22.2.2014 17:02:29

Bez voľby i bez budúcnosti: Fjodor Lukjanov - na Ukrajine sa vytvorila bezprecedentne nebezpečná situácia

 

Ukrajina prešla za červenú líniu. Napätie, rastúce od konca jesene, sa skončilo kyjevským „4. októbrom“. Pred vyše dvadsiatimi rokmi si to v Moskve násilne rozdávali vládnuca moc s opozíciou, vrátane nasadenia ťažkej bojovej techniky. Ešte nedávno sa zdalo, že niečo také nie je na Ukrajine možné: iná politická kultúra, iné mravy, iná schopnosť dohodnúť sa...

 

No najhoršie je iné. V Rusku, nech by ho akokoľvek hodnotili, sa október 1993 stal tragickým ukončením boja o moc, ktorý postavil bodku za spormi o ďalšom smerovaní krajiny. Na Ukrajine takáto bodka nie je postavená. Práve naopak. Otázne je nielen smerovanie jej rozvoja, ale aj osud samotnej štátnosti v tom zmysle, v akom Ukrajina po rozpade ZSSR vznikla.  

Fatálna kríza, do ktorej nevyhnutne budú zatiahnuté vonkajšie sily, hrozí obrovskými zložitosťami pre celý región východnej Európy. Z momentu vzniku „euromajdanu“ mnohí robili paralely medzi súčasnými kataklizmami a „oranžovou revolúciou“. Ibaže podstata je dnes úplne iná. Pred desiatimi rokmi rozhovor išiel pri celej chaotickosti a dramatickosti prezidentských volieb, i toho, čo za nimi nasledovalo, o obnovení politiky, hospodárskeho systému, štátneho zriadenia. Teda o budúcnosti.

 

Taká kategória, ako „budúcnosť“ sa v súčasnom prúde udalostí nenachádza

Do konca minulého roka síce ešte existovala ako mýtická „voľba európskeho smeru“, o ktorom sa, ak podpíše asociačné dohody, akože rozhodne Ukrajina. Toto všetko je však už neaktuálne, pretože protirečivosť názorne ukázala, prečo je úplne nezmyselné uvažovať o integrácii takej krajiny do čohokoľvek – či do EÚ, či do Colnej únie, alebo do nejakého iného zoskupenia.

 

Neexistuje totiž organizácia, ktorá „ak má všetkých doma“ by sa podujala na riziko prijatia účastníka, ktorý nie je schopný zodpovedať za seba samého.     

Strany tvrdej opozície, aká vznikla v Kyjeve, nemali od samého začiatku strategické ciele. Prezident aj jeho komanda sa starajú len o udržanie moci. Rôznofarební oponenti pestrého vládnuceho konglomerátu sa tiež usilujú o jej získanie, no pritom sa ani na sekundu nezamýšľajú, čo by s ňou robili.

Hlavnou úlohou je pritiahnutie vonkajšieho patróna. Pre Janukoviča je kriticky dôležitá podpora Ruska, pretože je to jediný zdroj zaliepania rozpočtových dier a ekonomického prežitia. Dá sa dohadovať, či sa na eskalácii v tomto týždni prejavila snaha vlády preukázať, že má schopnosť riadiť, aby získala ďalšiu tranžu ruského úveru.

Opozícia sa nádeja na Západ, ktorý by za ňu mal sformulovať aj taktiku aj stratégiu. Urobiť si to samostatne nie je schopná. Nie náhodou nastalo razantné zostrenie po tom, ako V. Klička a Arsenija Jaceňjuka verejne prijala Angela Merkelová a prakticky cele nemecké vedenie. Radikálni protestujúci to prijali ako blahoslávenie, „zahraničie je s nami“, a po  pomerne dlhej pauze prešli do útoku. Zostáva už len zagratulovať Európskej únii za jej triumf „mäkkej sily“...

 

Ukrajina – obeť osudového protirečenia

Jej problémy majú vnútorný charakter. Za vyše 20 rokov nezávislosti neboli v krajine nájdené odpovede na fundamentálne otázky o cieľoch i formách národného rozvoja. Je to ťažké, ak berieme do úvahy sociálnoekonomickú i mentálnu nesúrodosť, no objektívne okolnosti neospravedlňujú intelektuálny bankrot celého politického establismentu. Ten posledný si v priebehu tohto obdobia zamieňal tému národno-štátnej výstavby za nevyhnutnosť uskutočniť osudové rozhodnutie – s Ruskom alebo s Európou. Nevadí, že v praxi taká voľba ani neexistuje – ani EÚ, ani Rusko nie sú naozaj pripravené rozkopať ukrajinské závaly, či výmyslami ich lákať k sebe.

Najsmutnejšie je, že štát si nie je schopný ani vybrať, maximálne ak lavírovať kvôli oddialeniu rozhodnutia. Preto, keď už zahraničné sily prestali neustále výkruty Kyjeva baviť, ozvala sa spoza oboch ukrajinských hraníc požiadavka na rozhodnutie. Ukrajina zapraskala vo švíkoch. Neúspech s vytvorením akcieschopných štátnych inštitútov priviedla k tomu, že sa stala štátom, kde prvotný nie je štát, ale svojské občianske združenie. Čiže spolok rôznych neformálnych alebo vysoko formalizovaných zoskupení, záujmových skupín a vzťahových praktík.

Bolo obdobie, keď takéto elastické ústrojenstvo bolo zárukou pred rozpadom: centralizovaný model by rýchlo prerástol do nezmieriteľných vnútorných rozporov, a každá politická substancia ich hasila. No časom sa nekonečné dohody zištných zoskupení a klanov premenili na základný obsah politiky, na jej samocieľ, a teda otázka národného rozvoja sa už vôbec nestavala.    

Témy, ktoré sa posudzujú v ukrajinskej politike dnes, sú identické témam, ktoré sa posudzovali v roku 1992.  Takto v skutočnosti vyzerá jej vyše dvadsaťročný progres.

Či sa za toto obdobie dala sformovať spoločná sociálno-ekonomická látka – to je na diskusiu. V každom prípade bol na to potrebný čas a pokoj, ktoré mal zabezpečiť inštitút štátu, prikryť proces politického dištancovania sa od vonkajších otrasov. No štát to nielen, že nezvládol, naopak spôsobil skomplikovanie situácie, pretože sa pokúšal realizovať vlastné ciele apelovaním raz k jedným, inokedy k druhým silám a niekedy i naraz ku všetkým.

Vonkajšie sily sa ochotne zapájali. Riadili sa pri tom nie potrebami Ukrajiny (čo je úplne prirodzené) a dokonca nie celkom jednoznačnými pragmatickými záujmami, ale najviac súperením jedného s druhým. Pochopiteľne, že rôzne smerujúce zoskupenia v Ukrajine to nezbližovalo, z takéhoto súperenia sa pokúšali dokonca vybojovať čo najviac grandov.   

„Oranžová revolúcia“ ukázala, že Západ sa presne trafil do špecifík Ukrajiny, keď sa pridržiaval svojich ideologických pravidiel a sústredil sa na občiansku spoločnosť. Stačí si len spomenúť na naše sťažnosti na americké i európske fondy, ktoré sa aktívne rozbehli v susednej krajine. Rusko sa nikdy neslávilo takým istým umením. 

Priame oslovenie spoločnosti síce pomáha urýchľovať potrebné procesy, no nezaručuje požadovaný výsledok, ako preukázala práve „oranžová revolúcia“. Pretože tieto procesy dokáže sformovať do politickej reality len fungujúci štát.  

Štátne inštitúty Ukrajiny to urobiť nemôžu, pretože nie sú ani len sformované do štruktúr prijímajúcich rozhodnutia. Navyše prichádzala pochvala protestnej aktivity zo strany Európy i USA, ktorá len objektívne priviedla k rozkolísaniu tak politickej, ako aj štátnej kostry Ukrajiny, hoci zachovanie jej samostatnosti je od začiatku 90-tych rokov prioritou americkej i európskej politiky.

 

Situácia je veľmi nebezpečná

Inštitucionálne zosypanie sa Ukrajiny, ktoré môže nastať v dôsledku terajších udalostí, vytvára vysoké riziko bezprostredného vtiahnutia vonkajších hráčov, dokonca aj v prípade ak sa o to spočiatku neusilovali. Snaha Nemecka ukázať svoj novozískaný apetít európskeho líderstva, americký inštinkt, ktorý žiada pozorne sledovať potenciálne úsilia Ruska, snahy Moskvy dokázať svoje prednostné právo v postsovietskom priestore... Toto všetko tvorí špirálovité ohrozenie, ktoré si absolútne nikto neželal. Lenže geopolitické pohyby takéhoto druhu (Ukrajina je veľký štát na styku sfér záujmov) majú svoju logiku. Dokonca aj keď dnes nie je v centre svetovej pozornosti, ako počas minulých storočí.

Nech si ktokoľvek a akokoľvek uvedomí kvalitu potenciálnej trofeje a pravdepodobné náklady s ňou, nič omnoho nepotrebnejšie, ako boj o o Ukrajinu teraz nevymyslí.

Ideálny scenár by mal vyzerať, že Rusko a Európska únia sa dohodnú na neformálnom protektoráte, ktorý by zaručoval zachovanie Ukrajiny v jej súčasných hraniciach a prevzal by zodpovednosť, ktorú nezvládla národná elita. No, na nešťastie, najpravdepodobnejší je iný scenár: Rusko so Západom sa vzájomne obvinia, že spôsobili zostrenie situácie na Ukrajine a začnú bitku „o dôveryhodnosť“ podporovaním jednej zo strán a prehlbovaním rozkolu.

V roku 2008, keď sa z iniciatívy G. Busha nastolila otázka o poskytnutí Ukrajine a Gruzínsku plánu na vstup do NATO, veľkú rezonanciu mal únik rozhovoru Vladimíra Putina s partnermi na samite Rusko – NATO. Ruský prezident poukázal na umelo vytvorené hranice Ukrajiny a vyzval nemútiť situáciu a nevyprovokovať tým vnútornú opozíciu Ukrajincov.  

Na Západe to vtedy zhodnotili ako hrozbu, Medzitým Putin uskutočnil niečo krátky prierez histórie. Pre Busha bola krátka história Ukrajiny v jej súčasných hraniciach evidentným objavom. Kolízia 2013/14 dokazuje, že vážnosť situácie ohľadne Ukrajiny si na Západe aj tak nikto neuvedomil.  

Geopolitické reflexie v kombinácii s ideologickými šablónami („voľba európskeho smeru“ a pod.) vedú len k veľkej kríze, ktorej otrasy sa budú dať cítiť veľmi široko.

Podľa gazeta.ru, 19. február 2014