29.9.2020 11:39:58

Azerbajdžan napadol Arménsko s použitím vojenskej techniky zo Slovenska, dodanej pomocou falošnej licencie Miroslava Lajčáka!

Na zábere (zľava): Ján Čarnogurský, Ašot Grigorian a František Mikloško
Na zábere (zľava): Ján Čarnogurský, Ašot Grigorian a František Mikloško
(foto: Ivan Lehotský/Screenshot)


S týmto titulkom sa v Bratislave konala tlačová konferencia o vojne, o ktorej bežný našinec nemá odkiaľ a prečo vedieť to podstatné – z drvivej väčšiny médií dostane iba občasné sterilné a nič nehovoriace informácie o tom, že kdesi sa bojuje a sú tam obete. Keby našinec vedel o čo v skutočnosti ide, možno by sa v ňom zdvihol adrenalín… (HSP)



V pondelok sa v bratislavskom hoteli Crowne Plaza konala nezvyčajná tlačová konferencia. Zvolal ju prezident Fóra arménskych asociácií Európy a ko-prezident Paneurópskeho centra politicko-ekonomických analýz a prognóz (PANAP) Ašot Grigorian spolu s ko-prezidentom PANAP, bývalým predsedom vlády SR Jánom Čarnogurským a s bývalým predsedom Národnej rady SR Františkom Mikloškom.

Téma bola výbušná: „Azerbajdžan napadol Arménsko s použitím vojenskej techniky zo Slovenska, ktorá mu bola dodaná s pomocou falošnej licencie Miroslava Lajčáka.“ O samotnom škandalóznom predaji našich zbraní do tohto vojenského konfliktu sme ešte v júni písali tu. Táto tlačová konferencia však mala za cieľ priniesť širší pohľad na konflikt, o ktorom sa človek na Slovensku vlastne nemá ako dozvedieť to dôležité, aby pochopil jeho podstatu, pretože slovenské médiá o ňom prinášajú iba jalové správy typu „vypukli boje, sú tam mŕtvi a jediným riešením situácie je dialóg“, čo je informačná vata s minimálnou informačnou hodnotou.

 

Zástupná vojna „sultána“ Erdogana proti Rusku

„Bohužiaľ, vyzerá to tak, že táto vojna môže byť aj veľmi dlhá. Pripomína to situáciu z 90. rokov, keď vojna trvala tri roky. Nedajbože, aby sa to opakovalo,“ povedal A. Grigorian na úvod. „V nedeľu o siedmej hodine ráno miestneho času začal Azerbajdžan frontálny útok, ktorý sme my všetci, úprimne poviem, očakávali. Mali sme totiž informáciu, že turecká armáda nielen že sa pred mesiacom zúčastnila vojenského cvičenia s názvom ,Manévre Nachičevan‘ v enkláve Nachičevan (azerbajdžanské územie ležiace oddelene od zvyšku krajiny, hraničiace s Iránom, Arménskom a Tureckom, ktoré bolo tritisíc rokov súčasťou Arménska, ale v časoch Sovietskeho zväzu bolo pričlenené k Azerbajdžanu), ale tam aj ostala, hoci tam nemá čo hľadať.

A naviac, turecký prezident Recep Tayyip Erdogan pred vyše mesiacom otvorene povedal, že päťsto teroristov zo Sýrie presúva do enklávy Nachičevan a na hranicu Azerbajdžanu s Arcachom (Arcach je arménsky názov Náhorného Karabachu). A úplne otvorene hovoril o tom, že týmto teroristom platí mesačne tri a pol tisíca dolárov. Už sme prvého z nich aj zajali, je to Arab. Vieme, že sú medzi nimi nielen Turci a Arabi, ale aj Kurdi a ďalšie národnosti.

Situáciu pozorne sleduje Rusko. Pred necelým týždňom sa prezident Vladimír Putin o tejto veci rozprával s prezidentom Erdoganom, a preto sme si mysleli, že výsledkom bude, že sa veci upokoja. Lenže namiesto toho sa stalo, že Azerbajdžan spustil výnimočne silnú ofenzívu, aká tu nebola od roku 1994 a vyzerá to tak, že oni celkom vážne chcú zmeniť pomery v regióne.

Úplne čerstvá informácia je, že turecký minister obrany vyhlásil, že turecké vojská vstúpia na arménske územie. Možno naozaj z enklávy Nachičevan zaútočia na Arménsko, ale je možné, že je to iba vyhlásenie ,na skúšku‘, pretože je tu Rusko, pre ktoré je to veľmi citlivá záležitosť. My si dokonca myslíme, že zo strany Turecka tu nejde ani tak o boj proti Arménsku, ako skôr proti Rusku.

Turci túžia po svojom novoosmanskom chalifáte a na to potrebujú zničiť juh Arménska. Nepotrebujú zničiť celé Arménsko, pretože ak získajú južné Arménsko a Náhorný Karabach, tak majú otvorenú cestu smerom k Sibíri. Ich cieľom sú ruské republiky Tatarstan, Baškirsko, a tiež republiky v strednej Ázii Turkménsko, Kirgizsko. Ich veľmi nádejným spojencom je Kazachstan, no a potom sú tu čínski Ujguri. Ak sa Turecko do toho vážne pustí, tak sa to nemôže skončiť inak ako treťou svetovou vojnou.

Od svätého otca v Arménsku je aj ďalšia horúca informácia: že americký finančník George Soros sa obrátil k EÚ a loboval za to, aby nikto v EÚ nepodporoval Arménsku stranu, ale aby sa všetci postavili na stranu Turecka. Cieľom je dostať Rusov preč z južného Kaukazu. Bielorusko, Navaľnyj, Ukrajina… toto je súčasť tej hry a každému je to jasné. A samozrejme, najviac je jasné Rusom, že ak by stratili arménskeho spojenca, znamenalo by to pre nich obrovské geopolitické problémy,“ uviedol Grigorian.


Veľká hanba pre Slovensko: strieľalo sa zo slovenských zbraní

Ku slovenskému predaju zbraní Azerbajdžanu Grigorian povedal: „Azerbajdžan ostreľoval Stepanakert, hlavné mesto Náhorného Karabachu, raketometmi Vampir, ktoré kúpili na Slovensku. To je pre Slovensko veľká hanba. Arméni považujú Slovensko, spolu s Francúzskom a Gréckom (samozrejme, nerátajúc Rusko) v Európe za krajiny svojich najväčších priateľov. Na Slovensku je celý rad ľudí, ktorí urobili naozaj veľmi veľa pre priateľstvo Slovenska a Arménska. Lenže ukázalo sa, že je tu aj niekto, kto stojí proti Arménsku: bývalý minister zahraničia Miroslav Lajčák.

V Arménsku to vnímajú ako zradu, že Slovensko dalo také ničivé zbrane Azerbajdžanu – nevedia, že to bol len tento jeden človek, ktorý sfalšoval certifikát konečného užívateľa.

Bohužiaľ, veľmi zlú úlohu zohral v tejto veci aj Izrael. Tie zbrane zo Slovenska sa do Azerbajdžanu dostali cez Tel Aviv a Izrael mal na tom podvode veľký podiel. A teraz dokonca Izrael predal Azerbajdžanu najmodernejšie drony za tri miliardy eur, tri milióny eur stojí jeden kus. Sú to strašné zbrane. Len samotné tie drony by dokázali zničiť celý Karabach.

Arménsko má smolu, že jediná krajina, ktorá mu naozaj pomáha celou svojou silou, je Rusko. Od iných priateľských krajín ako Francúzsko či Grécko nie je možné očakávať pomoc. Je to preto, že Rusko keď pomáha nám, pomáha tým aj sebe: ak by nebolo Arménsko, tak by čoskoro nebolo ani Rusko, pretože by bolo úplne obkľúčené nepriateľmi. Ak by padlo Bielorusko a potom Arménsko, to by bol koniec. Tomu všetci rozumieme,“ uzavrel Grigorian.

 

Čarnogurský: tri dôvody, ktoré nás zaväzujú Arménom pomôcť

K situácii sa vyjadril aj bývalý predseda vlády SR Ján Čarnogurský: „Arménsko zažíva dramatické chvíle a chcel by som k tomu povedať niekoľko pripomienok zo slovenského hľadiska. Po prvé, v Náhornom Karabachu žijú Arméni, ktorí sú nám kultúrne a civilizačne najbližším národom v priestore na juh od Kaukazu. Už to je dôvod, prečo sme povinní im pomáhať, nakoľko je to zlúčiteľné s našimi ostatnými medzinárodnými záväzkami.

Po druhé, Arménsko je krajina, ktorá ako vôbec prvá krajina na svete prijala v roku 301 kresťanstvo ako štátne náboženstvo. Toto je ďalší silný moment, ktorý nás spája, a nielen spája, ale aj zaväzuje poskytovať Arménsku pomoc, nakoľko je to možné.

A tretí, konkrétny bod je to, čo už spomenul pán Grigorian: napriek našim kultúrnym, civilizačným a morálnym záväzkom, Slovensko v tomto prípade konalo proti Arménsku tým, že v roku 2018 dopustilo, že slovenské zbrane boli predané Azerbajdžanu. Formálne cez Izrael, kde sa však zdržali len niekoľko hodín a bez toho, aby boli vyložené z lietadla, pokračovali do Azerbajdžanu. Ako právnik poviem, že nebol problém kúpnu zmluvu napísať tak, aby tam bol záväzok Izraela, že tie zbrane nepôjdu ďalej, a najmä nie do problémových krajín, medzi ktoré patrí aj Azerbajdžan.

Slovensko toto neurobilo, kúpnu zmluvu patrične nezabezpečilo. Samozrejme, neviem povedať, či to bol úmysel, alebo sa to stalo z nedbanlivosti, ale faktom je, že tie zbrane sa dnes používajú proti Arménsku a Náhornému Karabachu. Toto je veľký prehrešok zo strany Slovenska, akých sme, žiaľ, v minulosti urobili už niekoľko: jedným z nich bolo povolenie preletu lietadiel USA a NATO ponad naše územie pri bombardovaní Juhoslávie, druhým bola zrada Rumunska, keď sme ešte v Mečiarovej ére porušili sľub Rumunsku a podpísali sme pakt s Maďarskom. Aj v tomto prípade predaja zbraní do Azerbajdžanu sme sa spreneverili našim záväzkom voči arménskemu národu.

Tento konflikt má aj geopolitické riziká a mal by pri určitom vyústení aj vážne dôsledky: veľmi by utrpela bezpečnosť Ruska a ako poznáme bezpečnostnú doktrínu Ruska, to by oni nedopustili – a to by viedlo ku konfliktu, ktorý by mal ďalekosiahle, doslova globálne dôsledky. Z toho dôvodu je súčasný konflikt na južnom Kaukaze veľmi vážny a treba mu venovať pozornosť.

A keď sme sa v roku 2018, ako som spomenul, spreneverili voči našim kultúrnym, civilizačným a morálnym záväzkom, tak by sme sa mali pokúsiť to aspoň čiastočne napraviť tým, že budeme pevnejšie stáť na strane arménskeho národa,“ zdôraznil Čarnogurský.


Kultúrna Genocída kresťanov

„František Mikloško bol dvakrát v Náhornom Karabachu, a nie iba na obyčajnej návšteve, ale bol tam za slovenský parlament pozorovateľom parlamentných volieb. A preto má, podobne ako Ján Čarnogurský, v Arménsku veľmi dobré meno,“ uviedol Grigorian vystúpenie bývalého predsedu Národnej rady Františka Mikloška.

Mikloško na jeho úvod povedal: „V nedeľu dopoludnia vydal Azerbajdžan správu, že Arméni z Náhorného Karabachu začali ostreľovať Azerbajdžan. Predstavme si, že stopäťdesiattisícový Náhorný Karabach ide vyvolať vojnu s desaťmiliónovým Azerbajdžanom. To je logika, akú sme počúvali za čias komunizmu, ale od ktorej sme si za tridsať rokov demokratického života odvykli. Takáto logika môže vzniknúť len v krajine, kde neexistuje demokracia.

Už bolo povedané, že Arménsko ako prvá krajina sveta prijalo kresťanstvo. A Náhorný Karabach je dôležitou časťou tohto historického dedičstva. Nachádza sa tam kresťanský kostol z prvého storočia, do Náhorného Karabachu prišiel apoštol Bartolomej, ktorý tam kresťanstvo priniesol. Aj preto je arménska apoštolská cirkev autokefálnou cirkvou, pretože za jej pôvodom stojí priamo apoštol a jej korene siahajú do Kristových čias.

A o čo ide v Náhornom Karabachu? Je tu veľmi názorný príklad. V enkláve Nachičevan, ktorá patrí dnes Azerbajdžanu, ale historicky je arménskym územím, bol prastarý arménsky cintorín Julfa so štyritisíc originálnymi náhrobnými kameňmi. V roku 2005 prišla azerbajdžanská armáda a vojaci všetkých štyritisíc náhrobných kameňov zdemolovali, naložili na vlak, odviezli a na tomto prastarom mieste arménskeho kresťanstva vybudovali vojenskú strelnicu, takže tam nezostalo ani stopy po tom, čo tam kedysi bolo.

Náhorný Karabach stojí tvárou v tvár voči takejto budúcnosti, ak by sa ho zmocnila krajina, ktorá nemá s kresťanstvom nič spoločné. Preto si dovolím povedať, že v  Náhornom Karabachu prebieha boj o kultúru a kresťanské náboženstvo v Európe. Náhorný Karabach je dnes najslabším ohnivkom v kresťanskom priestore a ak Európa pustí tento prasymbol kresťanstva, ktorý je možné porovnávať možno len s Rímom či Jeruzalemom, potom sa nebudeme môcť čudovať, ak to bude len začiatok oveľa väčšieho pustošenia.

Preto v tejto chvíli vyjadrujeme solidaritu Náhornému Karabachu a Arménsku a veríme, že tento konflikt sa nejakým spôsobom urovná, hoci už dnes sú tam desiatky úplne zbytočne mŕtvych, pre nejaké panosmanské plány niektorých politikov, ktorí si myslia, že v tejto chvíli prichádza ich doba,“ zhrnul Mikloško.

 

Novinárske otázky

Hlavné správy: Aký bol ten azerbajdžanský útok?

Grigorian: „Prvýkrát po 25 rokoch to bol aj raketový útok, zúčastnilo sa ho aj ťažké delostrelectvo, aj obrovské množstvo dronov a množstvo vojakov pozdĺž celej hranice Náhorného Karabachu.“

 

Hlavné správy: Prečo Azerbajdžan zaútočil iba na Náhorný Karabach a nie na ostatné časti Arménska?

Grigorian: „Na to je veľmi jednoduchá odpoveď. Náhorný Karabach je oficiálne neuznaný štátny útvar, teda naň sa na rozdiel od Arménska nevzťahuje zmluva o kolektívnej obrane – naša obdoba NATO, Organizácia zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (Organizacija dogovora o kollektivnoj bezopasnosti, ODKB). Ak by Azerbajdžan napadol Arménsko, v tom momente by s tým musela mať do činenia ODKB, kde je najväčším hráčom Rusko. Rusko má v Arménsku veľkú vojenskú základňu v meste Gjumri a v tej chvíli by malo právo zasiahnuť. A iste by to aj urobilo a azerbajdžanský útok by zničilo.

Podobne je to aj v prípade tureckých vyhlásení o tom, že zaútočia na Arménsko: v tej chvíli by malo Rusko voľné ruky na zásah – a ten by bol veľmi silný. V Arménsku je najmenej šesť kusov systémov S-400, pokiaľ viem, rakety Iskander a ďalšie zbrane. Ak by Erdogan zaútočil na Arménsko, tak to už by bol otvorený útok proti ODKB, a teda aj proti Rusku.“

 

Hlavné správy: Prečo sa ten útok deje práve teraz? Cíti sa Erdogan práve teraz z nejakého dôvodu dosť silný, aby si trúfol to spustiť?

Grigorian: „Je to presne naopak. Teraz to chce skúsiť, lebo stráca zem pod nohami, všetko sa mu rozpadá. O dva roky budú voľby a v nich nemá šancu. Sľúbil ľuďom neoosmanský chalifát, ale nezaznamenal v tomto smere žiadny úspech. Snažil sa tlačiť na Grécko, ale neúspešne. Takže jedinú možnosť teraz vidí v tom, že s Azerbajdžanom vyhrá vojnu nad Arménskom. Ale ja tam pre neho šancu nevidím, podľa mňa to bude jeho stopercentná prehra. Postaviť sa otvorene proti Rusku – tam vyhrať nemôže.“


Ivan Lehotský (HSP)