmto aktom, ktorý urobil pán minister, alebo až po ňom.

Nikto z nás, ktorí sme boli na tom výbore, nie je expertom na situáciu vo Venezuele. Môžeme polemizovať o tom, čo sa tam deje, ale tu išlo o ten akt, ktorý minister zahraničných vecí vykonal, a zároveň o slovenské záujmy. Na to som tiež nedostal odpoveď od pána ministra: aké majú byť naše záujmy, keď sme takéto silné vyjadrenie urobili voči Venezuele?

Veď tu máme množstvo iných krajín, ktoré majú horší stav, pokiaľ ide o otázky demokracie alebo hospodárstva. Napríklad len susedná Kolumbia je v horšej situácii z hľadiska ekonomického, sociálneho, drogového, atď. Prečo práve k Venezuele sa pán minister potreboval takto vyhraniť? Tu cítim určitú stratu suverenity, ktorú sme ako Slovenská republika v minulosti chceli v zahraničnej politike zachovávať, keď sme boli schopní sa postaviť aj proti mainstreamovým vyjadreniam iných krajín aj v takých kľúčových veciach, ako bolo napríklad Kosovo. Mám pocit, že dnes túto autonómnosť strácame a zakrývame ju vyhláseniami iných európskych krajín. To sa mi nie celkom pozdáva. Nemyslím si, že toto je tá správna cesta. A keď sme pri tom: napríklad Taliansko Guaidóa neuznalo. Je Taliansko taká bezvýznamná európska krajina?


Hlavné správy: Pán poslanec Blaha v debate na výbore povedal dosť veľa tvrdých vecí, na ktoré mu pán minister Korčok v podstate neodpovedal. Ako jednu z tých podstatných vnímam samotný princíp, či máme vôbec právo na oficiálnej úrovni hodnotiť politický proces v nejakej krajine. Nesporným faktom je, že vo Venezuele dnes reálne vládne prezident Maduro, kým Juan Guaidó je utečencom v exile – toto je objektívna realita, ktorú ťažko spochybňovať. Doma sa akademicky môžeme sporiť o to, či je to z nášho pohľadu legitímne, demokratické alebo naopak, ale navonok nám predsa neprináleží hodnotiť, či je to tak dobre alebo zle. Súhlasíte?

Blanár: Ja som podobnú otázku položil inými slovami. Ak si zoberieme fakt, že v tej krajine platí nejaká ústava, nejaké právo, ktoré nikto nespochybňuje, tak rovnako by mali byť rešpektované aj mechanizmy, nech by boli akékoľvek ťažké, ktorými si svoje veci riešia sami.

Ak iniciačným momentom konania pána ministra Korčoka bolo odvolanie veľvyslankyne EÚ Isabel Pedrosovej, tak mohol diplomaticky reagovať aj úplne inak: nemusel hneď za jediného legitímneho predstaviteľa Venezuely uznať Juana Guaidóa. Mohol snahu o odvolanie veľvyslankyne odsúdiť a mohol potom aj na základe tohto vyhlásenia konštatovať, že aj vďaka nášmu úsiliu jej odvolanie Venezuela neskôr stiahla. Napokon venezuelská strana toto konanie prehodnotila a veľvyslankyňa tam zostala.

Ja som na výbore na tieto veci reagoval iba krátko, pretože som nechcel, aby sme išli do detailov a rozoberania venezuelskej situácie – nám išlo predovšetkým o hodnotenie postoja Slovenskej republiky. Preto som aj pánovi ministrovi, aj pánovi poslancovi Osuskému odpovedal, že ja nie som si istý tým, čo oni hovoria, že prezident Maduro by nemohol legitímne pokračovať ďalej, pretože po vyhlásení samotného Guaidóa, ktorý citoval venezuelskú ústavu, že Maduro nevykonáva svoju funkciu, Najvyšší súd Venezuely naopak rozhodol, že Maduro svoju funkciu vykonáva. Teda sú tu dva protichodné právne názory a ja neviem zodpovedne povedať, ktorý je správny. Dokonca aj keď ide o nejakú spornú vec v slovenskej legislatíve, ja sa môžem domnievať, že je protiústavná, ale až Ústavný súd SR môže rozhodnúť, či je alebo nie je. A v tomto prípade venezuelský Najvyšší súd rozhodol.

 

Hlavné správy: Otázka je, či tí, ktorí spochybňujú legitimitu prezidenta ako najvyššieho predstaviteľa krajiny, nebudú spochybňovať aj Najvyšší súd Venezuely ako konečnú inštanciu výkladu práva v tej krajine. Tu aspoň vidno, že keď začneme so spochybňovaním, je to cesta do pekla…

Blanár: Práve preto som mal výhrady voči tomuto prístupu slovenského Ministerstva zahraničných vecí. Ja neviem o nijakom našom záujme, ktorý by malo Slovensko vo Venezuele. Preto sa pýtam, prečo sa nestaviame rovnako aj k politickým procesom v mnohých iných krajinách, kde tiež nemáme žiadne záujmy, a kde sú tiež problematické otázky z hľadiska deficitu demokracie alebo zlej ekonomickej situácie. Prečo práve Venezuela? Na to som odpoveď od pána ministra nedostal. A to ma presviedča o tom, že slovenská diplomacia týmto trochu stráca svoju autonómnosť.

Ja nespochybňujem názor 24 krajín EÚ, ktoré uznali Juana Guaidóa za legitímneho predstaviteľa Venezuely. Ale na druhej strane beriem do úvahy aj názor Talianska a ďalších krajín, ktoré zaujali opačný postoj. Podobne je to aj s otázkou uznania Kosova: uznali ho mnohé európske krajiny, ale je tu aj Španielsko, Rumunsko, Srbsko, Grécko a ďalšie štáty, ktoré ho neuznali. Preto si myslím, že tu bola urobená zbytočná nadpráca.

 

Hlavné správy: Mnohí ľudia za rozhodnutím pána ministra vidia jeho jednostrannú politickú orientáciu. Alebo vidíte nejaký iný dôvod, prečo konal tak ako konal?

Blanár: Vedel by som prijať, keby pani prezidentka bola informovaná ešte predtým, vyjadrila súhlas, a potom by prišiel s takýmto názorom na Zahraničný výbor NR SR. Ale ako som konštatoval aj na výbore: už v programovom vyhlásení vlády som videl, že Zahraničný výbor, tým, že jeho predsedom je opozičný poslanec, bude opomínaný. Už vtedy bolo jasné, že kým Výbor pre európske záležitosti bude pri všetkom, Zahraničný výbor ostane mimo diania. Ale kto má riešiť takúto vec, ak nie Zahraničný výbor? Prečo minister zahraničia, ak je presvedčený o svojej pravde, mal problém s tým najprv prísť na Zahraničný výbor? Toto všetko ma vedie k presvedčeniu, že za tým je niečo iné. A preto som doplnil do návrhu uznesenia, ktoré nebolo schválené, že podľa môjho názoru prekročil svoje kompetencie. Nechcel som tam už dodávať, že ignoruje Zahraničný výbor Národnej rady a parlament.

 

Hlavné správy: Medzi argumentami, prečo sa musí EÚ a USA angažovať vo Venezuele, sa často objavuje aj ten, že je tam strašná ekonomická kríza, že tá krajina je takmer na pokraji hladomoru, a preto ju treba ratovať (USA najmä sankciami). Ale takýto opis tamojšej situácie, podľa mnohých zdrojov navyše dosť tendenčný, predsa nedáva právo nám (krajinám demokratického Západu) sa tam politicky angažovať…

Blanár: Súhlasím. Situácia v iných krajinách, a nielen v Latinskej Amerike, ale aj v Afrike, na Blízkom východe či inde, je katastrofálna a možno oveľa horšia, než vo Venezuele. Vezmime si napríklad Líbyu, kde po tzv. „Arabskej jari“ ostali dva mocenské tábory, ktoré sú predmetom záujmu svetových mocností. Koho uznávame napríklad v Líbyi? A dianie v Líbyi sa nás dotýka oveľa viac, napríklad z hľadiska potenciálnej migračnej krízy.

 

Hlavné správy: Ďakujeme za rozhovor.

 

P.S. Dovoľte jeden citát na záver. Je to výrok niekdajšieho amerického prezidenta Jamesa Monroea, ktorý sa označuje ako „Monroeova doktrína“ a stále platí ako jedna zo základných vojensko-politických doktrín USA: „Celá západná pologuľa sa pokladá za výlučnú sféru vplyvu USA. Každý pokus o kolonizáciu alebo ovplyvňovanie západnej hemisféry európskou alebo inou krajinou budú USA pokladať za ohrozenie vlastného mieru a bezpečnosti”.

Ivan Lehotský (HSP)