Kým sa cudzinci spamätávali, Rusi im zachraňovali deti
|
«Predchádzajúci príspevok Nasledujúci príspevok» Späť do zoznamu príspevkov | |
|
Petrohradský dôchodca Alexander Chorošich sa dostal na Costa Concordiu, ako sa hovorí, zhodou náhod. Zdôveruje sa, že by bolo hriechom nenavštíviť zámorské kraje, ak sa ti cestovné lístky samé pripletú pod ruky a keď máš k tomu mladú ženu, s ktorou si iba rok. No to, že sa z tejto cesty vráti domov ako hrdina, to mu ani na um neprišlo.
Tak ako väčšina Rusov, aj Alexander s manželkou Angelou sa nalodili v Barcelone a počas deviatich dní mali preplávať Rím, Syrakúzy... a vôbec starodávne mestá. Prvé štyri dni si to aj užívali. V oný „čierny“ piatok povečerali a šli do kajuty vítať starý Nový rok. - O deviatej večer malo byť vystúpenie kúzelníka, kam nás pozvala manželkina priateľka, - spomína Alexander. – No radšej sme zostali sami, že si to užijeme len tak vo dvojici. Potom sme vyšli na palubu, že sa pozrieme na svetlá, ktoré nás míňali. V tom momente som sa sám seba pýtal, či predsa len nie sú až príliš blízko? Hovorím to aj manželke, samozrejme, skôr žartom. Vrátili sme sa do kajuty, ľahol som si, že si čosi prečítam. No hlava sa tomu priečila. O pár minút sa loď, ako ranený vták, navalila na ľavý bok. Zo skrine nám vypadol kufor, zo stola popadali taniere, poháre, fľaša vína a sám zhasol aj televízor. Napriek tomu, že náraz bol silný, šesťdesiatnik nespanikáril. Pokojne hovorí žene: „Len ma teraz, prosím, počúvaj“. - Požiadal som Angelu aby si obliekla teplý plášť, čižmičky a záchrannú vestu a sám som sa vrhol k dverám. Mali elektronický zámok, ktorý sa zablokoval keď vypadla elektrina. Po niečom takom sa kajuta mení na hotovú pascu na myši. Len čo som sa ich stihol dotknúť. Blik a zapracoval náhradný zdroj. Paralelne sa éterom niesli informácie, že ide len o skrat v elektrike a že netreba panikáriť. No bez ohľadu na výzvy ruskí manželia vyšli na chodbu, ktorú už zapĺňali nechápaví cudzinci. - Kričali sme im aby si začali obliekať záchranné vesty, no oni odpovedali „no panic“ a stále na niečo čakali. My im na to, že síce „no panic“, no nech aspoň oblečú deti! Keďže však tí nič nechápali, začali sme to robiť sami. Mnohí sa síce priečili, mnohí i plakali, no my sme aj tak v obliekaní pokračovali, - utiera si slzy Angela Chorošich. – V tomto momente mi paluba zmizla spod nôh a kamsi dole popadali aj všetky predmety. Začala ozajstná panika. Na všetkých sa rozprestrela nádej, ktorú šírila osobnosť Alexandra Chorošicha. V momente ako sa na chvíľu rozhostilo ticho, ten začal neskrývane veliť. Vyvádzal ľudí na palubu, kde sa už zhromažďovali Filipínci z lodnej posádky. Bez ohľadu na to, že situácia na prvý pohľad pripomínala stroskotanie, nikto sa ani trochu nesnažil koordinovať cestujúcich, odvolávajúc sa na to, že nie sú inštrukcie. Všade sa ozývalo len jedno: „Nepanikárte!“. - Zbadal som k palube pripevnený čln a tak som sa pokúsil k nemu prebiť. Nech zachránim aspoň deti a manželku. Ak by sa mi podarilo spustiť ho na vodu, nevznikli by žiadne problémy. Filipínci sa však postavili do mohutného kruhu a bránili mi v konaní argumentujúc svoje konanie neexistenciou pokynu o začiatku evakuácie. Potom akoby sa nejaký pokyn objavil a tak nás žiadali aby sme vošli dovnútra, že nech prejdeme na štvrtú palubu. Lenže plavidlo sa v tom istom momente opäť navalilo na pravú stranu a tak sa schádzať už nedalo, - hovorí Alexander. Keď sa bočná stena premenila na podlahu, hneď bolo jasné, že treba odtiaľ „padať“ za každú cenu. Loď sa postupne potápala a navrchu za kovovou mrežou bola paluba, po ktorej sa teoreticky dalo preplaziť ku korme, kde sa nastupovalo do záchranných člnov. Aby pomohol manželke, penzista, ako profesionálny horolezec, sa ocitol na slobode medzi prvými. Pokúsil sa hodiť dole lano, no, žiaľ, neudržal sa tam a zletel dole. - Len zázrakom som nespadol do strojovne, ale do mora. Od úderu o hladinu sa mi roztrhla vesta, zmeraveli nohy. Hrabal som sa vo vode ako bezmocný až kým ma nevytiahol akýsi rybár, ktorý sem priplával z ostrova. Spočiatku mi hádzal lano, no presvedčiac sa, že som úplne mimo, priplával bližšie a vtiahol ma do člna. Potom ma doviezol na ostrov, vyhodil na breh a hneď sa vrátil zachraňovať ďalších, - hovorí Petrohradčan a dodáva: - Určite si ho nájdem a poďakujem mu. Alexandrova drahá mala menej šťastia. Na ostrov sa dostala až nad ránom, po tom, ako sa dostala ku korme, kde si sadla do záchranného člna. - Usilovala som sa vyškriabať, no zakaždým som spadla späť. Nemala som síl udržať sa mreží, ktoré boli od oleja, - spomína Angela. – Pre chudučkých Filipíncov to nebol problém. Keď som sa zmierila s osudom, ešte som skríkla na jedného z nich a on sa naozaj vrátil, podal mi ruku. Tak som sa dostala na palubu. Potom som sa špinavá a otrhaná preplazila ku korme, priamo po nápise Costa Concordia, kde nás posadili do člnov a odviezli na ostrov. Napriek všetkému, personál lode sa správal dôstojne. Ako prvých umiestňoval do člnov turistov a až potom seba. Manželia sa stretli až na pevnine, presnejšie, pri obchodnom centre, kam Alexandra doviedol ruský konzul aby si tu kúpil odev. Že nech sa postaví pred manželku ako chlap a nie ako trhan, zahalený len prestieradlom a navyše bez groša vo vrecku. Manželka, keďže nemala žiadne spojenie s vonkajším svetom, vôbec nevedela, že jej manžel taký pád prežil. K autobusovej zastávke prichádzala takmer v presvedčení, že... - Vyzerám z okienka a on si sedí na zastávke a fajčí. Spočiatku som si myslela, že mám halucinácie, no prizrela som sa lepšie a – zdá sa, že je živý, hýbe sa... Srdce sa mi od šťastia rozbúchalo! – rozpráva Angela. Kp.ru, 20. január 2011 |